Traja králi otvárajú priestor

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Traja králi otvárajú priestor

Ravenna, mesto s nesmiernym umeleckým bohatstvom, je dnes malé bezbariérové útulné mesto. Bezpečným ho robí aj to, že prisťahovaleckú časť jeho obyvateľstva tvoria predovšetkým pracujúci nigérijskí kresťania a ich rodiny.

Priame letecké spojenie z Bratislavy do Bologne dopĺňa husté vlakové spojenie Bologna – Ravenna. Milovníci suchozemskej dopravy môžu cestovať nočným vlakom z Viedne do Florencie: prestup do Ravenny sa realizuje v rámci tej istej vlakovej stanice pri chráme Santa Maria Novella s priľahlým dominikánskym konventom, kde sa konali zasadania Florentského koncilu. Aj vlaková stanica Ravenny sa nachádza v blízkosti historického centra. K moru a do Classe sa v rámci Ravenny dostanete za pár minút mestským autobusom, väčšinu ostatných pamiatok dosiahnete peši. Vstupné do pamiatok nemá ruinujúci charakter. Návštevu Ravenny – najlepšie mimo školských prázdnin – možno odporučiť aj seniorom a rodinám s malými deťmi.

V Ravenne sú tri románske baziliky. Postavené boli krátko po sebe, no ikonograficky sa líšia: každá sleduje svoj vlastný koncept a každá má svoje deti... Kým San Vitale architektonicky ovplyvnilo Aachen, kde za Karola Veľkého došlo k vedomému nadviazaniu na ravenskú imperiálnu reprezentáciu, v mozaikách chrámu Sant' Apollinare Nuovo môžeme vidieť impulz pre trojkráľový sprievod...

Dve Appolinairove baziliky

Na úvod sa zmieňme o bazilike Sant' Apollinare in Classe, konsekrovanej v roku 549 biskupom Maximianom. Svetlo do tejto baziliky v bývalom prístave Classe prichádza oknami z dvoch výškových úrovní a zo všetkých svetových strán a okná sa nachádzajú i v apside. Mozaiky tejto baziliky pripomínajú výzdobu chrámu svätej Ireny v konštantínopolskom palácovom komplexe. Jednoduchosť najpôvodnejšej časti mozaikovej výzdoby baziliky v Classe sa snaží vyhnúť priamej figurálnej reprezentácii. Nevyhne sa jej úplne, no usiluje sa – nakoľko je možné – vystačiť si s dômyselným varírovaním paleokresťanských symbolov: ratolesť, ryba, holubica, ovečka. Ovečka, baránok predovšetkým.

V tunajšom sviežo pôsobiacom Premenení (sviežosť vnemu paradoxne spôsobuje fakt, že výjav prvotne poznáme z početných neskorších figuratívnych stvárnení v iných lokalitách) je Kristus sprítomnený krížom, ovečka pod ním predstavuje apoštola Petra a dve ovečky oproti nej – apoštolov Jakuba a Jána.

V Ravenne možno sledovať, ako je v rámci prostého výtvarného slovníka postava Krista odlíšená od ostatných baránkov pomocou kríža – zvieratko doplnené atribútom kríža v symbolickom jazyku predstavuje mystického baránka. V mauzóleu Gally Placídie si téma dobrého pastiera uprostred oviec vyžiadala figurálne zobrazenie Krista.

Obrazová ekonómia, určitý minimalizmus oslovuje senzibilitu súčasného človeka, presýteného heterogénnymi obrazovými podnetmi a hľadajúceho pokoj v jednoduchosti. Duša si v Classe oddýchne pohľadom na podstatné a rozžiari sa. Postupne môže opäť priberať nové obsahy.

Figuratívne výjavy spoločnej žertvy Ábela, Abraháma a Melchizedecha v bazilike v Classe (a podobne i v San Vitale, kde sú zobrazené jednotlivo) vystupujú ako predobrazy Kristovej obety a vizualizujú liturgickú formuláciu „prijmi ju (našu obetu), ako si milostivo prijal“. Prvky sebareprezentácie svetských vládcov sú v kontexte tunajších bazilík málo prítomné, popri biblických postavách je akcentovaná historická postava biskupa Apollinaira – zakladateľa miestnej cirkvi, nad ktorého hrobom chrám vyrástol. Azda aj preto sa v Classe neuplatní téma troch mudrcov.

Bazilika Sant' Apollinare Nuovo

Nech nás nemýli prívlastok nová v názve tejto baziliky a ani to, že mozaikovú výzdobu jej apsidy zničilo zemetrasenie. Táto bazilika zasvätená Kristovi Spasiteľovi bola postavená zo všetkých troch ravenských ako prvá, začiatkom 6. storočia. Ostrogótsky kráľ Teodorich Veľký (454 – 523) ju koncipoval ako svoj palácový chrám. Po dobytí Byzantíncami (540) boli miesta ariánskeho kultu, vyznávaného gótskym dvorom, zavreté a niektoré predošlé obrazové prvky potlačené. To sa, pochopiteľne, dotklo v prvom rade palácového chrámu.

Za vlády cisára Justiniána došlo k znovuvysväteniu upravenej baziliky (561) a výzdoba bočných múrov hlavnej chrámovej lode nadobudla svoju súčasnú podobu. Obrazová redakcia mohla obsahovať prvky cenzúry, celkom iste však bola aktualizáciou – v tom čase bežnou výmenou portrétov mŕtvych za portréty živých. Biskup Agnellus, pod ktorého kuratelou sa úprava realizovala, zachoval bezo zmeny horné obrazové pásmo v chrámovej lodi. Z dolného pásma v chrámovej lodi zachoval nefiguratívne momenty – prístav Classis a na stene oproti nemu palác: vieme to s istotou, keďže z jeho úpravy presvitajú siluety postáv teodorichovských čias, ba na stĺpoch paláca sa zachovali i mozaiky niekoľkých rúk, ktoré patrili pôvodným postavám...

Na opačnom konci mozaikového pásma sa nachádza klaňanie mudrcov pred tróniacou Madonou a na stene oproti nemu tróniaci Kristus uprostred anjelov. Ku Kristovi kráča stenou lode zástup svätcov na čele s Martinom z Tours, postavou súvisiacou s novým patrocíniom.  

Nóvum predstavuje lokalizácia postáv: oproti katakombálnemu umiestneniu v apsidovom oblúku v Ravenne po prvý raz mudrci putujú bočnou stenou k oltáru. Zdá sa, že ide o najstaršiu formu takéhoto typu umiestnenia – aspoň čo sa týka európskeho kontinentu.

Klaňanie mudrcov nasledujú ďalšie postavy: k Madone s dieťaťom sa za mudrcmi zberá rad žien, kým rad mužov smeruje k tróniacemu Kristovi. (V mysli si, prosím, skúste obrátiť dolný obrázok tak aby tróniaca Madona bola oproti tróniacemu dospelému Kristovi – akoby ste sklopili bočné steny lode.)

No nejde len o to, čo je zobrazené na stenách, ale o proces, ktorý sa odohráva v návštevníkovi: tu treba povedať, že jednotlivec pristupuje k oltáru – s kráľmi! – pozdĺž jednej steny a popri druhej stene sa vracia k bráne – teda absolvuje pomyselný kruh.

V kontexte originálneho ikonografického programu stojí za to zamyslieť sa nad tým, aké ďalšie dimenzie výzdoba otvorila popri svojom vlastnom obsahu. Na prvom mieste by sme mohli podčiarknuť sociálnu dimenziu – súvis obrazovej výzdoby so štruktúrovaním chrámového spoločenstva, ktoré v danom prípade predstavovali predovšetkým dvorania. Kým v bazilike San Vitale, o ktorej bude reč nižšie, je ženám vyhradená galéria – matrimoneum, v čom môžeme vidieť ozvuk synagogálneho členenia, v jednopodlažnom Sant' Apollinare Nuovo môžeme predpokladať, že potrebu členenia na ženskú a mužskú polovicu kostola tvorila pomyselná deliaca čiara vedúca stredom chrámu. K tomu nás navádza skutočnosť, že pozdĺž „ženskej polovice chrámu“ je mozaiková výzdoba s viac ako dvadsiatimi sväticami v životnej veľkosti. Analogicky sú na mozaike sprítomnení svätci pozdĺž „mužskej polovice chrámu“. Pripomeňme, že podobné členenie bolo donedávna bežné i na našom území.

Mozaika má i historickú dimenziu vo vzťahu k polis. Na ľavej stene chrámovej lode prístav Classe sprítomňuje nápis Civitas Classis nad troma plachetnicami – odtiaľ prichádzajú k oltáru traja králi, nasledovaní zástupom žien. Na protiľahlej pravej stene sa nachádza vyobrazenie Teodorichovho paláca s nápisom Palatium, vedľa ktorého sú dvere s nápisom Ravenna – odkiaľ smeruje k oltáru zástup mužov. Obe steny pri simultánnom vnímaní predstavujú paralelné klaňanie starej a novej Ravenny. No uvážiac návštevníkov kruhový pohyb (pri čítaní zľava doprava) sú bočné steny i nositeľom rozprávania o prenesení ohniska mesta z pobrežia do vnútrozemia.

Návšteva okolia chrámu otvára aj zaujímavý urbanistický kontext. V tesnom susedstve baziliky, za múrom s mozaikou Teodorichovho paláca (pôvodne azda so zobrazením podoby panovníka) sa totiž nachádza ruina bývalého paláca gótskeho kráľa Teodoricha Veľkého (454 – 526). Funkciou mozaiky bolo zdôrazniť prítomnosť vládcu v susedstve palácového chrámu. Návštevník mal z chrámu vychádzať so zbožnou myšlienkou na panovníka, a to rovnako pred dobytím Ravenny i po ňom.

Pretože súčasná apsida chrámu je bez okien, najviac vonkajšieho svetla sa dostáva výjavom osvetleným nielen z protiľahlej strany, ale i z okien nad vchodom, ktoré rozsvecujú mozaiku prístavu

a paláca oproti nemu (všimnite si, prosím, ruky na stĺpoch, pochádzajúce z predošlej výzdoby):

Prestavby a stavebné úpravy, ktoré sa dotkli átria a apsidy, mohli čiastočne ovplyvniť svetelnú situáciu mozaiky v chrámovej lodi: ak boli v pôvodnej apside okná, tróniacemu Kristovi a tróniacej Madone – a teda i mudrcom k nej putujúcim – sa dostalo ešte viac svetla, ako majú v súčasnosti. Dnes si len protiľahlé bočné steny Sant' Apollinare Nuovo navzájom vymieňajú objektivizujúce jednoúrovňové svetlo. Avšak aj v prípade existencie apsidových okien by už sama komplexnosť nástenného programu vylučovala sústredenie na svetelnú inscenáciu jediného výjavu. Azda sa klaňanie kráľov dramaticky predvádzalo už v tom čase – ako v neskoršom Officium stellae, no rola svetla v bazilike nebola vyrátaná na konkrétny čas dňa či roka – taký postup gótsky kráľ i jeho ortodoxný byzantský pokračovateľ prenechali gotickým staviteľom. A tak v dlhej chrámovej lodi Sant' Apollinare Nuovo mozaiky a na nich zobrazené ľudské postavy jedinečným spôsobom ožívajú predovšetkým vďaka pohybu návštevníka k oltáru a späť – pohybu, pri ktorom jeho oko zaznamenáva ich chvenie.  

Herci a heretici

Baziliku San Vitale (526 – 547) započal biskup Ecclésius, ktorý je na mozaikách spodobený ako ten, čo odovzdáva Kristovi maketu chrámu. Vysvätil ju biskup Maximian. V členitom priestore osvetlenom oknami zo všetkých strán a niekoľkých výškových úrovní (okná sú i v apside a v kupole) sa nachádza aj baptistérium. Hierotopia chrámu je príliš rafinovaná, aby bola pochopená z jedinej návštevy. Kľúčový je však ikonografický program, v mnohom ohľade príbuzný bazilike v Classe. Akcent bol i tu určite viac na ikonografickej komplexnosti než presnej svetelnej inscenácii. Povedané jednoduchšie: mozaiky vidíme, svetlo na stenách upútava, no nevedie, neusmerňuje náš pohľad...

Pozoruhodné sú dva výjavy v apside. Napravo sa nachádza Justinián s biskupom Maximianom a dvoranmi. Cisár Justinián (482 – 565) nesie zlatú paténu. V scéne oproti je cisárovná Teodora (500 – 548) so suitou – tá drží zlatý kalich. Palác v jej pozadí je podobný Teodorichovmu na mozaikách v Sant' Apollinare Nuovo. Liturgická asistencia umožnila cisárskemu páru zaujať miesto na stene sanktuária. Justinána na túto prominentnú pozíciu privádza biskup po jeho boku a Teodoru traja králi, ktorí zdobia lem jej šiat. Vznešení cudzinci tak dodávajú legitimitu cisárovnej, ktorá vyšla z nižších kruhov – po takom zvečnení nemal o legitimite cisárovnej v budúcnosti nik pochybovať.

Teodora bola pôvodom herečka, z čoho možno predpokladať jej zmysel pre umelecké predstavovanie. V rovine hypotézy možno pripustiť aj Teodorinu spoluúčasť na tvorbe ikonografického programu baziliky San Vitale. Priestorová kulisa pre jej portrét v San Vitale navodzuje topos ideálneho chrámu, no súčasne sa opiera aj o zobrazenie Teodorichovho paláca na mozaike v Sant' Apollinaire Nuovo. Z hľadiska osobnej reprezentácie (prestížna lokalizácia v presbytériu) bol Teodorin portrét v San Vitale azda ešte trúfalejší ako nezachované podoby gótskych heretikov v staršom chráme. Avšak kalich v jej rukách a spojenie s mudrcmi z východu, ktorí pochopili božskú podstatu Krista už pri klaňaní betlehemskému dieťaťu – a teda predstavujú opak ariánskej herézy, spochybňujúcej Ježišovo božstvo –, ukazujú limit Teodorinej hybris, ktorý spočíva v jej priam ostentatívnom stotožnení sa s kresťanskou ortodoxiou. Inak povedané, Teodora nebola natoľko pyšná na svoj rozum, aby zakladala nové učenie.

Sarkofág s klaňaním troch kráľov v San Vitale a relikviár s klaňaním troch kráľov v Arcidiecéznom múzeu zvýrazňujú prítomnosť trojkráľovej témy v Ravenne a otvárajú otázku, či na kultúrnej osi Konštantínopol – Ravenna – Miláno nemali relikvie kráľov vo svojom putovaní krátku zastávku. Odpoveď na túto otázku sa už zrejme nedozvieme, no ravenské sarkofágy s témou klaňania mudrcov s istotou dosvedčujú, že ako patróni pútnikov boli mudrci obľúbenými symbolickými sprievodcami Ravenčanov na ich posmrtnej púti.

Kráľovstvo božie sa však podľa evanjelií začína už na zemi, vďaka čomu má putovanie s kráľmi uplatnenie i v liturgickom rámci. To umožnilo, aby sa téma troch mudrcov v Ravenne vynorila v kontexte výzdoby dvoch bazilík a zanechala dve veľmi špecifické rozvinutia. V jednom chráme privádzajú mudrci zástup ku Kristovi v náručí Madony, v druhom sa objavujú na leme šiat cisárovnej Teodory ako forma pasportu, ktorý ju má „prepašovať“ bližšie k posvätnu.

Foto: archív autorky

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo