Nálepky gospelovej speváčky sa mi nedarí zbaviť

Nálepky gospelovej speváčky sa mi nedarí zbaviť

Už desať rokov má Jana Kothajová alias Janais vlastnú kapelu, vyšli jej dva štúdiové albumy a tretí je na ceste. Napriek tomu mnohí o jej tvorbe netušia a u iných je zaškatuľkovaná len ako gospelová speváčka.

Máte novinku, onedlho vyjde vianočný album, ktorý ste nahrávali v lete pri 40-stupňových horúčavách. Aká bola práca na ňom?

Zapotili sme sa, naozaj bolo príliš horúco a mali sme štúdio bez klímy. Napriek tomu sme si nahrávanie užili a ja som si popri tom aj trocha oddýchla od detí, strážila ich babka. (Smiech) Nahrať tento rok vianočný album bola jedna z hlavných vecí, ktorú som si s kapelou zaumienila. V decembri totiž zvykneme hrávať vianočné koncerty a ľudia sa nás po koncertoch vždy pýtali, či máme tie vianočné cédečka so sebou. Ale žiadne sme nemali, tak sme si povedali, že sa do toho tento rok pustíme, a vyšlo to.

Spolupracovali ste na ňom ešte s niekým ďalším mimo vašej kapely?

Áno, hostí bolo neúrekom. Okrem mojich dvorných chalanov – Petra Kothaja a Martina Šenca – sme si prizvali kontrabasistu Jany Kirschner Rasťa Uhríka, violončelistu Roba Kováča z košickej filharmónie, bubeníka Michala Lorinca, basgitaristu Pavla Hvišča a huslistu Jamesa Evansa. Všetko páni hudobníci a skvelí ľudia, takže to bola naozaj veľmi pekná spolupráca. Prekvapením je duet so Zuzanou Smatanovou, s ktorou sme naspievali Bielu pieseň.

Čo okrem klasických kolied ste na album zaradili?

Okrem mojich najobľúbenejších kolied ako Búvaj dieťa krásne či Daj Boh šťastia sme vybrali aj francúzske a anglické piesne, ktoré sú u nás menej známe, napríklad Petit Papa Noël a Breath of Heaven. Podarilo sa mi tiež pretextovať do slovenčiny Let it snow od Franka Sinatru a, samozrejme, sú na ňom aj moje tri autorské piesne. Jedná zimná, druhá vianočná a tretia nemá s Vianocami nič spoločné.

O čom teda je?

Je venovaná trpiacim vo svete. Melódiu som nosila v hlave už dlho, no nevedela som na ňu napísať text. Inšpirácia napokon prišla s pozvánkou zaspievať na Benefičnom večere pre Irak. Tému prenasledovaných a utečencov vnímam veľmi citlivo, a tak som napísala pieseň Blessed, teda Blahoslavení. Použila som v nej texty z Biblie, najmä blahoslavenstvá, ktoré som, samozrejme, kvôli rýmom trocha upravila, no myslím, že sa mi podarilo uchovať ich význam. Silnejší text, ako sú Blahoslavenstvá, si vlastne pre túto pieseň ani neviem predstaviť.

Do širšieho povedomia ste sa dostali asi hlavne duetom Kto si, kto som. Ako si spomínate na svoje začiatky?

Spievala som v tom čase v bratislavskom študentskom zbore UPeCe na Mlynoch. Práve sme sa chystali nahrávať prvý zborový album a keďže som vtedy už hrávala s kapelou vlastné koncerty, oslovili ma, či neprispejem na album niektorou svojou autorskou piesňou. Pieseň Kto si, kto som mala kresťanský ráz, tak vybrali práve tú. Úspech piesne ma veľmi milo prekvapil, aj keď ma to potom na dlhé roky zaradilo do gospelu, čomu by som sa bola najradšej vyhla.

Tému prenasledovaných a utečencov vnímam veľmi citlivo, a tak som napísala pieseň Blessed, teda Blahoslavení. Zdieľať

Myslím, že mnohí vás ešte stále vnímajú ako gospelovú speváčku. Prekáža vám to? Chcete sa zbaviť tejto nálepky?

Snažím sa o to desať rokov, a stále sa mi nedarí. V zásade by som proti tomu nič nemala, ale musím priznať, že s kapelou sme sa snažili posunúť žánrovo trošku ďalej, než je slovenský gospel. Zo začiatku ma zlostilo, keď ma niekto na koncerte predstavil ako gospelovú speváčku. V duchu som si hovorila, že to všetko kvôli Kto si, kto som. (Smiech) Teraz sa na tom smejem a som rada, že sme sa k tým ľuďom dostali a oni potom prostredníctvom tej piesne objavili aj moju ďalšiu tvorbu. Všetci v kapele sme veriaci ľudia, no snažíme sa ísť za hranice gospelu a osloviť svojou hudbou širšiu škálu ľudí.

Okrem slovenských piesní máte na albumoch aj anglické a spievate aj francúzske šansóny. Ako ste sa k tomu dostali?

Vyštudovala som angličtinu a francúzštinu a k jazykom som mala vždy blízko. Najprv som sa učila spievať francúzske piesne foneticky, to bol des. (Smiech) Neskôr na gymnáziu som sa prihlásila na francúzštinu a vďaka francúzštinárke som sa dostala k frankofónnej hudbe. Lara Fabian, Céline Dion, Jacques Brel, Garou... Bolo ich veľa, no úplne najviac ma oslovila Edith Piaf. Až po rokoch sme si však trúfli na jej piesne. Hrávame ich s chalanmi v rôznych úpravách, takých, kde vložíme aj niečo svoje, napríklad náš Maťko hráva Padam Padam a La vie en rose na melodike. To je taký malý klavírik, do ktorého sa fúka, a má to úžasný zvuk. Tie piesne pozná každý a aj napriek tomu je to iné ako originál. A je to tak dobré, Edith Piaf je len jedna.

Máte aj vlastné autorské piesne vo francúzštine a angličtine?

Áno, na mojom druhom albume Eufória sú tri anglické a dve francúzske. Jedna z nich mala byť už na mojom debutovom albume Svetaboj, ale nejako som si to u chalanov nepresadila. Album Eufória je taká všehochuť, od popu cez šansón až do jazzu. Asi vďaka tomu sa stretávame len s pozitívnymi reakciami naň, lebo každý si tam nájde to svoje.

Spevácke súťaže typu Superstar sú fajn, no to je len začiatok, pre každého interpreta je najdôležitejšie prezentovať vlastnú tvorbu. Zdieľať

Hoci máte pár cudzojazyčných textov, väčšina vašich pesničiek je v slovenčine. Ako vnímate slovenských spevákov, ktorí sa prezentujú výlučne anglickými pesničkami?

Ťažko povedať, závisí to od interpreta, takej Celeste Buckingham to úplne žeriem. Najmä si myslím, že hudobník má hudbu robiť tak, ako ju cíti. Umelo ju prispôsobovať slovenskému textu, keď to raz lepšie sedí v angličtine, je hlúposť. Ja si hudbu aj texty píšem sama a musím priznať, že angličtina je spevavejšia, aj rýmy vymyslíte omnoho ľahšie. Ale možno mi to niektorí ľudia neberú a sú aj takí, čo sa pýtajú, prečo nespievam len v slovenčine.

Jeden by povedal, že ľahšie sa tvorí v rodnom jazyku.

V slovenčine sme už strašne hákliví na to, čo budeme počuť, už nechceme žiadne klišé, aspoň ja. V angličtine, naopak, tie frázy až tak nepoznáme, pokiaľ to nie je len to otrepané I love you, I need you, dá sa to obvykle použiť. Navyše, slovenský text píšem dva týždne, anglický napíšem za deň alebo za jeden večer. Slovenské texty si vyžadujú omnoho väčšie sústredenie a niekedy aj zaujímavejšiu myšlienku, čo nie je zlé. Na druhej strane, tie anglické sú u mňa spontánnejšie. Napríklad pieseň Heart by nebola taká, aká je, keby bola po slovensky. No skúste si v tej melódii zaspievať „srdce – srdce – srdce“, to nefunguje. (Smiech) Ten istý prípad je slovenský šansón. Kto to dokáže, klobúk dole. Napríklad texty Petra Lipovského sú skvelé a na šansón priam stvorené, Lasicov text Čerešne pre Hanu Hegerovú, to je asi najviac.

