Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Amerika v plameňoch Spoločnosť
21. september 2020

Black lives matter

Americký návrat k rasizmu

Nový antirasizmus, jeho viktimizácia a žiadanie nápravy nás neučí farbosleposti, ale vyžaduje, aby sme rasu videli neustále.

Americký návrat k rasizmu

Foto: TASR/AP Photo/The Commercial Appeal, Sam Melhorn

V poslednom čase sa trápim s tým, ako vyjadriť svoj vzrastajúci hnev a zúfalstvo z toho, ako v tejto krajine premýšľame a hovoríme o rase. Prekvapivo dobre to opisuje dobre tento dojímavý text od Naomi Schaefer Riley. Píše v ňom o svojom strachu z toho, ako toto „veľké woke prebudenie“ (z anglického Great Awokening, miesto Awakening, pozn. prekl.) môže popliesť hlavu jej deťom, ktoré majú rodičov dvoch rás. Vyberám:

Asi týždeň po tom, čo sa v júni skončila škola, som sa stretla s kamarátkou, ktorá sa ma naliehavo pýtala, či sú moje deti v poriadku. Netrápilo ju, či moji dvaja stredoškoláci, syn a dcéra, chytili koronavírus (vedela, že nechytili) alebo ako na nich doľahla niekoľkomesačná izolácia počas lock-downu a netrápilo ju ani to, či zvládli stres z online výučby. Nie, nič z toho, len si práve prečítala správy na webovej stránke miestnych novín, že škola, do ktorej chodia moje deti, Rye Country Day, je liahňou rasovej nenávisti a bála sa, že moje deti, ktorých otec je čierny, tým utrpeli. 

Zdvorilo som sa zasmiala a uistila som ju, že sú v poriadku. No čím viac som rozmýšľala nad tým, akú skúsenosť mali deti z tejto elitnej prípravnej školy vo Westchesteri počas posledného roka, tým viac som sa začala obávať, či po tomto rasovom šialenstve, ktoré zasiahlo našu krajinu, bude vôbec niekto „v poriadku“. A som ešte silnejšie presvedčená o tom, že na týchto školách naozaj vládne rasizmus. Len nejde o ten typ rasizmu, aký sa tu predpokladá. 

Nie som naivná. Keď sme sa rozhodli opustiť svet našej židovskej základnej školy, vedela som, že sa veci zmenia. Tušila som, že aspoň časť z hodín židovských štúdií budú študenti venovať otázkam sociálnej spravodlivosti. Vedela som, že z detí, ktoré ich prostredie vníma ako Židov, hoci vyzerajú trochu inak ako ostatní Židia (a preto sa v školských brožúrach možno objavujú častejšie než iné deti), sa stanú deťmi, na ktorých rasovej identite veľmi zaváži a ktorých náboženská identita bude sekundárna, ak nie bezvýznamná záležitosť. No povedali nám, že z verejných aj súkromných škôl v našom okolí je Rye Country Day School jedna z akademicky najlepších. Nielenže študenti z tejto školy idú na tie najlepšie univerzity, čo platí o mnohých školách vo Westchesteri, no majú aj veľa hodín AP (program pre stredoškolákov, ktorý ponúka hodiny na úrovni vysokoškolského štúdia, pozn. prekl.), môžu študovať klasiku a dostávajú veľa domácich úloh. 

Avšak už počas prvého týždňa školy sa ukázalo, že táto škola má iné priority – totiž „diverzitu, rovnosť a inklúziu“. Deti dostali ponuku zapojiť sa do rôznych študentských klubov, ako napríklad klub diverzity, klub študentov, ktorí nie sú bielej rasy (z anglického students-of-color club, pozn. prekl.) a klub dievčat, ktoré nie sú bielej rasy, kde staršie dievčatá mentorujú tie mladšie. Rodičia dostali o týchto kluboch veľa mailov a naše deti do nich pozvali mnohokrát, niekedy aj ich učitelia. Nezapojili sa. 

Nebudem citovať z rozsiahlej strednej časti tohto textu – naozaj si ju musíte prečítať sami. Táto škola sa stala úplne neurotická z obavy, že jej študentov poškvrní rasizmus. Znie to ako dosť mizerná skúsenosť – neprestajné ideologické monitorovanie a vysielanie signálov. Autorka pokračuje:

Keď som sa detí spýtala, či na škole zažili rasizmus, smiali sa. Ich spolužiaci sa k nim nikdy nesprávali inak ako priateľsky. Možno boli tie útoky také „mikro“, že si ich nevšimli. No aj rodičia pôsobili ohľaduplne a srdečne. A to ma asi trápi najviac. Za posledných trinásť rokov, odkedy prišlo na svet moje prvé dieťa, som si občas povzdychla nad hlúposťami, ktoré mi ľudia hovorili: „Ako sú vaše deti pekne opálené.“ „Ako vyzerá ich otec?“ No moja skúsenosť matky detí, ktoré pochádzajú zo zmiešaného manželstva, mi len potvrdzuje, že máme to šťastie žiť v najtolerantnejšej, najotvorenejšej krajine na svete. V našej synagóge, na našich školách a v našom susedstve sú rodičia, ktorí moje deti prijali do svojich domovov, ktorí ich kŕmili a starali sa o ne a ktorí k nim pristupovali ako k vlastnej rodine. 

Bojím sa, že posolstvá, ktoré momentálne dávajú do popredia učitelia, riaditelia, politici a odborníci, tieto vzťahy poškodí. Nový antirasizmus a jeho nikdy sa nekončiaci kolobeh viktimizácie a žiadostí o nápravu – na rozdiel od modelu, ktorý učí ľudí, aby sa snažili o farbosleposť a dali všetkým rovnakú príležitosť – vyžaduje, aby sme my všetci (a najmä deti) videli rasu neustále. Tento nový model urobí zo vzťahov, ktoré by inak boli zdravé a obyčajné – dokonca priateľské – drámy, kde sú jednotlivým postavám pridelené rasovo definované úlohy.   

Dobrým ľuďom v mojej komunite a ďalším po celej našej krajine hovoria, že bez ohľadu na to, akí sú ústretoví a ako pekne sa budú správať k druhým, nemôžu urobiť nič, čím by vyvážili systémový rasizmus. Začnú riešiť každú svoju interakciu s obavou, že by mohli povedať alebo urobiť niečo nesprávne? Keď rodičia, ktorých poznám, uvidia člena Newyorskej rady pre vzdelávanie, ako kričí na bieleho muža, pretože na kolenách natriasa čierne dieťa svojho priateľa – ako to urobila aktivistka Rachel Broshi vo videu z online stretnutia, ktoré sa stalo virálne – čo si pomyslia?

Prečítajte si celý text. Dôrazne vás vyzývam. 

Ako to súvisí so mnou?

Ako väčšina mojich čitateľov vie, narodil som sa v roku 1967 hlboko na Juhu, na vidieku, vo farnosti (kraji), ktorá bola spolovice čierna. Dozvedel som sa o tom až ako dospelý, no keď som sa narodil, Ku Klux Klan tam stále pôsobil, aj keď rýchlo slabol pod tlakom FBI. Moja generácia ako prvá zažila integrované verejné školy. 

Ak chcete hovoriť o „systémovom rasizme“, nuž, je mi to ľúto, no musím povedať, že spoločnosť, v ktorej som vyrastal, taká do istej miery bola. Naozaj sa nepamätám, že by ma moji rodičia učili niečo vyslovene rasistické, a myslím, že väčšina mojich bielych rovesníkov by povedala to isté. No rodičia to ani robiť nemuseli. Všetci sme považovali černochov (a oni považovali nás) za tých druhých. Chodili sme spolu do školy, nakupovali sme v tých istých obchodoch, no to bolo všetko. Pamätám si, že v štvrtej triede (asi v roku 1977) ku koncu školy na jar učiteľka rozdávala chlapcom prihlášky do Súkromnej letnej baseballovej ligy Dixie mládeže. Nikto z čiernych chlapcov v našej triede prihlášku nedostal. Pamätám sa, že som sa za to hanbil, no skoro to prešlo, pretože čierni chlapci s nami predsa nebudú hrať baseball. 

Patrili sme k súkromnému kúpalisku. Nebolo to nič špeciálne – všetky deti sme boli zo strednej alebo nižšej strednej vrstvy –, no bolo to výlučne biele kúpalisko. Pamätám si, ako sme sa tam v lete špliechali a videl som, ako z času na čas išli okolo čierne deti a pozerali sa na nás cez plot. Pamätám si, že som sa za to hanbil, no opäť som to hodil za hlavu, aby som si mohol užiť kúpanie. Tak to skrátka bolo. 

Takto nás, čierne aj biele deti, formoval systémový rasizmus v sedemdesiatych rokoch. Boli aj iné spôsoby, ako sa to dialo a pokračovali aj po tom, čo som odišiel. Písal som o nich na jar, keď bol u nás v meste protest – za rasovú spravodlivosť, ktorý začala moja neter a ktorý som verejne podporil. 

Avšak teraz, keď som starší, vidím že napriek všetkým našim nedostatkom, čo sa týka rasy v sedemdesiatych rokoch, robili ľudia z nášho mesta – bieli aj čierni – skutočné pokroky. Integrácia škôl a koniec systému apartheidu Jima Crowa boli obrovským krokom vpred, niečo, čo by bolo nemysliteľné len desať rokov pred mojím narodením. Nikto nemohol očakávať okamžitú utópiu. Čierne deti sa museli vzdať svojich vlastných škôl, aby mohla integrácia fungovať. Jednotný školský systém robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby nás počas tejto búrlivej zmeny udržal všetkých pohromade. Keď vysvetľujem ľuďom, ktorí tam nevyrastali, že na mojej základnej škole bolo päť tried, tri výhradne čierne, s čiernymi učiteľmi a dve prevažne biele, kde bolo zopár čiernych detí, stratia reč. No viem si predstaviť, že toto bolo v prechodnom období nevyhnutné. Čierni rodičia sa svojich škôl nechceli vzdať, ale museli – no mohli si aspoň ponechať čiernych učiteľov. Bieli rodičia, ktorí vyrastali v segregovaných školách, sa nepochybne obávali toho, že ich deti začnú chodiť do školy s čiernymi deťmi. Vedenie školy, kde boli v pozícii autority aj čierni zamestnanci, to muselo zvládnuť.

Inzercia

A podarilo sa im to. Vytvorili jeden z najúspešnejších verejných školských systémov v krajine. 

V každom prípade som za posledné roky veľa premýšľal o tom, ako veľmi sa zmenilo to, čo učili o rase nás, od toho, čo počuli naši rodičia. Moja mama a otec chodili do školy v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch. Segregované školy. Vyrástli v „informačnom prostredí“, kde bola nadradenosť bielej rasy jedinou realitou. Nikdy nepočuli, že by to niekto spochybnil – ani v rádiu, ani v novinách, ani v kostole, nikde. Ale ich deti vyrástli na televízii. Pokiaľ si pamätám, nikdy sme nepočuli žiadne vyhlásenia o bielej nadradenosti; dospelí o tom skrátka nehovorili. No v televízii sme počuli často, a do istej miery aj v triede, vyjadrenia o tom, že na farbe tvojej kože nezáleží – ide len o tvoj charakter. 

To bolo pre nás radikálne posolstvo! Miestna kultúra, odkedy túto oblasť prvýkrát osídlili okolo roku 1700, bola postavená na myšlienke rasových rozdielov a nadradenosti bielych nad čiernymi – najskôr cez otrokárstvo a potom cez Jima Crowa. A potom sa zrazu s mojou generáciou všetko zmenilo. Zmenilo sa to, pretože Martin Luther King, Jr., a jeho stúpenci hlásali evanjelium – a žiadali, aby nielen Amerika žila podľa sľubov vo svojej Ústave, ale aby bieli kresťania žili podľa príkazov nášho Pána. 

Dr. King neoslobodil len čiernych obyvateľov Ameriky; oslobodil nás všetkých. Veď aká sloboda je počuť, že by sme nemali hodnotiť ľudí podľa farby pleti – že sme všetci bratia a sestry. Muži a ženy z generácie mojej mamy a otca túto slobodu nemali. Moja generácia áno. Nepriviedlo nás to do raja, do raja, ktorý na tejto zemi nie je možný, no konečne nás to vyslalo na cestu väčšej rovnosti. 

Akým požehnaním je mať deti, ktoré vyrastali na Juhu a pripadá im úplne bizarné, že kedysi dávno, počas generácie ich starých rodičov, existovala legálna diskriminácia proti čiernym. Raz sa ma moje dieťa spýtalo, či sa vtedy mohli čierni a bieli sobášiť. Nie, povedal som mu, nemohli. Deti, jediné, na čom vašej mame a otcovi záleží, je však to, aby ste sa vydali či oženili v našej viere. Dcéra mojej zosnulej sestry je zasnúbená s mužom z Kolumbie – s dobrým mužom, ktorého stretla v kostole. Je Latino, no pokožku má tmavšiu ako niektorí čierni muži u nás v meste. A v našej rodine ho milujeme bez výhrad. Pred dvoma generáciami by tam takýto sobáš nebol možný. To je pokrok! Pomaly zo seba zhadzujeme bremeno toho, že súdime ľudí podľa farby ich kože – Boh vie, že nedokonale, ale deje sa to. 

No pozrite sa na to, čo sa deje teraz. Prichádza pomsta – z ľavej strany. Všetky veci, za ktoré bojovalo Hnutie za občianske práva – zmena vedomia – dnes progresívci odhadzujú na svojom dlhom pochode do raja. Odsudzujú nové generácie na to, aby neustále mysleli na rasu a rasové rozdiely, a nútia ich, aby verili, že na ľudí sa nemôžeme pozerať inak. Nech som prekliaty, ak dovolím, aby moje deti verili, že sú lepší ako ktokoľvek iný, pretože sú bieli, alebo aby verili, že sú horší ako ktokoľvek iný. Dobrí ľudia z generácie mojej mamy a otca museli kvôli farbosleposti bojovať s rasistami pravice, ktorí boli pri moci. Dnes musia dobrí ľudia z rovnakého dôvodu bojovať s rasistami ľavice.

Aké hrozné a aké tragické je počuť, ako zo životov ľudí ľavice prichádzajú ideály, ktoré vlastne potvrdzujú to, čo si mysleli a učili segregacionisti. Bol to naozaj iba okamih v histórii našej krajiny, keď sme sa snažili, naozaj snažili nemerať hodnotu človeka podľa farby, ale podľa charakteru? 

Písal som si s čitateľom tohto blogu, bielym kresťanom okolo šesťdesiatky, ktorý je ženatý s černoškou. Obaja sme z Juhu. Chcem citovať časť z jeho e-mailu:

Naša generácia bola mostom medzi Jimom Crowom – ktorý tu bol prítomný v celej svojej škaredosti, keď sme boli deti – a rasovo integrovaným svetom. Nepochybujem o tom, že prístup, ktorý zvolil Martin Luther King, Jr., bol úspešný, pretože nútil bielych, aby sa pozreli do zrkadla a uvideli mnoho násilia a ohavnosti. Neurobili sme to dokonale a dokonca ani dobre, no aj tak sa zmenili rasové postoje, ktoré pretrvávali generácie, a ja pripisujem nenásilným hnutiam to, že sa podarilo tieto bariéry zlomiť.

„Woke“ postoje, a obzvlášť tie v cirkvi, nie sú pokračovaním toho, čo sa stalo pred päťdesiatimi rokmi. Výzvy skončiť s rasizmom v cirkvi sa udiali prostredníctvom Písma, cez sv. Pavla, ktorý prosil veriacich, aby pamätali na to, v Kristovi nie je ani Grék, ani pohan, ani Žid, ani muž, ani žena, ale všetci sme jedno. Toto posolstvo sa odvolávalo na naše milosrdenstvo, nie predsudky. No pozrime sa na „Wokeness“ so svojím ultra-fundamentalistickým postom. Odsudzuje a neponúka žiadne milosrdenstvo okrem „milosti“, ktorá prichádza, keď človek „miluje Veľkého brata“. Neexistuje vykúpenie, len podriadenie sa a oveľa viac sa podobá na islam než na kresťanstvo. V mnohých ohľadoch mi to pripomína nemilosrdný a nahnevaný fundamentalizmus môjho detstva, keď inštitúcie ako Univerzita Boba Jonesa hlásali evanjelium, ktoré je úplne nezlučiteľné s Písmom. Všetkých „heretikov“ zavrhnú a hodia von do tmy (kde bude plač a škrípanie zubami). …

Hnutie, ktoré začal Dr. Martin Luther King, sa dovolávalo milosrdenstva, Wokeness to nerobí, pretože je priamym protikladom milosrdenstva. Keď kresťanské cirkvi prijmú tento spôsob uvažovania, vzdajú sa toho, čím evanjelium vyniká nad všetkým ostatným, a nahradia ho systémom hanby, hnevu, nenávisti, kde nie je žiadna nádej na vykúpenie.

Neviem ani vyjadriť, akým požehnaním je žiť v spoločnosti, kde nemusíte neustále myslieť na rasové rozdiely. Upadáme. A ako stále hovorím ľavici, démonov nadradenosti bielej rasy sme skrotili len nedávno. Klan pôsobiaci na Juhu je ešte v živej pamäti. No všetko to, čo „woke“ ľavica robí, aby neustále sústredila našu pozornosť na rasu, aby sme hodnotili ľudí podľa rasy, iba pripravuje cestu týmto démonom, aby sa vrátili. Hnevá ma, že to nedokážu vidieť. Nuž, ja sa tam nevrátim, ani zľava, ani sprava. 

Text vyšiel v The American Conservative. Uverejnené so súhlasom redakcie. Preložila S. Gajdošová. 

Rod Dreher je redaktor časopisu The American Conservative. V minulosti bol prispievateľom a redaktorom New York PostThe Dallas Morning NewsNational ReviewSouth Florida Sun-SentinelWashington Times a Baton Rouge Advocate. Rodove komentáre boli uverejnené okrem iných publikácií v The Wall Street JournalCommentaryWeekly Standard, Beliefnet a Real Simple a bol hosťom v NPR, ABC News, CNN, Fox News, MSNBC a BBC. S manželkou Julie a s ich tromi deťmi žije v Baton Rouge v štáte Louisiana. Napísal štyri knihy: The Little Way of Ruthie Leming (Malá cesta Ruthie Lemingovej), Crunchy Cons (Chrumkaví konzervatívci), How Dante Can Save Your Life (Ako vám Dante môže zachrániť život) a The Benedict Option (Benediktova voľba).

Inzercia

Inzercia

Odporúčame