Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Amerika v plameňoch Spoločnosť
04. júl 2020

K veci

Ikonoklazmus – a my

Americká kultúra v súčasnosti zažíva ikonoklastický útok.

Ikonoklazmus – a my

Otcovia zakladatelia Spojených štátov – otrokári alebo šampióni slobody? Olejomaľba Johna Trumbulla s názvom „Deklarácia nezávislosti“. Reprofoto – Wikimedia Commons

Slovo ikonoklazmus označuje prax ničenia náboženských obrazov (gr. eikones). Americká kultúra v súčasnosti zažíva ikonoklastický útok, hoci väčšinou nie na svoje náboženské obrazy. Keď si zapnete televízor, uvidíte skôr útoky davov, ktoré sa snažia zničiť historické pamätníky „sekulárnych“ ikon americkej kultúry, akými sú Washington, Jefferson, Jackson, Lincoln, Grant, Theodore Roosevelt a generáli Konfederácie.

Podľa čoho by sme mali súdiť, či máme odstraňovať tieto historické pamätníky? Uvažovať nad touto otázkou nám pomôže Alan Jacobs, popredný odborník na anglickú literatúru, spisovateľ a literárny kritik, prostredníctvom niekoľkých veľmi dôležitých rozlíšení. Zásadné rozlíšenie robí vo svojej knihe How to Think: A Survival Guide for a World at Odds (Ako rozmýšľať: Návod na prežitie pre svet s rozdielnymi názormi) medzi „tými, ktorí mali názor, o ktorom sme dnes presvedčení, že je hlboko mylný, prípadne takýto názor tolerovali jednoducho preto, že bol v ich čase bežný, a tými, ktorí boli tvorcami a obhajcami takéhoto názoru.“

Jacobs rozoberá prípad Margaret Sangerovej (1879 – 1966), zakladateľky Planned Parenthood (americkej spoločnosti pre plánované rodičovstvo). Tvrdí, že Sangerová patrí do druhej kategórie, lebo bola vášnivou obhajkyňou eugeniky, ktorú spájala s praxou antikoncepcie. Sangerová vyhlásila: „Eugenici sa podobne ako obhajcovia kontroly pôrodnosti snažia pomôcť rase eliminovať nespôsobilých.“ Podľa Jacobsa o Sangerovej neplatí, že iba „mala eugenické názory“.

Iný príklad, na ktorý aplikuje svoje veľmi dôležité rozlíšenie, je historická postava Johna C. Calhouna (1782 – 1850), ktorý bol obhajcom otroctva. Jacobs argumentuje: „Calhoun otroctvo nielen akceptoval, ale bol aj jeho najvášnivejším a najvplyvnejším obhajcom. Bol presvedčený, že otroctvo je ,pozitívne dobro‘, brojil proti ,neľudskému duchu abolicionizmu‘ a tých, ktorí sú presvedčení, že otroctvo je hriešne, nazýval ,fanatickou časťou spoločnosti‘, ktorá chce svoje zákerné ,operácie‘ vykonávať na ,neznalých, slabých, mladých a nemysliacich‘.“

Skrátka Sanger aj Calhoun „nielenže mali názory poplatné svojej dobe, ktoré dnes väčšina z nás považuje za odporné; oni tieto názory aj tvorili“.

Okrem toho veľký maďarsko-britský intelektuál Michael Polanyi (1891 – 1976) vo svojich prednáškach The Study of Man (Štúdium človeka, 1958) tvrdí, že pri kritike historických aktérov sa môžeme dopustiť troch logických chýb: racionalizmu, relativizmu a determinizmu.

Prvej chyby sa dopúšťame vtedy, keď „aplikujeme svoje vlastné normy bez toho, aby sme vzali do úvahy odlišné historické prostredie konajúcich osôb“. Tejto chyby sa dopustili napríklad „historici 18. storočia ako Voltaire a Gibbon, [ktorí] mali sklon posudzovať minulosť dosť úzkoprso“. Ďalšie hojné príklady máme v súčasných ikonoklastických útokoch. Ak je na sekulárnych ikonách, ako je napríklad Jefferson, čo i len stopa rasizmu, podľa tohto pohľadu treba jeho pamätník zničiť. Samozrejme, Jefferson mal otrokov tak ako ostatní, napríklad Washington, a teda je otázkou, či iba zdieľal názory svojej doby alebo bol architektom otroctva.

Je jasné, že vlastnenie otrokov je vo vážnom napätí so základným princípom rovnosti, a teda aj s hlbokou pravdou o našej Bohom stvorenej ľudskej prirodzenosti, ktorú Jefferson ako architekt Vyhlásenia nezávislosti vyjadril takto: „Tieto pravdy považujeme za samy osebe zjavné: všetci ľudia sú stvorení ako rovní a Stvoriteľ ich obdaril určitými nescudziteľnými právami.“ Túto „abstraktnú pravdu, platnú pre všetkých ľudí a všetky časy“, ktorú konštatoval architekt Vyhlásenia, respektíve tento „dlžobný úpis“, ako povedal Martin Luther King, pomohol naplniť Lincoln. Ten ju svojím Vyhlásením o emancipácii zachránil pred obvinením z protirečenia.

Tí, ktorí sa dopúšťajú chyby racionalizmu, prehliadajú nielen kultúrne rozdiely v historickom prostredí medzi nimi a nami, ale aj objasňujúce rozlíšenie medzi tým, že niekto má a niekto tvorí názory svojej doby. Podľa Polanyiho sa tejto chyby dopúšťame preto, lebo neberieme „do úvahy obmedzenie zodpovednosti človeka tým, že prijíma intelektuálny rámec, do ktorého sa narodil“.  Táto chyba sa hojne vyskytuje aj medzi ikonoklastami našich čias.

Druhej chyby – relativizmu – sa dopúšťajú ľudia, ktorí „súdia činy podľa noriem v čase, keď boli tieto činy vykonané“. Polanyi dodáva: „V krajnom prípade by [tento prístup] odobroval absolútnu konformitu voči [dobe], čo by znamenalo, že akákoľvek kritika dobových noriem by bola nezmyselná.“ Podľa tohto názoru by teda historickí aktéri ako Washington, Jefferson, Lincoln a iní boli imúnni voči kritike, lebo normy ich doby by ich nielen ovplyvňovali, ale i zaväzovali. Táto chyba predpokladá, že nejestvujú žiadne objektívne platné pravdy o ľudských bytostiach (ako napríklad, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní), a teda ani žiadne pravdy nezávislé od dobových noriem. Toto je kultúrny relativizmus a občas ho prijímajú tí, ktorí sa stavajú proti racionalizmu.

Tretej chyby – determinizmu – sa dopúšťajú tí, ktorí majú „materialistickú koncepciu dejín, podľa ktorej sa všetky činy javia ako determinované impulzmi moci a zisku. Podľa takejto interpretácie strácajú všetky činy svoj morálny význam a človek je úplne zbavený zodpovednosti voči ideálnym povinnostiam“.

Inzercia

Shelby Steele opisuje túto materialistickú koncepciu tak, že pridáva deterministický impulz rasy. Rasizmus je sociálny determinizmus „štrukturálneho alebo systémového rasizmu“. Steele vysvetľuje:

 

Determinizmus bol ideou, ktorá posunula rasizmus z úrovne diskriminačných prípadov na úroveň „neosobných“ a „štrukturálnych“ síl, ktoré „neviditeľnou rukou“ dusia čierne ašpirácie, keď skutočných rasistov nikde niet. Keď sa rasizmus definuje ako determinizmus, belosi a americké inštitúcie sú súčasťou kultúrneho vzorca („biele privilégiá“), ktorý čiernych automaticky utláča a čierni sú automaticky obeťami tohto vzorca.

 

Podľa tohto sociálneho determinizmu stačí na obvinenie z rasizmu už len to, že je človek biely. To by však znamenalo, že americké inštitúcie, ako napríklad polícia a „zušľachťujúce podmienky, na ktoré ašpirujú slobodné spoločnosti“, aj keď sú demokratické, iba odrážajú sociálny determinizmus rasizmu, zbavujú ľudí „zodpovednosti, ktorú majú voči ideálnym povinnostiam“, a vyprázdňujú morálnu zodpovednosť za činy.

V týchto náročných časoch poskytujú Jacobs a Polanyi užitočný nadhľad, aby sme sa vyhli ikonoklastickým útokom na Ameriku.

 

Eduardo J. Echeverria je profesor filozofie a systematickej teológie vo veľkom seminári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Detroite. Medzi jeho publikácie patrí: Pope Francis: The Legacy of Vatican II (Pápež František: Dedičstvo 2. vatikánskeho koncilu, 2015) a Revelation, History, and Truth: A Hermeneutics of Dogma (Zjavenie, dejiny a pravda: Hermeneutika dogmy, 2018).

Pôvodný článok: Iconoclasm – and Us.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame