Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. júl 2020

Homosexuáli v cirkvi

Mysleli si, že svoje kresťanstvo len hrám

Kresťania s homosexuálnymi sklonmi to nemajú ľahké. Čo v cirkvi našli a čo im v nej v ére kultúrnych vojen chýba?

Mysleli si, že svoje kresťanstvo len hrám
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Kresťania s homosexuálnymi sklonmi to nemajú ľahké. Čo v cirkvi našli a čo im v nej v ére kultúrnych vojen chýba?

V nedávnom spore s farárkou Annou Polckovou evanjelickí biskupi zaujali postoj v zhode s učením svojej cirkvi. To hovorí, že mať homosexuálne sklony nie je hriech, ale hriešne je správať sa podľa nich.

„Žiaden výklad Písma Svätého nás ešte nepresvedčil o tom, že by sme mali radikálne zmeniť názor na homosexualitu či praktizovanú homosexualitu,“ píše sa v stanovisku biskupov. To ďalej hovorí, že kresťan síce môže mať k veci, napríklad k otázke registrovaných partnerstiev, odmietavý postoj, no k osobe, homosexuálovi, má cítiť lásku.

Rovnako aj katolícky katechizmus učí, že homosexuálne vzťahy „v nijakom prípade nemožno schvaľovať“, no homosexuálne cítiace osoby treba „prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim“.

Otázkou však zostáva, do akej miery sa oficiálne učenie darí pretvárať do každodennej praxe a nakoľko sa títo ľudia so svojím údelom cítia v cirkvi prijatí.

Rozprávali sme sa o tom s dvoma veriacimi s homosexuálnymi sklonmi, mužom a ženou, ktorí zostali praktizujúcimi katolíkmi. Od katolíckej cirkvi nežiadajú, aby zmenila učenie a uznala homosexuálne páry ako nový typ rodiny. Chcú, aby sa na nich veriaci vo vlastnej cirkvi pozerali ako na osoby, nie ako na figúrky v konzervatívno-liberálnej kultúrnej vojne.

„Zistila som, že si musím vyberať, komu to poviem,“ hovorí Hela (28). Keď sa o svojej orientácii naučila hovoriť, zdôverila sa viacerým ľuďom. Zrazu prišla o niekoľko dlhoročných priateľstiev.

Niektorí si mysleli, že svoje kresťanstvo len hrá. „Nemôžem mať predsa rada Boha a zároveň mať tieto sklony, to nejde dokopy! Ako keby som si to vybrala a lusknutím prstov mohla zmeniť.“ Iní nechápali, prečo im o tom nepovedala skôr. „Nevedia, aké ťažké je čo i len priznať si to sama pred sebou, nie ešte o tom aj rozprávať,“ vysvetľuje Hela.

Neprijatie často prišlo aj od kňazov. Z kazateľníc si vypočula aj to, že všetci homosexuáli skončia v pekle. „Ako keby im nenapadlo, že homosexuál môže sedieť v lavici pred nimi. Hovorili ako keby ‚o nich‘, o tých, čo sú hrozne ďaleko, ktorí nás nepočujú a ktorí robia samé strašné veci a nepoznajú Boha,“ spomína Hela. Bolelo ju počuť také tvrdé slová od svojich.

No nevzdávala sa a roky skúšala nájsť duchovné vedenie. Neúspešne. „Nebolo to odsúdenie, skôr nepochopenie. Často veľmi nepríjemné.“ Niektorí kňazi na jej problém nepovedali nič, bolo len trápne ticho. Iní ju zase úplne odstrihli, nedvíhali telefón a neodpisovali na esemesky.

Počas študijného pobytu v zahraničí toho Hela mala naraz dosť. „Premýšľala som, že z cirkvi úplne odídem. Už ma nebavilo namáhať sa.“ K tomu stretla lesbičku, ktorá cirkev opustila. Zamilovala sa do nej. „Vykladala mi, ako jej je teraz strašne dobre. Bola som zaslepená, tak som jej veľa vecí verila.“

V tom čase konečne našla ochotného kňaza. Bola na omši a zrazu mala silné nutkanie ísť na spoveď. Ako iní kňazi, aj on mal toho veľa na práci, no dal Hele prednosť. Vypočul ju a dostal z nej úplne všetko. „I keď o homosexualite nevedel takmer nič, prvýkrát som sa od cirkvi cítila prijatá. Pozeral sa s takou láskou, až som mala pocit, že predo mnou sedí sám Ježiš.“

Vždy, keď to dievča ťahalo Helu svojím smerom, duchovný vodca ju presvedčil, aby ho navštívila. „Na stretnutiach mi hovoril samé pekné veci. Povzbudilo ma to, aby som to s cirkvou ešte skúsila.“ Takto sa prehrýzli dlhým obdobím a Heline city voči dievčine opadli. „S Bohom som potom zažívala také skvelé situácie, že mi bolo jasné, kde mám zostať.“

V čom bol tento kňaz iný? „Uňho bolo vidieť, že to s Bohom myslí vážne. Že sa snaží byť svätým človekom.“ Hovoril jej veci, ktoré nešli len do mozgu, ale aj do srdca. To ju posúvalo.

Hela svoje miesto nakoniec našla v študentskom spoločenstve a v aktívnej službe. „Sú to ľudia, ktorí sa – ako ja – snažia mať Boha na prvom mieste.“ Preto sú schopní prijať ju so všetkým a zároveň ju viesť dobrým smerom. „Som šťastná, našla som svoju komunitu – úplne obyčajných priateľov. Mimo nej ale svoju homosexualitu zväčša tajím.“

Priateľstvo nad zlato

Erik (33), jeden z aktérov knihy Homosexualita bez farieb dúhy, také šťastie nemal. Pre neprijatie sa zo svojho spoločenstva stiahol. „Pochopil som, že ľudia v spoločenstve celkovo odmietajú vidieť a vedieť o tom druhom čistú pravdu, lebo môže byť nepríjemná.“ Nejde len o homosexualitu, ale aj o iné ťažké témy, ako sú problémy s pornografiou či manželská nevera.

„A tak si pekne pestujeme falošné predstavy o tom druhom, žijeme v idylke dokonalosti nášho spoločenstva a otvárame len problémy, o ktorých sa bežne rozpráva. Kde inde však nájsť priestor pre ten všeobecne málo prijímaný zvyšok nás, ak nie v kresťanskom spoločenstve?“ pýta sa Erik.

Homosexuáli sú dnes podľa Erika prijímaní viac ako v minulosti. Ale i tak ľudia nevedia, ako zareagovať a kam ich zaradiť. „Tak vás hodia do tej kopy, ktorú aspoň z počutia poznajú. To je veľmi nepríjemné.“ Mnohí sa tak len trápia vo svojom osamotení.

„Ak nemajú pevné kamarátstva, často vyplnia to prázdno partnerom. A v takom stave je ťažko zotrvať v cirkvi,“ vysvetľuje Hela. Aj keď je ten vzťah založený na Bohu a čistý, časom už čistý takmer isto nebude. „Na to mu chýba záchytný bod v budúcnosti – manželstvo, o ktorom by si mohli povedať, ‚dobre, tak dovtedy vydržíme‘.“ Keď spolu začnú intímne žiť, z cirkvi zároveň pocítia, že robia niečo neželané, a tak sa z nej postupne vzdialia.

Hela s Erikom sa zhodujú, že najdôležitejšie je, aby veriaceho s homosexuálnymi sklonmi prijalo jeho najbližšie prostredie – cirkevné spoločenstvo a aby si v ňom dokázal vytvoriť pevné priateľstvá.

Podľa Martina Kramaru, hovorcu Konferencie biskupov Slovenska, to isté hovorí aj pastoračná skúsenosť. „Keď za kňazom príde osoba, ktorá pociťuje spomínanú náklonnosť, cieľom je duchovne ju integrovať v cirkevnom spoločenstve. Títo ľudia sa zväčša nechcú vyčleňovať.“

Ako však vidno z Erikovho a Helinho príbehu, cirkevné prostredie často nie je schopné homosexuálov prijať.

Vy im dajte jesť!

Čo robiť, aby prostredie zvládlo prijať veriacich s homosexuálnymi sklonmi? „Keďže sa o tejto téme veľmi nehovorí, ľuďom sa zdá, že homosexualita je čosi mimo cirkvi, takže je zlá,“ vysvetľuje Hela. Nedokážu vidieť homosexuála ako človeka milovaného Bohom, vidia ho len ako homosexuála.

„Ich pastorácia nebola nikdy dostatočná. Viacerí kňazi by oponovali, že sa im na spovediach a tak trochu tajne venujú. Ale ak je to takto, väčšina ďalších mladých ľudí nemá šancu sa o tom dozvedieť,“ vraví Erik. K ľuďom treba aktívne prichádzať. „Boh hovorí ‚Vy im dajte jesť!‘ Nehovorí ‚Buďte tichučko a čakajte, kto za vami príde na spoveď, kde to otvorí až v najväčšom zúfalstve a so slzami v očiach‘.“

„Musí sa o tom hovoriť aj v bežných spoločenstvách, nielen v centrách pre tých, čo majú záujem,“ pripája sa Hela a spomína si, ako im do spoločenstva prišiel prednášať pán z Linky Valentín, pastoračnej organizácie gréckokatolíckej cirkvi. Po prednáške vznikla v hľadisku spontánna diskusia. „Nespôsobilo to žiadne rozbroje. Len sa otvorila téma a to donútilo ľudí pozrieť sa na veci iným spôsobom.“

Takýto prístup pomáha aj homosexuálom, aby svoj problém nepotláčali a začali ho riešiť. „Aby si to človek sám pred sebou priznal a vyhľadal pomoc, musí byť na tom psychicky už veľmi dobre.“ Takto téma príde za ním v jeho spoločenstve a prinúti ho zamyslieť sa nad sebou. „Je to tvrdá konfrontácia, no človek to prestane ignorovať. Podľa mojich skúseností cirkevné prostredie totiž spôsobuje v 99 percentách prípadov, že človek to v sebe potláča a nerieši,“ opisuje Hela.

Žatva je veľká, robotníkov málo

Vedenie cirkvi a jej postoje nie sú proti aktivitám, ktoré by šlo robiť zdola. Erik si však myslí, že u laikov a kňazov často nie je ochota. Chýbajú ľudia, ktorí by sa venovali osvete, poradenstvu, terapii či tvorbe webov s danou problematikou. „Aby som bol presnejší – tých ľudí je žalostne málo, boja sa alebo si myslia, že netreba, a tak mnoho ľudí v cirkvi trpí.“

Aj organizácií, ktoré by sa venovali pastorácii homosexuálov a šíreniu informácií v cirkevnom prostredí, je dnes veľmi málo. Jediná cirkevná pastoračná organizácia je gréckokatolícka Linka Valentín v Košiciach, z laických iniciatív zas funguje len Priestor prijatia v Bratislave.

Inzercia

Na prednáške s Timothym Longom, známym psychoterapeutom, ktorú Priestor prijatia organizoval pred rokom, nadviazalo občianske združenie kontakty s viacerými ľuďmi ochotnými pomôcť. „No zatiaľ sme s tým veľmi nepohli. Nestíhame to. Sme pracujúci ľudia a Priestor prijatia robíme vo voľnom čase,“ objasňuje členka združenia Darina Veličová.

K týmto organizáciám sa mladí ľudia často dostanú až po rokoch, ak vôbec. „Oni nevedia o nás a my zase o nich. Nik s tým nechce vyjsť na bubon. Fungujeme tak, že keď zistíme, že niekto pozná veriaceho s homosexuálnymi sklonmi, povieme mu o možnosti prísť za nami. Inak to robiť nevieme,“ vysvetľuje Marika Pišojová z Priestoru prijatia.

Darina Veličová si myslí, že vzor, kam posunúť pastoráciu homosexuálov, môžeme hľadať za hranicami. V niektorých západných krajinách funguje Apoštolát Courage, ktorý sa venuje duchovnému sprevádzaniu homosexuálne cítiacich. V každej krajine k tomu biskup vyčlení kňazov, ktorí dostanú potrebné vedomosti a výcvik.

Erik je skeptický. „Tomuto by sa mali venovať heterosexuálni kňazi. No hetero muža ide zniesť zo sveta, ak ho podozrievajú z homosexuality v službe. A ešte by sa aj zastavil prílev milodarov,“ komentuje.

Podľa Kramaru organizácie a jednotlivci, ktorí sa venujú homosexuálne cítiacim v súlade s učením cirkvi, nevyhľadávajú publicitu. Môže za to súčasný spoločensko-mediálny diskurz. „Akýkoľvek pokus čo len naznačiť, že konanie vyvolané príťažlivosťou k osobe toho istého pohlavia môže mať aj nežiaduce následky, je okamžite atakovaný zo strany aktivistov či takzvaných pokrokových teológov,“ tvrdí hovorca KBS. „Robiť zo seba terče pre túto paľbu osoh neprináša.“

Strnulosť systému

To, že organizácií a ľudí je málo a že navonok nevystupujú, spôsobuje ďalší problém. Venujú sa iba úzkej skupine ľudí – ľudí, ktorí sa im ozvú. „Je to len malý zlomok homosexuálov v cirkvi a v niektorých veciach zmýšľajú podobne. Ľudia v organizáciách si potom myslia, že to tak majú všetci veriaci s homosexuálnymi sklonmi,“ vysvetľuje Hela. Ich prístup potom zase vyhovuje iba určitej časti ľudí.

Erik má takúto skúsenosť s Linkou Valentín. Pozná viacerých ľudí, ktorí od nej čakali viac. No na zmenu nie je ochota. „V minulosti som mal celkom slušné predstavy o tom, ako to zmeniť k lepšiemu, ale KBS v tomto zamrzla,“ hovorí. „Keby chceli, sami oslovia ľudí, ktorí doteraz urobili v tejto veci veľa, ale nepodporujú ich, mlčia o téme. Tak si ‚vrchnosť‘ pekne pozbiera ovocie o pár rokov. Už teraz je totiž neskoro, aj keby sa im chcelo zobudiť.“

Navyše, pokiaľ cirkev mlčí dovnútra aj dovonka, v spoločnosti sa presadzuje len určité chápanie homosexuality a homosexuálov. „Takmer nikto na Slovensku si neuvedomuje, že tu nemáme len niekoľkých aktivistov, ktorí vystupujú, kričia po námestiach, ale aj tých, ktorí týmto stavom trpia nedobrovoľne a hľadajú inú cestu. A práve na tých, verných Kristovi, neraz zabúdame,“ upozorňuje Vasilij Luck z Linky Valentín.

Práve tu poznať, ako veľmi chýba osveta. „Veriaci musia vedieť rozlišovať a pochopiť, že nie každý je nezrelý šašo, ktorý povie, že má právo na dieťa a ešte aj polovicu Zeme,“ glosuje Erik.

Ani rodina, ani kňazstvo. Čo teda?

I keď to nie je ich cieľom, akcie ako Pochody za život či Referendum za rodinu prispievajú k atmosfére neprijatia. „S týmito akciami sa veľmi chcem stotožniť, ale je v nich prisilný protihomosexuálny náboj – vraj som proti rodine. Ale to nie je pravda! Podporujem rodinu!“ sťažuje sa Hela.

Na spomínaných pochodoch cítiť aj tlak, že treba ísť do manželstva, splodiť dieťa a vtedy človek naplní Božiu vôľu. Navyše, Cirkev podľa Hely ako keby ponúkala iba dve cesty. Buď kňazstvo či rehoľu, alebo rodinu. Ľuďom s homosexuálnymi sklonmi sa pritom neodporúča vstupovať do rehole ani do kňazských seminárov. „Človek sa snaží napasovať do predkladaného modelu. Stretla som sa s množstvom príbehov, v ktorých bol jeden z manželov homosexuál, a každý jeden sa skončil katastrofou.“

„Nemôžeme si urobiť modlu z heterosexuálneho manželstva,“ varuje Erik. Myslí si, že si musíme prestať idealizovať manželstvo a partnerský vzťah. „Vtedy možno začneme viac budovať tie vzťahy, ktoré máme, a vyladíme ich na maximum.“

Pre Helu je dôležité mať v cirkvi nejakú službu a byť jej verná. „Inými slovami, považovať za svojho partnera Boha a prejavovať mu lásku svojou službou v cirkvi.“ No i tak je to ťažké, pretože necíti nič také ako povolanie k celibátu. „Zároveň viem, čo učí cirkev a ako veľmi si Boh cení poslušnosť cirkvi. A ja chcem byť jej dobrým členom.“

City jej v tom robia veľký chaos, a tak v slabších dňoch ide za ľuďmi z cirkvi, ktorí podporujú homosexuálne zväzky. „Hovoria mi, že môžem byť s tým, koho mám rada, že čoskoro sa pomery zmenia.“ Nerobí to však veľmi často, má pocit, že ju to odvádza od správnej cesty.

Medzi dvoma mlynskými kameňmi

Ako ukazuje Helina skúsenosť, hlasy za uznanie homosexuálneho manželstva už dlhšie neznejú len za vonkajšími hradbami cirkvi. Podľa Erika sú dôsledkami vnútorného rozporu chaos, trieštenie a zvady. „Oficiálne platí v cirkvi jedno, ale neoficiálne a v lokálnych cirkvách už začína platiť kadečo. Písmo sa zrazu mení na knihu bájí, ktoré si viete vysvetliť, ako len chcete.“

Erik si myslí, že takýto prístup vytvára „smutný obraz o cirkvi, ktorá, aby nepobúrila Vatikán ani samotných veriacich, ponúka homosexuálom len tichý súhlas, čo sa prezentuje ako súcit“.

Hela sa v súčasnej situácii cíti ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Prirodzene je veľmi konzervatívna, ale jej problém ju drží niekde medzi. „Keď som s nejakými bojovníkmi za liberalizáciu cirkvi, očakávajú moju plnú podporu. Som predsa homosexuál, tak musím bojovať s nimi. Ale ja nechcem toľko zmien v cirkvi, radšej sa prikláňam na druhú stranu. Medzi veľkými konzervatívcami som zase ten neprijatý homosexuál, ktorý sa isto snaží rozvracať rodinu.“

Nakoniec nie je prijatá nikde, lebo obe strany sú také radikálne, že jej zmýšľanie nikomu nevyhovuje.

Tento stav Erik považuje za výsledok dlhodobého zanedbávania problému. „Ak všade okolo vás ospevujú homosexuálne partnerstvo a práve vo vašej komunite sa k nemu stavajú nepriateľsky – len tak, ani nevedia prečo, budete hľadať oporu tam, kde ju dostanete.“ Často to je v liberálnych kruhoch, či už vnútri cirkvi, alebo mimo nej.

Napriek všetkému

I keď to v cirkvi nemajú ľahké, Hela ani Erik sa ju nechystajú opustiť. „Drží ma v nej, že ona je v podstate vznešenou, len ľudia v nej zlyhávajú, ako je to aj všade inde. Neidealizujem si ju, nemám ani dôvod z nej odchádzať, ani ju nenávistne či ukrivdene kritizovať, ako je to dnes moderné,“ vraví Erik.

Pre svoje sexuálne sklony netrpí viac ako pre čokoľvek iné, čo mu občas prinesie vnútornú nepohodu. „Prišiel som týmto sklonom na koreň a to ma robí šťastným.“

Hela v cirkvi našla rodinu a viera jej zachránila život. Počas dospievania trpela ťažkými depresiami a viackrát si chcela vziať život. Keď sa pred desiatimi rokmi obrátila, našla svoju hodnotu aj identitu.

„Keď je už niečo neznesiteľné, môžem to dať Bohu a on mi to vráti premenené. Každé malé utrpenie sa mi vráti v takej veľkej radosti a pokoji, že som skoro stále šťastná a veselá. Každá búrka je už len povrchová, radosť a pokoj sú hlboko vo mne.“


Ilustračné foto: Pixabay.com

Odporúčame