Keď profesor Vladimír Krčméry nedávno v rozhovore pre Postoj obhajoval čo najskoršie otvorenie škôlok a prvého stupňa základných škôl, hovoril o troch argumentoch v prospech takéhoto kroku.

Poukazoval na ohrozenie psychického vývoja detí, ktoré trávia veľa času pri televízii a za počítačmi, ďalej na to, že v tejto vekovej skupine sa vírus neprenáša tak masívne, ako sa predpokladalo, a tiež na fakt, že kvôli zatvoreným školám musela veľká skupina ekonomicky aktívnych ľudí zostať doma.

Je tu však aj ďalší vážny dôvod, prečo by sme o takomto kroku mali intenzívne premýšľať.

Kríza, o ktorej sa nehovorí

Na Slovensku je množstvo detí, ktoré sa do modelu dištančného vzdelávania, ktorý nastúpil začiatkom marca po vypuknutí koronakrízy, nedokážu plnohodnotne zapojiť.

Samozrejme, vždy bolo ilúziou myslieť si, že deti z rôznych typov rodín majú rovnaké podmienky na vzdelávanie a že neskôr budú mať rovnaké životné šance na uplatnenie. Naopak, v prístupe k dobrému vzdelaniu tu boli vždy prítomné rozdiely medzi jednotlivými sociálnymi skupinami. Jednou z najdôležitejších úloh štátu je prostredníctvom inštitúcie školy dosiahnuť, aby tieto rozdiely neboli neznesiteľné.

Lenže v dôsledku koronakrízy čelíme momentálne stavu, v ktorom sa desaťtisíce detí dostali de facto mimo vzdelávacieho procesu. Ústavou garantovaný rovnaký prístup k vzdelaniu sa tak dnes otriasa v samotných základoch.

S dištančným vzdelávaním, na ktoré nabehla väčšina škôl, majú problémy tisíce rodín. Skutočný rozmer tejto vzdelávacej katastrofy môžeme v tejto chvíli len odhadovať v hrubých číslach.

Podľa rezortného Inštitútu vzdelávacej politiky je okolo 30 000 žiakov bez internetového pripojenia. Najmenej dostupný je internet v okresoch Banskobystrického, Prešovského a Košického kraja, odhaduje sa, že pripojenie k internetu tu má len 83 percent rodín, ktoré majú štvrtákov.

Prirodzene, v prvom rade ide o problém chudoby. Ako ďalej uvádza inštitút, podľa prieskumu z apríla roka 2019 má prístup na internet len 52 percent detí z chudobných domácností a 40 percent detí z rómskych domácností, kým v prípade detí z bežných domácností má prístup na internet až 95 percent z nich.

S dištančným vzdelávaním sa dnes trápia aj deti, ktoré vyrastajú v podnetnom prostredí, jeden či obaja rodičia majú vysokoškolský diplom a vzdelanie má v ich rodine vysokú hodnotu. Ale sú to práve rodičia z tejto strednej či vyššej strednej triedy, ktorí nedopustia, aby ich deti v koronakríze príliš zaostali.

Ani ony sa nenaučia toľko, ako keby prebiehal normálny školský rok. V týchto domácnostiach sa však každodenne deje pomerne intenzívna výučba, aj s pomocou počítačov či smartfónov, ktoré sú teraz jediným komunikačným spojením so školou. A čo sa nestihne cez pracovný týždeň, dobieha sa po víkendoch. Deti týchto rodičov chodia do lepších škôl, v ktorých považujú učitelia za samozrejmosť, že sa niekoľkokrát do týždňa spojí celá trieda cez videohovor. Keď tieto deti niečomu nerozumejú, sú to ich rodičia, ktorí im vedia pomôcť a dovysvetliť nové učivo.

Tieto deti sú tak pod stálou kontrolou rodičov aj školy a napriek všetkému aspoň v obmedzenej miere napredujú. Je to vlastne ten najlepší prípad: Deti z lepších rodín dnes spolu so svojimi rodičmi čelia nadmernej záťaži a stresu, ale nie vzdelávacej katastrofe.

Bez internetu a bez motivácie

Mimo systému sa však dostali tisíce detí bez internetu, ktorým učitelia nemajú ako doručiť úlohy ani skontrolovať, či doma vôbec niečo robia. Veľmi náročné je to však aj v rodinách, kde sa vzdelávanie neberie na ľahkú váhu. Napríklad sociálne slabšie, mnohopočetné rodiny, ktoré majú viac školopovinných detí, sú v súčasnej situácii vydané napospas svojej núdzi, nemajú viac počítačov, majú väčšie nároky na priestor, v ktorom by deti nemali byť rušené, len ťažko môžu manažovať čas, aby každé z detí dostalo počas týchto týždňov primeranú pozornosť.

Nejde len o prístup na internet, počítače a priestor na učenie. V domácnostiach, kde rodičia neprikladajú vzdelaniu väčšiu váhu a v bežnom roku sa ich rola začína aj končí pri formálnej kontrole známok, sa vzdelávanie uzavretím škôl vlastne skončilo.

Slovensko má z tohto pohľadu väčší problém než mnohé iné európske štáty. Podľa štúdie OECD patríme v rámci Európy spolu s Maďarmi či Francúzmi k tým krajinám, v ktorých výkon dieťaťa v škole najviac závisí od sociálno-ekonomického statusu rodičov. Naopak, najlepšie sú na tom Poliaci či Fíni s Nórmi.

Máme aj vlastné výskumy, ktoré potvrdzujú tieto závery medzinárodných porovnaní: Pedagógovia zo Žilinskej univerzity skúmali pred rokmi na vzorke vyše 1200 rodičov, aký je vplyv socioekonomického statusu rodiny na prospech žiakov na Liptove.

Ten vplyv bol zásadný: kým 73 percent detí z bohatších rodín malo výborný prospech, v rodinách s nižšími príjmami to bola menej než polovica, alebo kým okolo 13 percent rodičov s väčším príjmom súhlasilo s tézou, že nie je dôležité, aby ich dieťa absolvovalo vysokú školu, v prípade chudobnejších rodín si to myslela až tretina rodičov. Prieskum tak len potvrdil, že pre úspech dieťaťa v škole je veľmi dôležitým faktorom kultúrny aj sociálny kapitál rodiny.

Inštitúcia školy prirodzené rozdiely medzi jednotlivými rodinami a prostrediami aspoň v istej miere stiera, v koronakríze však tento tmel nefunguje.

Najvypuklejším je tento problém v marginalizovaných rómskych komunitách. Minulý týždeň nás starosta Krížovej Vsi, ale aj ľudia, ktorí tu v teréne pracujú s Rómami, upozornili, že v miestnej rómskej osade, kde žije 1800 ľudí, po zavretí školy vzdelávanie de facto nefunguje.

Znevýhodnenie týchto detí sa teraz ešte viac prehlbuje. A ani to vlastne nie je tým najväčším problémom: klasické vyučovanie predstavovalo pre tieto deti aspoň niekoľko hodín zmysluplne využitého času, teraz svoj voľný čas trávia všelijako, neraz aj veľmi pofidérnym spôsobom.

Čo sa dá zachrániť

Keby sa škôlky a školy otvorili už začiatkom júna – a vzhľadom na výnimočnú situáciu sa nechali povedzme otvorené do polovice júla – deti zo všetkých sociálnych skupín by získali šancu, aby aspoň sčasti zmazali predošlý trojmesačný výpadok.

Pre deti zo strednej triedy, ktoré sa predtým poctivo dištančne vzdelávali, by to znamenalo, že deficit z veľkej časti doženú a od septembra môžu viac-menej normálne pokračovať. Desaťtisíce deti z rôznych typov znevýhodneného prostredia tento deficit už tento školský rok nedoženú, no získali by aspoň záchytný bod – ak by sa totiž tento školský rok už nezačalo školské vyučovanie, zo vzdelávacieho procesu by vypadli na celých šesť mesiacov, čo by malo závažné dôsledky. Nielenže by sa nič nové nenaučili, ale mnohé z predtým naučeného by už zabudli, tento prepad by tak nedobehli ani budúci školský rok. 

Samozrejme, keby sa začal pod vplyvom prvých uvoľňovacích fáz koronavírus v máji nezadržateľne šíriť, na otváranie škôl ešte v tomto školskom roku by sme ani nemohli pomyslieť. Lenže aj po Veľkej noci, ktorá bola riziková tým, že sa zvýšila mobilita, prichádzajú samé dobré správy.

Počet novo nakazených nerastie, ale, naopak, klesá, a to aj napriek tomu, že testujeme násobne viac ľudí ako pred pár týždňami. V týchto dňoch sú na JIS iba piati pacienti, dvaja sú na pľúcnej ventilácii. Táto mimoriadne pozitívna situácia už vlastne pretrváva od marca a nič nenasvedčuje tomu, že by sa nám to malo vymknúť spod kontroly.

Na konci apríla však máme dvojnásobne dobré správy. Dosiaľ bolo našou slabšou stránkou testovanie, ešte pred Veľkou nocou si bolo len ťažké predstaviť, že Matovičov sľub testovať tritisíc ľudí denne sa do konca apríla podarí splniť. Nielenže sa to podarilo, ale už sa darí testovať takmer päťtisíc ľudí denne. Ak by sme tempo od štyroch do päťtisíc testov denne dokázali udržať, v prepočte na počet obyvateľov by sme predbehli Čechov, dokonca by sme boli v tomto pomere významne lepší než Nemci.

Po novom tak platí, že ak by aj niekde prepuklo ohnisko nákazy, v situácii, keď je u nás reprodukčný faktor koronavírusu výrazne pod hodnotou 1 a keď dokážeme masívne testovať, vieme i prípadné ohniská držať pod kontrolou.

Vo Francúzsku či vo Švajčiarsku, kde koronavírus plnil nemocnice a zabíjal, v dôsledku výrazného spomalenia jeho šírenia plánujú otvárať školy už v máji.
Na Slovensku sme išli inou cestou, vďaka včasnému zásahu sme sa vyhli zdravotnej kríze a ani teraz by sme nemali niektoré opatrenia uvoľňovať príliš rýchlo.

Ale vzhľadom na dobré čísla – veľmi nízke počty novo nakazených a vysoké počty testov – by sme nástup štvrtej fázy, ktorá ráta s otvorením škôl, mohli a mali urýchliť.  

Plus ešte jeden argument

Pôvodným plánom bolo, že kým medzi prvými fázami by mali uplynúť aspoň dva týždne, tretiu a štvrtú fázu by mal byť deliť dlhší odstup. Štvrtá fáza tak mala nabehnúť možno niekedy v polovici júna.

No ak sa aj ďalšie dni potvrdí veľmi priaznivý trend, bolo by rozumné už teraz odštartovať prípravu otvárania škôl od začiatku júna. Samozrejme s tým, že ak by sa epidemiologická situácia zhoršila a vírus sa zrazu v priebehu mája vymkol u nás spod kontroly, všetko by sa dalo odložiť.

Lenže teraz máme veľa dôvodov na optimizmus. Okrem iného aj preto, že viaceré indície zo zahraničia naznačujú, že deti nemusia byť prenášačmi ochorenia. Zrejme to súvisí s tým, že ak sa aj koronou nakazia, veľmi často nemajú žiadne príznaky, teda nekašlú ani nekýchajú, preto vírus neprenášajú na dospelých, ale, opačne, dospelí ho prenášajú na deti.

Ešte o tom nie sú celkom jednoznačné vedecké dôkazy, v polovici mája by však mohli byť k dispozícii dáta z rozsiahlej nemeckej štúdie, ktorá špeciálne skúma vplyv korony na deti do desať rokov.

Premiér Matovič síce začiatkom apríla povedal, že školy sa do konca júna na sto percent neotvoria. Ak by však teraz vyhlásil, že deti by mohli nastúpiť do škôl zhruba o mesiac, pretože aj vďaka reštrikčno-testovacím opatreniam jeho vlády je situácia oveľa lepšia, než sa pôvodne predpokladalo, bolo by to správne rozhodnutie. A v princípe by sedelo aj takéto zdôvodnenie.