​Varlam Tichonovič Šalamov: Neobrátený (poviedka)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
​Varlam Tichonovič Šalamov: Neobrátený (poviedka)

Foto: Anna A. Hlaváčová

Poviedka významného ruského básnika a prozaika Varlama Tichonoviča Šalamova.

Starostlivo si opatrujem staručký skladací stetoskop. Dostal som ho do daru v deň ukončenia zdravotníckych kurzov od Niny Semionovny, vedúcej nášho praktika z vnútorných chorôb.

Ten stetoskop je symbol a znak môjho návratu do života, prísľub slobody, prísľub voľnosti, splnený prísľub. Mimochodom, sloboda a voľnosť sú rozličné veci. Nikdy som nebol voľný, bol som len slobodný po všetky roky dospelosti. To všetko som si uvedomil až dodatočne, oveľa neskôr, po dlhom čase, čo uplynul odo dňa, keď som prijal tento dar s trocha zatajeným bôľom, s trocha zatajeným smútkom, akoby bolo treba nie mne, lež komusi inému darovať tento stetoskop – symbol a znak môjho vnútorného víťazstva, môjho hlavného úspechu na Ďalekom severe, na hranici smrti a života. Presne som to cítil – neviem, či som chápal, ale cítil som s určitosťou, ukladajúc sa spolu so stetoskopom pod vypranú táborovú plachtu, bývalú vojenskú, druhotriednu a občas i treťotriednu, aké dávali účastníkom kurzov. Pohládzal som stetoskop omrznutými prstami a prsty nerozlišovali, či je to drevo, či železo. Raz som z vaku, vlastného vaku vybral stetoskop namiesto lyžice. A v tejto chybe bol hlboký zmysel.

Bývalí väzni, ktorým sa ušiel ľahký tábor – ak vôbec tábor môže byť komukoľvek ľahký – , považujú za najťažšie obdobie života  to potáborové bezprávie, to potáborové potĺkanie sa, keď sa nijako nedarilo získať každodennú stabilitu, ktorá im pomáhala prežiť v tábore. Títo ľudia akosi privykli k táboru a tábor privykol k nim, poskytujúc im jedlo, strechu a prácu. Zvyky bolo treba rýchlo zmeniť. Ľudia videli, ako sa rúcajú ich nádeje, aj tie najskromnejšie. Doktor Kalembert, ktorý si odkrútil päťročný trest, sa nevyrovnal s potáborovou voľnosťou a do roka skoncoval so životom, zanechajúc zápis: „Hlupáci nedovolia žiť.“ No problém nebol v hlupákoch. Ďalší lekár, doktor Miller, s nesmiernou energiou po celú vojnu dokazoval, že nie je Nemec, ale Žid – vykrikoval to na každom kroku, vypisoval v každom dotazníku. Tretí bol doktor Braunde – odsedel si tri roky iba kvôli priezvisku.

Doktor Miller vedel, že osud nežartuje. Doktorovi Millerovi sa podarilo dokázať, že nie je Nemec. Doktora Millera oslobodili v stanovenej lehote. No už po roku voľnosti bol doktor Miller obvinený z kozmopolitizmu. Ostatne, zatiaľ doktora Millera neobviňovali. Vzdelaný náčelník, čitateľ novín a umeleckej literatúry, pozval doktora Millera na predbežný rozhovor. Lebo rozkaz je rozkaz, ale uhádnuť „líniu“ pred rozkazom dáva vzdelaným náčelníkom veľké uspokojenie. To, čo sa začalo v centre, určite dôjde, keď príde čas, na Čukotku, Indigirku a Janu, na Kolymu. Doktor Miller to dobre vedel. V osade Arkagala, kde Miller pracoval ako lekár, sa v odpadovej jame utopilo prasa. Prasa sa zadusilo, no vytiahli ho a začal sa jeden z najprudších sporov: na riešení otázky sa zúčastnili všetky spoločenské organizácie. Osada civilov – sto ľudí, náčelníkov a inžinierov s rodinami, všetci žiadali, aby bolo prasa odovzdané civilnej jedálni: bola by to vzácnosť – bravčový rezeň, stovky bravčových rezňov. Vedeniu sa zbiehali slinky. Náčelník tábora Kučerenko však trval na tom, aby prasa predali táboru – a celý tábor, celá zóna rozoberali osud prasaťa niekoľko dní. V osade sa konali schôdze – straníckej organizácie, odborovej organizácie, vojakov strážneho oddielu.

Doktor Miller, bývalý z/k, náčelník sanitárnej časti osady a tábora, mal rozhodnúť v tejto závažnej otázke. A doktor Miller rozhodol – v prospech tábora. Spísali akt, v ktorom stálo, že prasa sa utopilo v odpadovej jame, ale je vhodné pre táborový kotol. Takých aktov bolo na Kolyme nemálo. Kompót, napáchnutý petrolejom „nevhodný na predaj v obchode civilov, môže sa upotrebiť v táborovom kotle“.    

K téme:
V múzeu Varlama Šalamova vo Vologde Zdieľať

Nuž, tento akt o prasati podpísal Miller deň pred rozhovorom o kozmopolitizme. Jednoduchá časová postupnosť zostáva v pamäti ako čosi životne dôležité, neopakovateľné. Po rozhovore s vyšetrovateľom Miller nešiel domov, ale do zóny, obliekol si plášť, odomkol kabinet, skriňu, vybral striekačku a vpichol si do žily roztok morfia.

Načo je celé toto rozprávanie – o lekároch samovrahoch, o prasati, čo sa utopilo v odpade, o radosti väzňov, ktorá nemala konca-kraja? Poviem načo.

Pre nás – pre mňa a státisíce ďalších, ktorí v tábore nepracovali ako lekári, bol potáborový čas čistým šťastím, každodenným, sústavným. Peklo za našimi chrbtami bolo priveľmi hrozné, a tak nás nijaké trampoty so špeciálnymi a kádrovými oddeleniami, nijaké ústrky, nijaké bezprávie tridsiateho deviateho paragrafu registračného systému nepripravili o tento pocit šťastia, radosti – v porovnaní s tým, čo sme videli včera a predvčerom.

Pre účastníka zdravotníckych kurzov bolo veľkou cťou dostať sa na prax do tretieho interného oddelenia. Tretie oddelenie viedla Nina Semionovna, bývalá docentka katedry diagnostickej terapie Charkovského lekárskeho inštitútu.

Len dvaja ľudia, dvaja z tridsiatich účastníkov kurzov mohli absolvovať mesačnú prax na treťom internom oddelení.

Prax, živé pozorovanie chorých – ach, ako nekonečne vzdialené je to knihe, „kurzu“! Na základe kníh sa nikto nestane medikom ani ošetrovateľom či lekárom.

Na tretie oddelenie pôjdu len dvaja muži – ja a Bokis.

– Dvaja muži? A prečo?

Nina Semionovna bola zhrbená zelenooká stará žena, šedivá, vráskavá, nedobrá.

– Dvaja muži? A prečo?

– Nina Semionovna nenávidí ženy.

– Nenávidí?

– No, nemá ich rada. Takže, dvaja muži. Šťastlivci.

Vedúca kurzov, Muza Dmitrievna, priviedla Bokisa a mňa pred zelené oči Niny Semionovny.

– Dávno ste tu?

– Od tridsiateho siedmeho.

– Ja od tridsiateho ôsmeho. Najskôr som bola na Eľgene. Tristo pôrodov som tam

odviedla, a predtým ani jeden. Potom prišla vojna – muž mi zahynul v Kyjeve. Aj dve deti. Chlapci. Bomba.

Okolo mňa zomrelo viac ľudí než v ktorejkoľvek vojnovej bitke. Zomrelo bez vojny, pred vojnou. No aj tak. Žiaľ býva rozličný, ako aj šťastie.

Nina Semionovna si sadla na nemocničnú posteľ, odhrnula prikrývku.

– Tak začneme. Vezmite do rúk stetoskop, priložte ho na hruď chorého a počúvajte...

Francúzi počúvajú cez uterák. No stetoskop je  presnejší, lepší než čokoľvek. Nie som stúpenkyňa fonendoskopov, to len páni doktori používajú fonendoskop – nechce sa im skloniť k chorému. Stetoskop... to, čo vám ukazujem, nenájdete v nijakej knihe. Počúvajte.

Kostra, obtiahnutá kožou, poslušne vypĺňala príkazy Niny Semionovny. Vypĺňala aj moje príkazy.

– Počúvajte tento dutý zvuk, tento hluchý odtienok. Zapamätajte si ho na celý život, ako aj tieto kosti, túto suchú kožu, tento lesk v očiach. Zapamätáte si?

– Zapamätám. Na celý život.

– Spomeňte si – aký zvuk bol včera? Počúvajte chorého znova. Zvuk sa zmenil. Všetko to opisujte – zapisujte do chorobopisu. Smelo. Pevnou rukou.

V miestnosti bolo dvadsať chorých.

– Zaujímavých chorých tu teraz nemáme. A to, čo ste videli, je hlad, hlad a hlad. Sadnite si zľava. Sem, na moje miesto. Chyťte chorého ľavou rukou za plecia. Pevnejšie, pevnejšie. Čo počuť?

Povedal som.

– Nuž, je čas obedovať. Choďte, v rozdeľovni vám dajú.

Kyprá rozdeľovačka Šura nám štedrou rukou naliala „doktorský“ obed. Tmavé oči hlavnej sestry sa na mňa usmievali, no ešte viac sa usmievali sebe samej, akoby do seba.

– Čože je, Oľga Tomasovna?

– Á, všimli ste si to. Ja vždy myslím na iné. Na minulé. Na včerajšie. Usilujem sa nevidieť dnešné. 

– Dnešné nie je také zlé, také strašné.

– Naliať vám ešte polievky?

– Nalejte.

Mňa temné oči netrápili. Lekcia Niny Semionovny, ovládnutie umenia liečiť bolo pre mňa dôležitejšie ako čokoľvek na svete.

Nina Semionovna žila na oddelení, v izbietke, akú na Kolyme nazývali „kabínkou“. Okrem domácej panej tam nikdy nikto nevstupoval. Sama si upratala, zamietla dlážku. Či si sama aj umývala podlahu – to neviem. Cez otvorené dvere bolo vidno tvrdú, zle ustlatú posteľ, nemocničný nočný stolík, taburetku, vybielené steny. Vedľa kabínky bol ešte kabinetík, ale jeho dvere sa otvárali do sály, nie do dvora. Stál v ňom akýsi písací stôl, dve taburetky, diván.

Všetko tu bolo ako na ostatných oddeleniach, a predsa akési iné: kvetov ani ničoho podobného nebolo ani v kabínke, ani v kabinetíku, ani v sále. Možnože to zapríčinila strohosť Niny Semionovny, fakt, že sa nikdy neusmievala. Oči jej vzplanuli tmavozeleným smaragdovým ohňom vždy akosi nevhodne, nemiestne. Vzplanuli bez vzťahu k rozhovoru, k práci. No oči nežili nezávisle – lež spolu s citmi Niny Semionovny.

Na oddelení nebolo priateľstva, ba ani najpovrchnejšieho kamarátstva sanitárok a zdravotných sestier. Keď nastupovali do práce, do služby, na pohotovosť, bolo vidieť, že naozajstný život tretieho interného oddelenia sa odohráva v ženskom baraku, po službe, po práci. V táborových nemocniciach naozajstný život zvyčajne priľne, prilepí sa k miestu a času práce – na oddelenie sa chodí s radosťou, len čím skôr opustiť prekliaty barak.

V treťom internom oddelení nebolo priateľstva. Sanitárky a sestry Ninu Semionovnu nemali rady. Vážili si ju. Báli sa. Báli sa strašného Eľgenu, kolymského sovchozu, kde sa v lese a na zemi lopotia ženy – väzenkyne.

Báli sa všetky okrem rozdeľovačky Šury.

– Vodiť sem chlapov je ťažká vec, – hovorila Šura, s hrmotom ukladajúc umyté misky do skrine. – No ja som už, vďakabohu, v piatom mesiaci. Čoskoro ma pošlú na Eľgen – oslobodia! Matky oslobodzujú každoročne. To je pre človeka jediná nádej.

– Päťdesiaty ôsmy paragraf neoslobodzujú.

– Ja mám desiaty bod. Desiaty bod oslobodzujú. Trockistov nie. Kaťuška pracovala tu, na

mojom mieste, v minulom roku. Jej chlap, Feďa, žije teraz so mnou – Kaťušku s dieťaťom oslobodili, prišla sa rozlúčiť. Feďa jej hovorí: „Pamätaj, ja som ťa oslobodil.“ Nie vypršaním trestu, amnestiou, cez zeleného prokurátora, ale vlastným spôsobom, tým najistejším... A naozaj – oslobodil. Zdá sa, že aj mňa oslobodil...

Šura dôverčivo ukázala na svoje brucho.

– Určite, oslobodil.

– Tak, tak. Jedno s druhým. Dostanem sa z tohto prekliateho oddelenia.

– Čože je to tu za tajomstvo, Šura?

– Sám uvidíš. Hybaj, zajtra je nedeľa – treba variť medicínsku polievku. A hoci Nina

Semionovna nemá veľmi rada tieto sviatky... aj tak dovolí...

Medicínska polievka – to bola polievka z medikamentov – všakovakých korienkov, mäsových kociek, roztopených vo fyziologickom roztoku – ani soli netreba, ako mi nadšene prezradila Šura... Kyseľ z černíc a malín, šípok, bliny.

Medicínsky obed všetci chválili. Nina Semionovna zjedla svoju porciu a vstala.

– Príďte za mnou do kabinetu.

Vošiel som.

– Mám pre vás knižku.

Nina Semionovna sa pohrabala v zásuvke stola a vybrala knižku, podobnú modlitebnej.

– Evanjelium?

– Nie, to nie je Evanjelium, – povedala Nina Semionovna pomaly a zelené oči jej vzplanuli. – Nie, to nie je Evanjelium. To je – Blok. Berte. – Zbožne a placho som zobral do rúk špinavomodrý zväzoček  malej série Knižnice poézie. Hrubou, ešte náleziskovou kožou zmrznutých prstov som prešiel po knihe, necítiac ani jej formu, ani veľkosť. V knihe boli dve papierové záložky.

– Prečítajte mi tie dve básne. Tam, kde sú záložky.

– Dievča spievalo v chrámovom chóre. V modravej ďalekej spálni. Kedysi som tie verše vedel spamäti.

– Naozaj? Nože mi ich predneste.

Začal som, no hneď som zabúdal. Pamäť odmietala „vydávať“ verše. Svet, z ktorého  som prišiel do nemocnice, sa obišiel bez veršov. V mojom živote boli dni, keď som si nemohol a ani nechcel spomenúť na nijaké verše. Tešil som sa tomu ako oslobodeniu od zbytočnej príťaže – nepotrebnej v mojom zápase na spodných poschodiach života, v prepadliskách života, v kutacích šachtách života. Verše mi tam len zavadzali.

– Predneste z knižky.

Prečítal som obe básne a Nina Semionovna vzlykla.

– Chápete, ten chlapček zomrel, zomrel. Choďte, čítajte Bloka.

Dychtivo som čítal Bloka po celú noc, po celú nočnú službu. Okrem Dievčaťa a Modravej spálne tam boli Zakliati ohňom a mrakom, boli tam ohnivé verše, venované Volochovovej. Tieto verše prebúdzali celkom iné sily. O tri dni som Nine Semionovne knižku vrátil.

– Mysleli ste, že vám dávam Evanjelium. Mám aj Evanjelium. Tu... – vytiahla zo stola podobný, hoci nie špinavomodrý ako Blok, ale tmavoškoricový zväzoček. – Čítajte apoštola Pavla. List Korinťanom... Toto.

– Nie som nábožensky založený, Nina Semionovna. Ale, pravdaže, veľmi si vážim...

– Akože? Vy, čo ste prežili tisíc životov? Vy – vzkriesený?... A vy nie ste nábožensky založený? Málo tragédií ste tu videli?

Tvár Niny Semionovny sa stiahla, potemnela, sivé vlasy jej vyliezli spod bielej lekárskej čiapočky.

– Budete čítať knihy... noviny.

– Noviny moskovského patriarchátu?

– Nie moskovského patriarchátu, ale odtiaľ...

Nina Semionovna mávla bielym rukávom, podobným anjelskému krídlu, a ukázala nahor... Kam? Za drôty zóny? Za nemocnicu? Za ohradu v osade civilov? Za more? Za hory? Za hranicu? Za hranicu zeme a neba?...

– Nie, – povedal som takmer nečujne, chladnúc z vedomia svojej vnútornej spustnutosti.

– Vari majú ľudské tragédie iba náboženské východisko? – Vety v mozgu vírili, spôsobovali bolesť mozgovým bunkám. Myslel som, že také slová som už dávno zabudol. No slová sa znova vynorili – a, čo bolo hlavné, poslúchali moju vlastnú vôľu. Podobalo sa to na zázrak. Zopakoval som to ešte raz, akoby som to čítal napísané alebo vysádzané v knižke: – Vari majú ľudské tragédie iba náboženské východisko?

– Veru, iba. Choďte.

Vyšiel som, vložiac si Evanjelium do vrecka. Myslel som pre čosi nie na Korinťanov, nie

na apoštola Pavla, a nie na zázrak ľudskej pamäti, ten nevysvetliteľný zázrak, ktorý sa práve stal, ale na čosi celkom inšie. A keď som si predstavil to „inšie“, pochopil som, že som sa opäť vrátil do táborového sveta, možnosť „náboženského východiska“ bola celkom náhodná a celkom nepozemská. Vkladajúc Evanjelium do vrecka, rozmýšľal som len o jedinom: či mi dnes dajú večeru.

Teplé prsty Oľgy Tomasovny ma vzali pod pazuchu. Jej tmavé oči sa smiali.

– Choďte, choďte, – riekla Oľga Tomasovna, mierne ma tisnúc k východu. – Ste ešte neobrátený. Takým u nás večeru nedajú.

Nasledujúci deň som Evanjelium vrátil Nine Semionovne, rezkým pohybom knihu schovala do stola.

– Zajtra sa končí vaša prax. Dajte mi podpísať vašu kartičku. A toto je darček pre vás – stetoskop.                     

(1963)

Uverejnené v knihe Kolymské poviedky. Preložila: Anna A. Hlaváčová

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo