Minister Heger Igor Matovič je vypočítateľný v tom, že je nevypočítateľný

Hosťom septembrového Biznis klubu Postoja bol Eduard Heger, podpredseda vlády a minister financií. V reprezentatívnej sále reštaurácie Chez Balzac prednášal minister o reformách, ktorými chce vláda posilniť ekonomiku či zmeniť vysoké školstvo, o tom, čo vláda urobí s obrovskými miliardami, ktoré sem v najbližších rokoch potečú z Bruselu, o zákulisí rokovaní s Európskou komisiou. Eduard Heger hovoril pred členmi Biznis klubu aj o tom, či si v týchto turbulentných časoch stíha nájsť čas na vzťah s Bohom. 

Prinášame záznam diskusie, ktorá sa týkala jeho vzťahu s Igorom Matovičom a využitia bruselských miliárd. 

O takomto čase pred rokom ste prežívali krušné chvíle. OĽaNO pôsobilo ako potápajúca sa loď, bolo otrasené odchodom Veroniky Remišovej a ďalších, vás osobne volali do Kresťanskej únie, vy ste sa však rozhodli zostať pri Igorovi Matovičovi. Vďaka tomu ste dnes ministrom financií, čo ste pred rokom ešte nemohli tušiť. Čo napokon pred rokom rozhodlo, že ste ostali pri Matovičovi, hoci od neho odchádzali aj vaši veľmi blízki ľudia?

Samozrejme, o príležitosti, akú som po voľbách dostal, som nemohol ani tušiť, ale mne v politike ani pred rokom nešlo o funkcie. Pre mňa je jednoducho vernosť dôležitou hodnotou.

Mal som veľkú výhodu. S Igorom Matovičom som intenzívne spolupracoval od augusta roku 2015, teda môžem povedať, že ho veľmi dobre poznám. Práve preto sa mi o to ľahšie rozhodovalo. Iste, on má istú mediálnu povesť, ale keďže s ním trávim posledných päť rokov veľa času a osobne ho dobre poznám, moja mienka o ňom je celkom iná, než čo vyplýva z mediálneho obrazu.

Kým je pre vás Igor Matovič?

Pre mňa je to veľmi vzácny človek. Zažil som ho v mnohých ťažkých situáciách, viem, ako rozmýšľa, viackrát som ho videl, ako sa zachoval v situáciách, kde sa nikto nepozerá, a on obstál. Nebojím sa povedať, že je pre mňa vzorom. Tým sa vraciam k vašej otázke: Nemal som dôvod opustiť Igora. Pri ňom sa začala moja cesta v politike, takisto sa stotožňujem s hodnotami OĽaNO, nemám a ani som nemal dôvod odtiaľ odchádzať.

Teraz na to naozaj nemáte dôvod. Ale keď sa to vlani v OĽaNO takmer potápalo a viacerí vám blízki ľudia odtiaľ odchádzali, šírili sa v kuloároch aj rôzne príhody o tom, aké ťažké je byť v strane s Igorom Matovičom, pri ktorom nikto presne nevie, na čom je, že je nevypočítateľný, máva aj veľké výpadky, keď na dlhý čas zmizne z politickej prevádzky a ľudia ho nevedia zohnať. Skutočne to bolo u vás také lineárne?

Zažili sme spolu všeličo, ak teda hovoríte, že je nevypočítateľný, práve v tom je pre mňa vypočítateľný.

...vypočítateľný v tom, že je nevypočítateľný?

(Úsmev.)

Kľúčová je komunikácia a dôvera. Pred Igorom nedokáže nikto hrať divadlo, ak sa o to pokúsi, stratí jeho dôveru. On jednoducho nechce byť obklopený ľuďmi, ktorí s ním hrajú divadlo, vie rýchlo vycítiť, či je niekto pred ním sám sebou alebo hovorí názory iných. A okrem toho, že nikto ho neopije len tak rožkom, vyžaduje výsledky, výkon, čo ľudí posúva dopredu.

Faktom je, že odkedy je Matovič premiérom, je v plnom nasadení, určite nemáva výpadky ako v opozícii. Ivan Mikloš nedávno pre Postoj povedal, že ak je premiér mikromanažérom, ktorý sa súčasne venuje mnohým detailným témam naraz a chodí na stretnutia, kde premiéra netreba, narážal tým práve na problém Igora Matoviča a jeho správanie v prvých mesiacoch počas koronakrízy. Už sa to zlepšilo?

Musím sa pousmiať, je to mýtus a tak trochu pohľad zdiaľky, pokiaľ nevidíte priamo do kuchyne. Premiérovi určite neunikajú dôležité veci, je schopný sledovať viacero tém a parametrov naraz, súčasne sa nestresuje každou drobnosťou. V slovenskej politike je prelomový v tom, že je sám sebou, je ľudský, napokon, posledné, čo by sme dnes potrebovali v politike, je papalašizmus a pretvárka.

Rovnako má obrovskú akceleráciu. Keď sa do niečoho zahryzne, vie dobehnúť aj zdanlivú stratu, to ukázal aj v opozícii, aj veľakrát, aj teraz. Štafetu z hľadiska koronakrízy odovzdal Markovi Krajčímu a on sa teraz naplno venuje balíku veľkých reforiem.  

Posledné štyri roky ste boli opozičným poslancom hnutia, o ktorom sa zdalo, že aj keby sa dostalo do vlády, bude hrať tretie husle. Potom prišiel mohutný nástup, zrazu ste sa bez veľkých skúseností stali ministrom financií, a to ešte k tomu v koronakríze. Spávate dobre?

Spávam rýchlo a tuho, spánku nie je veľa, po voľbách sme robili od rána do noci, aj po víkendoch, už sa to našťastie trochu unormálnilo, snažíme sa byť cez víkendy s rodinami.

Na koľkých ľudí sa vlastne viete v rezorte spoľahnúť?

Je tu veľmi silný ľudský kapitál, s viacerými ľuďmi som komunikoval už z opozície, viem sa teda oprieť o šéfov sekcií, rovnako o inštitúty ako Inštitút finančnej politiky či Útvar hodnoty za peniaze. A samozrejme, na čele sú štátni tajomníci, ktorých som nominoval.

Ale iste, nie je to jednoduché, pretože agenda ministerstva sa oproti normálnym časom zdvojnásobila, je tu prepad spojený s koronakrízou a súčasne reformný plán obnovy.  

Vy ako minister máte pod gesciou práve prípravu reforiem a opatrení, na ktoré potečú v najbližších rokoch obrovské miliardy z Bruselu. Otázka stojí, akú to má vlastne celé logiku, keď dosiaľ sme nestíhali vyčerpať ani klasické eurofondy, patrili sme v tomto meradle medzi najhorších, a teraz nás v krátkom čase zaplavia ďalšie miliardy, na čo si EÚ požičia a raz to aj tak budeme splácať...

Aj vy nás v tejto otázke spájate s výsledkami bývalých vlád Smeru, ktoré mali naozaj mimoriadny problém s čerpaním eurofondov. Lenže my sme prišli, aby sme to zmenili.

Samozrejme, to sa nepodarí hneď, ale vonkoncom si nemyslíme, že Slovensko je odsúdené na to, aby patrilo medzi najhoršie krajiny v čerpaní eurofondov. Iste, nejaké musíme dočerpať ešte z minulého obdobia a Veronika Remišová robí rázne kroky, aby sa tak stalo, preto chceme, aby čo najviac zdrojov plynulo do verejnej infraštruktúry, nie do súkromného sektora, kde niekto peniaze dostal a iný obišiel naprázdno.

Sľubujete, že to budete robiť inak ako predošlá vláda, chvíľu vás však budeme merať vlastnými sľubmi. Na začiatku leta premiér sľúbil, že nás čaká reformné leto, konferencie, debaty s odborníkmi o tom, ako tie peniaze čo najlepšie využiť. Lenže je to naopak, celé to prebieha ako zašifrovaná tajná debata. Chápeme, že ani v Bruseli ešte nie je celkom jasné, na čo budeme môcť použiť peniaze, ale prečo sa neviedla verejná debata?

Hovoríte, že to premiér sľúbil. Bol som pritom, keď to premiér hovoril, neformuloval by som to ako jeho prísľub, myslím, že on to bral ako dobrý nápad, aby sa o tom diskutovalo.

Od prvého momentu, keď sa vyjednávalo na radách ministrov financií aj na premiérskej úrovni, sa diskutovalo, ako to bude vyzerať, najskôr sa hovorilo o financovaní cez eurobondy, potom cez granty a pôžičky, medzitým sme dávali dokopy zásobník nápadov, aby sme mali istotu, že na nič nezabudneme, že neminieme peniaze na to prvé, čo nám v tej rýchlosti napadne.

Tie reformy, ktoré chceme presadiť, predsa vôbec nie sú tajné, koaličné strany mali rozsiahle volebné programy, už to, čo máme v programovom vyhlásení vlády je východiskom pre reformné menu, to je vlastne náš základ pre plán obnovy.

Kedy uzrie svetlo sveta, čo chcete poslať do Bruselu? 15. októbra, dokedy ste mali návrhy poslať Európskej komisii?

15. október bol určený ako prvý termín, kedy môžu členské štáty predložiť svoje plány a vstúpiť do oficiálneho rokovania s Európskou komisiou, ale finálny termín na odovzdanie konečnej verzie je koniec apríla. Môžeme sa s komisiou baviť od začiatku ešte pred 15. októbrom, alebo prísť 15. októbra s hotovým návrhom, ku ktorému potom dá komisia svoje pripomienky a takto to vylaďovať až do predloženia definitívneho návrhu.

Ktorú možnosť využijeme?

Už som si vybral. Intenzívnu komunikáciu. Chcem, aby sme dobre postavili plán obnovy a vyhli sa tak nemilým prekvapeniam.

Eduard Heger pred členmi Biznis klubu Postoja.

Vy ste aj minulý týždeň komunikovali s ľuďmi z Komisie, teda ste testovali, či naše predstavy, ako použiť peniaze, budú priechodné?

Áno. Hneď od začiatku som tlačil na to, aby sme nestrácali čas tým, že budeme písať niečo, čo napokon skončí v šuflíku, lebo sa o tom druhá strana nebude chcieť baviť. Preto intenzívne komunikujeme a vymieňame si názory, napokon, tým, že sa už medzi nami vytvára istý vzťah, sa aj ľahšie vyjednáva.

Začali sme koncom augusta, hneď ako v Komisii skončili dovolenky a vytvoril sa taskforce pre reformy, ktorý má viaceré úrovne. My sme tam pre nich zaradení v skupine V4, už poznáme ľudí, ktorí s nami komunikujú. Treba povedať, že aj Komisia sa vyvíja v názore, podľa akých pravidiel sa budú peniaze prideľovať.

Aký je teda momentálne postoj Komisie, na čo môžu a na čo nemôžu ísť peniaze?

Na začiatku nebolo jasné, aké budú pravidlá, vízia bola postavená na tom, aby sa Európa stala odolnejšou a zvýšila sa jej konkurencieschopnosť voči Amerike aj Číne. Niektoré štáty tlačili na to, aby sa robili reformy s tým, že potom dostanete peniaze za odmenu, ktoré sú určené na pokrytie politických nákladov.

Napokon, mnohokrát sa štáty nepúšťajú do reforiem práve pre tieto politické náklady. Naša pozícia bola, že peniaze musia byť čo najefektívnejšie investované a teda investované aj do reforiem a nákladov s tým spojených.

Áno, po júlovom samite to naozaj vyzeralo tak, že peniaze z Fondu obnovy sa investujú do dohodnutých reformných míľnikov, ale už to tak nie je, prečo sa situácia zmenila?

Pôvodne z rokovaní vyplývalo, že časť peňazí z fondu obnovy sa bude dať využiť na náklady spojené s reformami, či už daňovou alebo dôchodkovou, alebo v rámci reformy školstva na výrazne zvýšenie platov učiteľov, aby sme zatraktívnili túto profesiu a následne by sme zefektívnili sieť škôl. Komisia je pri takýchto návrhoch zatiaľ zdržanlivá.

Hovorí, že peniaze by mali ísť na konkrétne investície, ktoré budú reagovať na klimatické zmeny, teda na zelenú ekonomiku či digitálne technológie. Ja však rokujem s predstaviteľmi komisie, aby aj náklady spojené s reformami mohli byť súčasťou plánu obnovy.

To sa už začína podobať na klasické eurofondy.

Oproti eurofondom to má to jeden rozdiel – nebude potrebné spolufinancovanie a tieto peniaze sa musia minúť skôr. Projekty musia byť zazmluvnené do konca roka 2024 a peniaze sa musia vyčerpať najneskôr v roku 2026.

Aspoň naznačte, aké návrhy pripravujete pre Brusel?

Ako som už povedal, jedným z problémov eurofondov bolo to, že išli do rúk súkromníkom. Okolo ľudí, ktorí eurofondy rozdeľovali, vznikla „pavučina“ ďalších ľudí, ktorí rozdeľovali peniaze selektívne. Neskôr sa začali báť. Niektorí podnikatelia si zas povedali, že eurofondy nechcú, lebo nikomu nebudú dávať úplatok. Klesol dopyt a vymýšľali sa schémy, ako nevyužité peniaze minúť a rozhadzovalo sa krížom-krážom.

Len čo tieto peniaze nasmerujeme do verejných investícií, situácia sa zmení. Napríklad potrebujeme zmodernizovať zdravotníctvo, budeme stavať nové nemocnice. Viem si predstaviť, že takto to pôjde oveľa jednoduchšie. Kontraktorom bude štát a ak to bude robiť zodpovedne, zafunguje to. V konečnom dôsledku z toho bude profitovať aj súkromný sektor. Nedostane však peniaze, ale zákazky.

Dokument s návrhom reforiem, ktorý máte odovzdať do Bruselu, zatiaľ verejnosti nie je známy. Skúste z neho vybrať pár oblastí, do ktorých chcete nasmerovať tieto veľké sumy peňazí.

Peniaze budeme smerovať tam, kde to Slovensko najviac posunie dopredu. My dnes dobre vieme, kde nám najviac „tečie do topánok“. Dôležité je však správne určiť priority. Mamé široké menu potrebných reforiem, my sme ich identifikovali rádovo 80.

Čo sa týka jednotlivých oblastí, pri zelenej ekonomike si budeme musieť vybrať. Európska komisia by rada videla vyšší podiel obnoviteľných zdrojov energie. Slovensko to však nevyhnutne nepotrebuje, lebo my máme vodu a jadro. Nemá pre nás význam vzdať sa jadrovej energetiky, je to stabilný, funkčný zdroj a má nízky podiel emisií.

Na druhej strane však napríklad máme veľmi veľa verejných budov, ktoré nie sú energeticky úsporné. A tento problém vieme investíciami veľmi rýchlo vyriešiť. Z hľadiska zelenej ekonomiky sa vieme pozrieť aj na problémy s tepelnou energetikou.

Vo vede, výskume a v inováciách potrebujeme koncept nastaviť tak, aby tu reálne vznikali startupy, z ktorých sa po pár rokoch stanú funkčné a úspešné firmy. Potrebujeme rozbehnúť aplikovaný výskum. Firmy a výrobcov dáme do kontaktu s univerzitami, pokúsime sa o návrat niektorých vedcov na Slovensko.

V oblasti zdravotníctva vieme veľa investovať a na to sa dajú využiť aj peniaze z Plánu obnovy. Preto stojí za zváženie, keby sme z týchto peňazí vedeli financovať napríklad sieť nemocníc. Ale je tu aj niekoľko ďalších oblastí, kam by peniaze mali smerovať.

Môžeme teda zabudnúť na to, že z týchto peňazí pokryjeme politické náklady spojené s dôležitými reformami.

Zatiaľ to vyzerá tak, že sa to z toho nebude dať, ale mojou snahou bude vyrokovať, aby sme z toho mohli financovať prechodný nárast nákladov niektorých reforiem. Na reformy však nesmieme zabudnúť. Ich realizácia bude jednou z podmienok Plánu obnovy.

Viete povedať, do ktorej oblasti pôjde najväčší objem financií?

To teraz povedať neviem. V tejto fáze sme totiž určili len kategórie, v ktorých by sme chceli investovať. Teraz sa aj musíme pozrieť na to, na ktoré oblasti použijeme tieto peniaze prioritne a k tomu potrebujeme aj verejnú diskusiu. Keď určíme priority, začneme sa baviť o konkrétnych projektoch.

My budeme klásť dôraz na to, aby financie išli do verejnej infraštruktúry. Napríklad, ak by sme sa rozhodli pre elektromobilitu, tak určite nebudeme dávať dotácie na elektromobily, ale vieme si predstaviť, že štát by zafinancoval verejnú infraštruktúru nabíjacích staníc.

Celý balík financií teda bude rozdeľovaný na konkrétne projekty?

Európska komisia od nás chce biznis plán. Čím je konkrétnejší, tým lepšie sa napĺňa, tým lepšie sa dá merať a tým efektívnejšie vieme peniaze využiť.

Funguje to tak, že budúci rok vieme dostať 10-percentnú akontáciu, ale po schválení investičného plánu vieme do konca roka 2022 dostať 70-percent peňazí. Zvyšných 30-percent sa určí na základe vyhodnotenia toho, ako veľmi bola daná ekonomika zasiahnutá.

Ale prečo sa model rozdelenia tohto veľkého balíka peňazí zmenil od reforiem k projektom? Bolo to pod tlakom starých členských štátov, ktoré sa zľakli priveľkej voľnosti pri rozdeľovaní financií?

Dá sa predpokladať, že to bolo takto. Vo vyjednávaní bolo jasne vidieť, že krajiny s najlepšou finančnou disciplínou najviac oponovali tomu, aby sa išlo do grantov.

Na jednej strane to dáva zmysel – ak chcete peniaze dobre investovať, chce to dobrý investičný plán. Na druhej strane si kladiem otázku, ako sa s tým vyrovnajú krajiny, ktoré nerobili potrebné reformy práve kvôli tomu, že za ne nechceli niesť politické náklady. Reformy však eurozóna potrebuje, aby mala zdravé ekonomiky a bola konkurencieschopná a prosperujúca. A práve tieto peniaze by mali poslúžiť na ozdravenie verejných financií jednotlivých krajín.

Lenže ak cez tieto peniaze nebudeme môcť financovať takzvané reformné míľniky, ale investičné projekty, opäť sa otvára otázka, či sme schopní tieto peniaze vyčerpať, keď sme s tým mali veľký problém už doteraz, pri klasických štrukturálnych fondoch. Ide predsa o veľmi veľa peňazí, ktorých teraz bude ešte násobne viac. Nebude z toho napokon veľké fiasko?

Závisí to od toho, ako sa nám to podarí sprocesovať. Nemôžeme ísť do takej veľkej výzvy s nastavením, že sa to skončí fiaskom. Pracujeme od rána do večera na riešeniach, ktoré zabezpečia, aby sme tieto peniaze efektívne minuli. Ja verím, že sa nám to podarí. Chcem, aby sa Slovensko stalo krajinou, kde budeme všetci radi žiť.