Vražda Kuciaka Verdikt súdu, podľa ktorého konala Zsuzsová na vlastnú päsť, je nezmyselný

Keď Špecializovaný trestný súd prvýkrát rozhodol, že Marian Kočner a Alena Zsuzsová sú nevinní, vo všeobecnosti sa to bralo ako určitá lajdáckosť, možno nedôslednosť pri vyhodnocovaní zaistených dôkazov.

V atmosfére, aká dlhodobo vládne na Slovensku – že rozhodnutia súdov sa nekomentujú, ale rešpektujú –, si len málokto trúfol natvrdo poukázať na bezprecedentné pochybenia súdu v prípade vraždy Jána a Martiny.

A to i zo strany viacerých novinárov, ktorí sa zmohli akurát tak na konštatovanie, že sa s tým treba zmieriť, lebo prokuratúra nepredložila dostatočne silné dôkazy na odsúdenie objednávateľov vraždy.

Bolo to len zdanie, hoci je pravda, že nielen právnik si vie predstaviť aj lepšie zdôvodnenú – a procesne podloženú – obžalobu. Napriek tomu išlo o vierohodnú reťaz dôkazov, ktoré dávali zmysel.

Na vlastnú päsť

Prvostupňový súd napriek tomu Kočnera aj Zsuzsovú oslobodil, pričom bagatelizoval šifry z Threemy aj výpoveď Zoltána Andruskóa. Senát Ruženy Sabovej relativizoval i svedectvo Kočnerovho pobočníka Petra Tótha.

Odvolací Najvyšší súd mu vzápätí prikázal, aby vykonal nové dokazovanie, keďže viaceré okolnosti prípadu z nepochopiteľných dôvodov ignoroval. Výsledok je napriek tomu takmer rovnaký. 

Špecializovaný súd totiž Kočnera opakovane oslobodil. Zsuzsovú, naopak, odsúdil na 25 rokov väzenia, hoci ona sama nemala motív objednať si vraždu Jána Kuciaka. A zrejme ani peniaze, ktoré bolo nutné vyplatiť vykonávateľom.

Iba ak Kočnerove, čo však súd nebral do úvahy. Podľa Sabovej senátu konala Zsuzsová na vlastnú päsť, aby ho ochránila pred Kuciakovou investigatívou aj rozhodnutiami prokurátorov Žilinku a Šufliarskeho.

Spojené nádoby

Najnovšie rozhodnutie súdu má toľko logických trhlín, až sa zdá, že ide o trucovitosť, samoľúbosť alebo zámer nepodľahnúť za každú cenu tlaku verejnej mienky. V skutočnosti pritom súd prejavil nebývalú argumentačnú núdzu.

Predstava, že v prípade úkladnej vraždy sa nájdu len nepriestrelné priame dôkazy, je prinajmenšom naivná. Likvidácia človeka sa nepotvrdzuje notárskym osvedčením ani nahrávkou priamo z miesta činu.

Okrem toho, Kočner a Zsuzsová boli spojené nádoby. Kuciak nepísal o nezamestnanej prekladateľke taliančiny z Komárna, ale o ekonomických a daňových podvodoch sofistikovaného mafiána s politickým krytím.

Ak napriek tomu súd dospel k záveru, že hlavou celej operácie bola volavka Zsuzsová, tak žije v paralelnom vesmíre. Takto sa dôvera v inštitúcie nebuduje, a už vôbec nie v elementárnu spravodlivosť.

Rozpustenie senátu

To však neznamená, že Špecializovaný trestný súd je škodnou, ktorú by taký Robert Fico – hoci z úplne iných dôvodov – najradšej zrušil. Verdikt v kauze vraždy novinára Kuciaka je zlyhaním konkrétnych jednotlivcov.

Otrocká aplikácia litery zákona, respektíve schematické vykladanie paragrafov (dôkazov), je cestou do pekla. A otvára legitímnu otázku, ako postupovať voči rozhodnutiu senátu, ktorý nerešpektuje pokyny vyššieho súdu.

Vo všeobecnosti sa očakáva, že Najvyšší súd potvrdí vinu Aleny Zsuzsovej. V prípade Mariana Kočnera by bolo vzhľadom na jeho doterajší postoj logické vrátiť prípad späť a nariadiť nové dokazovanie.

Pri tomto mentálnom nastavení senátu Ruženy Sabovej to však zrejme nemá veľký zmysel. Ako jedno z riešení sa skôr javí jeho rozpustenie, hoci sa tým celý proces natiahne. Ale radšej spravodlivosť neskôr ako nikdy.