Ako sedemsto rytierov ubránilo Maltu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako sedemsto rytierov ubránilo Maltu

Jar roku 1565 vyzerala pre neveľký stredozemný ostrov Maltu veľmi zle. Práve sa na ňom vylodilo niekoľko desiatok tisíc vojakov sultána Sulejmana I.

Sulejman I., nazývaný tiež Nádherný, sa narodil 6. novembra 1494 a po svojich predkoch pokračoval v rozširovaní Osmanskej ríše. Bol to on, kto rozšíril jej hranice od Konštantínopolu až po hranice dnešného Slovenska. Jeho ríša siahala na východe až k hraniciam Perzie (Iránu) a na juhu zaberala pás severnej Afriky, ako aj celý Egypt a Palestínu. Sulejman I. bol vládcom azda najväčšej superveľmoci svojej doby a bolo to za jeho vlády, keď Osmanská ríša dosiahla svoj najväčší vrchol. Sultán tiež disponoval najväčšou armádou sveta. A tú mienil aj patrične využiť.

Osmanská ríša bola, samozrejme, islamským štátom. V praxi to znamenalo, že prebrala ideu zakladateľa islamu Mohameda. Touto ideou či náplňou bolo postupné rozširovanie islamu, čo malo zároveň dokazovať „pravosť“ tohto náboženstva. Islam je dnes v historických kruhoch považovaný za jednu z najlepších vojenských síl, aké kedy existovali.

Historik David Curp, profesor na Ohio University, píše: „V prvých storočiach islamu formulovali moslimskí učenci svoje chápanie náboženstva ako svet rozdelený do dvoch častí: Dar al-Islam, alebo Dom mieru, a Dar al-Harb, Dom vojny... medzi moslimami a neveriacimi nemohol nikdy nastať mier, pokiaľ neboli všetci ľudia pod moslimskou vládou a Dar al-Islam neovládol celý svet.“

Toto bol jeden z hlavných dôvodov okrem bohatstva a prestíže, prečo sa Sulejman (ako aj jeho nasledovníci) neplánoval uspokojiť so svojimi územnými ziskami a hľadal spôsoby, ako preniknúť do Európy čo možno najďalej. Ako najvhodnejšie miesto na ďalší postup sa mu zdal maličký skalnatý ostrov v Stredozemnom mori zvaný Malta. Malta mala slúžiť len ako styčný bod na ďalší postup na Západ, hlavne na Apeninský polostrov. Ten vďaka sídlu pápeža, hlavy najväčšieho nepriateľa islamu, vždy zvlášť priťahoval sultánov, ktorí si sami robili nárok na titul „zástupca Boha na zemi“.

Sulejman žiadne väčšie problémy pri zdolávaní Malty neočakával. Dobre vedel o jej malej posádke a o neochote európskych mocností zachrániť malú bezvýznamnú skalu uprostred Stredozemného mora. No nič nenechával na náhodu a poslal k ostrovu skutočne impozantnú námornú armádu. Po jeho neúspešnom útoku na Viedeň sa vstup do západnej Európy konečne zdal byť na dosah.

Kto boli maltézski rytieri

Maltézsky rád si začal takto hovoriť až počas svojho pôsobenia na Malte (reč je o polovici 16. storočia), no vznikol oveľa skôr. Pôvodný názov tohto rádu bol Rád rytierov sv. Jána. Jeho členom sa však hovorilo aj johaniti či hospitaliti. Počiatky Rádu sv. Jána siahajú, podobne ako to bolo s rádom templárov, až do 11. storočia, keď jeho členovia chránili pútnikov cestujúcich do Svätej zeme. Johanitský rytier bol de facto mních, ktorý zložil sľub chudoby, celibátu, poslušnosti, povinnosti ochraňovať veriacich a mesto Jeruzalem.

Rády, ktoré bránili Jeruzalem v 12. storočí. Maltézsky rytier – v tom čase známy ako hospitalita či johanit – je druhý zľava, jediný v čiernom.

Viac ako štyristo rokov po svojom vzniku bol však už Rád sv. Jána považovaný za beznádejne zastaraný relikt zo stredoveku. Európou sa šírili nové myšlienky humanizmu a renesancie, kresťanské štáty už netvorili jednotný Christendom – akúsi neoficiálnu úniu katolíckych kráľovstiev zjednotených pod pápežom –, ale boli rozdelené na znepriatelené tábory katolíkov a protestantov.

Rád templárov bol násilne rozbitý a oficiálne zrušený už v roku 1312 a johaniti, ktorí „prežili“, boli považovaní už len za symbolickú silu, ktorá sa v nových bojových podmienkach nemôže rovnať pravidelným armádam. Vzhľadom na to, že formálne podliehali pápežovi, a nie mocichtivým európskym kráľom, boli johanitskí rytieri vytlačovaní na okraj záujmu a vlastne nikto ich nechcel prijať na svoje územie.

Po páde Jeruzalema sa ich útočiskom stal ostrov Rhodos, no aj ten Turci v roku 1522 dobyli. Ich poslednou baštou sa preto stala práve Malta – v tom čase riedko osídlený kamenistý ostrovček, o ktorý žiadna z európskych kontinentálnych mocností nejavila zvláštny záujem. Časť rádu sa taktiež presídlila na pobrežie severnej Afriky, kde mala brániť významné prímorské mesto Tripolis.

Jean Parisot de la Valette

Maltézski rytieri sa na svojom odľahlom ostrovčeku rozhodne nenudili. Vďaka svojej strategickej polohe sa stal ostrov vhodnou základňou na boj proti pirátom, ktorí operovali v Stredozemnom mori a prepadávali tamojšie obchodné lode. Najväčšou hrozbou sa postupne stal námorný zbojník menom Dragut, osmanský pirát, ktorého rodina bola gréckeho pôvodu a ktorý bol v Európe nazývaný „nekorunovaným kráľom Stredomoria.“

V polovici 16. storočia sa však rapídne zvýšila aktivita osmanských námorných lupičov a sultánovým vojskám sa tiež v roku 1551 podarilo dobyť mesto Tripolis, bránené členmi Rádu sv. Jána. Dragut podnikal čím ďalej tým drzejšie výpady na západ, za čo mu Sulejman I. udelil titul paša Tripolisu. Mesto sa stalo jeho námornou základňou a hoci v boji preukazoval istú krvilačnosť, svoju novú dŕžavu postupne značne zveľadil.

Pád Tripolisu prinútil zostávajúcich maltézskych rytierov, aby sa začali vážne zaoberať obranou posledného kúska zeme, ktorý im ostal. Na Malte sa urýchlene začali budovať dve nové mohutné pevnosti, okrem jednej – s názvom pevnosť St. Angelo, ktorú rytieri postavili už dávnejšie. Dve nové opevnenia dostali názov pevnosť St. Michael a St. Elmo. Pevnosti boli tvorené masívnymi stenami, ktoré mali ochrániť vnútorné nádvoria počas silnej delostreleckej paľby. Mali tvar hviezdice, aby mali obrancovia priestor pred sebou plne dostupný na smrteľnú paľbu a aby sa tak predišlo hluchým miestam, kde by sa mohli útočníci kryť počas svojho postupu k hradbám.

Na svojej schôdzi v roku 1557 si rád zvolil nového veľmajstra menom Jean Parisot de la Valette. Napriek tomu, že la Valette bol už pokročilejšieho veku – mal 62 rokov – dokázal pripraviť obranu ostrova najdôkladnejšie, ako sa dalo. Nový veľmajster mal o dôvod navyše ubrániť Maltu: la Valette bol priamym účastníkom bitky o ostrov Rhodos, ktorú rytieri Rádu sv. Jána prehrali, čím ostrov padol do islamských rúk.

Táto porážka bola jeho celoživotnou osobnou traumou a bol pevne rozhodnutý, že ďalšiu takú hanebnú katastrofu už nedopustí. La Valette bol Francúz šľachtického pôvodu, mnohí jeho predkovia sa zúčastnili na križiackych výpravách. Po páde Rhodosu, následnom hľadaní si nového útočiska a usadení sa na Malte sa venoval námornému boju proti zväčša moslimským pirátom či ich spojencom. V roku 1541 bol počas ďalšieho námorného stretnutia zajatý nepriateľom a rok slúžil ako otrok na jednej z množstva Dragutových galejí, až kým sa mu z okov nepodarilo utiecť. Bol to vskutku akčný mních.

Osmanský Deň D

La Valette naozaj nič nenechával na náhodu. Keď sa nad Maltou začínalo viditeľne zmrákať, vydal rozkaz zničiť všetku úrodu, ktorú by mohli obliehajúci Osmani využívať. Dokonca nariadil otráviť všetky studne, a to tak, že sa do nich nahádzali zdochliny zvierat a rôzne jedovaté rastliny. Do zbrane postavil všetkých miestnych mužov a aj množstvo vlastných najatých žoldnierov. Na hradbách troch mohutných pevností Malty očakávalo Turkov medzi 500 až 700 johanitov a 6 000 až 8 000 radových vojakov (zdroje sa líšia). Plán bol jednoduchý: vydržať, kým sa ich niektorý z európskych katolíckych kráľov nerozhodne zachrániť.

Rytieri sa dočkali 18. mája 1565. K maličkému ostrovu priplávalo takmer 140 tureckých lodí, ktoré podľa rôznych zdrojov priviezli medzi 25 000 až 45 000 osmanských vojakov. Tí si so sebou priniesli najväčšie delá svojej doby, zvané dardanelské, ktoré boli také mohutné, že sa museli prevážať po dvoch častiach a zmontovali sa až na mieste. Sulejman I. sa však jednej veľkej chyby dopustil už na začiatky bitky: stanovil de facto až troch veliteľov – Mustafu pašu, Piyaleho pašu a Draguta. Po menšej roztržke sa Turci rozhodli zaútočiť najprv na pevnosť St. Elmo, ktorá bola postavená rovno nad veľkým prístavom, kde by sa mohli turecké lode bezpečne ukotviť.

Turci doslova obkľúčili St. Elmo asi štyridsiatimi ťažkými delami a dňom i nocou na pevnosť pálili zo zeme aj z mora. Francisco Balbi, najatý španielsky vojak, pozorujúci celú scénu z pevnosti St. Michael, píše: „Aj temná noc bola jasná ako deň kvôli množstvu požiarov, ktoré St. Elmo zachvátili ... strelci zo St. Michael dokonca vďaka tej žiare aj za noci rozoznávali jednotlivých tureckých vojačikov, ktorý sa k St. Elmo približovali.“ Na St. Elmo bolo denne vypálených tisíce gulí.

Pevnosť St. Elmo bola po bitke obnovená do pôvodného stavu. Takto vyzerá dnes.

Mohutné hradby, okolo ktorých vyrástlo doslova turecké mravenisko, pod náporom ťažkej delostreľby praskali a do vzniknutých dier sa zo všetkých strán snažili nahrnúť vojaci s ohnutými šabľami. Maltézski rytieri však boli prichystaní dobre – po útočníkoch pálili zo svojich vlastných diel, strieľali na nich z muškiet, hádzali po nich „granáty“ (malé hlinené vázy naplnené črepinami, pušným prachom, zapaľované cez malý knôtik), alebo do ich radov púšťali desiatky zvláštnych gumených kolies natretých smolou, ktoré silno horeli a do postupujúcich jednotiek Turkov vnášali chaos. Keď sa však hordám útočníkov podarilo po niekoľkých týždňoch konečne prebiť až na nádvoria pevnosti, johaniti ich stále zatláčali späť svojimi špeciálne odľahčenými mečmi nazvanými rapier.

Turecké delá boli najprv postavené zbytočne ďaleko – o čo sa postaral neskúsený veliteľ, no sultánov príbuzný Piyale paša. To umožňovalo La Valettovi evakuovať ranených zo St. Elma a naopak, dopĺňať posádku o čerstvých mužov. Dragut prišiel na bojisko až o čosi neskôr a po jeho korekciách už bolo ostreľovanie pevnosti také mohutné, že tá ostala doslova odrezaná od okolitého sveta. No aj tak sa St. Elmo držalo takmer mesiac, kým nebolo 23. júna dobyté.

O život prišlo 8 000 Turkov vrátane samotného Draguta, čo bola obzvlášť bolestivá strata. Keďže Osmani predpokladali, že St. Elmo padne do týždňa – z konštrukčného hľadiska šlo o malú, pomerne nedokonalú a narýchlo postavenú obrannú stavbu, ktorú navyše nebránilo viac ako 600 ľudí a len 100 z nich boli rytieri – prepukla u Turkov náhla panika umocnená otvorenou roztržkou medzi Mustafom pašom a Piyalem pašom o to, kto je za tento neúspech zodpovedný.

Horúce leto roku 1565

Nad ruinami St. Elmo zaviali teda po 29 dňoch ťažkých bojov zelené zástavy. Turci hlasne oslavovali, čo malo okrem iného vyviesť posádky dvoch zostávajúcich pevností z rovnováhy. Mŕtvym rytierom a kresťanským vojakom poodtínali Osmani hlavy, ich bezhlavé telá pribili na kríže a tie potom nahádzali do zátoky, aby boli dobre viditeľné. To rozzúrilo La Valetteho natoľko, že prikázal zoťať hlavy osmanským rukojemníkom, ktorých sa podarilo zajať, a tieto hlavy prikázal strieľať z diel rovno do tureckých stanovíšť. Turkov toľká drzosť po prehratej bitke zaskočila.

Turecké oddiely sa teraz presunuli k hradbám pevností St. Michael a St. Angelo. V júli sa mohutné osmanské delá zamerali na dve zostávajúce kresťanské bašty a dňom i nocou ich zasypávali železnými guľami. 15. júla podnikli Turci hneď dva súbežné útoky na St. Michael a St. Angelo. Na St. Angelo si brúsilo zuby tisíc elitných islamských zabijakov, janičiarov – išlo zväčša o deti kresťanských rodičov z Balkánu, ktoré vzali Osmani na prevýchovu po tom, čo Balkán obsadili – a k hradbám sa snažili dostať člnmi nenápadne cez záliv. Na provizórne postavených drevených palisádach na nich však už čakali maltézské delá.

Po preskupení síl pokračovali Osmani v zúfalých útokoch na prelome júla a augusta. Ťažké straty z mohutnej paľby od hradieb ich však značne demotivovali. 7. augusta sa oddiely janičiarov konečne prebili až za poškodené a prelomené hradby pevnosti St. Angelo. V tom čase však priamo na stanové tábory Turkov zaútočil malý jazdecký oddiel od opevneného mesta Mdina a neľútostne zabíjal každého, na koho narazil. Osmani sa spred hradieb pevnosti predčasne stiahli v domnení, že ide o oveľa väčšiu armádu španielskeho kráľa, ktorý rytierom priplával na pomoc. Bola to ale mylná kalkulácia.

Mdina bolo hlavné mesto ostrova a disponovala len zastaraným obranným múrom. La Valette tam umiestnil nepočetné jazdectvo, ktorým disponoval, no väčšinu obyvateľov tvorili ženy a deti. Ich muži boli povolaní brániť tri hlavné opevnenia ostrova. Mustafa paša sa začiatkom septembra rozhodol obsadiť toto slabo bránené mesto, z ktorého plánoval urobiť zimovisko pre svoju armádu. Keď sa však jeho vojaci dostavili pred mestské brány, spustila sa na Osmanov mohutná delostrelecká paľba a na hradbách bolo vidieť množstvo vojakov. Turci sa radšej stiahli bez boja. Netušili, že tí „vojaci“ boli v skutočnosti preoblečené ženy a deti a že na „uvítaciu paľbu“ minula Mdina posledný pušný prach, ktorý mala.

Tureckí obliehatelia začali mať v druhej polovici augusta už značné problémy: ich ťažké delá sa rýchlo opotrebovali, čo znižovalo kandenciu vypálených gúľ na hradby pevností St. Michael a St. Angelo. Bežným vojakom sa znížil prídel jedla o polovicu a v stanových táboroch začali prepukať choroby z pitia vody z nakazených studní. Búrili sa už aj janičiari. Navyše, menej skúsený Piyale paša sa začal obávať nadchádzajúceho zlého počasia a svojmu druhovi hrozil, že sa z ostrova nadobro stiahne aj s polovicou vojska.

Veľmajster rádu maltézskych rytierov Jean Parisot de la Valette na hradbách pevnosti St. Angelo.

Problémy však mali aj maltské pevnosti: mŕtvych už nemal kto pochovávať a ranení museli bojovať aj napriek svojim hendikepom. Zdraví obrancovia sa už ani nepokúšali opravovať poškodené steny pevností, tie boli na mnohých miestach prakticky rozsypané. Najvyššia rada johanitov sa uzniesla opustiť St. Angelo a stiahnuť sa už len do poslednej pevnosti St. Michael. To ale La Valette dôrazne odmietol argumentujúc, že dve pevnosti rozdeľujú osmanské sily a pozornosť ich veliteľov. Ak padne St. Angelo, padne aj St. Michael, na ktorú sa obráti všetka zloba votrelcov.

Turecké pokusy o prekonanie hradieb pokračovali. Osmani sa snažili hradby pevnosti St. Michael podkopávať. Do takto vzniknutých medzier dávali sudy s pušným prachom, ktoré by steny pevnosti doslova odstrelili. Rytieri však hĺbili vlastné tunely a nepriateľov napádali. Boje pod zemou opäť lepšie zvládala maltská obrana. 20. augusta prekonali turecké oddiely hradby pevnosti St. Angelo, no skupina maltézskych rytierov pod osobným velením La Valetteho ich zatlačila späť. Hoci bol sám veľmajster rádu zranený, odmietol sa dať ošetriť a pokračoval v boji so slovami: „Nikdy sa nestiahnem, pokiaľ tamtie zástavy vejú vo vetre!“ V júli a auguste 1565 sa pevnosti St. Angelo a St Michael, spolu s mestom Mdinou, ubránili asi desiatke mohutných útokov na svoje hradby. Hodina ich vyslobodenia však už bola na dohľad.

Veľká úľava

Bez toho, že by to Turci vôbec zaregistrovali, pristál na Malte 8. septembra vojenský oddiel španielskeho generála a miestokráľa Sicílie Garcíu de Toleda, ktorý mal 8 000 až 11 000 mužov. Tento oddiel dostal názov „Grande Soccorso“, veľká úľava. De Toledo dokonca demonštratívne preplával pred tureckými postaveniami, čo Piyaleho pašu nesmierne zahanbilo.

Hoci nešlo o veľkú jednotku v porovnaní s Osmanmi, tá bola predsa čerstvá, hladná po pomoci maltézskym rytierom, ktorých boj sledovala doslova celá Európa, a navyše dorazila v deň, ktorý sa slávil ako deň narodenia Panny Márie. Už aj tak nízka morálka na smrť unavených Turkov sa zosypala. O tri dni neskôr sa čerstvá armáda de Toleda stretla v boji s omnoho početnejším islamským vojskom. Na pomoc prišla aj neveľká posádka z Mdiny. Predné turecké línie sa rýchlo zosypali a zvyšok Osmanov sa dal na bezhlavý útek. Len janičiari zvádzali aké-také ústupové boje, kým sa zvyšky osmanskej armády nenalodili a ešte v ten deň definitívne neopustili malý stredozemný ostrov s názvom Malta.

Nová doba

Veľké obliehanie Malty, ako táto udalosť vošla do dejín, nakoniec neprežilo ani 250 maltézskych rytierov. Všetci tí, čo prežili, boli ľahšie či ťažšie ranení. Vojakov padlo asi 5 000 a pred dorazením de Toleda bránilo ostrov posledných 800 mužov. Z Osmanov padli minimálne dve tretiny, niektoré zdroje hovoria o 25 000 mŕtvych, iné dokonca o viac ako 30 000.

Jean Parison de Valette prežil a po bitke dostal možnosť poskočiť v hierarchii cirkvi na kardinálsku hodnosť. Odmietol a namiesto toho sa dal do obnovy zničeného ostrova. Na mieste, kde stála pevnosť St. Elmo, sa postavili základy nového mesta, ktoré nesie názov po tomto slávnom veľmajstrovi rádu maltézskych rytierov – Valletta. 8. september, deň narodenia Panny Márie a rovnako tiež deň príchodu de Toledovho vojska na Maltu, je dnes na ostrove štátnym sviatkom.

Foto: Flickr.com, Wikimedia



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo