Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
27. jún 2020

K veci

Život v post-totalitnom systéme

Ako esej Moc bezmocných od Václava Havla môže inšpirovať kresťanov v postkresťanskom „woke“ svete.

Život v post-totalitnom systéme

Prezident ČSFR Václav Havel (vľavo) nad pohárom piva a borovičky počas neplánovanej návštevy pohostinstva v Turanoch v okrese Martin 18. mája 1990. FOTO TASR – Vladimír Benko

Na každom kroku sa objavujú známky „uvedomelej” kultúry, keď žijeme v spoločnosti stále viac ovládanej bielymi ľuďmi, ktorí sa idú roztrhnúť, len aby ukázali, ako veľmi sú „prebudenejší“ (v zmysle anglického „woke“, používaného na označenie radikálneho progresivizmu – pozn. prekl.) než všetci ostatní a netolerantnejší k čomukoľvek, čo považujú za „neuvedomelé“ a „nečisté“. Ide o súčasný ekvivalent viktoriánskej snahy ukázať, že som „kultivovanejší“ než ostatní prostredníctvom veľkolepých prejavov spravodlivého rozhorčenia nad akýmkoľvek prípadom správania, ktoré sa mi zdá nedostatočne „kultivované“.

Za týchto okolností sú učebnicou politickej angažovanosti skôr Pravidlá pre radikálov od Saula Alinského než ústava či jej autori. No pre všetkých, ktorí by chceli brániť pred zdanlivo nepremožiteľnými silami kresťanstvo ako vieru (lebo to je čoraz viac najhrozivejším protikultúrnym hnutím v Amerike), by mala byť povinným čítaním Moc bezmocných od Václava Havla.

Havel nazval život v komunistickej východnej Európe v 70-tych rokoch 20. storočia „post-totalitným“. Niežeby nebol totalitný, ale spôsob, akým sa táto totalita uplatňovala v spoločnosti, bol radikálne odlišný od totality diktátorov ako Hitler či Mao. Havlov životopisec John Keane vysvetlil Havlovu definíciu post-totalitného sveta takto:

V tomto systéme je každý jednotlivec uväznený v hustej sieti regulačných nástrojov štátu…, ktoré legitimizuje flexibilná, no všeobsiahla ideológia, akési „sekularizované náboženstvo“... Preto treba podľa Havla chápať, že mocenské vzťahy... sa dajú najlepšie popísať ako labyrint vplyvu, represie, strachu a autocenzúry, ktorý pohlcuje každého minimálne tak, že ho nejaké nežiaduce predsudky mocných umlčia, zosmiešnia a označkujú.

Havlovým najslávnejším príkladom bol zeleninár, ktorý vo výklade vystavil nápis „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ – niežeby sa nejako zvlášť zaujímal o proletárov všetkých krajín, ale keby to nespravil, naznačovalo by to neprípustnú neposlušnosť voči ideológii vládnucej v spoločnosti.

Tým, ktorí by ho chceli prinútiť k poslušnosti a odmietajú tolerovať, keby sa rozhodol akokoľvek zanedbať požadovaný prejav podriadenosti, nezáleží na „proletároch všetkých krajín“ o nič viac než zeleninárovi. Nahlásia ho však a postarajú sa o jeho potrestanie, aby ukázali, že zostávajú vernými prívržencami vládnucej ideológie, hoci je aj samotný zeleninár jedným z tých proletárov, na ktorých im podľa ich slov záleží.

Zeleninár by sa hanbil vyložiť nápis: „Ja, zeleninár XY, som tu a viem, čo mám robiť. Správam sa tak, ako sa odo mňa očakáva. Som spoľahlivý a nedá sa mi nič vytknúť. Som poslušný a mám preto právo na pokojný život.“ Vystavenie požadovaného nápisu „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ zeleninárovi umožňuje zakryť svoje zbabelstvo za fasádu nezúčastneného záujmu. „Ale proletári všetkých krajín sú naozaj utláčaní,“ môže povedať. A to je nepochybne pravda. Preto však tento nápis nevyložil. Tento nápis je znakom jeho podriadenosti, nie jeho osobného presvedčenia.

„Ideológia je zdanlivý spôsob vzťahovania sa k svetu,“ píše Havel. „Ponúka človeku ilúziu, že je identickou, dôstojnou a mravnou osobnosťou, a uľahčuje mu tak ňou nebyť. Ako atrapa čohosi ,nadosobného‘ a neúčelového mu umožňuje oklamať svoje svedomie a zamaskovať pred svetom a pred sebou samým svoje pravé postavenie a svoj neslávny modus vivendi... Je to závoj, do ktorého človek môže zahaliť svoje ,prepadnutie súcnu‘, svoje zvonkajšenie a svoju adaptáciu na daný stav. Je to alibi použiteľné pre všetkých: od zeleninára, ktorý môže svoj strach o miesto zahaliť rúškom svojho údajného záujmu o spojenie proletárov všetkých krajín, až po najvyššieho funkcionára, ktorý svoj záujem udržať sa pri moci môže zahaliť do slov o službe robotníckej triede. Je to ,svet zdania,‘“ vraví Havel, „ktorý sa vydáva za skutočnosť.“

Inzercia

„Post-totalitný systém sa svojimi nárokmi dotýka človeka takmer na každom kroku. Dotýka sa ho však v ideologických rukaviciach. Preto je život v ňom skrz-naskrz prerastený tkanivom pretvárky a lži: vláda byrokracie sa nazýva vládou ľudu...; všestranné poníženie človeka sa vydáva za jeho definitívne oslobodenie; izolácia od informácií sa nazýva ich sprístupnením; mocenská manipulácia verejnou kontrolou moci a mocenská svojvôľa dodržiavaním právneho poriadku; potláčanie kultúry jej rozvojom; rozširovanie imperiálneho vplyvu sa vydáva za podporu utláčaných; nesloboda prejavu za najvyššiu formu slobody; volebná fraška za najvyššiu formu demokracie; zákaz nezávislého myslenia za najvedeckejší svetový názor.“

Havel tvrdil, že obnova slobodnej spoločnosti by sa dala dosiahnuť jedine tak, že človek odmietne priznať moc prázdnym sloganom a nezmyselným rituálom – odmietne stať sa súčasťou klamstva, ktoré každého utláča a nikomu nedáva slobodu. Havel to nazval „život v pravde“. A toto, tvrdil, je najdôležitejšia moc, ktorá zostáva bezmocným.

A predsa len málokedy stačí samotná „pravda“. „Pravda“ sa musí brániť odvahou a ochotou slúžiť iným, ba aj obetovať sa. Keď zeleninár odmietne vystaviť spomínaný nápis, takmer určite o svoj obchod príde. Čo potom? Povstanú ostatní na jeho obranu? Pomôžu mu zaobstarať si živobytie, možno mu dajú prácu? Alebo zostanú ticho, aby sa na nich nezameral prísny podozrievavý pohľad?

Tí, ktorí hovoria „moci pravdu“, musia byť dôveryhodní vďaka tomu, že slúžia iným v pravde. Keď ľudia nemôžu poprieť, že vám na proletároch naozaj záleží, bude pre nich ťažšie rozbiť vám obchod. Ale i tak to spravia. Ak to však spravia, odhalí to systém v celej jeho nahote: ako tenký závoj lži. Je na nás, aby sme sa rozhodli: starať sa o iných v pravde alebo vystavovať znamenia svojej podriadenosti voči naratívom, ktoré utláčajú bez toho, aby kohokoľvek oslobodzovali.

Randall Smith je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha, Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Sprievodca pre začiatočníkov), sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.ra

Pôvodný článok: Life in a Post-Totalitarian System 

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame