Hypotéka je zabijak

Hypotéka je zabijak

Je kňaz a je ženatý. Aby uživil rodinu a zaplatil hypotéku, musí mať druhé zamestnanie. Celibát však bráni. Nemecká teológia je podľa neho ďalej ako teológia v Ríme. Kresťania na Blízkom východe sú naším mostom k islamu, preto nesmú byť zlikvidovaní. Rusi majú z vývoja na Ukrajine strach, pretože sa boja novej cirkvi. Gréckokatolícky kňaz Ján Krupa.

Ste gréckokatolíckym kňazom v Banskej Bystrici a pravidelne píšete pre Postoj. Radi by sme vás bližšie predstavili čitateľom, začnime teda priamo: Ako si kňaz pred svojim vysvätením hľadá ženu?

V prvom rade tým, že si ju chce nájsť. (Úsmev.)

Kde ste si našli ženu vy?

Bude to ako z učebnice, ja som si ju našiel na pútnickom mieste. Bolo to v auguste, páčila sa mi, lebo bola blondína. (Smiech.)

Sobáš je pre budúceho kňaza vážne rozhodnutie. Ako uvažuje gréckokatolícky seminarista počas štúdia o manželstve?

Ja som to veľmi neriešil. Už od začiatku som bol rozhodnutý, že sa chcem oženiť.

Prečo?

Prišlo mi to prirodzené. Nemal som ambície stať sa biskupom a povolanie do rehoľného života som necítil. Vždy som obdivoval jezuitov, ale nie pre ich spiritualitu, ale skôr preto, že keď niečo robili, tak to robili poriadne. A stále som chcel byť profesorom na vysokej škole, to sa mi nesplnilo.

Ako dlho vám trvalo, kým ste našli vyvolenú ženu?

Našiel som ju tak, že som ju práve nehľadal. Ako seminarista som mal predtým päťročný vzťah, už to aj vyzeralo na ženenie. Ale napokon sa to skončilo. Dva roky som študoval v Prešove, ešte som utiekol na štúdiá do Nemecka, medzitým sa mi rozpadol prvý vzťah, a následne som objavil svoju manželku. A keďže ona vtedy ešte študovala, využil som čas a išiel ešte do Ríma študovať.

Keď ste sa jej predstavili ako seminarista, nezľakla sa?

Ani veľmi nie, lebo sa vždy angažovala vo farskom živote v Košiciach. Je síce rímskokatolíčka, ale roky chodila spievať do zboru ku gréckokatolíkom.

Svokrovci sa nezľakli, že dcéru dajú kňazovi?

Svokra som už nevyženil, ale svokra to zobrala skôr s pokojom. Bola z praktizujúcej rodiny, takže jej to neprišlo ako nejaká veľká výzva. A keďže sa môžeme ženiť, tak sa nič také nestalo. (Úsmev.)

Vy ste boli v Ríme, budúca manželka na Slovensku – ako ste randili?

Staromódne – literárnou činnosťou a tiež telefonovaním. Vtedy už fungoval aj internet, takže to bolo celkom dobré.

Kde ste dostali prvú faru?

V Prešove. Bol som tam rok kaplánom, potom ma dali do Banskej Bystrice.

Pre manželku môže byť takéto sťahovanie dosť ťažké, najmä ak má predstavu o vlastnej kariére. Ako to zvládate?

Prvé roky to znášala ťažko, ale teraz je už vďačná, lebo je rada, že sme mimo všelijakého diania. Súvisí to s tým, že máme často dojem, že rodiny kňazov si medzi sebou dosť závidia. Ale keď niekomu poviem, že bývam vo vlastnom byte, mám vlastnú pôžičku, tak prestanú závidieť.

Takže vy ste kňaz s hypotékou.

Asi jeden z prvých na Slovensku, ale nesťažujem sa.

Zaujímavá vec na gréckokatolíkoch je, že mnohí ľudia vás začínajú vyhľadávať, často ženy, pretože im vraj viete lepšie poradiť v manželskom živote. Vraj máte citlivejšie ucho na niektoré problémy.

