Hovorí sa, že keď sa spisovateľ dostane do učebných osnov, žije jeho meno, ale umiera jeho dielo. Je v tom veľká pravda.

Možno to poznáte tiež. Keď sa o nejakom autorovi učíme v škole na hodinách literatúry, od siahnutia po jeho diele nás to veľakrát skôr odrádza, než priťahuje. Dokonca aj keď je kniha v povinnej literatúre, radšej si prečítame „výcuc“ z diela na stránkach pre študentov.

Ja som v tom nebol iný. Na gymnáziu som síce čítal veľa, ale väčšinou zásadne iné veci, než boli predpísané.

Potom sa vám však po rokoch stane, že po nejakom klasickom diele, o ktorom ste sa učili ešte na maturitu, aj reálne siahnete a urobí na vás hlboký dojem. Následne aj chvíľu ľutujete, že ste si ho neprečítali už na strednej.

Takýto zážitok úžasu som mal nedávno s novelou Nevesta hôľ, ktorá Františkovi Švantnerovi vyšla prvýkrát v roku 1946. Keďže Švantner zomrel v roku 1950, jeho dielo je od tohto roka voľné a Nevesta hôľ sa dá bezplatne stiahnuť ako PDF na stránke zabudnuteknihy.eu, podobne ako aj výber Švantnerových poviedok Malka.

Do Nevesty hôľ som sa začítal len tak, nič od nej neočakávajúc, a musím povedať, že ma od prvej strany opantala svojím košatým jazykom a sugestívnym rozprávaním.

Rozprávačom príbehu je chlapík menom Libor, ktorý sa po rokoch strávených v meste vracia do rodnej dediny, aby pracoval ako hájnik. Narazí tu na svoju kamarátku z detstva, Zunu, éterické a nepolapiteľné dievča, o ktoré má záujem aj chamtivý krčmár Weinhold, divoký uhliar Tavo a ešte jeden záhadný cudzinec. No dej nie je až taký podstatný. Nevesta hôľ je hlavne orgiou dojmov, ktoré vytvára spisovateľský jazyk v predstavivosti čitateľa.

Pri čítaní tejto prózy si človek uvedomí pár vecí. Predovšetkým, slovenčina je svojou slovnou zásobou omnoho bohatší jazyk než reč, ktorú používame vo svojej dennodennej komunikácii alebo ktorú prijímame z médií. Pri čítaní Nevesty hôľ sa čitateľ môže vyžívať v málo používaných slovíčkach, ktoré osobitne pomenúvajú každý aspekt horskej prírody.

Slová ako „úplaz“, „úšust“, „úval“, „úvoz“, „úvrať“, „prť“ alebo „zápač“. Možno ste vyrastali alebo žijete v Tatrách, prípadne v nejakej horskej dedinke kdekoľvek na Slovensku a čudujete sa, čo je na tých slovíčkach zvláštne. No ja sa ako mestské dieťa musím priznať, že som ich presný význam nepoznal. Pri čítaní Nevesty hôľ som si takto vypisoval slovíčka. Vzniká mi z toho taký slovensko-slovenský slovník, ktorý sa hodí aj pri čítaní ďalších diel našej literárnej klasiky.

Pri Neveste hôľ si čitateľ uvedomí, ako veľmi nás Slovákov predurčuje reliéf našej krajiny. A ako sa geografia podpísala aj na našom jazyku a mentalite. Hovorí sa, že Eskimáci majú množstvo výrazov pre rôzne druhy snehu, ktoré sú často pod rozlišovaciu schopnosť ľudí z iných častí sveta. Africké jazyky majú zase viaceré výrazy pre rôzne odtiene farieb kvetov a rastlín. My sme si zase vytvorili košatú slovnú zásobu pre rôzne prvky horského terénu…

Na druhej strane, my Slováci nie sme v skutočnosti ani tak národom horalov, ako skôr národom údolí, či dolín. Občas hlbokých a temných dolín. Do hôr sme sa vyberali za drevom alebo aby sme napásli hospodárske zvieratá na horských lúkach, prípadne aby sme unikli problémom, ktoré ostali v údoliach.

Tie hory nám v minulosti slúžili ako hradby tlmiace búrky svetových dejín, no tiež nám často zastierali obzory a boli tak trochu obručou okolo našich myslí. Možno riešenie mnohých besov našej národnej povahy je práve v tom, aby sme sa vnútorne premenili z ľudí dolín na ľudí hôr. Možno by sme sa mali snažiť byť tak trochu viac mentalitou horalmi.

Zahŕňa to naučiť sa nachádzať radosť v zdolávaní kopcov (čo berte ako metaforu akýchkoľvek výziev) a v užívaní si výhľadov do šírych diaľav z horských vrcholov. Tu však už ideme do úvah o podstate slovenskosti a nad rámec Nevesty hôľ. Vráťme sa ešte k Švantnerovej novele!

V tomto diele zaznie tiež myšlienka, že kým ľudské sídla v dolinách sa postupne pokresťančili, pohanské božstvá a sily sa stiahli pred ľuďmi do hôr. S tým súvisí ešte jedna vec, ktorá je typická pre Nevestu hôľ. Táto próza obsahuje aj rôzne magické prvky či preludy, ktoré vníma hlavný hrdina.

Ich použitie sa mi však v tomto prípade zdalo prirodzenejšie a organickejšie než napríklad v Bulgakovovom románe Majster a Margaréta, o ktorom sme sa na tomto mieste rozprávali pred rokom. Lebo na rozdiel od ulíc Moskvy, keď sa túlate po slovenských lesoch a horách, vaša fantázia si úplne prirodzene začne domýšľať rôznych škriatkov a víly, rôzne rozprávkové či magické výjavy v kríkoch a tôni stromov – predstavivosť v prírode zrazu pracuje na plný výkon.

A ešte je tu Zuna, záhadné prírodné dievča, o ktorej si niektorí myslia, že je ľahkých mravov, kým iní v nej vidia symbol panenskej čistoty. Aj týmto kontrastom, touto neurčitosťou je zaujímavá a točí sa okolo nej celé dielo, hoci je viac jeho objektom než subjektom...

Slovenská literárna klasika, najmä tá, ktorú si spájame so školou, povinným čítaním a učením sa na maturitu, so sebou nesie jedno bremeno: v druhej polovici 20. storočia sa Slovensko urbanizovalo. Nemalá časť populácie sa presunula z vidieka do miest. Tento modernizačný posun mladšie generácie trochu odstrihol od klasickej slovenskej literatúry, ktorá sa odohráva väčšinou na vidieku a rieši zdanlivo len dedinské témy.

Keď dáte školákovi zo sídliska čítať Kukučínovu Rysavú jalovicu, zákonite si mladík položí otázku, čo ho vôbec spája so svetom, v ktorom chlapík kupuje kravu. Pre dieťa zo sídliska so smartfónom je ťažké nájsť sa v týchto témach. Nie sú to problémy, ktoré by riešil.

Sám som túto prekážku potreboval prekonať, aby som si k slovenskej literárnej klasike vytvoril vzťah. A vyriešil som ju tak, že som to dedinské prostredie, v ktorom sa odohráva množstvo slovenskej literárnej klasiky, začal brať ako uzavretý žánrový svet so svojimi vlastnými pravidlami.

Niečo ako western, v rámci ktorého sa široké spektrum príbehov odohráva v zdanlivo stále rovnakých kulisách, ktoré tvorí šerif, mestský saloon, kovboji, indiáni či banditi. Prostredie slovenskej dedinskej prózy možno brať nejako podobne. V kulisách, ktoré tvorí dedinská krčma, kostol či škola žijú ťažko pracujúci Jozefovia Makovia a Macovia Mliečovia; každá dedina má svojho Ondráša Machuľu. Lúky nad dedinou patria slobodomyseľným pastierom, kým lesy éterickým bytostiam a pašerákom koní.

A v tomto zdanlivo jednotvárnom svete našich predkov sa odohráva množstvo osobných i rodinných drám. Pozrieť sa na vec z tejto perspektívy je možno spôsobom, ako si obľúbiť slovenskú literárnu klasiku – či už ste študent, alebo dospelý.