Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
03. január 2020

Jakub a Ján na ruských ikonách

Obrazy na ruských ikonách rozprávajú nedopovedané príbehy Nového zákona.
Jakub a Ján na ruských ikonách

Starobylý Rostovský kremeľ. Foto: all-free-photos.com

Pri čítaní apokryfov si uvedomujeme ich odvodenosť a chápeme, prečo sa nestali súčasťou korpusu svätých kníh. Opierajú sa o ústne podanie, ktorého opriadaním nadobudli legendický charakter. A predsa sú v nich motívy, ktoré nesú hlboké obsahy.

Mnohé z týchto motívov vstúpili do kresťanskej obrazovej kultúry a ako obrazy boli aj kanonizované. To znamená, že nemajú pôvod v individuálnej predstavivosti konkrétnych maliarov, ale v textoch, ktorých obrazový život sa začal pred ustanovením biblického korpusu (kanonizomena). Duchovenstvo však i po tomto akte po stáročia odobrovalo niektoré motívy apokryfov, čo dokazuje prijatie ich zobrazení do sakrálneho priestoru a niekedy aj zaopatrenie nápismi.

Jakub

Takouto postavou v obrazovej kultúre rozvinutej okolo motívu Kristovho narodenia sa stal Jakub, ktorý sprevádza Svätú rodinu na úteku do Egypta. Prítomnosť postavy Jakuba v tejto scéne máme dnes sklon čítať skôr symbolicky – vidíme v ňom starozákonného Jakuba ako zástupcu celého ľudu Izraela. Ale to len dovtedy, kým sa nestretneme s apokryfom, ktorý za Jakuba označuje staršieho Pánovho brata.

Apokryf z 2. – 3. storočia, zvaný Jakubovo protoevanjelium, sa úprimne usiluje zodpovedať evanjeliovú otázku o Ježišových bratoch, a tak Jakuba považuje za Jozefovho syna z prvého manželstva. Tohto Jakuba necháva apokryfný Jozef viesť osliatko na sčítanie ľudu do Betlehema: „A osedlal oslicu a usadil ju (Máriu) na ňu, jeho syn ju viedol a Jozef kráčal za nimi.“ (Protoevanjelium Jakubovo XVII, 2)

Obrazová kultúra chlapcovi Jakubovi túto rolu ponecháva aj pri úteku do Egypta... Tak to je na mnohých ikonách Kristovho narodenia, pričom niekedy býva postava Jakuba opatrená aj menom. Zaujímavá je pritom jedna nuansa: na rozdiel od apokryfu, na obraze oslicu vedie Jozef a Jakub s batôžkom nasleduje ako posledný. Akoby tu došlo k obrazovému korektívu apokryfnej formulácie – k hierarchizácii biblického a apokryfného. V evanjeliu sa predsa hovorí: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi... On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta.“ (Matúš 2, 13-14).

Preto ak na obraze berie Jozef vôdzku a kráča prvý a Jakub tvorí chvost utečeneckej skupiny, môžeme v tom z kompozičného hľadiska vidieť apokryfný prívesok biblického naratívu. Heréza to nie je, lebo apokryfná interpretácia nepolemizuje s evanjeliom. Na druhej strane si niekedy, prirodzene, kladieme otázku, či treba dopovedať všetko, či nás podobné rozvinutia nevzdialia od podstaty, či nie je lepšie zachovať priestor pre tajomstvo...

V každom prípade sú tieto motívy cenným svedectvom o myslení mnohých pokolení kresťanov, ktorých myseľ zamestnávalo popri bežných starostiach prakticky výlučne uvažovanie o Ježišovom príbehu. Je fascinujúce, ako sa bez lingvistickej erudície súčasných biblistov usilovali zmieriť nezrovnalosti synoptikov a doplniť „chýbajúce“ dáta. Motív Jakuba putujúceho už v detstve do Betlehema a Egypta sa rozvíja v evanjeliovom kontexte vyslania apoštolov do celého sveta.

O nezastupiteľnom mieste apoštola Jakuba v šírení evanjelia sa opiera tradícia svätojakubskej cesty – putovania do Compostely. Ak putovanie do Svätej zeme bolo vstupom na miesta, po ktorých chodili – ako vyjadrovala stredoveká zbožnosť – „prečisté nohy nášho Pána“, cesta do Compostely bola pre stredovekých ľudí putovaním v stopách Jakuba, Pánovho brata.

Narodenie Krista: v scéne úteku do Egypta ikona zobrazuje Jakuba, Pánovho brata – Rostov, 17. storočie

Ján

Ale podľa evanjelia bol najväčším z ľudí iný z Kristových príbuzných – Ján Krstiteľ... Z návštevy Márie u Alžbety vyplýva, že bol len o pol roka starší od Ježiša. Preto sa hĺbavejší kresťania zamýšľali, ako je možné, že nezomrel pri vraždení betlehemských neviniatok. Nám azda napadne: možno žil na mieste, kam až Herodesov hnev nesiahal...

Apokryf sa však s takouto interpretáciou neuspokojil a dal si za úlohu zachrániť ho. Presnejšie, vytvoriť príbeh, ktorý ho zachráni. Kým Herodes v evanjeliu o Jánovi nič nevie a Ján by mohol byť nanajvýš jednou z obetí jeho masakru, v apokryfe nie je nič ponechané na náhodu – Herodes prenasleduje konkrétne dieťa Jána. Okrem toho Herodes vypočúva Jánovho otca Zachariáša. Zachariáš však mlčí (nemota ho charakterizovala i pred Jánovým narodením), za čo ho Herodes dá sťať.

Inzercia

Tým apokryf uvoľní Zachariášovu synagogálnu pozíciu pre Simeona, ktorý privíta Krista spolu s prorokyňou Annou. Sťatie Zachariáša symbolicky pripraví aj motív neskoršieho sťatia samotného Jána Krstiteľa, čím sa akcentuje Jánovo rodové kňazstvo a zároveň sa získava ďalší mučeník pre dejiny spásy. Rozvitím genealogických motívov v súvislosti s Ježišovým a Jánovým detstvom sa evanjeliový príbeh prostredníctvom apokryfu akoby zakoreňuje.

Obrazová kultúra využíva pozornosť, akú apokryf venuje postave Jána Krstiteľa. Vidíme to predovšetkým v motíve úteku Alžbety pred Herodesovými vojakmi. Alžbeta beží do vrchov a keď už ďalej nevládze, prosí božiu horu, aby ju ukryla spolu s dieťaťom... aj sa tak stane a vnútri skaly im svieti anjel. (Protoevanjelium Jakubovo, XXII, 3)

Detail z ikony Jána Krstiteľa – scéna ukrytia Jána a Alžbety v skale – Rostov, 16. storočie

Motív otvárajúcej sa skaly sa objavuje v kurikulárnych políčkach po obvode ikony Jána Krstiteľa. Inokedy ten istý motív vstupuje do kánonu ikony Narodenie Krista, v rámci ktorého sa ikonopisci rôznym spôsobom vyrovnávajú s kompozičným problémom, ako zmestiť do formátu štvorca vianočný naratív rozšírený o apokryf.

Takéto sémantické zahustenie kompozície Narodenia sa obracia predovšetkým na intelekt s cieľom ponúknuť mu bohatý obsah. Poslaním ikon s rozšíreným naratívom je predovšetkým otvárať hlboké situačné analógie a paralelizmy, napríklad: Kristus s Máriou v betlehemskej jaskyni – Alžbeta s Jánom v jaskyni.

Narodenie Krista z prelomu 16. a 17. storočia, Cholmogory – v strede ikony vľavo motív ukrytia Alžbety v skale, vpravo v scéne úteku do Egypta chlapec Jakub, Pánov brat

Po celé dejiny sa však objavujú i návraty k starším kánonom a – neraz maliarskejšie – motivické redukcie, ktoré vedie úmysel naladiť ľudské srdce, tvárniť ho, aby nebolo kamenné.

Kameň má byť len vonkajším obalom, chrániacim život. Takú úlohu v apokryfe zohráva jaskyňa, v ktorej nájde azyl Alžbeta s Jánom. Pri obraze otvárajúcej sa skaly si uvedomíme, v akej miere apokryfy ovplyvnili rozprávkovú kultúru a ľudovú predstavivosť. Prečo sa skaly s pokladmi otvárajú práve na svätojánsku noc. Prečo sa menom Ján operuje pri pálení jánskych ohňov, prečo ľudová mágia kladie práve pod patronát askétu Jána Krstiteľa aj ľudskú plodnosť.  

Odporúčame