Áno, aj mne sa to stáva. Občas dostávam maily s otázkami, či je taký a taký sex hriech, ja na to odpíšem a neriešim to ďalej. (Úsmev.) No neviem, či majú radosť po stretnutí so mnou, lebo vždy tvrdím, že pravá láska je o rozhodnutí.

Čo to znamená?

Najskôr sa zaľúbite. Ja som sa tiež zaľúbil, žena sa mi páčila. Ale postupom času prichádzam na to, že ak by to bolo založené len na tom, že mi vyhovuje, tak by sa to veľmi skoro skončilo. Je to aj o rozhodnutí, teda že som sa rozhodol niekoho milovať a pri tomto rozhodnutí chcem zotrvať navždy. Často je problém v tom, že ľudia prichádzajú za kňazmi nie preto, aby dostali radu, ale už sú rozhodnutí a chcú len ospravedlnenie. Povedia si, veď dobre, rozvediem sa, aj farár to viac-menej chápe. Vždy preto vravím: Pozor, láska je o tom, že som sa rozhodol a keď niekoho opúšťam, tak to rozhodnutie beriem späť. Samozrejme, že sa to nedá aplikovať do extrémov. Ak muž tlčie ženu a je násilník, treba od neho ísť a veci riešiť. Ale keď je to len o tom, že neuspokojuje všetky moje potreby, tak na to som prísny.

Ako vyzerajú vzťahy medzi gréckokatolíckymi a rímskokatolíckymi kňazmi, keď dôjde na otázku manželstva?

Stále im hovorím, aby boli radi, že sa neoženili. (Smiech.) Lebo oženiť sa, to je aj zodpovednosť. Máme to nastavené prísne: kto zlyhal v manželskom živote, tak skončil aj ako kňaz. Keď kňaza žena opustí, tak skončil. Veď ako by potom mohol kázať?

Sú také prípady?

Nie sú časté, možno jeden za rok. Kňaz je suspendovaný a musí sa stiahnuť. Manželia dostanú čas na to, aby sa uzmierili a keď sa tak nestane, tak nemôže pokračovať ďalej. Zapoja sa teda do civilného života. Často je to aj o frustrácii, lebo nie každá farnosť je tak sociálne silná, aby sa v nej ženy našli. A manželky kňazov sú pomerne vzdelané, skoro každá má vysokú školu. No a keď sa dostane na miesto, kde sú len starí ľudia a trvá to roky, tak to niektoré ťažko znášajú.

Keď kňaz zlyhá v manželskom živote, tak skončil aj ako kňaz. Veď ako by potom mohol kázať? Zdieľať

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je v súčasnosti veľmi obľúbená, expandujete. Dnes máte už vo všetkých mestách svoju farnosť, nie?

Vo väčších alebo krajských mestách áno.

Ako k tomu došlo? Vy ste išli za veriacimi alebo ste sa rozhodli ako kňazi expandovať a veriaci idú za vami?

Snažili sme sa zachytiť ľudí, ktorí kvôli práci zostali na území, ktoré nám z historického hľadiska nie je celkom vlastné. Je to predovšetkým o tom, že ľudia, ktorí sú na západe, tu väčšinou zostali kvôli práci a spravidla sú dobre vzdelaní. Takže je za tým aj úsilie zachytiť inteligenciu.

Darí sa?

Nepreženiem, keď poviem, že mám momentálne vo farnosti asi šesťdesiat percent ľudí s vysokoškolským diplomom.

Čo v číslach znamená gréckokatolícka farnosť Banská Bystrica?

Papierovo je to deväťsto veriacich, ale v skutočnosti je to asi jedna desatina, to sú ľudia, ktorí nás vyhľadávajú pravidelne.

V ktorom chráme pôsobíte?

Bratia Vincentíni – Lazaristi nám dali k dispozícii chrám v ich správe, Kostol svätej Alžbety.

Ako reagujú spolužiaci vašich detí na to, že majú otca kňaza?

