Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
17. 04. 2020, 13:30

Osobnosti

Kráska z Amherstu. Poetka v celoživotnej izolácii

Narodila sa, žila a zomrela v tom istom dome. Zanechala po sebe takmer dvetisíc nepublikovaných básní. Emily Dickinsonová sa prihovárala svetu z ticha svojej izby. Možno je práve tento čas karantény vhodný na hlbšie preniknutie do jej tvorby.

Kráska z Amherstu. Poetka v celoživotnej izolácii

Fotografia Emily Dickinsonovej. Zdroj: Amherst College Archives and Special Collections

Emily Elizabeth Dickinsonová dnes patrí medzi najvýznamnejšie americké poetky. Narodila sa 10. decembra 1830 v mestečku Amherst v štáte Massachusetts ako prostredné dieťa do rodiny intelektuálov. Jej starý otec bol obchodník a zakladateľ Amherstskej univerzity a jej otec bol právnik a úspešný senátor. V ich rodine sa vysoko cenilo to, čo oceňovala celá vtedajšia spoločnosť – vzdelanie a zbožnosť. Dickinsonová strávila okrem bežných štúdií jeden rok v ženskom seminári Mount Holyoke. Bolo to najdlhšie obdobie, ktoré strávila mimo rodného domu.

O jej živote sa toho nedá mnoho povedať. Necestovala, takmer s nikým sa nestretávala, udržiavala s okolím len písomné styky s výnimkou najbližších priateľov a rodiny. V rodičovskom dome bývala spolu so svojou mladšou sestrou. Jej starší brat, ktorý sa oženil s jej najlepšou priateľkou Susan Gilbertovou, žil hneď vedľa.

Dickinsonová väčšinu dňa trávila činnosťami, ktoré zamestnávali všetky ženy. Venovala sa domácim prácam a starostlivosti o dom a záhradu. Popoludní odchádzala do svojej izby, kde až do neskorého večera za zatvorenými dverami tvorila dielo, ktoré svojím rozsahom vyvolalo údiv celej verejnosti.

Je známe, že Dickinsonová prežila počas života viacero ľúbostných vzplanutí. Išlo zväčša o zložité ľúbostné vzťahy k ženatým mužom. Chodievala oblečená do dlhých bielych šiat a v čase dospievania o sebe vyhlásila, že o niekoľko rokov bude veľmi krásna. Povedala, že ju možno budú nazývať „kráskou z Amherstu“. Dá sa povedať, že si bola vedomá svojej výnimočnosti a intelektuálnej prevahy. Možno aj z tohto dôvodu často trpela pocitmi nepochopenia a osamelosti.

Jej prežívanie viery a zbožnosti bolo takisto veľmi subjektívne a tak trochu nekonvenčné. Vychovávaná bola v kalvínskej náuke a puritánskom prostredí. Jej básne prezrádzajú, s akou intenzitou sa zaoberala otázkami viery, večnosti a posmrtného života. Jej uvažovanie často kolíše na tenkej hrane medzi nádejou a zúfalstvom. Z jej tvorby je zrejmé, že odmietala tradicionalizmus a okázalosť, ktoré sprevádzali vtedajšiu zbožnosť. Svoj vzťah k Bohu prežívala tak ako celý svoj život, v najhlbšej intimite.

Izbu bola pre ňu podľa jej slov útočisko, miesto slobody, kde môže naplno prejaviť svoj potenciál a nerušene tvoriť. Poéziu vnímala ako svoj list svetu. Napriek tomu, že za života publikovala len niekoľko básní, tvorila s takou motiváciou a odhodlaním, akoby si bola istá, že jedného dňa jej poézia prenikne aj do vonkajšieho sveta.

Poetka za zatvorenými dverami vytvorila dielo, ktoré svojím rozsahom vyvolalo údiv verejnosti. Zdieľať

Jej najproduktívnejšie obdobie datujeme medzi rokmi 1858 až 1865, do obdobia občianskej vojny. Jej tvorba však nebola úplne súkromná. Asi 250 básní venovala svojej priateľke a švagrinej Susan. Niektoré zas pánu Thomasovi Wentworthovi Higginsovi, ktorého kontaktovala prostredníctvom listu. Stalo sa tak po tom, ako publikoval v časopise Atlantic Monthly článok, kde povzbudzoval mladých autorov k tvorbe. Dickinsonová si ho vybrala za svojho mentora a učiteľa. Bolo to hlavne z toho dôvodu, že sa túžila s niekým podeliť o svoj intelektuálny svet a počuť odborný názor na svoje básne.

Poézia Emily Dickinsonovej sa vyznačuje veľkou hutnosťou, strohosťou a najmä originalitou. Je majsterkou v tom, ako čitateľa strhnúť už prvou vetou a ako s použitím niekoľko málo slov zachytiť celú hĺbku a podstatu mysleného. Slová pritom vyberá s presným cieľom a zámerom. Emily dala názov len niekoľkým básňam, ostatné sú označené len číslom. Jej osobitosťou je nadmerné používanie pomlčiek. Tiež rada spomaľovala rytmus básne vsúvaním čiarky tam, kam nepatrí. Slová, ktorých význam chcela zdôrazniť, začínala veľkým písmenom.

Medzi jej hlavné témy patria otázky života a smrti, večnosti, nádeje, zúfalstva, bolesti, straty a lásky. Používa časté odkazy na Bibliu a prírodu, ktorá je pre ňu otvorenou knihou písanou Božou rukou. Ku koncu života ju zasiahli viaceré bolestné straty a pre zhoršujúci sa zdravotný stav a problémy s očami sa začala ešte viac izolovať a zaoberať témou samoty a smrti.

V posledných rokoch rozvinula ľúbostný vzťah s otcovým kolegom a rodinným priateľom, ovdovelým sudcom Otisom Phillipsom Lordom. Tento vyše sedemdesiatročný muž, ktorého city zrejme opätovala, však zomrel skôr, než stihol svoju žiadosť o ruku realizovať. 

Dickinsonová umiera 15. mája 1886 vo veku 55 rokov. Jej sestra následne nachádza v zásuvke jej písacieho stolíka približne 1800 nepublikovaných básní. Tie po uverejnení dosiahli takmer okamžitý úspech.

V jednom liste adresovanom Thomasovi Higginsovi na otázku, čo je podľa nej poézia, Emily píše: „Keď čítam knihu a tá vyvolá po celom mojom tele taký chlad a zimomriavky, že by ma žiaden plameň ohňa nedokázal zohriať, tak to je poézia. Ak fyzicky cítim, akoby bol vrch mojej hlavy odstránený, tak viem, že to je poézia. To je jediný spôsob, akým to poznám. Je aj nejaký iný?“

Život Emily Dickinsonovej bol navonok tým najtichším a najpokojnejším životom. Uzavretá v jednom dome, obklopená rovnakou spoločnosťou však mohla naplno rozvinúť svoj vnútorný svet preplnený hlbokými úvahami a prekvapujúcou obrazotvornosťou.  

Na Slovensku sme sa mohli s jej básňami stretnúť vďaka prekladom Milana Richtera. V jeho knihe s názvom Učili sme sa celú lásku (We Learned the Whole of Love) sú jej vybrané básne publikované dvojjazyčne so zachovaním všetkých Dickinsonovej osobitostí.

Z tejto knihy vyberám niekoľko básní, ktoré svedčia o jej géniovi a ktoré by sme v tomto čase izolácie mohli pochopiť omnoho lepšie ako inokedy. Kto by mal záujem zahĺbiť sa ešte viac do jej tvorby, odporúčam prečítať si jej dielo v anglickom origináli napríklad na tomto mieste.

 

324

Niektorí svätia sviatok v kostole –

ja tak, že doma ostávam –

chóristom je mi vlhovec,

záhrada zasa chrám.

Niektorí svätia sviatok v rúchu –

ja iba krídla nosievam –

a miesto vyzváňania zvonom

zaspieva vtáčik – sám.

Boh káže, slávny kazateľ,

a kázeň máva krátku len –

Namiesto neba po smrti

sa zaživa doň dostanem.

 

792

Úzkym priesmykom utrpenia

sa mučeníci derú vpred.

Nohami pevne v pokušení

a tvárou, kde Boh stvoril svet.

Vznešená spoločnosť, pár postáv,

kým vôkol samý tresk a kŕč –

Im neublížia – ako keď sa

pás meteoru mení v lúč.

Ich viera – nekonečne veľká,

ich nádej – krása nad krásu.

Polárnym vzduchom sa tak brodí

k severu strelka kompasu.

 

827

Jediné správy, aké mám,

sú každodenné oznamy

nesmrteľnosti.

Jediná pastva pre oči –

po celé Božie dni – je len

štipka večnosti.

Jediný, s kým sa stretávam,

je Boh, jedinou ulicou,

bytie. – Prejdem ním,

a keď sa dozviem novoty

či skvelé veci zbadám tam,

s vami sa o to podelím.

 

883

Básnici zažnú lampy –

jas nezažijú –

Ak knôty lámp však taja

tú energiu,

ktorá je skrytá v slnkách –

šošovka čias

vôkol nich rozširuje

svetelný pás.

 

976

Smrť, to je vlastne dialóg,

čo s duchom vedie prach

„Rozlož sa!“ káže smrť. A duch:

„Mám nádej v nebesách.“

Smrť pochybuje – prie sa zdola –

No duch už kráča preč,

keď predtým na dôkaz si zloží

hlinený kabátec.

 

1165

Sú v tomto krátkom živote

skryté čarovné pláne,

kam duša na noc vracia sa –

istejšia sa z nich stiahne.

Tak dieťa držané vždy nakrátko

hneď k moru šťastné kluše –

a ustupujú morské hlbiny

pred nekonečnom duše. 

 

1272

Zomrela taká hrdá,

až hanba zomkla naše rady,

že netúžila nikdy

po tom, čo mávali sme radi –

Odišla taká pokojná,

kam nikto z nás by nechcel ísť,

že úzkosť náhle poddala sa

a zmenila sa na závisť.

 

1287

V tomto krátkom živote,

čo hodinu len do polnoci

trvá – ako veľa – ako málo –

je v našej moci? 

 

 

Zdroj: Dickinsonová, Emily: Učili sme sa celú lásku. We Learned the Whole of Love. Dunajská Lužná: Milanium, 2009. ISBN 978-80-89178-34-6.

Odporúčame