Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Naše školy Spoločnosť
17. máj 2020

Reforma škôl

Keď liberál súhlasí s pápežom

Slovenské školstvo potrebuje reformu, v ktorej sa posilnia právomoci rodičov. Právo vzdelávať svoje deti má mať rodič stále, nielen počas korony.

Keď liberál súhlasí s pápežom

Ilustračné foto TASR/AP

Keď sa na aute pokazí airbag, ešte vždy sa dá šoférovať. Ide to, aj keď sa pokazia svetlá, uvoľní výfuk, pokrčí karoséria, zničia dvere či vybijú okná. Ale na aute bez motora dokáže jazdiť len Fred Flintstone a rodičia v koronakríze. Popri vlastnej práci, varení a domácnosti musia stíhať aj odučiť deti, často viacerých ročníkov.

„Tých zadaní je priveľa, to sa nedá!“ odkazujú vyčerpaní rodičia učiteľom. „Aspoň vidíte, čo my s vašimi výkvetmi bežne musíme zvládnuť. A to ich máme v triede 30!“ kontrujú učitelia. Vedia, že napriek ministerským úľavám vzniknuté medzery v hlavách žiakov budú na rok doháňať práve oni.

Akokoľvek je toto vzdelávacie provizórium pre všetkých bolestné, skrýva v sebe šancu. Otvára dôležitú debatu o školstve. Načo potrebujeme školy a ako by mali vyzerať? Čo sa v nich má učiť a ako?

Komu patria deti

Najdôležitejším bodom v tejto úvahe je otázka, kto má mať pri vzdelávaní hlavné slovo. Majú rodičia diktovať škole, čo má vyučovať, alebo má škola diktovať rodičom, čo majú ich deti ovládať? Liberáli v tom majú jasno (aspoň niektorí a aspoň teoreticky): mali by to byť rodičia, ktorí sú dôležitejší.

Je to možno prekvapivé, ale katolícka odpoveď sa v tomto stotožňuje s tou liberálnou. Podľa dokumentov druhého vatikánskeho koncilu (napríklad Gravissimus Educationis) sú prvými a hlavnými vychovávateľmi detí rodičia.

Preto skúsenosť, ktorou si teraz nútene prechádzajú rodičia – že sú to oni, ktorí svoje deti učia – istým spôsobom vracia veci tam, kde majú byť. Deti k svojim primárnym vzdelávateľom.

To, že to primárni vzdelávatelia neprijímajú s extra nadšením, je druhá vec. Súvisí s kapacitami, nedostatkom priestoru, energie, času, vedomostí. Ale do hlavnej línie katolíckeho učenia tá logika zapadá.

Samozrejme, cirkevné dokumenty tým nechcú povedať to, že rodičia by mali výučbu svojich detí za každých okolností realizovať vlastnoručne. Pointa je skôr v tom, že nie je to nik iný, len rodičia, kto má mať rozhodujúce slovo v tom, ako sa ich deti formujú, čo a ako sa učia.

A čo škola?

V tomto chápaní je škola inštitúcia, ktorá má byť v službe rodičom, nie naopak. Vzdelávací model nemá vyzerať ako diktát zo strany štátu, závislý od toho, aká lobby má práve pod kontrolou ministerstvo školstva.

Jeden minister bude chcieť dať do osnov jogu, druhý sexuálnu výchovu pre prvý ročník a tretí rodovú rovnosť ako povinný maturitný predmet. A z práva katolíckeho rodiča ako primárneho vzdelávateľa sa stane len pekná fráza na vatikánskej webovej stránke.

Viac kompetencií pre rodičov na úkor štátu by vyhovovalo aj liberálom. Odpadne im trápenie sa nad hypotetickým scenárom, v ktorom by minister nariadil povinné celoplošné modlenie či čítanie biblie.

Nielen čo, ale aj ako

Nejde však len o obsah vzdelávania. Rodič má čo hovoriť aj do formy. Vyučovať sa dá mnohými spôsobmi, niektoré sú dobré, iné horšie a niektoré vyslovene škodlivé. Sú metódy, ktoré sú v súlade s kresťanským chápaním dieťaťa, a iné, ktoré mu protirečia.

O tom, ktoré konkrétne vyučovacie metódy sú tie preferované, však katechizmus mlčí. V náuke cirkvi sa nájdu princípy a všeobecné východiská, ale o Hejného matematike ani zmienka.

Je to teda vec rozlišovania a interpretácie. Kto to má rozseknúť? Pápež, biskupi, riaditelia škôl, učitelia, ministerstvo školstva? Všetci zmienení majú do toho čo povedať, ale primárny vzdelávateľ je len jeden: rodič.

Ako z toho von

Toľko ideály. Realita je úplne inde. Na Slovensku majú rodičia k dispozícii iba minimálne a pomerne komplikované spôsoby, ako ovplyvňovať vzdelávanie vlastných detí.

Aj preto narastá skupina rodičov, ktorí sú z tohto stavu riadne frustrovaní. Nie sú spokojní s tým, čo sa deje v školách, ale nemajú páky na to, aby s tým niečo spravili.

A pritom existuje jedno jednoduché a elegantné riešenie: viac slobody.

Nech si rodič môže vybrať, ale tak naozaj. Nielen z možností zošnurovaných ministerským mikromanažmentom, ale aj z alternatív. Nech má na výber zo štátnych škôl, cirkevných škôl, komunitných škôl, rešpektujúcich škôl či prísnych škôl. A keď mu ponuka nesedí, nech si spraví vlastnú školu alebo nech svoje deti „homeschooluje“.

Presne tak, ako sa o tom pápež Pavol VI. píše v dokumente Gravissimus Educationis:

Rodičia majú prvoradú povinnosť a neodňateľné právo vychovávať svoje deti, preto im prislúcha skutočná sloboda vo výbere školy. Verejná moc je povinná chrániť a obhajovať občianske slobody, a teda (...) sa postarať, aby sa verejné financie rozdelili takým spôsobom, aby rodičia mohli vybrať školy pre svoje deti naozaj slobodne, podľa vlastného svedomia.

Inzercia

Nový minister školstva Branislav Gröhling má na vec rovnaký názor. Hoci je to liberál, v tejto otázke sa zhodne s pápežom:

„Ja som sem neprišiel preto, aby som všetkým nariadil, že majú fungovať jedným jediným spôsobom. Mojou víziou je, aby sa rozvíjalo konzervatívne aj liberálne fungovanie vzdelávania. Budem sa snažiť podporovať každý jeden smer a princíp, že rodič je jediným zodpovedným, ktorý si má vybrať, čo je pre jeho dieťa najlepšie,“ povedal minister pre Postoj. 

Udusené alternatívy

S presadením tejto vízie bude mať Gröhling dosť práce. Na Slovensku to totiž teraz takto nefunguje. Nie preto, že by nebola chuť alebo ponuka, ale preto, že štát mnohé formy vzdelávania diskriminuje.

Vo väčšine európskych krajín, podobne aj v USA, s alternatívnymi formami vzdelávania problém nie je. Napríklad v susednom Rakúsku rodičovi stačí, že škole oznámi, že dieťa sa bude učiť doma, a je vybavené.

Na Slovensku je to omnoho komplikovanejšie. Rodičia bežne deti učiť doma nemôžu (domáce vzdelávanie je povolené len na prvom stupni a len za podmienky, že sám rodič má skončenú pedagogickú fakultu so špecializáciou 1. – 4. alebo si nájde garanta s touto špecializáciou). A ak chcú pre svoje dieťa inú školu než regulovanú štátom od pivnice až po komín, narazia na komplikácie.

Niežeby si nemal z čoho vyberať, po celom Slovensku vznikajú v poslednej dobe rôzne vzdelávacie skupiny, ktoré suplujú školy. Problém je však vo financovaní.

Všetky tieto alternatívy štát nepodporuje, a teda si to platia rodičia sami. Sloboda výberu, ktorá má byť posvätným právom každého rodiča, je tak privilégiom solventnejšej vrstvy.

Deti na okraji

Pritom v mnohých prípadoch sú na takéto formy vzdelávania odkázaní rodičia detí so špeciálnymi potrebami či poruchami učenia. Teda detí, ktoré systém vytláča, lebo ich nezvláda.

Ale ako k tomu príde mama chlapca s autizmom či dievčaťa s dyslexiou, že musí platiť za to, čo majú ostatní zadarmo? Ak chce pre svoje dieťa školské prostredie, v ktorom nebude trpieť, ale ho ako-tak zvládať, musí sa obrátiť na alternatívne vzdelávacie skupiny. Alebo obísť zákon a ostať učiť dieťa doma.

V tom prvom prípade zaplatí za jeden ročník tisícky eur, v tom domoškolskom prípade bude čeliť obrovskému mínusu v rodinnom rozpočte vo forme stratených zárobkov. A to napriek tomu, že aj títo rodičia platia dane.

Kto obstál v kríze?

Na finančnú diskrimináciu alternatívnych foriem vzdelávania však nie je zo strany štátu žiadny dôvod. Koronakríza ukázala nielen to, kde sú v našom školstve problémy, ale aj to, kde sú riešenia. Práve domškoláci a vzdelávacie skupiny patria k tým, ktorí krízový režim ustáli so cťou.

Rodičia detí z bežných škôl sa počas koronakrízy cítia ako Fred Flintstone a občas potichu, občas nahlas na učiteľov nadávajú. Rodičia z „alternatívnych skupiniek“ v tej istej situácii prekypujú nadšením.

„V našej Edulienke to robia perfektne, za čo sme im veľmi vďační!“ „Presne tak, ako u nás v Školičkovo o. z.,“ píšu v komentároch na facebooku. „Ste neuveriteľní.“ „Máte náš obdiv a ďakujeme, že ste takí úžasní,“ odkazujú rodičia učiteľom zo vzdelávacích skupín a ďakujú im za to, ako zvládli presun vyučovania do online priestoru.

Tieto kruhy sa v čase krízy stali tiež dôležitým zdrojom pre ostatných. Ich vzdelávacie materiály, blogy a weby sa stali obľúbenou destináciou aj pre ostatných rodičov či pedagógov učiacich na diaľku.

Uvoľnenie pomôže všetkým

Prečo práve tieto skupiny vzdelávací koronaarmagedon tak dobre zvládli? Moja hypotéza je, že jedným z dôvodov je práve sloboda. Sú to proaktívni a flexibilní ľudia, ktorí sú zvyknutí prebrať zodpovednosť a hľadať riešenia. A tiež majú schopnosť chápať samých seba ako tých, ktorí sú v službe rodinám a deťom.

Všetky tieto ingrediencie sú presne tie, o ktorých hovoria vatikánske dokumenty o vzdelávaní. Prospeli by ale slovenskému školstvu ako takému, nielen domškolákom či vzdelávacím skupinám. Ktorému riaditeľovi či učiteľke by sa nedýchalo ľahšie, keby mali menej byrokracie a viac priestoru pre vlastné nadšenie a kreativitu vo výuke?

V debate o zmenách v pokoronovom školstve by preto mali zaznieť nielen úvahy o tom, ako zmeniť osnovy. Ale aj o tom, ako do školstva dostať viac slobody.
 


 

Autorka je riaditeľka vzdelávacej skupiny Citadela a spolupracovníčka Postoja.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame