Tomás Pueyo ešte v marci napísal virálny analytický článok (o ktorom sme informovali tu), čo svet čaká, ak neprijme dostatočné opatrenia na zamedzenie šírenia koronavírusu. V danom čase išlo o povinné čítanie pre všetkých tých, ktorí si mysleli, že ochorenie Covid-19 je len horšia chrípka a zľahčovali nielen jeho priebeh, ale i počty nových prípadov (ktoré v danom čase ani z ďaleka nevypovedali o reálnom stave).

Neskôr napísal ďalší dôležitý text, v ktorom opísal nutnosť zavádzania prísnych opatrení na zastavenie vírusu, po ktorých však majú nasledovať inteligentné, no menej agresívne riešenia na zabránenie návratu pandémie (čo sa však väčšine krajín nie celkom podarilo).

Síce s odstupom času sa aj v slovenskej stratégii niektoré kroky ukázali ako zbytočne pritvrdé či neopodstatnené (vzhľadom na nedostatok informácií v danom okamihu to však nebolo celkom možné vopred odhadnúť), ich zavedenie výrazne ovplyvnilo jarné šírenie vírusu a aj vďaka tomu sa vo zvládaní prvej vlny pandémie Slovensko dostalo medzi svetovú špičku.

Zabudnutý prínos hranice

Jedným z kľúčov úspechu boli však najmä zatvorené hranice, čo viedlo k výrazne zníženej mobilite ľudí, ale najmä sledovaniu všetkých tých, ktorí sa do domovskej krajiny vrátili. Hoci je jasné, že nešlo o dlhodobé riešenie problému vzhľadom na prepojenosť globalizovaného sveta, po otvorení krajín sa ukázalo, že za výborné čísla mnohí vďačili najmä hraničným kontrolám.

Dnes vieme, že na zvládnutie druhej vlny pandémie je nevyhnutná v prvom rade disciplína (rúška tam, kde ich naozaj treba, dostatočný odstup od druhých, časté umývanie rúk, vyhýbanie sa preplnených miest a izolácia v prípade čo i len náznaku respiračného ochorenia), ako aj dôsledné a včasné testovanie a vyhľadávanie kontaktov.

O tom vieme prakticky od začiatku. A že sa nám to nie celkom darí, si netreba opätovne pripomínať (viac si môžete prečítať tu).

Pred pár dňami Tomás Pueyo však pre The New York Times napísal, že napriek dodržiavaniu daných opatrení sa pre kontrolu nad vírusom treba opäť vrátiť k dôslednému sledovaniu pohybu cez hranice. „Ploty“, ako dané opatrenie nazýva, podľa neho v súčasnej stratégii šírenia vírusu nie sú dostatočne zdôrazňované.

Na príkladoch Brazílie či Spojených štátov ilustruje, že nie v prvom rade laxný prístup prezidentov voči pandémii koronavírusu spôsobil vznik najväčších ohnísk na svete, ale práve cestovanie medzi štátmi či inými oblasťami v rámci federácie.

To bol faktor, ktorý podľa neho najviac sabotoval aj v týchto častiach sveta regionálnymi vládami prijaté pomerne striktné opatrenia počnúc zatváraním škôl po odstavenie fungovania celej palety podnikov – od služieb po fabriky.

Preto aj štáty v Brazílii, ktoré sa rozhodli navzdory prezidentovi Bolsonarovi prijať reštriktívne opatrenia, neboli v boji s koronavírusom v krajine tak výrazne úspešnejšie, a to preto, že len pár z nich uzavrelo hranice so štátmi v rámci krajiny. Práve vďaka tomu sa pandémia dostala z preľudneného pobrežia až do Amazonského pralesa.

Že zastavenie cestovania medzi regiónmi malo zmysel, poukazuje na interaktívnych grafikách Talianska, Španielska a Francúzska, i keď v tomto prípade treba dodať, že v danom čase bolo pozastavenie cestovania spojené aj s ďalekosiahlou karantenizáciou celých oblastí.

Okrem toho na prípadoch Singapuru a Argentíny tiež poukázal aj na problematický import prípadov zo zahraničia. Kým Singapur bol na začiatku výkladnou skriňou svojím prístupom a opatreniami, kvôli pomalému zatváraniu hraníc s niektorými krajinami dospel na základe prenosu v robotníckych ubytovniach až k dnešnému počtu vyše 57 000 zaznamenaných prípadov.

Pueyo v texte však explicitne nehovorí o tom, aby krajiny obnovili prísne zákazy cestovania či uzavreli hranice. Ide podľa neho skôr o kombináciu troch riešení: múrov, karantén a checkpointov.

Pod múrmi si predstavuje zákaz cestovania pre väčšinu ľudí z vysoko rizikových krajín. Za menej agresívne, no účinné riešenie pokladá karanténu, teda izoláciu ľudí po návrate či vstupe z rizikovej krajiny. Checkpoint zas predstavuje ako možnosť cestovateľa vojsť do krajiny, no následne musí dôjsť k jeho individuálnemu posúdeniu, a to aj na základe ním vyplneného formulára. Ani v jednom bode nejde o nič nové, no kombinácia všetkých bodov nie je dnes ani populárna, a už vôbec nie vnímaná ako ekonomicky výhodná.

Lotyšská politika plotov

Že podobná kombinácia opatrení môže fungovať aj bez veľkej straty na ekonomike, ukazuje prípad Lotyšska (lotyšský priemysel sa z koronakrízy v rámci EÚ zotavuje ako tretí najlepší).

V Lotyšsku je momentálne päť potvrdených prípadov nákazy na 100-tisíc obyvateľov, čo je stále najnižší ukazovateľ v Európe. Podiel pozitívnych testov na Covid-19 predstavoval minulý týždeň 0,3 až 0,4 percenta. A napriek tomu, že včera pribudlo v krajine na dané pomery viac prípadov ako obvykle, stále má rezervu od prekonania vrcholu z prvej vlny.

Nárast počtu prípadov ochorenia Covid-19 v Lotyšsku za posledných 15 dní. Zdroj: Wikipedia.org

Celé leto si držia stabilné jednotkové počty nových prípadov. Je to zrejme aj tým, že osoby prichádzajúce z rizikových krajín (pre Lotyšov sme nimi aj my) musia absolvovať po vstupe 10-dňovú karanténu. To platí aj na Slovensku. Na zaradenie krajiny do tohto zoznamu majú však Lotyši stanovený striktný automat. Ak počet prípadov v nejakej krajine presiahne 16 prípadov na 100-tisíc obyvateľov, automaticky sa krajina zaradí medzi rizikovú. 

Tí, ktorí boli v kontakte s pozitívne testovanou osobou, a zamestnanci, ktorí pracujú v zdravotníckych či vzdelávacích inštitúciách a domovoch sociálnych služieb, teda sú v úzkom kontakte s inými ľuďmi po vstupe do krajiny, musia zotrvať v 14-dňovej karanténe. Po negatívnom teste môžu karanténu ukončiť v 11. deň.

Pri príchode leteckou, autobusovou alebo lodnou dopravou sú tiež cestujúci povinní vyplniť dotazník, ktorý obsahuje krajiny, ktoré za posledných 14 dní navštívili, kontaktné informácie a adresu, kde v prípade potreby budú tráviť izoláciu. Dotazník by mal cestujúcim poskytnúť dopravca. Lotyšské orgány tieto dotazníky archivujú počas 14 dní.

Lotyši sa tak nespoliehajú na negatívny PCR test 72 hodín pred vstupom do krajiny. Okrem toho, že tri dni pred prekročením hranice môžete koronu chytiť ešte niekoľkokrát, aj prípad zo slovensko-ukrajinskej hranice, na ktorej zrejme fungovalo kupčenie s „negatívnymi“ testami, ukázal, že nemusí ísť o najspoľahlivejšie riešenie (Ukrajinci doteraz na Slovensku predstavujú najväčší zdroj importu nákazy zo zahraničia).

Otvorili sme náruč vírusu

Na Slovensku už niekoľko mesiacov riešime, aký významný pokrok bude znamenať schválenie novely o elektronických komunikáciách. Novela mala na základe dát od mobilných operátorov pomôcť hygienikom pri overovaní, či sa ľudia poctivo nahlasujú na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva s tým, že sa vrátili z rizikovej krajiny.

No napriek tomu, že pred tromi týždňami poslanci prelomili veto prezidentky, hygienici tieto údaje pre naťahovanie medzi ministerstvami stále nepoužívajú.

Napriek tomu, že diskusia sa na Slovensku v prípade hraníc zúžila len na spomínanú novelu zákona, Tomas Pueyo na viacerých príkladoch vo svojom texte ukázal, že žiadna krajina nedokázala efektívne potlačiť vírus bez nejakej formy ohradenia sa. Hoci zavretie hraníc určite nie je riešením, aby však diskusia neoscilovala na hrozbe ďalšieho lockdownu, sledovanie prenosu vírusu cez hranice je nevyhnutnou súčasťou riešenia. A ak sme dúfali v opak, zjavne sme sa mýlili.

Ako sme mohli vidieť už počas leta u našich českých susedov, nie každá krajina účinne bojuje s vírusom. Niektorá dokonca boj sama sabotuje. Poznajúc slovenské pomery, na kapacity vyhľadávania kontaktov hygienikmi a testovanie sa celkom spoliehať nemožno. 

Ako trefne v závere svojho textu dodáva Pueyo, európske krajiny príliš skoro otvorili náruč svojim susedom a v objatí sa nakazili. Strata efektívnej kontroly nad hranicami bola bez pochýb jedným z hlavných posilnení návratu vírusu. Preto treba nájsť riešenie ako efektívne, nielen naoko zabrániť importom zo zahraničia.