Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Konflikt v Smere Spoločnosť
26. august 2020

Druhá vlna

Mal som Covid-19, na Kramároch mi zachránili život

Príbeh 39-ročného Slováka, ktorý sa nakazil koronavírusom na pracovnej ceste v Srbsku, kde mu nevedeli poskytnúť pomoc.

Mal som Covid-19, na Kramároch mi zachránili život

39-ročný Slovák v srbskom Kruševaci, kde mu podali infúziu v kancelárii lekára.

Na začiatku leta, 3. júla, Európska komisia ohlásila, že na základe odborných odporúčaní povoľuje na európskom trhu použitie lieku remdesivir. Tento liek najskôr vyvinuli proti ebole, v posledných mesiacoch sa však ukazovalo, že lepšie než predtým proti ebole zaberá na koronavírus, pretože dokáže zabrániť množeniu vírusu v napadnutom organizme. Použitie remdesiviru je vzhľadom na nežiaduce vedľajšie účinky podmienečné, má sa podať len pacientom, ktorí majú ťažký priebeh ochorenia Covid-19. 

Len o deň neskôr po rozhodnutí Európskej komisie prichádza okolo polnoci do nemocnice na Kramároch 39-ročný Slovák, ktorý sa vracia po dvoch týždňoch v Srbsku vo vysokých horúčkach a vykazuje príznaky ťažkého priebehu Covid-19. Lekári mu na druhý deň podávajú remdesivir, o pár dní neskôr už o jeho prípade informujú niektoré naše médiá ako o prvom slovenskom pacientovi (v skutočnosti bol druhým), ktorému lekári v ťažkom stave podali remdesivir, vďaka čomu sa mu následne výrazne zlepšil zdravotný stav.

To sú stručné spravodajské informácie. Za nimi sa v skutočnosti skrýva pomerne dobrodružný príbeh 39-ročného muža - volajme ho Peter - pripomínajúci hrdinov Kafkových románov, ktorí beznádejne uviaznu v zakliatom kruhu systému, odkiaľ niet východiska.

Kafka v Srbsku

S Petrom, ktorý pracuje v oblasti finančného poradenstva, sa stretávam v jeho bratislavskej kancelárii. Úspešný a činorodý muž najskôr hovorí o svojich podnikateľských aktivitách a plánoch, napokon tie ho už pred časom priviedli do Srbska, čo sa mu takmer stalo osudným.

Na prvý pohľad Peter vôbec nepôsobí ako človek, ktorý bol ešte pár týždňov dozadu v kritickom stave napojený na kyslíkový prístroj a sotva vedel prejsť desať krokov. Dnes sa už cíti relatívne dobre, hoci dlhšej chôdzi sa stále vyhýba. Nestojí o širšiu publicitu, preto si neželá zverejnenie svojho mena, ale o svojej koronovej anabáze je ochotný hovoriť aj z dôvodu, že mnohí mladší ľudia koronavírus podceňujú a strácajú ostražitosť.

Ani si nemyslí, že jeho prípad je v jeho vekovej kategórii úplne výnimočný, sám pozná zo Srbska prípady svojich známych, ktorí v relatívne mladom veku prekonali ťažký priebeh ochorenia. „Jeden môj známy Srb, má zhruba okolo 45 rokov, prekonal koronu a po troch mesiacoch ju chytil opäť, potom však skončil na pľúcnej ventilácii, bol v kóme, našťastie sa z toho dostal.“

Dátumy si Peter pamätá presne, bol pondelok 22. júna, keď prišiel opäť služobne do Srbska, predtým tam bol naposledy v marci, keď odtiaľ predčasne odišiel tesne pred zatvorením hraníc. Koncom júna však už boli hranice opäť otvorené, Slováci už plánovali svoje chorvátske dovolenky, druhá vlna sa dvíhala len postupne, takže ani Peter nešiel do Srbska s pocitom, že podstupuje veľké riziko.

Po šiestich dňoch v Srbsku však prišli cez víkend prvé problémy, Peter dostal vysoké teploty, okolo 39 stupňov. Keď teploty neprestávali ani v nedeľu, chcel sa dať v Belehrade otestovať na koronavírus. Súkromné laboratória však nepracovali, tie štátne nemali dostatočné kapacity.

Hoci Petrovi napadlo, či nemá koronavírus, na sonografii sleziny aj podľa testov krvi sa ukázalo, že má mononukleózu.

Peter sa presunul z Belehradu do Kruševacu, mesta v centrálnej časti Srbska, odkiaľ pochádza jeho kolega, ktorý tam mal kontakty na lekárov. Stav s mononukleózou sa totiž nezlepšoval, teplota neustupovala, Peter potreboval intenzívnejšiu zdravotnú starostlivosť. Išiel na pohotovosť, kde ho však odbili s námietkou, že s ním nemajú čo riešiť, pretože okrem príznakov mononukleózy má aj príznaky Covidu, teda by ho vyšetrili iba v prípade, že donesie negatívne testy na koronu.

„Ocitol som sa v začarovanom kruhu,“ rozpráva Peter, „na jednej strane ma nechceli otestovať na koronavírus, lebo som nemal kontakt s pozitívne testovanou osobou a nemal som ani snímok röntgenu pľúc, ktorý by preukazoval, že mám zápal pľúc. No súčasne sa v normálnej nemocnici nechceli so mnou baviť, lebo som mal príznaky korony a nemohli ma pustiť medzi necovidových pacientov.“ Peter mal naďalej  vysoké teploty, najviac 40,2 stupňa Celzia, cítil, že už je zrelý na hospitalizáciu, aj na infúziu. Do nemocnice sa po celý čas srbského pobytu nedostal, býval v jednom apartmáne a odtiaľ sa dobýjal k lekárom.

Peter dovtedy nemal žiadne vážnejšie zdravotné ťažkosti, športoval, mal však problém s pečeňou, ktorá nepracovala optimálne, tušil, že mononukleóza to môže zhoršiť. Nevedel, aké lieky v tejto situácii užívať, nezaberali mu paralen ani brufen, dostal aj kortikoidy na zníženie horúčky, ktoré mali zabrať na 24 hodín, lenže už po štyroch hodinách teploty opäť vystrelili nahor.

Keďže mononukleóza môže spôsobiť aj zápal pľúc, Peter súrne potreboval snímok röntgenu, ten však mohol získať len v takzvanom Covid centre, čo bolo poliklinika, ktorú prerobili na potreby pacientov s Covidom.

„To bolo na celom tom Kocúrkove najhoršie. Ako pacient s mononukleózou som musel ísť do Covid centra, kde vyšetrovali nielen pacientov s podozrením na koronu, ale aj na iné choroby. Veď to je postavené na hlavu.“

Inzercia

Peter prišiel do Covid centra stredu 1. júla ráno o deviatej, aby mu spravili röntgen pľúc. Pred čakárňou bol malý dvor, kde postávalo aj 50 ľudí, ľudia sa tlačili aj v samotnej čakárni. „Na jednej lavičke sme tam sedeli vedľa seba aj pätnásti - my, ktorí sme čakali na vyšetrenie či na test, aj tí, ktorí sa z testu vrátili a čakali na výsledky.“ 

Hoci Peter prišiel na objednaný termín, musel čakať najskôr asi dve hodiny v rade na lekára, ktorý ho vyšetril a potvrdil, že musí ísť na röntgen pľúc. „Po tom, čo som si vystál rad u neho, zaradil som sa do druhého radu na samotný röntgen, kde som stál opäť spolu s ľuďmi, ktorí mali podozrenie na koronavírus. Mali sme síce rúška, ale mnohí sme tam kašľali, takže striedavo sme si rúška dávali hore aj dole.“

Po röntgene čakal na výsledok ďalšie dve hodiny, a keď ho mal konečne v rukách, zase sa zaradil do prvého radu k lekárovi, u ktorého bol už ráno na vyšetrení.

Peter tak strávil v radoch Covid centra celý deň, od deviatej ráno až do pol šiestej večer. Až vtedy odchádzal z centra s informáciou, že nemá zápal pľúc.

Spätne to vyzerá, že Peter sa koronavírusom nakazil práve 1. júla, keď celý deň strávil čakaním kvôli röntgenu v Covid centre. „Som to presvedčený na 99 percent, asi som to chytil v tej čakárni, kde som sa s pacientmi podozrivými na Covid tisol celý deň,” myslí si.

V Covid centre ho šokovala aj srbská nedisciplína. „Raz prišla do čakárne plnej pacientov lekárka, ktorá niektorých sfúkla, prečo majú rúško na brade, ale nie na nose. Absurdné na tom bolo to, že ona sama nemala žiadne rúško. Ale možno jej len krivdím a v skutočnosti tam bola jediná, ktorá nemusela nosiť rúško, lebo koronu prekonala a mala teda imunitu,” dodáva Peter s iróniou v hlase.

Okrem toho, že sa zrejme nakazil koronou v Covid centre, po celodennej návšteve sa nijako nevyriešila ani Petrova tortúra s lekármi: nemohol byť hospitalizovaný na infekčnom oddelení v nemocnici s mononukleózou, pretože mal súčasne aj príznaky Covidu, ale naďalej ho nemohli testovať ani na Covid, lebo nemal pozitívny nález na pľúcach.

Cesta na Slovensko

Peter si nemyslí, že v srbskom zdravotníckom systéme ostal zaseknutý, pretože by nebol Srb, hovorí totiž dobre po srbsky, mal aj súkromné poistenie, skôr je presvedčený, že preťažený systém kolaboval a s takými pacientmi ako on si nevedel poradiť.  

Jeho stav sa nezlepšoval, naďalej mal 40-tky, už nevyhnutne potreboval infúziu. Po známosti sa dostal k lekárovi, ktorý mu ju poskytol u seba v kancelárii (táto scéna je zaznamenaná na fotke), keďže všetky lôžka mal už obsadené. „Bral som hromadu liekov, antibiotiká, probiotiká, výživové doplnky, mal som aj lieky pre prípad, keby som mal náhodou koronu, hoci som bol stále v tom, že mám iba mononukleózu.”

Napokon stál Peter pred dilemou, či sa ešte nádejať, že sa v Srbsku dostane do nemocnice, alebo riskovať dlhú, 12- až 15-hodinovú cestu na Slovensko. „Dlho som sa rozhodoval, taká cesta sa vo vysokých teplotách zvláda ťažko, lenže už nič nenasvedčovalo, že sa o mňa v Srbsku niekto postará, a tak som sa vydal na Slovensko.”

Srbský kolega Petra previezol na srbsko-maďarské hranice, kde ho prebrala slovenská kolegyňa, ktorá ho odviezla na Slovensko. 

Zhruba pred polnocou 4. júla sa tak Peter konečne ocitol v rukách lekárov. Tentoraz v Bratislave na Kramároch zažil na klinike infektológie celkom opačný prístup - on sám si myslel, že má len mononukleózu, na čo mal aj výsledky testov zo Srbska, lekárov to však nezaujímalo, okamžite riešili podozrenie na koronu. „Bolo mi to trochu čudné, hneď ma však dali medzi ´koroňákov´ na infekčné oddelenie do izby, kde som ležal sám.”

Remdesivir zabral

Rýchlo ho napojili na infúziu, onedlho sa dozvedel, že má Covid. Aj slovenskí lekári potvrdili, že prekonal mononukleózu - len sa nedalo presne určite, kedy presne - ale už bolo jasné, že ho ohrozuje koronavírus. „Lekári boli stále u mňa, púšťali mi infúzie, dávali tabletky, opäť mi urobili röntgen pľúc, zistili, že mám silný zápal pľúc.”

Peter sa až neskôr dozvedel, že jeho stav bol po príchode zo Srbska naozaj vážny. Na druhý deň mu podali remdesivir, a to aj v kombinácii s ďalším liekom dexametazónom, ktorý tlmí zápal v pľúcach. Lieky pomohli, Peter prijímal remdesivir v infúziách päť dní po sebe, keby nebolo týchto liekov, zrejme by skončil na pľúcnej ventilácii.

„Nikdy mi nepovedali, že by uvažovali nad nasadením pľúcnej ventilácie, sestričky sa usmievali, bola tam pokojná atmosféra, ja sám som nemal ani pocit, že so mnou zaobchádzajú ako s rizikovým pacientom, ktorý vlastne bojuje o život. To som pochopil až neskôr.”

Prvý týždeň mal Peter takmer stále na sebe kyslíkovú masku, bez kyslíka nevedel dýchať, mal problém prejsť čo len desať krokov na záchod - nevládal, vždy sa nachystal tak, aby čo najrýchlejšie vybavil potrebu a bol späť na kyslíku.

Ani po piatich dňoch, počas ktorých dostával remdesivir, sa mu nezdalo, že by sa dýchanie výrazne zlepšilo, čo bolo podstatné, liek v ňom zabil koronavírus - takže onedlho po nasadení remdesiviru mal už na koronu negatívny test, vírus bol preč.

Na Kramároch bol od 4. júla do 20. júla, na PN bol do 19. augusta. „Keby som sa 4. júla nerozhodol prísť na Slovensko, neviem, či by som sa neskôr vrátil zo Srbska živý. Korona oslabuje celý imunitný systém, môžu zlyhať pľúca, srdce, v mojom prípade aj pečeň a obličky…,” uvažuje dnes Peter.

Teraz, koncom augusta, sa cíti celkom dobre, sám si kladie otázku, či a aké následky to všetko na ňom zanechá. Dlho ležal, takže mu ochabli svaly, čo je iba dočasný problém, veľmi sa mu zlepšilo dýchanie, cíti sa už takmer zdravý, len nemá toľko fyzickej energie. Čoskoro pôjde na pľúcne vyšetrenie, plánuje liečenie v Tatrách.

Najväčší problém je s pečeňou, lekári mu pri prepúšťaní povedali, že remdesivir mu ju pre vedľajšie účinky ešte viac poškodil, ale nebolo inej možnosti než voliť menšie zlo.

Peter je naďalej opatrný, vôbec sa nespolieha na to, že by získal na koronu dlhodobejšiu imunitu. Lekári mu povedali, že ju má tak na päť-šesť mesiacov, možno aj menej, vírus má navyše svoje regionálne mutácie, ktovie, kebyže sa stretne s nejakou inou mutáciou než ktorú chytil v Srbsku, či by sa opäť nenakazil. Ako hovorí, vždy, keď ide medzi väčšiu skupinu ľudí, nosí rúško a dodržiava hygienické štandardy, vie, že má oslabenú imunitu, takže je náchylný na akúkoľvek chorobu.

Aj preto upozorňuje, aby sa slovenské zdravotníctvo neupínalo až s prehnanou pozornosťou na koronavírus. Zhodou okolnotí ešte v marci prežil inú osobnú skúsenosť, keď mali v rodine vážnejší zdravotný problém, ktorý nesúvisel s koronou, ale zdravotníci sa podľa Petra až tak prehnane zameriavali na vírus, že tým podľa neho strácali veľa drahocenného času.  

„O prehnanej upnutosti hovorím napriek tomu, že osobne sa naozaj nemám dôvod sťažovať. Slovenské zdravotníctvo mi jednoducho zachránilo život.”

Odporúčame