Laureát Nobelovej ceny za literatúru Záhada písania ho priviedla k Bohu. Dnes je katolíkom 

Začiatkom októbra sa do novín nečakane dostal Boh, večnosť a nadprirodzeno. Stalo sa tak vďaka nórskemu spisovateľovi Jonovi Fosse, ktorý získal tohtoročnú Nobelovu cenu za literatúru. Fosse je autorom mnohých divadelných hier, próz, esejí, básní, ale aj kníh pre deti a spomínané témy patria medzi jeho ústredné motívy. 

Rozhodnutie Švédskej akadémie nebolo prekvapením. Šesťdesiatštyriročný Fosse získal veľké množstvo ocenení a v literárnych kruhoch bol už desaťročie považovaný za horúceho kandidáta na Nobelovu cenu. Jeho tvorba bola preložená do viac ako 40 jazykov vrátane slovenčiny a jeho divadelné hry patria k najhranejším v Európe. 

Švédska akadémia vo svojom vyhlásení uviedla, že Fosse získal cenu za svoje „inovatívne hry a prózu, ktoré dávajú hlas nevysloviteľnému“. Ako v krátkom rozhovore ďalej uviedol predseda Nobelovho výboru pre literatúru Anders Olsson, na Fossem je „špeciálne, že sa dotýka najhlbších pocitov, aké máte“. 

Boh a nadprirodzeno sú v jeho tvorbe neustále prítomné, ako totiž autor v mnohých rozhovoroch priznal, k Bohu ho priviedlo práve písanie.  

K Bohu cez literatúru 

Fosse je konvertita, katolíkom sa stal v roku 2012, i keď jeho cesta k viere sa začala už v detstve. Ako sedemročný mal nehodu, pri ktorej takmer zomrel. Ako povedal v rozhovore pre Los Angeles Review of Books, zrazu sa videl zvonku, v akomsi mihotavom svetle, pokojný, veľmi šťastný.  

„Som si celkom istý, že tá nehoda, ten moment, ten zážitok blízko smrti ma formoval ako spisovateľa. Bez toho pochybujem, že by som ním vôbec bol. Je to pre mňa veľmi zásadné. Táto skúsenosť mi otvorila oči k duchovnému rozmeru života, ale keďže som bol marxista, snažil som sa to popierať, ako som len vedel,“ vysvetlil. 

Počas svojej mladosti a štúdií na vysokej škole bol ateista a marxista. Pri písaní však zažíval niečo, čo nevedel pochopiť. Ako vysvetlil v roku 2021 v rozhovore pre americký časopis New Yorker, nevedel vysvetliť, čo sa dialo, keď písal. „Odkiaľ to prichádza? Nevedel som odpovedať. Vždy môžete vysvetliť mozog vedeckým spôsobom, ale nemôžete zachytiť jeho svetlo, ducha. Je to niečo iné,“ povedal. 

V polovici 80. rokov začal čítať diela stredovekého mysliteľa, mystika a teológa Majstra Eckharta, ktorý ho podľa jeho slov výrazne ovplyvnil. Cítil potrebu podeliť sa o svoju vieru s ďalšími ľuďmi, a tak sa pridal sa ku kvakerom. Stretávali sa v tichom kruhu a kto cítil, že má niečo dôležité povedať, tak to povedal. Kto nič nemal, bol jednoducho ticho.  

„V určitom bode som to už nepotreboval. Cítil som, že moje vlastné písanie bolo moje vlastné ‚tiché stretnutie‘ alebo môj spôsob bytia kvakerom, môj spôsob modlitby,“ vysvetlil.  

Ešte v 80. rokoch však raz išiel na katolícku omšu a páčila sa mu tak veľmi, že začal chodiť na prípravu na vstup do Katolíckej cirkvi. 

Urobil tak však až oveľa neskôr, keď v roku 2012 skončil kvôli alkoholizmu v nemocnici. Vtedy sa definitívne obrátil a stal sa katolíkom. „Nemohol by som to urobiť bez Majstra Eckharta a toho, ako bol katolíkom a zároveň mystikom.“ V rovnakom období sa spoznal aj so svojou manželkou Annou Fosse, ktorá pochádza zo Slovenska a prekladá jeho diela.  

Novodobý Beckett či Ibsen 

Literatúra a nadprirodzeno sú pre Fosseho veľmi spojené, ako však upozorňuje New York Times, jeho diela nie sú iba pre veriacich. „Naopak, mnohých nábožensky založených čitateľov Chestertona, Lewisa a Tolkiena môžu odradiť Fosseho formálne a štylistické požiadavky, ako aj jeho nejasné, miestami až zámerne neúplné písanie o ľudskom a božskom živote,“ zhodnotil spisovateľ a univerzitný profesor Randy Boyagoda. 

Jeho literárny štýl jednoznačne nie je prvoplánový a ocení ho skôr náročný čitateľ. Za Fosseho najväčší počin sa považuje Septológia, sedemdielne dielo napísané v jednej vete. Rozprávačom je maliar Asle, konvertita na katolicizmus, ktorý smúti nad smrťou jeho manželky.  

Asle má dvojníka, tiež maliara s rovnakým menom, ktorého však postupne ničí závislosť od alkoholu. Cez životy týchto dvoch ľudí sa Fosse zamýšľa nad existenciálnymi otázkami o živote, smrti, Bohu či vzťahu človeka s nadprirodzenom. Každá časť Septológie sa končí modlitbou, ktorá je čiastočne v latinčine.  

Fosseho beletria je však na rozdiel od jeho divadelných hier vo svete málo známa. New York Review to pripisuje tomu, že jeho písanie je „pochmúrne, nedotklivé, trúchlivé, rozvláčne a nástojčivo nevyspytateľné. Zároveň je hlboko duchovné, ale nie na spôsob instagramových New Age aforizmov“. 

Fosseho literárna kariéra sa začala, keď mal 12 alebo 13 rokov a napísal svoj prvý text – slová k pesničke. Postupne presedlal na poéziu a krátke príbehy.  

Tak ako v mladosti, aj teraz má pocit, že to, čo píše, nepochádza z jeho hlavy. „Keď píšem dobre, mám veľmi jasný a zreteľný pocit, že píšem niečo, čo už je napísané. Je to tam. Ja to len musím zapísať predtým, ako to zmizne,“ povedal. 

Fosse je vďaka svojim divadelným hrám často pripodobňovaný k Samuelovi Beckettovi a Henrikovi Ibsenovi. On sám však najviac obdivuje Franza Kafku a nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna. 

Fosseho diela sa vďaka prekladom jeho manželky dajú nájsť aj v slovenčine. Vydavateľstvo Modrý Peter zatiaľ vydalo sedem jeho diel, slovenský čitateľ tak môže spoznať jeho poéziu, eseje a prózu.