„Nie je to tak, že by som iba mudroval. Ale všade, kam sa v zdravotníctve pozriem, sú pokrútené vzťahy a prispôsobené pravidlá,“ hovorí nový zdravotnícky expert KDH Peter Stachura. Dlhodobo pôsobí ako anestéziológ v Rakúsku, venuje sa aj paliatívnej medicíne. Bol 11 mesiacov štátnym tajomníkom exministra zdravotníctva Mareka Krajčího z OĽaNO, neskôr chvíľu aj poradcom premiéra Eduarda Hegera. 

V rozhovore približuje, prečo sa rozhodol pre KDH, ako vníma posledné rozhodnutia exministra Lengvarského a či je jeho kritika nového štátneho tajomníka Palkoviča férová. Hoci chce reformovať slovenské zdravotníctvo, vníma ako výhodu, že dnes nepracuje na Slovensku. V čom ho správanie slovenských kolegov prekvapuje? Prečo si podľa neho súkromný sektor robí, čo chce, a išiel by pracovať aj do Borov?

Vysvetľuje tiež, prečo na vrchole druhej vlny pomáhal ako anestéziológ v Rakúsku a nie na Slovensku. „Nemôžeme sa na pandémiu pozerať ako na politickú odplatu a hľadať, koho ideme zatvoriť,“ hovorí Stachura o trestnom stíhaní za manažment pandémie zo strany generálnej prokuratúry. Politici by podľa neho mali v prvom rade uvažovať, čo je dobré pre pacienta, nie pre lekára. 

Stali ste sa teraz zdravotníckym expertom politickej strany. Prečo práve KDH?

Bol som oslovený, čo ma milo prekvapilo a potešilo. Nebudem zakrývať, že mám podobné hodnotové nastavenie. Myslím si, že konzervatívna politika by mala byť v národnej politike zastúpená, a preto chcem pomôcť tejto značke.

Ako prišla ponuka?

Od generálneho tajomníka strany Mareka Michalčíka. Rokovali sme dlhší čas od konca minulého roka. Situácia bola komplikovanejšia, lebo KDH už malo svojho lídra pre zdravotníctvo.

Imunologičku Moniku Kolejákovú ste teda vymenili na tejto pozícii?

Som expertom na zdravotníctvo v rámci Konzília KDH s oficiálnym mandátom od predsedníctva hnutia. Jeho členkou je aj pani doktorka Kolejáková, ktorá je naďalej súčasťou zdravotníckeho tímu.

Takže ak by KDH bolo vo vláde a nieslo zodpovednosť za zdravotníctvo, budete ministrom?

To je už otázka na orgány KDH.

Pôjdete aj na kandidátke KDH do volieb?

KDH je v tomto špecifická strana. O kandidátke rozhoduje Rada KDH, takže neviem. Ak bude záujem a príde ponuka, nebránim sa tomu.

Už dlhšie sa vyjadrujete k zdravotníctvu. Ponuka prišla len od KDH?

Komunikoval som aj s Kresťanskou úniou ako druhou konzervatívnou stranou.

Dohodne sa KDH s Kresťanskou úniou na spoločnej kandidátke?

O tom rozhodujú orgány hnutia, nie expert na zdravotníctvo. Ja osobne by som si to prial. Dúfam, že obe strany budú spolupracovať, pretože by to bol jasný signál pre voliča, že konzervatívne strany chcú silnejšie reprezentovať svoje postoje v parlamente.

Ako reagoval na príklon ku KDH Marek Krajčí, s ktorým ste robili zdravotnícky program OĽaNO a ktorého ste boli štátnym tajomníkom?

Vopred som ho o tom informoval. Nijako ma neodhováral a moje rozhodnutie rešpektoval.

Boli ste na významnom poste a mohli ste ovplyvňovať chod ministerstva zdravotníctva. Budete teraz pred voľbami kritizovať OĽaNO, ktoré vás do funkcie nominovalo?

Na viaceré veci sme s Marekom Krajčím mali iný názor a tak to bude aj teraz, no v podstatných veciach sa zhodneme.

Ako ste vnímali ministra Krajčího?

Marek Krajčí má svoje limity ako každý z nás, ale na ministerstve mi dával veľkú voľnosť, dôveroval mi a vedel si vypočuť aj negatívny názor na veci, s ktorými som nesúhlasil. Preto ho rešpektujem. Na ministerstvo si neprišiel nahonobiť majetok a napriek všetkým verejným výsmechom bojoval čestný boj.

Marek Krajčí bol ako minister zdravotníctva tvrdo kritizovaný a v závere pod tlakom podal demisiu. V čom ministerstvo pod vaším spoločným vedením aj podľa vás zlyhávalo?

Za seba poviem, že som prišiel na vysokú štátnu pozíciu na ministerstve ako úradnícky neskúsený človek, čo je v politickom živote skôr raritou. Aj mne ako lekárovi z praxe trvalo istý čas, kým som sa do celého legislatívneho procesu dostal. Podobne na tom boli mnohí ďalší, ktorí prišli s nami.

Našu nepripravenosť na úradnícku funkciu vnímam ako najväčší hendikep. A bolo nás málo, pretože bolo náročné hľadať čestných ľudí, ktorí by chceli ísť do vrcholových pozícií. Nevedeli sme hlavne lekárom ponúknuť dostatočný plat.

Ak chce niekto prebrať ministerstvo, mal by mať široký tím, ktorý hneď dokáže nastúpiť na kľúčové pozície a aktívne pracovať. Ako odborník máte často svoj názor, ktorý však neviete politicky presadiť, a hľadáte kompromisy. A potom je to už o ľudskej povahe, čo všetko dokáže človek akceptovať.

Takže ako zlyhanie Mareka Krajčího vnímate len jeho nepripravenosť a silný vplyv Igora Matoviča na jeho rozhodnutia?

Marek Krajčí bral Igora Matoviča ako svoju autoritu a počúval ho. Samozrejme, často ho aj konfrontoval, no nie vždy úspešne.

Minister Lengvarský pred koncom v úrade podpísal medicínsky štandard pre transsexualizmus. Vy by ste to ako minister podpísali?

Môj postoj je dlhodobo jasný. Mal som voči odbornému usmerneniu o zmene pohlavia vážne výhrady už ako štátny tajomník, jeho následky majú celospoločenský presah. Táto téma nie je vyriešená s ministerstvom vnútra, školstva, práce ani obrany. Takto to môže mať pre spoločnosť skôr negatívny efekt.

V čom konkrétne vidíte negatívny efekt?

V tom, že osoby s rodovým nesúladom si budú môcť zmeniť svoju úradnú pohlavnú identitu, ktorú dostali pri narodení, na základe pocitu. Ale táto identita nám dáva určité práva a povinnosti. Ak si ju budeme môcť meniť na základe hoci aj dlhotrvajúcich pocitov a nie objektívnej pravdy, môže to vyvolať chaos a môžu byť dotknuté práva iných osôb, či už vo väzniciach, školách, športe, úradoch, nemocniciach.

Zároveň liberálne nastavenie, že na zmenu úradnej identity nie sú potrebné operačné zákroky, dokonca ani hormonálna terapia, ak ju osoba netoleruje, môže mať motivačný efekt pre mladú generáciu detí a dospievajúcich, ktorí svoju identitu intenzívne hľadajú.

Čo ešte vyčítate úradovaniu Vladimíra Lengvarského, ktorý vás po svojom nástupe odvolal z funkcie štátneho tajomníka?

To, že ma odvolal a chcel si vytvoriť vlastný tím, bolo jeho legitímne právo. Zazlievam mu predovšetkým to, že sa nesnažil o kontinuitu procesov, vymenil veľmi veľa ľudí na ministerstve, ktorých priniesol jeho predchodca, rovnako na čele nemocníc. Práve stratu kontinuity vnímam negatívne a dnes, žiaľ, vidíme negatívne dôsledky jeho konania.

Peter Stachura. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Myslíte si, že krízový manažér Palkovič dokáže zachrániť projekty z plánu obnovy?

Ťažko povedať. Situácia na ministerstve horí už niekoľko mesiacov. Nový štátny tajomník poverený vedením rezortu to bude mať ťažké, ale držím mu palce. Očakával som, že zmena príde oveľa skôr, no premiér sa rozhodol inak.

Som presvedčený, že mal konať už v roku 2021, mal na to viacero príležitostí, od nezvládnutia očkovania v tretej vlne cez meškanie míľnikov plánu obnovy až po divadlo okolo Rázsoch. Je už málo času na to, aby sa urobili zásadnejšie kroky. Za zlyhania v zdravotníctve by som v tomto smere prisúdil politickú zodpovednosť aj premiérovi Hegerovi.

Preto ste odišli aj z Hegerovho poradného tímu?

Priznávam, že som mal iné predstavy, v čom by malo ministerstvo pokračovať a v čom zrýchliť, ale v tom čase, keď som bol jeho poradcom, som reagoval možno trochu premotivovane. Premiér však nemusel počúvať mňa. Stačilo, keby počúval ľudí, s ktorými stál pred Počiatkovou vilou alebo na Cypre. Keby dal na nich, takéto rozhodnutie by urobil už dávno.

Boli ste na ministerstve v čase, keď sa písal plán obnovy. Nevnímate spätne ako chybu, že miesto pár priorít ste chceli riešiť takmer všetko?

Nedalo sa koncentrovať napríklad len na Rázsochy a tváriť sa, že reformu nemocníc, duševného zdravia či paliatívnej starostlivosti nepotrebujeme. Možno sme mali dať viac peňazí do informačných technológií alebo do ambulantného sektora, ktorý je vo veľkých problémoch. Najdezolátnejší stav sme však vyhodnotili v koncových nemocniciach, preto sme chceli investovať najmä do nich.

Ak chceme zoptimalizovať sieť nemocníc, tak musíme mať kvalitné koncové nemocnice, kam pôjde ten najkomplikovanejší pacient. Priznávam, že dať miliardu len do „betónu“ nie je najstrategickejšie, ale vychádza to zo skutočnosti, že sme za 30 rokov do štátnych nemocníc takmer nič neinvestovali.

No dnes je hlavná otázka, či sa stihne aspoň dačo postaviť.

Ja verím, že áno. Problémom je, že termíny si neurčovalo ministerstvo, ale Európska komisia, ktorá všetko podmieňovala reformami. Samotný plán obnovy a jeho uskutočniteľnosť prešli viacerými inštitúciami a boli hodnotené ako ambiciózne, ale realizovateľné. Ak by bola kontinuita vo vedení ministerstva zdravotníctva a nedošlo by k Lengvarského ministerskému prevratu, som presvedčený, že sa to všetko dalo stihnúť. Hoci padli aj politické rozhodnutia, s ktorými nesúhlasím, chcem, aby z týchto peňazí neprepadlo ani jedno euro.

Dajú sa ešte Rázsochy postaviť za európske peniaze?

Obávam sa, že situácia pri nich je skutočne kritická. Neviem si predstaviť, že by niekto dokázal v takto nastavenom časovom harmonograme a podľa môjho názoru v úmyselnom časovom sklze doviesť projekt do úspešného konca. Jedine že sa dohodnú iné termíny. Stratilo sa priveľa času.

Čo by ste dnes robili v tejto situácii vy?

Urobil by som všetko pre to, aby sa Rázsochy dostavali. Ľudia, ktorí v tomto regióne žijú a ktorí v univerzitnej nemocnici pracujú, si nezaslúžia dehonestujúce podmienky, v ktorých teraz musia pracovať. Bratislava potrebuje komplexnú nemocnicu a na tom je zhoda naprieč celým politickým i odborným spektrom. Je hanba, že takáto nemocnica doteraz nestojí, hoci ju potrebujeme ako soľ. Rozdeliť zdravotnú starostlivosť tak, ako je to dnes v Bratislave, že pomaly na každom vŕšku je špecializovaná nemocnica, je svetový unikát.

Zväčšovali by ste v tejto chvíli projekt nemocnice na 800 lôžok, ako sa nedávno rozhodli na ministerstve?

Je to pre mňa prekvapenie a skôr za tým vidím možné problémy. Nepoznám dôvody, ako k tomu došlo, verejné obstarávanie bolo ukončené na 653-lôžkovú nemocnicu, hoci odborná obec, a aj ja osobne, by si priala väčšiu nemocnicu, ale neviem, či podobný zásah do ukončeného verejného obstarávania prejde bez námietok. A hlavne neviem, akým spôsobom je toto navýšenie lôžok kryté finančne. 

Siahli by ste ešte po projekte rakúskej nemocnice, ktorý nám susedia ponúkali v minulosti postaviť na mieste Rázsoch?

Táto možnosť tu naozaj bola. Dolné Rakúsko nám bezodplatne ponúkalo na výber z dvoch projektov, ktoré sme si mohli prispôsobiť svojim potrebám. Mali sme to využiť. Rýchlo sme mohli začať stavať, stačilo vysúťažiť dodávateľa stavby. Neviem, prečo sa v júli 2022 nerozhodlo inak, ale na cestu späť je už zrejme neskoro.

Ako by ste ako minister reagovali na odchod zdravotníkov z bratislavskej univerzitnej nemocnice do Borov?

Obávam sa, že okrem zavedenia progresívnej výpovednej lehoty podľa odpracovaných rokov, ktorú sme už, mimochodom, mohli sprocesovať, to bez zavedenia vyššieho stabilizačného príspevku nepôjde. A hlavne zdravotníkom treba dať víziu a ukázať, že to s Rázsochami myslíme vážne, že v Bratislave bude raz stáť veľká komplexná nemocnica. Ale Bory nelákajú ľudí len tým, že sú tam nové priestory, ponúkajú aj zmenu myslenia. Očakávania manažérov voči zdravotníkom sú viac nastavené na pohodlie pacienta.

Možno sa s otvorením Borov začnú diať zmeny aj v našich univerzitných nemocniciach, kde vládnu zaužívané praktiky. Aj to sú veci, ktoré vyháňajú ľudí pracovať von. Veľmi by pomohlo, keby sa napríklad vedúce pozície v nemocniciach odovzdávali ďalej. Nie je normálne, že si primár nevychová svojho zástupcu. Mnoho problémov v zdravotníctve sa dá vyriešiť aj bez zásahu politikov.

Prijali by ste ponuku pracovať ako zdravotník na Boroch?

Asi by to bolo pre mňa jednoduchšie, lebo som zvyknutý na poriadok, štandardy, propacientsky prístup. Ale mňa napĺňa meniť veci, ktoré nefungujú dobre.

Takže Bory vnímate ako prínos pre systém a jeho zmenu nastavenia?

Súkromný sektor môže byť prínosom, ale nemôže to fungovať tak, ako to vidíme v prípade Borov, že súkromný investor sa sám rozhodne, kde si spraví nemocnicu, vyberie si oddelenia, ktoré sa mu páčia, a štát sa mu má prispôsobiť. V slušnej spoločnosti je to naopak. Ako štát zlyhávame v tom, že si nevieme zadefinovať, čo chceme, chýbajú nám kľúčové koncepcie, a potom si súkromný sektor robí, čo chce. To je problém.

Prešli sme si tu jedinou veľkou reformou, ktorá spustila socializáciu strát a privatizáciu ziskov. Je tu veľa hráčov, ktorí majú eminentný záujem na tom, aby to tak ostalo, a je ťažké s nimi bojovať. Aj Rázsochy by dávno stáli, keby sa Penta nerozhodla, že postaví Bory.

Takto to vníma celý zdravotnícky tím KDH alebo len vy?

Na niektoré témy sú prirodzene rôzne názory. Súčasné KDH vnímam ako stranu, ktorá prechádza sebareflexiou. Vnímam, že ľudia, s ktorými sa dnes stretávam, sa poučili z chýb minulosti.

Peter Stachura. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V zdravotníckom tíme KDH bol v minulosti aj Marián Faktor, manažér zdravotnej poisťovne Dôvera, ktorá patrí Pente. Je tam stále aj exminister zdravotníctva Uhliarik. Zhodujete sa s nimi alebo máte iný pohľad?

Tým, že KDH angažovalo mňa ako experta na zdravotníctvo, sa v tejto téme zjavne názorovo posunulo. Netvrdím, že na všetky veci máme v pracovnej skupine rovnaké názory. Ak by som však cítil tlak na zmenu môjho nastavenia a toho, čo ja vnímam ako nevyhnutnosť pre zlepšenie zdravotného systému pre pacienta, nevedel by som si predstaviť ďalšiu zmysluplnú spoluprácu. Zatiaľ je to naopak, cítim podporu. 

Krátko po ohlásení nominácie štátneho tajomníka Palkoviča ste kritizovali, že je na dovolenke v Mexiku. No aj vy ste po nástupe na ministerstvo išli na dovolenku v čase, keď sa mal rezort pripravovať na druhú vlnu pandémie, ktorá nakoniec na Slovensku dopadla katastrofálne. Je to od vás dnes férová kritika?

Dobrá otázka, ale nie sú to rovnaké prípady. Každý má právo na dovolenku, to rešpektujem. Ja som šiel na dovolenku, už keď som bol štátnym tajomníkom. Na ministerstvo som nastúpil začiatkom júna a na dovolenke som bol v auguste, keď sa druhá vlna ešte nerozbehla a nehoreli žiadne termíny. Pandemický plán sa pripravoval, úlohy bežali a nemožno to porovnať s tým, v akej pozícii je štátny tajomník Palkovič dnes. Na stole má papiere s horiacimi termínmi a od aktivity v týchto týždňoch a doslova dňoch závisí, či sa niečo vôbec postaví a zrekonštruuje.

Pripadá mi zvláštne, že v takomto čase začne krízový tím pracovať až o tri týždne a štátny tajomník poverený riadením ministerstva nepracuje od prvého dňa. Očakávané výsledky krízového tímu môžu totiž ovplyvniť aj politickú budúcnosť samotného premiéra.

Čo pokladáte za najväčšie zlyhanie v manažovaní pandémie v čase, keď ste boli na ministerstve?

Vyčíta sa nám, že bol neskoro zavedený lockdown v decembri 2020. Áno, mohol prísť o niekoľko týždňov skôr. Marek Krajčí o to žiadal na vláde niekoľkokrát a prízvukoval, že situácia je vážna, no nebola na to politická vôľa, a to predovšetkým zo strany SaS, ktorá tlačila na to, aby bolo všetko otvorené čo najdlhšie. Možno mal Marek Krajčí pohroziť demisiou.

To pokladáte za jediné politické zlyhanie?

Top priority, ktorým sme sa z časových dôvodov mohli na ministerstve venovať naplno, boli plán obnovy a zvládnutie pandémie. Som smutný z toho, že celá diskusia o pandémii a jej obetiach, ktorých mi je úprimne ľúto, sa tak veľmi zužuje na to, čo „zlí politici“ neurobili a v čom všetkom zlyhali. Je to taký komplexný problém, že sa to nedá takto jednoducho paušalizovať.

Prišli sme do rozkradnutého rezortu, ktorý sa roky devastoval a mal obrovský investičný deficit. Keď máte prestarnutý personál, ľudí v dezilúzii, nefunkčné procesy a inštitúcie, problémy nielen v nemocniciach, ale aj v ambulanciách, ťažko potom môžete v pandémii dosahovať dobré výsledky ako v Dánsku alebo Nemecku. Alebo v Estónsku, ktorého polovicu hranice tvorí more. Nemali sme podobne výkonné zdravotníctvo ako oni, ani ochota ľudí akceptovať rôzne opatrenia nebola rovnaká.

To všetko boli východiská, o ktorých sme od začiatku vedeli a s ktorými sa malo počítať pri plánovaní ďalších krokov a opatrení. No miesto toho sme energiu venovali do skúšania stále niečoho nového a veľkolepého.

Prvú vlnu sme zvládli výborne len na základe extrémnych reštrikčných opatrení a hrubých zásahov do ľudských práv, to sa nedalo dlhodobo udržať. Ďalší problém vnímam v tom, že na Slovensku nie sú etablované nezávislé rešpektované inštitúcie, ako napríklad Inštitút Roberta Kocha v Nemecku, ktorý keď raz povie, že ivermektín neúčinkuje, tak to ľudia akceptujú. U nás to prebiehalo živelne, aj s prispením politikov.

Ale nedá sa len tak niekomu pripísať zodpovednosť za 20-tisíc obetí, ten problém je oveľa komplexnejší. Bol by som rád, keby sme si spätne bez emócií rozanalyzovali, či niektoré rozhodnutia boli alebo neboli dobrými riešeniami. Napríklad aj to plošné testovanie.

Toho ste neboli veľkým fanúšikom, a preto ste sa rýchlo dostali do nemilosti Igora Matoviča. Napriek tomu sa neobávate trestného stíhania, ktoré začala generálna prokuratúra vo veci manažmentu pandémie?

V prvom rade si myslím, že generálny prokurátor by sa takýmito vecami zaoberať nemal. Je to predovšetkým odborná záležitosť, ktorú by sme mali najprv dôkladne rozdiskutovať. Nemyslím si, že generálna prokuratúra má na takéto zhodnotenie kapacitu a kompetenciu.

Ako príklad uvediem pokles plánovaných operácií. V Nemecku bol pokles o osem percent, na Slovensku u dospelých o 26 a u detí dokonca až o 37 percent. Spôsobili to len aktuálni politici zodpovední za manažment pandémie? Alebo aj celkové nastavenie systému, nemocníc, ambulancií, ktoré už dlhé roky nefungujú dobre?

Ale práve vy ste v čase pandémie manažovali nemocnice.

A som na to hrdý. Vďaka nasadeniu zdravotníkov a centrálnemu riadeniu sa nám v druhej vlne, napriek situácii v zdravotníctve, podarilo maximalizovať kapacity nemocníc pre pacientov s covidom a zabezpečiť aspoň neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Viac sa, žiaľ, urobiť nedalo.

Keď sa pozriete na slovenskú a rakúsku nemocnicu, rozdiel je zjavný. V Rakúsku nepracuje väčšina zdravotníckeho personálu v preddôchodkovom veku. Sestry, ktoré už nevládzu pravidelne polohovať 130-kilového pacienta na ventilácii na brucho, ktoré sú unavené, frustrované, vyhorené. Tak je potom na vine Stachura, ktorý manažoval nemocnice osem mesiacov?

Na Slovensku nám chýbajú protokoly, sme zahltení zbytočným dokumentovaním, nemáme kultivované pracovné prostredie, vedúci personál akoby rezignoval na vyžadovanie starostlivosti zameranej na pacienta, to sú jedny z mnohých faktorov, o ktorých generálna prokuratúra nemá ani poňatia, nieto ešte šancu to nejakým spôsobom objektívne zhodnotiť. Pandémia bol bezprecedentný stav.

Takže sa neobávate stíhania?

Viete, mediálne to pôsobí tak, akoby zlyhali len jednotlivci, a teraz poďme tých vinníkov nájsť a porátať sa s nimi. A nie sme ochotní pripustiť, že možno sme zlyhali všetci ako spoločnosť. Prečo sme dopustili, že naše zdravotníctvo je v takom dezolátnom stave, v akom je, prečo nemáme po 30 rokoch demokracie kvalitné inštitúcie, ktorým by sme dôverovali, prečo nevieme ani v otázkach národného významu, ako bolo očkovanie, držať všetci spolu, prečo veríme hoaxom, ivermektínom?

Vysokú mieru úmrtnosti mali viaceré okolité krajiny. V porovnaní s Českom sme v druhej vlne mali dokonca nižšie čísla, no to sa nedá povedať o tretej vlne, keď sme mali k dispozícii už vakcíny a napriek tomu sme v počte obetí Česko predbehli. Celé to stojí za veľkú odbornú analýzu.

Nemôžeme sa na pandémiu pozerať ako na politickú odplatu a hľadať, koho ideme zatvoriť. Chyby v manažmente si treba pre budúce pandémie vydiskutovať, aby sme vedeli robiť lepšie rozhodnutia. Ale som presvedčený, že nikto, kto bol na vrcholových pozíciách, nerobil niečo zámerne či s úmyslom ľudí poškodiť.

Marek Krajčí pre Postoj v roku 2021 verejne povedal, ako mu tiekli na kľúčovej vláde slzy, keď kabinet neschválil predvianočný lockdown, na ktorom sa okrem vlády všetci odborníci zhodovali ako na nevyhnutnosti, pričom vedeli, že jeho nezavedenie bude stáť ľudí životy. To nebola politická zodpovednosť?

To je kríž politiky. Aj keď človek prijme správne rozhodnutie, niekedy ho ostatní prehlasujú. Ja som presvedčený o tom, že Marek Krajčí mal presadiť lockdown skôr, ale to nie je len jeho zodpovednosť. To je zodpovednosť všetkých, ktorí boli vtedy proti. Nákupné centrá a vleky by boli pred Vianocami otvorené pravdepodobne aj vtedy, keby podal demisiu.

Peter Stachura. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vám dodnes niektorí vyčítajú, že v čase najhoršej situácie na Slovensku a nedostatku anestéziológov, ktorí by obsluhovali pľúcne ventilácie, ste párkrát do mesiaca cez víkendy pracovali ako anestéziológ v Rakúsku v nemocnici St. Pölten. Teda pomáhali ste rakúskym pacientom, nie slovenským.

V Rakúsku som robil dve služby do mesiaca, najmenší možný úväzok. Pre mňa je práca v Rakúsku dôležitá preto, aby som nebol úplne závislý od slovenského systému. Ak mal s tým niekto problém, tak mi to mal povedať, ja som to ako zradu nevnímal.

Od pondelka do piatka som venoval celý svoj čas do dlhých nočných hodín vedeniu ministerstva a dve služby v Rakúsku išli na úkor mojej rodiny, nie Slovenska. Potrebujem zabezpečiť aj svoju rodinu.

Slovenský plat vám nestačil?

Plat štátneho tajomníka je výrazne nižší ako plat atestovaného lekára na plný úväzok v Rakúsku. Tie dve služby to aspoň čiastočne kompenzovali. Keďže moja rodina žije v Rakúsku, je prirodzené, že som chcel pracovať v jej blízkosti, inak by som sa k nim ani nedostal. Prácu v Rakúsku vnímam, naopak, pozitívne, pretože sa môžem k pomerom na Slovensku vyjadrovať slobodne a bez obáv.

Mnohí vám však práve absentujúcu pracovnú skúsenosť zo slovenského zdravotníctva či znalosť jeho pomerov a potrieb vyčítajú. Nie je to sčasti legitímna výhrada?

Rozumiem, ja to vnímam skôr ako výhodu. Nie som zaťažený osobnými väzbami a viem konfrontovať náš zadrhávajúci sa systém so systémom v krajinách, kde veci fungujú. Nie je to tak, že by som iba mudroval. O slovenské pomery v zdravotníctve sa aktívne zaujímam, poukazujem na problémy vo svojich blogoch a textoch už od roku 2012. Bol som takmer rok na ministerstve zdravotníctva a rok som pracoval na projekte bezbolestnej nemocnice pre skupinu Agel. To nie je tak, že by som na Slovensko zanevrel, práve naopak.

Ale mnohí lekári sa na vás preto pozerajú s nedôverou.

Pán Visolajský kritikom vyčíta, že majú prísť pracovať na Slovensko a potom niečo hovoriť. Lenže náš systém často ubíja akúkoľvek snahu o zmenu, nie sme schopní akceptovať iný názor, radšej hľadáme riešenia, ako sa kritikov zbaviť alebo ich za iniciatívu potrestať.

Poznám mnoho príbehov ľudí, ktorí sa vrátili a môžu žiť spokojný život, len keď sa zaradia a mlčia. Mnohí sú však takí znechutení, že sa radšej vrátia späť do zahraničia. Bol som veľmi prekvapený, že napríklad na slovenských konferenciách odznievajú tie isté názory a ľudia, ktorí tu pracujú, si dávajú veľký pozor na to, čo povedia, aby si náhodou nezatvorili dvere v pracovnom živote.

V jednom komentári na sociálnej sieti ste šéfovi Lekárskeho odborového združenia Petrovi Visolajskému odpísali, že v Rakúsku robíte dnes aj preto, aby ste sa mohli zadarmo venovať „zhnitému systému na Slovensku“ a aby ste neboli závislý od ľudí, ako je pán Visolajský. To ste mysleli ako?

Som rád, že čítate moje statusy. V prvom rade ma mrzí, že si s pánom Visolajským takto verejne píšeme. No s mnohými vecami, ktoré robí, žiaľ, nemôžem súhlasiť.

Nechcem to zovšeobecňovať, ale časť problémov v zdravotníctve je spojená aj s nastavením niektorých slovenských lekárov. Je tu veľa šikovných lekárov, ktorí situáciu v zdravotníctve vnímajú negatívne a chceli by to zmeniť, no potom sú tu aj takí, ktorí blokujú procesy a každú zmenu vnímajú ako ohrozenie vlastného pohodlia.

Do ktorej kategórie radíte aktivity LOZ-u?

LOZ si vážim za to, že sa dlhodobo neboja poukazovať na niektoré zlé praktiky v našom systéme vrátane činnosti finančných skupín. Nepáči sa mi však násilný spôsob, akým bojujú za vyššie platy nemocničných lekárov, a to, že neprimerane zasahujú do zdravotnej politiky. To odborové zväzy ani v medzinárodnom meradle nerobia. Na to sú buď komory, alebo organizácie zastupujúce všetkých zdravotníkov, nielen lekárov v nemocniciach.

Pán Visolajský v novembri 2022 pri štrajku lekárov ukázal, aký veľký vplyv na slovenské zdravotníctvo majú odbory. Nebude pre vás neskôr problémom, že nemáte dobré vzťahy? Pritom v minulosti ste boli priatelia.

Je fajn, že odborári chcú prispieť k potrebným zmenám v zdravotníctve, ale nemôžu na ne využívať periodicky hromadné výpovede, ktorými si vymôžu prakticky všetko, čo chcú, vrátane špeciálnych podmienok. Zdravotníctvo nestojí len na nich, ale aj na ďalších zdravotníkoch. Treba férovo povedať, že naše ekonomické možnosti sú obmedzené a peniaze treba spravodlivo rozdeliť.

Dúfal som, že pri vyjednávaní vlády o platoch lekárov sa podarí presadiť aspoň niektoré dôležité kroky, ako progresívnu výpovednú lehotu, aby nemohlo dochádzať k takýmto hromadným výpovediam. Rovnako pokladám za dôležité, aby bol súbeh úväzkov v nemocniciach nejakým spôsobom regulovaný, čo je tiež veľký slovenský problém. Niektorí lekári, predovšetkým v štátnych nemocniciach, nie sú ochotní mať flexibilný pracovný čas, v zmysle napríklad občasného pracovného času poobede.

Nehovoriac o prednostoch a primároch kliník vo vysokom veku. Treba byť vďačný ľuďom, ktorí pracujú aj na dôchodku, ale nemôžu ďalej zastávať vrcholové pozície, lebo to brzdí napredovanie systému. A toto sú veci, ktoré Peter Visolajský nechce akceptovať.

No s podobnými názormi narazíte u mnohých lekárov.

Politik by mal mať na zreteli primárne potreby pacientov a tie nemusia byť vždy rovnaké ako záujmy zdravotníkov. Uznávam, že spokojný zdravotník je základom úspechu aj spokojnosti pacienta, ale niektoré veci treba otvorene pomenovať, aj keď ma za to bude napríklad LOZ kritizovať.

Keď vidím, že v zahraničí fungujú niektoré veci inak a je to pre pacienta lepšie, nemôžem len z lekárskej kolegiality mlčať. Politici by mali uvažovať, čo je v prvom rade dobré pre pacienta, nie pre lekára. Nemôžeme si zakrývať oči, že aj nastavenie niektorých zdravotníkov je problémom.

Zdravotnícky systém na Slovensku ste na sociálnej sieti prirovnali k bahnu. Až také zlé to je?

Zdravotníctvo je preto najťažším rezortom, lebo sa v ňom stretá veľmi veľa záujmov. Ak vám skutočne ide o pacienta, automaticky sa stávate nepriateľom všetkých, lebo začnete kritizovať praktiky, ktoré sa tu rozmohli.

Všade, kam sa v zdravotníctve pozriem, sú pokrútené vzťahy, prispôsobené pravidlá, možno to vnímam až príliš pateticky, ale veľa vecí nefunguje tak, ako by malo. Tak, ako som bol zvyknutý, že fungujú v iných krajinách. Ľudia keď musia, tak sa naučia plávať aj v mútnej vode, a keď im poviete, že idete naliať čistú vodu, tak sú nespokojní, lebo si už na ten kal zvykli. To je náš najväčší problém. Musíme si uvedomiť, že všetci sme tu pre pacienta, nie naopak.