Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
28. 02. 2020, 16:51

V múzeu Varlama Šalamova vo Vologde

Na návšteve múzea venovaného jednému z najvýznamnejších ruských spisovateľov.
V múzeu Varlama Šalamova vo Vologde

Varlam Šalamov na policajnej snímke pred svojím druhým zatknutím. Foto: shalamov.ru

Varlam Tichonovič Šalamov bol synom pravoslávneho kňaza. Jeho otec Tichon slúžil vo veľkom katedrálnom chráme vo Vologde – severnom meste, ktoré Ivan Hrozný v 16. storočí zamýšľal urobiť hlavným. Rodina bývala v peknom dvojpodlažnom dome fary v tesnej blízkosti katedrály, presnejšie na pravej strane za ňou. Z tejto fary, rodného domu Šalamova, je dnes múzeum so stálou expozíciou venovanou spisovateľovi.

V rodnom dome Varlama Šalamova.

Ako syn kňaza Šalamov poznal Písmo i pravoslávnu liturgiu – oboje formovalo jeho myseľ spolu s veľkou ruskou literatúrou 19. storočia. Počas dospievania stratil vieru, no v lágroch stretol väzňov, ktorí si práve vďaka živej viere zachovali ľudskú tvár. Skutky niektorých zachytil vo svojich prózach. Svoju svetonázorovú pozíciu formuloval s jemnocitom: „Nie som religiózny. To je ako s hudobným sluchom – buď ho máte, alebo nie.“ Ako len jeho slová kontrastujú s vulgárnosťou ateizmu propagandistických materiálov vystavených v múzeu...  

A nielen s nimi.

Irina Sirotinskaja zaznamenáva slová Šalamova o Solženicynovi: „To je obchodník. Radí mi: ‚Bez relígie to na Západe nepôjde...‘ Lenže exploatovať sväté učenie sa Varlamovi Tichonovičovi protivilo. On, ktorý sa neraz označil za nereligiózneho, sa cítil urazený v mene náboženstva, ku ktorému sa staval s veľkou úctou. Využívať ho na dosiahnutie vlastných praktických cieľov považoval za neprípustné.“ (Jesipov, V. (ed.): Šalamovský zborník, Vologda: Grifon, 1997, s. 73.)

Máme tu dočinenia s poctivou nevierou, ktorá môže byť aj kráčaním jednotlivca po ceste Božej.

V nasledujúcich riadkoch môžeme názorovú pozíciu, k akej autor dospel, ešte upresniť. Šalamov so svojou táborovou skúsenosťou, prirodzene, nemohol veriť v automatický progres, ktorý až príliš pripomína komunistické presvedčenie o svetlých zajtrajškoch. Jeho sympatia k spoluväzňovi z radov eserov patrila viac človeku hlásiacemu sa k jednote slova a skutku než k ideovému smeru, ktorý tento človek reprezentoval. Veď k praktikám eserov patrili atentáty, zatiaľ čo Šalamov si zakazoval akúkoľvek formu moci nad iným človekom, a tobôž nad jeho životom...

Napokon kontext osobnej sympatie vyjadrujú najlepšie jeho vlastné slová v kratučkej próze „Najväčšia pochvala“: „Dva razy v živote som dostal kompliment, ktorý mal pre mňa výnimočnú, mimoriadnu hodnotu. Prvý raz – od generálneho tajomníka Organizácie politických väzňov, bývalého esera Alexandra Georgieviča Andrejeva, s ktorým som v roku 1937 strávil niekoľko spoločných mesiacov vyšetrovacej väzby v Butyrskej väznici. Keďže Andrejev odchádzal skôr ako ja, pri odchode sme sa pobozkali a Andrejev povedal: ‚Tak, Varlam Tichonovič, čo vám povedať na rozlúčku? Azda len jedno – vy môžete sedieť vo väzení.‘“

Počas dvoch desaťročí strávených v pracovných táboroch ďalekého severu si Šalamov určite často spomínal na povzbudzujúce slová spoluväzňa... V roku 1953 sa vracia z Kolymy, intenzívne píše, no svoje radikálne prózy v sovietskych pomeroch publikovať nemôže. Na Západe zatiaľ vychádzajú Kolymské poviedky, vychádzajú rozkúskovane, v svojvoľných úpravách. Vydavateľské provizórium trvá skoro 20 rokov a autorovi sťažuje postavenie v ZSSR. Počas života mu doma vychádza len niekoľko básní. Od západných vydavateľských aktivít sa napokon otvorene dištancuje v roku 1972 listom do sovietskej Literaturnej gazety. V ňom uvádza: „Je tisíc dôvodov, prečo som svoje poviedky nikdy nedával do zahraničia. Po prvé – iné dejiny. Po druhé – úplná ľahostajnosť k osudu. Po tretie – nemožnosť prekladu – veď všetko sa deje v hraniciach jazyka.“  

Exilové kruhy si spisovateľ pohnevá predovšetkým označením zahraničných vydavateľov za „svoloč špekulujúcu na cudzej krvi“. Spomeňme aj praktický moment tejto špekulácie: okrem toho, že zahraniční vydavatelia jeho umelecké dielo okliešťovali pre prvoplánové využitie v zápase s komunizmom, pripravili autora o honoráre. K tejto skúsenosti sa viaže spisovateľovo vyjadrenie: „Nemám dlhy pred ‚progresívnym ľudstvom‘ a jeho zahraničnou agentúrou.“  Dlhy pred kresťanstvom a konkrétnymi kresťanmi však Šalamov priznáva a spláca – ako o tom svedčí autobiografická próza i mnohé poviedky.

Pre nás je zaujímavé, že výraz „progresívny“ používa Šalamov veľmi špecifickým spôsobom – zachytáva ním vyprázdnené, deklaratívne kresťanstvo. Pomenúva ním situáciu, keď si niekto z kresťanského učenia vyberá len to, čo sa mu hodí. Napríklad preto, aby nemusel nezištne dávať, aby sa nemusel deliť. Slovom, aby sa vyhol maxime: „Miluj blížneho ako seba. Bezpodmienečne.“

Priestor na takýto vnútorný postoj sa vyskytuje aj v lágroch – všade, kde sa otvára možnosť slobodného rozhodovania. Šalamov píše: „Vari z mojich vecí nevidieť, že nepatrím k progresívnemu ľudstvu? O tom svedčia ‚Najväčšia pochvala‘ a ‚Neobrátený‘. Poviedka Neobrátený sa venuje špeciálne tejto téme.“  

Z hľadiska života ideí v autorovej biografii je dôležité, že oba spomenuté texty vznikli v 60-tych rokoch. Mravné nároky Šalamova vyjadruje jeho výrok: „Priatelia neoplakávajú zosnulého, pomáhajú mu, kým žije...“ Spisovateľ akoby sa dožadoval určitého civilizmu, určitej samozrejmosti spravodlivého konania bez veľkých slov.

Štvrťstoročie po návrate z Kolymy však musí chorý človek znášať okrem ignorovania doma aj zahraničnú aroganciu. Žije v úplnej chudobe, niekoľko rokov píše popri zamestnaní. Jeho situácia sa nezlepší ani po publikovaní prvej knihy „Kolymské poviedky“ v Londýne (1978).

Posledné roky trávi v starobinci. Pri neopodstatnenom prevoze do psychiatrickej liečebne prechladne a zakrátko zomiera.

...

Čo zaujme vo Vologdskom múzeu? Dominantná je vitrína so sekerou inscenujúca drsnú situáciu z autobiografickej prózy Kríž. Radikálne konanie kňaza vyvolala krajná bieda, nie ikonoklastický zámer.

Zmysluplne inštalovaný je úsek expozície s vyšetrovacím spisom za mrežami: „Od prvej chvíle väzenia som vedel, že v zatknutiach nieto omylov, že je to plánovaná likvidácia celej sociálnej skupiny – všetkých, ktorí si z ruských dejín posledných rokov zapamätali iné, ako bolo treba.“

Zaujímavý je ešte ďalší moment. Aj pri letmom pohľade na dátumy pri menách strojcov lágrov zisťujeme, že v čistkách, aké priniesol napríklad rok 1937, sa vzájomne zlikvidovali. A tak mnohé obete, vrátane Šalamova, prežili svojich katov. Všeličo v tomto severnom meste Ruska prebehne našincovi hlavou...

Vo vologdskom múzeu sa ho zmocňuje aj „starofederálna“ hrdosť na dielo českého rusistu Jana Machonina, ktorý preložil všetkých sedem zväzkov Šalamova. Veď hoci slovenské preklady Šalamova vznikli skôr, český preklad sprístupňuje Šalamova úplnejšie. Navyše, Machonin – v spolupráci s pražským Ústavom pre výskum totalitárnych režimov a ruským bádateľom Sergejom Solovjevom – inicioval množstvo literárnovedných podujatí, ako o tom svedčia dvojjazyčné zborníky vystavené v ďalekej Vologde...

Foto: Anna A. Hlaváčová

Odporúčame

Traja králi otvárajú priestor

Traja králi otvárajú priestor

Ravenna, mesto s nesmiernym umeleckým bohatstvom, je dnes malé bezbariérové útulné mesto. Bezpečným ho robí aj to, že prisťahovaleckú časť jeho obyvateľstva tvoria predovšetkým pracujúci nigérijskí kresťania a ich rodiny.