Chodia na cirkevnú školu, tam to nie je pre ostatných nejaký veľký šok. Svojim deťom stále hovorím, aby aspoň neboli vulgárne. Ak už nie kvôli inému, tak aspoň preto, že som farár. (Smiech.)

Z času na čas sa veľa hovorí o celibáte, či ho zrušiť, či nezrušiť. Napokon prvých tisíc rokov tu nebol, teraz je. Aký je váš názor? Je to funkčná vec pre rímskych katolíkov alebo to nie je až také dôležité?

V Nemecku som si všimol, že aj evanjelici sa môžu ženiť. No napriek tomu, že kňazi sú aj pomerne slušne zaplatení, je ich predsa nedostatok. Myslím si, že samotná ženba veľa vecí nevyrieši. A všetkým tým, ktorí chcú oslobodzovať kňazov od povinnosti celibátu, treba  položiť otázku, či sú na to pripravení. Oni, nie kňazi.

Svojim deťom stále hovorím, aby aspoň neboli vulgárne. Ak už nie kvôli inému, tak aspoň preto, že som farár. Zdieľať

Čo to znamená?

Kňaz môže mať aj päť či šesť detí a tak ďalej. Treba sa pýtať, či sme potom ochotní kňaza aj podporiť a zaplatiť? Nemyslím si však, že zrušenie celibátu vyrieši krízu, v ktorej sa ocitlo kresťanstvo v modernej dobe. Najmä ak väčšina kňazov s tým nijaký osobný problém ani nemá. Šesť-sedem rokov v seminári majú na to, aby si v úprimnosti povedali, či chcú do toho ísť alebo nie. Problémom je, ak niektorí idú už do seminára s tým, že od začiatku vedia, že sa neoženia, pričom by mali tých šesť rokov o tom rozmýšľať.

Ste pomerne malá cirkev na slovenské pomery a máte medzi sebou veľa zaujímavých ľudí. Spomeňme aspoň Cyrila Vasiľa, Milana Lacha, Milana Šášika, aj Jozef Haľko je pôvodom gréckokatolík. Čím to je, že na taký počet veriacich máte toľko osobností?

Neviem. Možno aj tým, že sme viac vedení k tomu, aby sme sa vyjadrovali k veciam priamo. Aj ja to cítim v rodine. Potrebujem každý deň zaujímať nejaké jasné stanovisko, nedá sa stále uhýbať nejakou diplomatickou rečou. Mne sa zdá, že práve túto vlastnosť prebrali aj naši biskupi a k problémom zaujímajú jasné a vyhranené stanoviská.

Takže keď je kňaz donútený riešiť bežné civilné problémy, rozumie aj svojim veriacim?

Svojím spôsobom to kňaz musí dosvedčiť sám na sebe.

Väčšina problémov v manželstvách je o tom, že pár sa porovnáva s druhými. Chce ich buď dobehnúť, alebo, najlepšie, predbehnúť, a potom idú do nereálnych vecí. Postupom času prichádzajú na to, že nabrali vysoké pôžičky a väčšinou sa preto manželstvá rozpadajú. Zdieľať

Takže keď platíte hypotéku, viete to využiť v kázni?

To zase nie, aspoň nie ja. Veľmi ľahko môžete prepadnúť nebezpečenstvu toho, že sa tým akoby chválite. Takže to veľmi nevyužívam. Veď, ak vás už tu na zemi pochvália, už vás Pán Boh nebude mať za čo pochváliť. (Úsmev.) Ale využívam to hlavne v prípravách mladých na manželstvo, lebo tvrdím, že hypotéka je tichý zabijak.

Prečo?

Hypotéka sa dnes pomerne ľahko berie a potom človeka obmedzuje. Navždy máte bremeno, stratíte slobodu. Aj keď si večer ľahnem a rozmýšľam nad tým všetkým, tak mám stále v sebe hlas, ktorý mi vraví: ´Ešte niečo urob, aby si sa toho bremena zbavil.´ Hypotéka je teda kríž alebo tichý zabijak. V prípravách na manželstvo to využívam tak, že mladým hovorím, aby si nepostavili svoj život na porovnávaní sa s druhými.

Trošku nám to objasnite.

Väčšina problémov v manželstvách je o tom, že pár sa porovnáva s druhými. Chce ich buď dobehnúť, alebo, najlepšie, predbehnúť, a potom idú do nereálnych vecí. Postupom času prichádzajú na to, že nabrali vysoké pôžičky a väčšinou sa preto manželstvá rozpadajú.

V nových gréckokatolíckych farnostiach sú skupiny veriacich menšie a viacerí z vás, keďže sa musíte starať o rodiny a deti, majú aj civilnú prácu. Je to bežné?

Áno, biskup nám vychádza v ústrety. Všetci máme šťastie, že robíme v rámci cirkvi. Ja som jazykár, ale mám šťastie, že nemusím prekladať texty o nejakých autosúčiastkach, ale robím v rámci svojho fachu. Živím sa písaním a prekladám knihy.

Prispievate na Postoj a pokrývate najmä dve témy – nemeckojazyčný svet  a východné cirkvi. Začnime s Nemeckom – čím je pre vás zaujímavé nemecké kresťanstvo a nemecké diskusie?

Pravdupovediac, interné nemecké diskusie až tak veľmi nesledujem, skôr som zameraný na teologickú produkciu, ktorá tam vychádza, a tá je kvalitná. Bol som na štúdiách aj v Taliansku vo svojom odbore a hoci Rím sa považuje za vrchol teologických štúdií, stále som presvedčený, že Nemci sú o kus ďalej.

Na minuloročnej synode mali Nemci povesť akýchsi teologických špekulantov. Vnímate to inak?

Nemci majú povesť samostatných mysliteľov. Snažia sa myslieť a podľa mňa aj biskupi viac prežívajú biskupskú kolegialitu. Nechcú byť nejakými pápežskými kaplánmi, ale skôr pápeža vnímajú ako zdroj inšpirácie do svojej pastorácie, a pritom sa to snažia adaptovať na svoje pomery. Preto možno o nich vzniká takýto dojem.

Kanadsko-americký publicista George Weigel napísal článok, v ktorom kritizoval stav nemeckej teologickej debaty, a povedal, že by nemal byť príkladom pre zvyšok sveta, pretože má zlé výsledky. Išlo o to, že Nemci sa utápajú v problémoch, no zabúdajú na živý vzťah s Bohom, že kríza viery v Nemecku je väčšia ako v iných rozvinutých krajinách. Súhlasíte?

Mám inú skúsenosť. Keď porovnám Nemecko so Slovenskom, medzi angažovanými laikmi zisťujem, že oni s oveľa väčším záujmom a nadšením čítajú pápežské dokumenty. U nás konštatujem to, že tu sa hocikto odvoláva na pápeža, ale reálne ho číta veľmi málo ľudí. Takže neviem, či s Weigelom súhlasím. V Nemecku vidím väčšie zanietenie pre štúdium pápežských dokumentov, aj keď pripúšťam, že sa predsa len stýkam s ľuďmi, ktorí majú o to záujem.

Nemci nechcú byť nejakými pápežskými kaplánmi, ale skôr pápeža vnímajú ako zdroj inšpirácie do svojej pastorácie, a pritom sa to snažia adaptovať na svoje pomery. Zdieľať

Keď ste v Nemecku študovali, vnímali ste tamojšiu krízu v cirkvi?

Ani veľmi nie, bol som v Bavorsku, v prostredí, ktoré je ešte pomerne katolícke. A bol som aj v relatívne malom meste. Ale vo všeobecnosti súhlasím s tým, že pri diskusiách o Bohu sa tam všetko priveľmi komplikuje. No pre nás je to ťažko pochopiteľné, pretože sme nezažili spory cirkvi s osvietenstvom, spor o modernizmus, ktorý bol pre Nemecko typický. Boli sme vtedy v izolácii.

Keby si naša teológia mala vziať nejaké ponaučenie z nemeckej, čo by to malo byť?

Poctivá práca s prameňmi.

U nás to neexistuje?

U nás sa len kompiluje.

Druhá téma, ktorej sa s vášňou venujete, sú východné katolícke a kresťanské cirkvi. Dnes tomu doba praje, ale vás to fascinuje už dlhšie. Prečo?

Naviedol ma na to jeden môj známy, keď povedal, že o východných cirkvách je na Slovensku tak málo informácií, že hocičo, čo o nich napíšem, im len pomôže. (Smiech.) Mojím cieľom je reagovať na to, čo sa deje vo svete, a aspoň trochu ukázať pestrosť v cirkvi.

Čo vás na tom tak baví?

Fascinujúci historický vývoj, ako sa od počiatku cirkev rozvíjala. Kedysi obrovské cirkvi dnes čelia vyhynutiu, kresťanstvo napriek tomu ide ďalej a rozvíja sa. Dejiny skrývajú rôzne skvosty.

Na Blízkom východe dnes v niektorých krajinách hrozí zánik kresťanstva. Čo by to znamenalo pre tieto krajiny aj pre východné kresťanstvo, keby bolo vytlačené zo svojho domovského regiónu?

V prvom rade by sa stratil medzináboženský dialóg medzi moslimami a kresťanmi. Tým pádom by sa mohlo ľahko stať, že by sa vo svete vytvorili dva nepriateľské tábory. Na jednej strane budú moslimovia, ktorí sa budú ďalej živiť v averzii voči kresťanstvu. Možno to na prvý pohľad nie je presvedčivé, ale tvrdím, že moslimov, ktorých ku nám prijmeme, sa nám ako-tak podarí integrovať a toto spolužitie má širší význam.

Chcete povedať, že je dobré, keď kresťania žijú v moslimskom svete a moslimovia v kresťanskom?

Nie, to nie. Chcem len povedať, že moslimov, ktorí sú tu, nejaký náš blahobyt presvedčí, aby na nás neútočili, a to má svoje dôsledky na moslimský svet. Kresťania na Východe podľa mňa predstavovali most, istotu, že vždy tu bude možnosť dialógu. A bojím sa, že teraz tomu bude koniec.

Veľkou témou východného kresťanstva sú spory medzi veľkými pravoslávnymi cirkvami. Trochu zjednodušene sa dá povedať, že medzi moskovským patriarchátom a ostatnými nie je v niektorých otázkach dohoda možná. Čo je podstatou týchto sporov?

Pravoslávna cirkev nie je založená na jednej hlave, ktorá všetko riadi, je založená na spoločnej viere. Sú to národné cirkvi – ruská, česko-slovenská, poľská, rumunská... Konštatínopolský patriarchát je len čestnou „hlavou“ medzi týmito cirkvami. Pre cirkev je typické, že dohodu nemožno dosiahnuť väčšinovým hlasovaním, ale jednomyseľnosťou.

Kresťania na Východe podľa mňa predstavovali most, istotu, že vždy tu bude možnosť dialógu. A bojím sa, že teraz tomu bude koniec. Zdieľať

Takže vo vzťahu  medzi Moskvou a ostatnými je nerovnováha. Jedni majú tradíciu a druhí vyššie počty veriacich.

Áno, ale trochu si myslím, že Rusi majú pravdu, keď tvrdia, že konštantínopolský patriarchát sa správa tak, akoby sa chcel podobať pápežovi. Trochu chápem aj Rusov.

Ale nesnaží sa práve ekumenický patriarcha Bartolomej najviac o dialóg a porozumenie? Nebránia tomu skôr Rusi?

Osobne si myslím, že obaja si robia aj trošku napriek.

Jednej veci nedokážem porozumieť. Hoci chápem, že to tak je a aj prečo to tak je, stále to nedokážem pochopiť, prečo je taký problém, aby rímsky biskup navštívil Rusko. Prečo je to považované v Rusku za neprijateľné?

Už od raného kresťanstva je tradíciou, že svet je podelený na jurisdikčné územia. V tom je problém. Ide o to, že v stredoveku sa začala prax, že rímskokatolícka cirkev začala posielať misionárov na územia, ktoré boli vtedy pod jurisdikciou pravoslávnych cirkví. Títo misionári obracali najskôr samotných pravoslávnych biskupov, ale nakoniec aj ich spoločenstvá, a takto často cez misionárov vznikali východné katolícke cirkvi. Dochádzalo k štiepeniu pravoslávnych cirkví. A to je otázka, ktorá sa v súčasnosti zúžila na slovíčko prozelytizmus a stále rezonuje.

Dnes to už nie je taký problém, alebo áno?

Dnes sme pred inou výzvou, lebo vieme, že mnohí príslušníci pravoslávnych cirkví už žijú na Západe. Už sa to celé premiešalo. Druhá vec je, že od 18. storočia pravoslávne cirkvi, ako aj rímskokatolícka cirkev, prišli k presvedčeniu, že práve mimo ich cirkvi niet spásy.

Čo tiež už neplatí.

Nie, už nie. Druhý vatikánsky koncil to definitívne zavrhol, aj pravoslávni kresťania tvoria cirkev. Dnes je reč o sesterských cirkvách.

Moskva má inú obavu. Za istých okolností by bolo možné, aby na Ukrajine došlo k zjednoteniu cirkví byzantsko-slovanského obradu. A toho sa Moskva bojí najviac. Zdieľať

Vráťme sa k pôvodnej otázke. Napriek tomu, že Druhý vatikánsky koncil sa skončil pred polstoročím, prečo je stále taký problém, aby pápež navštívil Rusko? Veď s cestou patriarchu Kirilla na Západ nie je problém. Naopak, všetci by ho radi uvítali.

Problém z pohľadu Moskvy je s tým, že pápež podporuje ukrajinskú gréckokatolícku cirkev.

Biskup Milan Šášik upozorňuje na to, že problém ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi je v tom, že čelí systematickej nenávisti pravoslávnych, najmä moskovského patriarchátu. A to je nepríjemná vec, potrebujú preto podporu pápeža.

Tomu rozumiem a Ukrajincom želám, aby už konečne nemali len vyššieho arcibiskupa, ale aby mu už konečne bol priznaný titul patriarcha.

Prečo ho ešte nemajú?

Odohral sa jeden nešťastný precedens. Josyf Slypij, vyšší arcibiskup, si tento titul udelil sám. (Smiech.) Ale nie. Podľa mňa sa Rím nevie k tomu odhodlať s ohľadom na Moskvu.

Ukrajinská cirkev je v posledných rokoch dosť nacionalistická, čo sa s univerzálnym posolstvom kresťanstva trochu bije. Rusi sú na tom podobne. Nie je skôr problém v tom?

Treba si uvedomiť, že prozápadná orientácia ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi súvisí s tým, že má za sebou desaťročia veľmi tvrdého prenasledovania a toto prenasledovanie jej v skutočnosti pomohlo, aby bola ešte silnejšia. Prechádzajú istou historickou etapou, možno to preto pochopiť. Moskva má však trochu inú obavu. Za istých okolností by bolo možné, aby na Ukrajine, aj prostredníctvom zdôrazňovania toho, že „my sme Ukrajinci", došlo k zjednoteniu cirkví byzantsko-slovanského obradu. Sám sa za to občas modlím. A toho sa Moskva bojí najviac.

Prečo?

Vznikla by nová silná cirkev. Mali by sme tu svojím spôsobom samostatnú cirkev, ktorá by zaiste vstúpila do spoločenstva s pápežom.

V gréckokatolíckych kňazských rodinách sa často stáva, že jeden zo synov sa tiež stane  kňazom. Čím to je? Sú deti k tomu vedené?

Myslím si, že je to dôsledok toho, že ich otcovia svoju prácu robia radi. Ja napríklad stále čítam, to je moja choroba. Zistil som, že moje dcéry neprídu za mnou a nepovedia, že sa im nevenujem, ale takisto si vezmú knihy a odrazu sa nájdeme všetci traja pri čítaní. Keď vidia, že to rodič, v tomto prípade otec, robí s láskou, tak to potom priťahuje aj deti.

 

Foto: František Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo