Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
03. september 2020

Kočneriáda

Hra sa neskončila

Dnešný verdikt šokoval, ale treba vyhodnotiť s chladnou hlavou, kde sa stala chyba.

Hra sa neskončila

Marian Kočner na súde v Pezinku, foto TASR – Jaroslav Novák

Chladnú hlavu však nemožno žiadať od každého. Rodičia Jána Kuciaka a matka Martiny Kušnírovej sú prvými, ktorí dnes nemohli reagovať inak než slzami, hnevom, zdesením. 

Keď Jozef Kuciak vravel, že je paralyzovaný a zdesený, nehovoril to len ako otec zavraždeného, ktorý túžil po odplate a podľahol akejsi emocionálnej fatamorgáne o organizátoroch zločinu. Aj po dnešnom rozsudku platí, že Marian Kočner a Alena Zsuzsová sú najpravdepodobnejšími objednávateľmi vraždy, nejde len o jasný motív, ale o reťaz nepriamych dôkazov aj indícií, ktoré držia pokope – hoci dvaja z troch sudcov Špecializovaného trestného súdu dospeli k záveru, že v tej reťazi je príliš veľa medzier.

Súd Kočnera a Zsuzsovú neoslobodil s tým, že pravdepodobne nestoja za vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej títo dvaja, ale niekto iný, súd sa uzniesol, že ich vina nebola spoľahlivo dokázaná.

Smútok a hnev najbližších sú úplne oprávnené. V médiách by sme však mali dať nabok emócie aj obviňovanie a uvažovať, čo sa dnes vlastne stalo.   

Zatiaľ aspoň v piatich poznámkach.

Po prvé, nič nenasvedčuje tomu, že súd v Pezinku rozhodol pod tlakom temných síl či z akýchsi bočných krivých motívov.

Vnútri senátu na seba podľa všetkého narazili v prvom rade dva odlišné právne názory, na jednej strane predsedníčky senátu Ruženy Sabovej, na druhej strane sudcov Matela a Stieranku (ak vychádzame z informácií Denníka N).

Matel aj Stieranka napokon napísali zdôvodnenie, ktoré sa bude ešte dlho podrobne rozoberať v právnych kruhoch.

Z ich rozsudku cítiť, akoby si sudcovia povedali, že nie médiá, ktoré boli po celé mesiace emocionálne prepnuté a mali už od jesene 2018 jasno v tom, koho treba odsúdiť, ale my, uvážlivo mysliaci sudcovia, ktorí vážime dôkazy z každého uhla a naďalej ctíme zásadu in dubio pro reo, máme v tejto krajine konečné slovo. 

Fakt, že dvaja sudcovia mali odvahu vyniesť v najsledovanejšom procese novodobej slovenskej histórie rozsudok, ktorým sa vzopreli mediálnemu tlaku a trvali na svojom právnom presvedčení, si sám osebe zaslúži rešpekt. 

Obaja sudcovia zrejme tušili, že po vynesení rozsudku sa na nich znesie spŕška kritiky, napokon, tú na nich spustil Denník N na základe uniknutých kuloárov ešte skôr než bolo známe zdôvodnenie rozsudku.

Lenže odvaha ísť proti prúdu ešte nie je kvalifikáciou kvality rozsudku.   

Áno, tento prípad nebol jednoduchý: už od začiatku po dolapení partie okolo Andruskóa a po zatknutí Zsuzsovej sa v právnych kruhoch hovorilo, že pre vývoj vyšetrovania bude dôležité aj to, či za predpokladu, ak sa proti Kočnerovi nenájde jednoznačný priamy dôkaz, Zsuzsová začne hovoriť. Jasný priamy dôkaz proti Kočnerovi sa nenašiel, Zsuzsová neprehovorila, zato sa však postupne objavili rôzne elektronické stopy vrátane komunikácie z Threemy.

Podľa obžaloby a zjavne aj podľa názoru predsedníčky senátu Sabovej vytvorili tieto nepriame dôkazy ucelenú logickú reťaz, na základe ktorej sa dala jednoznačne preukázať vina Zsuzsovej aj Kočnera. Dvaja z troch sudcov však dospeli k záveru, že vyšetrovatelia a prokuratúra nevyskladali túto reťaz dostatočne, ostalo tam príliš veľa priestoru pre dôvodné pochybnosti, preto nemožno inak, než obžalovaných oslobodiť. 

Tento rozsudok je vzhľadom na dlhodobé verejné očakávania šokujúci. Ale je aj škandalózny? 

Na to je trúfalé odpovedať pár hodín po rozsudku. 

Po druhé, na prvý pohľad nezneli zásadné argumenty súdu celkom presvedčivo.

Sudcovia spochybnili viaceré výpovede Andruskóa a rovnako spochybnili aj jeho motiváciu vypovedať proti Zsuzsovej. 

Inzercia

Samozrejme, ak z reťaze dôkazov sudcovia vyčlenili kľúčové výpovede Andruskóa, kľúčového svedka proti Zsuzsovej, reťaz sa zákonite pretrhla. 

Ale viaceré argumenty súdu proti Andruskóovi pôsobia sporne – napríklad podľa súdu je nelogická Andruskóova verzia, že pôvodné zadanie Zsuzsovej bolo Jána Kuciaka uniesť a zneškodniť, aby sa jeho telo nenašlo, lenže pôvodnú objednávku vykonávatelia nesplnili, čo Zsuzsovú nahnevalo. No napriek tomu Andruskó po tom, čo po zverejnení správy o zavraždenom Kuciakovi a jeho snúbenici nastal mediálny „cirkus“, žiadal v mene vykonávateľov ešte doplatenie peňazí ako odmenu.

Podľa súdu je takýto sled udalostí nedôveryhodný (prečo by Kočner so Zsuzsovou ešte doplácali, ak to vykonávatelia vraždy domrvili), ale súd nezdôvodnil, prečo by v zločineckom svete mala platiť akási učebnicová logika. A rovnako ani nie je zjavné, prečo by si Andruskó takúto konštrukciu vymýšľal. Nie je to skôr podporná indícia, že veci opisoval tak, ako sa stali, aj keď niekedy pôsobia zvláštne?

Súd spochybnil Andruskóovu dôveryhodnosť aj pre iné svedectvá,  ktoré sa ukázali ako nepravdivé – hoci ich nepravdivosť v daných prípadoch mohla pokojne súvisieť len s tým, že si Andruskó niektoré veci zle zapamätal, prípadne účelovo zaklamal vo svoj prospech. Súčasne však senát prisúdil menšiu váhu než obžaloba všetkým Andruskóovým svedectvám, ktoré sa vo svojej podstate zhodovali s (nepriamymi) digitálnymi dôkazmi.

Jedným z kľúčových argumentov sudcov je, že fotky Kuciaka, ktoré mali dostať Andruskó a spol. od Zsuzsovej z Kočnerovej sledky, nemuseli dostať od Zsuzsovej, ale od niekoho iného, keďže tými fotkami disponovalo viac osôb. Aj v týchto miestach rozsudku to vzhľadom na Kočnerove motívy, absolútnu závislosť Zsuzsovej od Kočnera, nasadené prostriedky na sledovanie, ale aj vzhľadom na svedectvá Andruskóa a Petra Tótha trochu škrípe.

Po tretie, treba sa spätne zamyslieť aj nad tým, či a kde nastala chyba ešte pred rozsudkom.

Naozaj sa zdá, že ňou mohlo byť toľko kritizované rozpustenie Juhásovho vyšetrovacieho tímu, ktorého práca sa nemusela skončiť podaním obžaloby, ale mohla pokračovať počas súdneho procesu – tí najlepší operatívci mali sledovať súd, výpovede svedkov, správanie obvinených a reagovať na vývoj prípadným predkladaním ďalších dôkazov. 

Takisto je otázne, či výsledku pomohlo, že prípad strelca Miroslava Marčeka bol začiatkom februára vyčlenený na samostatné konanie. Marček bol už vlani obvinený aj spolu so Szabóom, Andruskóom a Zsuzsovou z prípravy vrážd Lipšica, Žilinku a Šufliarskeho. Tento prípad je pritom očividne prepojený s dokonanou vraždou Jána Kuciaka a dotvára tak ucelený obraz o charaktere a motívoch celého zločineckého gangu. 

Po štvrté, dnešným dňom časť spoločnosti opäť premkne pocit frustrácie, že zmena je nemožná.

Rok 2020 sa pritom začal z hľadiska nastoľovania spravodlivosti dobre, prišiel verdikt v kauze zmenky, akcia Búrka, po ktorej sa Monika Jankovská chystala vo veľkom prehovoriť. To však potom aj podľa Najvyššieho súdu prekazili kroky generálnej prokuratúry. 

Akoby od leta hrozilo, že po nádejnom rozbehu zostane všetko zaseknuté na polceste, bez koncovky. 

Ani niektoré prvé povolebné personálne rošády na rozhodujúcich miestach v justícii neveštia nič povzbudivé: predsedom Najvyššieho súdu sa stal nevýrazný Ján Šikuta, ktorý istý čas kvôli európskej kariére paktoval aj s Harabinovými justičnými kádrami. Vládna koalícia sa zrazila s prezidentkou v boji o post generálneho prokurátora, výsledkom môže byť opäť kandidát kompromisu, napríklad na úrovni dočasného policajného prezidenta Kovaříka.

Je možné, že po rokoch decimovania polície aj justície nemáme momentálne na viac. Ale stačí po všetkom, čo sme od februára 2018 na Slovensku zažili, takéto reálcynické konštatovanie? 

Po piate, týmto verdiktom sa nič nekončí, kauza zavraždeného novinára sa posúva na Najvyšší súd, kde sa prípadu v odvolacom konaní zhostí jeden z piatich senátov.

Tu sa začne nové kolo drámy, pretože ďalší priebeh bude dosť závisieť od toho, akému senátu prípad pripadne. Tým najhorším scenárom je, že to pripadne senátu, v ktorom pôsobia smutne preslávení sudcovia ako Štefan Michálik a Gabriela Šimonová. Dráma sa tak ešte môže premeniť aj na frašku. 

Nech to pripadne ktorémukoľvek senátu Najvyššieho súdu, ten rozhodne po dlhých mesiacoch, možno niekedy na jar či v lete budúceho roka, buď dnešný verdikt potvrdí, alebo zruší a vráti späť na Špecializovaný trestný súd. Na zrušenie pritom nestačí len mať iný právny názor na vinu či nevinu, odvolací senát by musel preukázať, že Sabovej senát v rozhodovaní niečo vážne zanedbal. 

Do hry sa môžu dostať aj nové dôkazy, ktoré na poslednú chvíľu predložil prokurátor, aby ešte zvrátil dnešný rozsudok, no súd sa už nimi nezaoberal. Je otázne, akú majú váhu, ale už len samotný fakt, že senát Špecializovaného trestného súdu sa nezhodol, ukazuje, že na Najvyššom súde by sa mali najbližšie mesiace viesť vzrušujúce právne debaty. 

Len nech to nepripadne tomu najhoršiemu trestnému senátu.

Odporúčame