Texty si píšete teda väčšinou sama. Máte však nejakého vysnívaného textára, ktorého texty by ste chceli spievať?

V poslednej dobe ma oslovili piesne českého textára Michala Horáčka. Katka Koščová mu zhudobnila Štedrý večer, Lucia Šoralová má od neho nádherný šansón Červená. No u mňa je to naopak, musím mať najskôr melódiu, do ktorej potom píšem text. Takže aj keby taká možnosť bola, netuším, či by som ju vedela hodnotne využiť. Možno, keď budem veľká. (Smiech)

Boli ste vo finále slovenskej Eurovízie. Čo vám dala táto skúsenosť?

Mala som veľkú trému, no napriek tomu sme si to s chalanmi užili. Na pódiu sme sa cítili dobre a pamätám si, že aj medzi súťažiacimi kapelami vládla v zákulisí uvoľnená atmosféra. Pre nás to bola dôležitá skúsenosť a najmä pieseň Taram ta rej začal hrať Slovenský rozhlas. Mne tá Eurovízia chýba. Keby nejaká bola, prihlásila by som sa znova. (Smiech)

Ako teda beriete „liaheň“ na spevákov, talentové súťaže typu Superstar alebo X-Factor?

Spevácke súťaže typu Superstar sú fajn, no to je len začiatok, pre každého interpreta je najdôležitejšie prezentovať vlastnú tvorbu. Na jednej strane tým spevákom veľmi fandím, v každej súťaži objavím niekoho, pri kom si poviem: „Mať 16 rokov a spievať takto? Klobúk dolu.“ Ale keď si predstavíte, koľko úsilia stojí to, aby sa to potom nejako uživilo... Tam už nejde len o dobrého producenta a manažéra, ale hlavne o dobré pesničky. Málokomu sa podarí urobiť dobré pesničky v začiatkoch, teda ak mu ich neurobí niekto iný, skúsený. A tak mnohí šikovní mladí speváci zapadnú prachom. V tom lepšom prípade sa rokmi vykryštalizujú, doslova vydrú, čo je prípad Adama Ďuricu.

Spomenuli ste, že po Eurovízii vás začal hrať verejnoprávny rozhlas, v súčasnosti však všeobecne z éteru rádií znie málo vašej hudby. Nemrzí vás to?

Mrzí, lebo celé je to prepojené. Málo hrania v rádiách znamená aj menej ponúk na koncerty a ani záber fanúšikov nie je taký, aký by mohol byť. Keď hrávame na otvorenom priestranstve, ako sú festivaly alebo mestské slávnosti, mnohí sa pýtajú, ako je možné, že o mne doteraz nepočuli. Na jednej strane je to milé, na druhej to po desiatich rokoch vlastnej tvorby aj zabolí.

Čím je pre vás hudba, okrem toho, že sčasti vás asi živí?

Živí ma najmä manžel, keďže je informatik. (Smiech) Ale určite by bolo fajn živiť sa tým, čo robím rada, ja vlastne nič iné robiť neviem. Môj manžel je gitaristom v mojej kapele, zároveň technikom, adminom a vlastne už aj mojím manažérom. Rokmi sme sa naučili robiť si všetko sami. Bolo pre nás nemožné zohnať manažéra, ktorý by pochopil, že to má zmysel, a venoval by sa tomu naplno. Postupne sme zistili, že ľuďom stačí ukázať: „Aha, toto je naša tvorba, takto hráme naživo, toto sú naše videá. Ak vás to zaujalo, dajte vedieť a my prídeme.“ Odkedy sme to naplno zobrali do vlastných rúk, darí sa nám. Hrali sme skoro celé leto, popritom sme nahrali vianočný album a už sa tešíme na vianočné koncerty.

Tento rok ste niektoré zo svojich videoklipov nahrávali len tak na ulici v Bratislave počas bežného dňa a ruchu. Čí to bol nápad?

Pri natáčaní Heart v centre mesta sme naschvál nedali fanúšikom vedieť, čo sa chystá. Nechcela som tam mať nikoho známeho, nech je to autentické video z ulice. A dopadlo to super. Zastavovalo sa kopec okoloidúcich aj turistov s fotoaparátmi. Pozerali, počúvali aj zatlieskali. Bol to môj nápad ísť takto medzi ľudí, takže som patrične hrdá na to, že to vyšlo. (Smiech) Na Heart máme skvelé ohlasy doteraz, a to už prešiel rok. Úplne neplánovane vznikli videá na šansóny Padam padam a La vie en rose. Nie sú to videoklipy, len sme si na ulici naživo zahrali a zaspievali a kamoši nás natočili na mobil.

Plánujete takto ďalej experimentovať?

Podobným štýlom sme natočili videoklip k piesni Money. Len sme sa z centra mesta presunuli pod most Lafranconi. Trochu sme sa s chalanmi utrhli z reťaze, tak to bude asi vtipné video. Keď nie sú peniaze na veľké výpravy, treba o to viac rozmýšľať, ako to spraviť zaujímavé. A možno len stačí rozložiť nástroje v centre mesta a urobiť si verejnú skúšku. Samozrejme, treba nejaké to povolenie, no je to vcelku finančne zvládnuteľné. Pod tým mostom Lafranconi sme síce tŕpli, či neprídu policajti, ale nikto nás nevyhnal. (Smiech)

Z rádia nás ohurujú väčšinou tí istí interpreti, ale to neznamená, že na Slovensku nemáme rôznorodú hudbu. Zdieľať

Kedy sa vám tvorí najlepšie?

To je otázka, ja ani neviem. (Smiech) Väčšinu času som s deťmi a tie niekedy zaspia až o desiatej. Vtedy sa mi už veľmi nechce. Niektoré texty vznikli päť minút pred dvanástou, takže vlastne v strese. Hudba nie, tá vzniká spontánne, keď si len tak hráme. Ale do písania textov sa často musím dokopať. Inšpirácia aj príde, ale treba ju rozvinúť a na to treba hodiny času. Pri dvoch malých deťoch je to nonsens, takže buď po nociach aj do druhej rána, alebo v hocijakej voľnej chvíli, cestou autom či električkou. Pri nahrávaní vianočného albumu som v tých horúčavách musela napísať dva zimné texty, to šlo fakt pomaly. Sedela som vonku pred štúdiom na schodoch v šortkách a písala vianočné pesničky. Ale bola to výzva.

Kto vám je zo slovenskej hudobnej scény blízky svojou produkciou?

Čo sa týka šansónu, tak budúca krstná mama môjho vianočného albumu. Ale to je ešte tajomstvo, tak to vám neprezradím.

Okrem nej sa niekto nájde?

Určite sú dobré pesničky, ktoré naozaj ocením, ale väčšinou to nie je celá tvorba toho interpreta. Veľmi ma oslovila pieseň Do vody od skupiny Mukatado, tiež Dýcham od Zdenky Prednej a Otec od Korben Dallas. Samozrejme, sú aj pesničky, ktoré si už druhýkrát nepustím. Na druhej strane je však naozaj veľmi ťažké prísť s niečím novým, ľúbezným a ešte aj hitovým. S tým sa boríme všetci.

Chýba vám u nás kvalitná hudba v nejakom hudobnom štýle?

Myslím, že je tu toho dosť, keď viete, kde hľadať. Z rádia nás ohurujú väčšinou tí istí interpreti a ono by to už fakt chcelo zmenu alebo minimálne širší záber. Ale to neznamená, že na Slovensku nemáme rôznorodú hudbu. Vďakabohu za Facebook a za Youtube, kde si vieme nájsť svojich favoritov a potom ísť na ich koncert aj si kúpiť cédečko. Mne moji fanúšikovia tiež nepribúdajú vďaka hranosti v rádiách, ale najmä vďaka koncertom.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo