Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
14. september 2020

Boj s hnusobou

V čom sme sa nepoučili z prvej vlny

Prečo Slovensko už nie je vzorom v boji s koronavírusom a kde dnes najviac zlyhávame.

V čom sme sa nepoučili z prvej vlny

Minister zdravotníctva Marek Krajčí a hlavný hygienik Ján Mikas. FOTO TASR – Dano Veselský

Chaos, nepredvídateľnosť opatrení, frustrácia. Slová, ktoré dnes asi najlepšie vyjadrujú pocity veľkej časti verejnosti i mnohých odborníkov, ktorí sledujú vývoj svetovej pandémie koronavírusu, teda hlavne jej šírenia na Slovensku.

Zatiaľ čo sme boli počas prvej vlny premiantom v prijímaní protiepidemických opatrení a za naše čísla by sa nehanbil nejeden svetový štátnik, za čo vláde Igora Matoviča patrila jednoznačne pochvala, o príprave na druhú vlnu či druhý vrchol prvej vlny (nazvite si to, ako chcete) to už však neplatí. 

Hoci sme ešte v marci o ochorení Covid-19 v porovnaní s dneškom mali len minimum informácií, vďaka skorému prijatiu prísnych opatrení, prezieravému zatvoreniu škôl, hraníc, zavedeniu karanténnych zariadení a celoplošného lockdownu sme úvod epidémie zvládli. 

Koronavírus sa dostal pod kontrolu, krajinu sme mohli otvárať skôr než mnohé iné štáty.

V čom je problém?

Cieľom prvej vlny bolo dosiahnuť čo najnižší kĺzavý medián, symbolický počet nových pozitívnych prípadov a čo najviac testov v jeden deň. Práve to sa pokladalo za úspech. Situácia sa stabilizovala až natoľko, že 15. júna došlo k rozpusteniu permanentného krízového štábu a pandémii sa nechal takpovediac voľný priebeh vo viere, že počas leta vírus takmer vymizne. 

V preklade to však znamená, že pandémia stratila svojho pána. Slovensku začal bežať čas, v ktorom sme sa mali pripravovať na neskorší nárast prípadov. O možnej septembrovej druhej vlne sa predsa hovorilo už na jar.

A ako to dnes vyzerá? Sporadický nárast pozitívnych nálezov nahradili čísla, ktoré oscilujú na hranici 200 prípadov denne, a to tiež najmä v závislosti od počtu vykonaných testov a najmä od toho, či nie je práve víkend. Pribúda počet prípadov tých, ktorí nevedia, kde sa koronavírusom nakazili, pritom neboli v zahraničí, nevedia o tom, že by sa stretli s niekým, kto bol v cudzine, a nemali ani kontakt s pozitívnym pacientom.

No o komunitnom prenose na rozdiel od viacerých odborníkov vládne špičky a priori odmietajú hovoriť. Ten by možno pomohlo potvrdiť skúmanie odpadových vôd, ktoré v Maďarsku ukázalo, že na väčšine územia krajiny sa začalo komunitné šírenie nákazy. Skúma niekto niečo podobné na Slovensku? 

Rokovania Pandemickej komisie vlády v Bratislave. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Počas prvej vlny k tomu dochádzalo, dnes nevieme. Máme však aspoň pandemický plán, ktorý bol tiež schválený až na druhý pokus.

Epidemiológovia tvrdia, že sú unavení, finančne poddimenzovaní, chýbajú im ľudia, ktorých nemajú ako dostatočne zaplatiť a nestíhajú včas vyhľadávať všetky kontakty. Krok za krokom sa sprísňujú opatrenia, pre ktoré dnes ľudia v porovnaní so začiatkom pandémie nenachádzajú pochopenie, rúška majú čoraz viac odporcov – hoci Slováci sú v ich nosení naďalej poctiví a je to minimum, čo dnes pre zamedzenie šírenia môžeme spraviť –, no najmä všadeprítomná korona už nebudí taký strach ako na jar, skôr lezie na nervy a unavuje. 

Nehovoriac o neraz prijatých nelogických opatreniach, ako napríklad účasť maximálne päťdesiatky ľudí na hokejovom zápase v rizikovom okrese. Nikto nevie, kedy čakať ďalšie opatrenie, ktoré prekríži už beztak oklieštené plány v roku 2020.

Okrem toho, že ľudia sú už frustrovaní a unavení, je jasné, že opatrenia z prvej vlny sa v tej druhej v plnom rozsahu zopakovať nedajú. Izrael ako prvá krajina opäť zavádza 3-týždňový lockdown, zatváranie hraníc a ekonomiky v našom prípade sa berie ako najkrajnejšie riešenie. Každý ďalší deň lockdownu by Slovensko stál priveľa. 

Vývoj epidémie už ani nikto nemodeluje. Po prestrelených modeloch Inštitútu zdravotnej politiky by dnes asi nikto nebral nové scenáre vývoja pandémie príliš vážne. 

Problémom je aj to, že zatiaľ čo cieľom prvej vlny bolo poraziť vírus, dosiahnuť takmer nulový nárast, vôbec to dlhodobo neriešilo situáciu, lebo išlo len o krátkodobé víťazstvo. S vírusom sa musíme naučiť žiť, a preto je nevyhnutné dostatočne testovať, trasovať, vyhľadávať kontakty, chrániť rizikovú skupinu ľudí, ale hlavne správne o priebehu pandémie komunikovať. Darí sa to? Nie celkom.

Nejasné dáta

Premiér Igor Matovič v relácii RTVS Sobotné dialógy 5. septembra, keď bol na Slovensku ohlásený zatiaľ rekordný prírastok 226 prípadov z predošlého dňa, povedal, že máme dostatok zdravotníkov, aby mohlo byť na pľúcnych ventiláciách 30-krát viac pacientov. Reagoval tak na slová lekára Petra Visolajského, ktorý deň predtým v rozhovore pre Denník N povedal, že nemáme dostatok zaškolených ľudí, schopných zaobchádzať s daným prístrojom. 

Počet tých, ktorí sú na umelej pľúcnej ventilácii, však určite nie je tým faktorom, na ktorý by sme sa pri zvládaní pandémie mali spoliehať. Už aj v pandemickom pláne kĺzavý medián nahradila obsadenosť lôžok na JIS-kách. 

To však neznamená počet ľudí napojených na pľúcny ventilátor, ide o naozaj krajný indikátor, keďže doteraz nie je celkom jasné, koľko ľudí napojenie na umelú pľúcnu ventiláciu s ochorením na COVID-19 prežilo. Tieto údaje sa nám nepodarilo zistiť, hoci sme sa obrátili na Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI), Úrad verejného zdravotníctva aj Ministerstvo zdravotníctva SR.

O tom, že s dostupnými dátami máme veľký problém, svedčí aj odpoveď z NCZI, ktorý tieto čísla na dennej báze zbiera a uverejňuje ich na stránke korona.gov.sk: „NCZI disponuje len údajmi, koľko pacientov bolo na pľúcnej ventilácii a koľko prežilo. Tieto údaje však nevieme spárovať. NCZI má informácie o hospitalizáciách, počte pacientov na JIS a pod., ale keďže nepracujeme s osobnými údajmi, nevieme určiť napríklad novo hospitalizovaných. Príklad – vieme, že dnes je hospitalizovaných napríklad 12 pacientov, včera 10, ale nevieme, ako sa prekrývajú.“ 

A to je v siedmom mesiaci epidémie na Slovensku skutočne absurdné.

Testovanie

Na to, aby sa zvládala pandémia, je zásadne dôležitá rýchlosť pretestovania ľudí, ktorí sa dostali do kontaktu s pozitívnym pacientom, boli v rizikovej krajine či preukazujú príznaky ochorenia. Testovanie musí byť vykonané v správny čas, aby nebol jeho výsledok falošne negatívny, a najmä preto, aby ľudia nemuseli zbytočne dlhý čas spolu s rodinou či známymi tŕpnuť v karanténe. Aj s tým však máme veľký problém.

Hoci sa počty testov na Slovensku pomaly vracajú na maximá z apríla a pomaly by mali dosahovať hranicu šesť- až sedemtisíc denne, premrhali sme počas leta obdobie, keď sa ich počty výrazne znížili, nehovoriac o víkendoch, cez ktoré sa testoval zanedbateľný počet ľudí. Stratili sme tak prehľad, aká je skutočná incidencia vírusu v priestore, pretože, pochopiteľne, väčší objem testov by odhalil viac pozitívnych prípadov.

Krízový štáb na Úrade vlády SR. FOTO TASR – Martin Baumann

Laboratóriá však spolu s ministerstvom zdravotníctva prešli letným režimom dovoleniek a problém spolu so zriadením veľkokapacitných odberných miest si odložili až na začiatok septembra. A aj spolu s nimi testujeme stále málo, v priemere 5-tisíc denne (v Česku je denná kapacita na 18 tisícoch a do 15. októbra by mali vzrásť na 40-tisíc testov).

Inzercia

V počte testov za posledný týždeň na počet obyvateľov momentálne patríme k tým najhorším. Nedostatok kapacít tak mnohých ľudí uväznil v karanténe.

Pritom situácia sa vyhrocovala už ku koncu letných dovoleniek. Aj autor tohto článku si sám v závere augusta prešiel prechladnutím s príznakmi takmer totožnými s ochorením COVID-19. Hoci test bol negatívny, výsledok pozorovania bol zarážajúci: Covid-pass nikdy neprišiel, na infolinku na bratislavský regionálny Úrad verejného zdravotníctva sa v priebehu dvoch dní nedalo dovolať, pre beznádejnú obsadenosť kapacít štátnych aj súkromných laboratórií sa rozhodol ísť na test naslepo, teda bez objednania na Kramáre a dúfal, že ho neodmietnu.

A po výsledok si musel nakoniec sám zavolať, a to až na úrad do Banskej Bystrice, keďže v Bratislave stále nedvíhali, lebo neprichádzal ani na tretí deň.

Príbehov, keď sa ľudia nedostali na test ani na desiaty deň, je však celý facebook. Rovnako prípady tých, ktorí boli asymptomaticky pozitívni, a karanténu ukončili bez záverečného otestovania, či sú naozaj negatívni.

Na sociálnej sieti vzbudil rozruch aj prípad bývalého člena permanentného krízového štábu lekára Petra Visolajského, ktorého po stretnutí s pozitívnym kontaktom indikovali na test až na 8. deň namiesto piateho, hoci ide o zdravotníckeho pracovníka. S tým, že na výsledok má čakať 96 hodín, pričom ako strategický pracovník musí naďalej pracovať.  

Prečo nie sú zdravotníci prednostne testovaní, aby sa zabránilo ďalšiemu šíreniu v nemocnici? Okrem toho sú známe aj prípady zdravotníkov, ktorí si po pozitívnom náleze museli zobrať namiesto pandemickej PN staré nevyčerpané dovolenky.

Rovnako je na mieste otázka, prečo sa peniaze z eurofondov počas priaznivého letného obdobia nevyužili na to, aby sa do každej nemocnice zadovážil stroj vyhodnocujúci výsledky testov na Covid a tiež peniaze na extra laboranta, nemocnice by tak nemuseli čakať len na laboratóriá a mohli by si testy vyhodnocovať aj samy. 

Nehovoriac o tom, že kým so zavedením voľnej nedele bol obrovský politický problém, prečo sa potom v nedeľu donedávna takmer netestovalo?

Vyhľadávanie kontaktov

Od začiatku leta tiež vieme, že kľúčové pre udržanie šírenia vírusu je rýchle a dôsledné vyhľadávanie kontaktov. Situáciu skomplikovalo prezidentkino vetovanie zákona o elektronických komunikáciách, ale i zrejme nedostatočná príprava zákona. ÚVZ tak nemohlo získavať od operátorov telefónne čísla ľudí, ktorí sa nachádzali v „červených“ krajinách. Udialo sa tak v septembri.

Epidemiologička Mária Avdičová už 10. augusta hovorila, že sama nevie, dokedy budú schopní vyhľadávať kontakty, pretože už v danom čase fungovali na doraz. A to sme v danom čase prežívali len lokálnu epidémiu v Trenčianskom okrese.

Bratislavská epidemiologička Alexandra Bražinová v rozhovore pre Denník N minulý týždeň upozornila, že infolinku spolu s dohľadávaním kontaktov robia v Bratislave len piati ľudia, a to po večeroch aj cez víkendy. Preto ani nie je zvláštne, že je taký problém sa im dovolať, čo je ďalšie zlyhanie systému. 

Keď však zaznievali hlasy, aby epidemiológom s vyhľadávaním kontaktov pomáhali iné profesie, ako napríklad policajti, ktorých máme v porovnaní s inými krajinami nadštandardne veľa, či hasiči, epidemiológovia sa štítili, že nejde o jednoduché povolania a túto profesiu nemôže vykonávať ktokoľvek. 

To je možné, no určite by šlo o lepšie riešenie ako minulotýždňový návrh ministra zdravotníctva Mareka Krajčího, podľa ktorého sa dostávame zrejme do fázy, že nakazený si sám obvolá svoje kontakty. To, či sa títo ľudia následne aj prihlásia na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva a pôjdu na testy, je veľmi otázne.

Ťažko si tiež predstaviť niektoré typy ľudí, ktoré si takýmto spôsobom budú obvolávať ľudí, s ktorými sa v poslednom období stretli.

Na regionálnych hygienach však robí okolo 2000 ľudí, z ktorých viac ako 150 vyhľadáva kontakty. Otázkou je teda aj to, prečo si ľudí na trasovanie epidémie nenašli úrady aj priamo z vlastných zdrojov. Minister Krajčí na piatkovej tlačovej konferencii povedal, že sa na úrady v tejto súvislosti hlásia brigádnici, no napríklad v Bratislave ich vraj odmietli s tým, že nepotrebujú pomoc.

Bizarne vyznieva aj komunikácia medzi ministerstvom zdravotníctva a úradom verejného zdravotníctva, ktoré žiadalo o navýšenie peňazí do rozpočtu. Ministerstvo hygienikom prisľúbilo od budúceho roka o 24 miliónov eur viac. Peniaze však netreba v roku 2021, ale hneď teraz. 

Premiér Igor Matovič a členovia dnes už nefunkčného permanentného krízového štábu. Zľava Peter Škodný, Robert Mistrík, Peter Visolajský a Vladimír Krčméry. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Je možné, že nakoniec skončíme ako susedná Česká republika, ktorá dnes už testuje len tých, ktorí majú príznaky, a to testuje naozaj výrazne viac ako my. Pritom v 10-miliónovom Česku dnes pribúda toľko pozitívnych prípadov ako v 80-miliónovom Nemecku a krajina je v top trojke najproblematickejších krajín v Európe.

Komunikácia a riadenie

Po rozpustení permanentného krízového štábu sa zodpovednosť za pandémiu rozliala medzi tri subjekty: pandemickú komisiu vlády, ústredný krízový štáb a ministerstvo zdravotníctva SR. Hoci ešte koncom júna niektorí navrhovali, aby vznikol nadrezortný orgán, ktorý bude koronakrízu zastrešovať, nestalo sa tak a hlavným bojovníkom s „hnusobou“ sa stal rezort zdravotníctva. 

Samozrejme, až v auguste, lebo dovtedy sme okrem jednej júlovej tlačovky prežívali pokojné dovolenkové obdobie. 

Minister Krajčí si tak na plecia zobral balvan, no v porovnaní s premiérom, ktorý sa do riešenia koronakrízy v prvých mesiacoch vládnutia pustil s vervou, vyzerá skôr bezradne ako odhodlane.

Rozloženie rozhodovania na pandemickú komisiu vlády, konzílium odborníkov a v závere na ústredný krízový štáb tak spôsobuje viacero zmätočných rozhodnutí, ktoré sa ešte môžu v priebehu ďalších dní zmeniť.

Ľudia tak strácajú prehľad o tom, čo môžu čakať, čo prispieva k ďalšej frustrácii. Potom ani neprekvapí, ak ľudia spisujú petície kvôli svadbám, ktoré si z apríla presunuli na október, no s novými opatreniami sa nezmestia do 30 hostí.

Vláda, teda prioritne ministerstvo zdravotníctva, by si v boji s koronavírusom mala určiť priority, červené čiary, a ak sama situáciu nedokáže poriadne manažovať, mala by svoje kompetencie delegovať na niekoho, kto sa jej dokáže venovať 24 hodín 7 dní v týždni. Nielen dodatkovo popri všetkých ostatných problémoch zdravotníctva, ktoré musí rezort akútne okrem pandémie koronavírusu liečiť.

Odporúčame