Kondenzované mlieko (poviedka)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kondenzované mlieko (poviedka)

Varlam Šalamov po zatknutí NKVD v roku 1937. Foto: wikimedia

Čítanie na nedeľu.

Od hladu bola naša závisť tupá a bezmocná – ako všetky naše pocity. Cítiť sme nemali síl. Nemali sme síl ani hľadať si ľahšiu prácu, chodiť, spytovať sa, prosiť... Závideli sme iba známym, tým, s ktorými sme sa spoločne ocitli v tomto svete – tým, ktorým sa podarilo dostať prácu v kancelárii, nemocnici, koniarni – tam, kde nebolo mnohohodinovej ťažkej fyzickej práce, oslavovanej na priečeliach brán všetkých pracovných táborov ako dielo statočnosti a hrdinstva.

Len niečo vonkajšie nás mohlo vyviesť z ľahostajnosti, odviezť od pomaly sa približujúcej smrti. Vonkajšia, no nie vnútorná sila. Vo vnútri bolo všetko vypálené, spustošené. Bolo nám všetko jedno, nerobili sme si plány presahujúce zajtrajšok.

No a teraz  – mal som sa vrátiť do baraka, ľahnúť si na pričňu, ale i tak som postával pri dverách potravinového obchodu. V tomto obchode mohli nakupovať len odsúdení za obyčajné trestné činy, ako aj kriminálnici recidivisti, ktorí sa radili k „priateľom ľudu“. My sme tam nemali čo robiť, ale od chlebových bochníkov čokoládovej farby nebolo možné odtrhnúť zrak. Sladká a ťažká vôňa čerstvého chleba šteklila nozdry, že sa z toho krútila hlava. A ja som tam stál a nevedel som, či kedy nájdem silu vrátiť sa do baraka. Hľadel som na chlieb. Vtom na mňa zavolal Šestakov.

Šestakova som poznal z Veľkej zeme, z butyrskej väznice: sedel som s ním v jednej cele. Nestali sme sa priateľmi, iba sme sa poznali. Na nálezisku Šestakov nerobil v šachte. Bol inžinier geológ, vzali ho na geologický prieskum, ba aj do kancelárie. Šťastlivec sa sotva zdravil so svojimi moskovskými známymi. Neurážalo nás to – čo už sme mu my mohli v tej veci prikázať... Vlastná košeľa atď.

– Zapáľ si, – povedal Šestakov a podal mi útržok novín, nasypal tabaku, zapálil zápalku, ozajstnú zápalku...

Vtiahol som dym.

– Musím si s tebou pohovoriť, – povedal Šestakov.

– So mnou?

– Hej.

Zašli sme za baraky a sadli si na kraj starého porubu. Nohy mi zaraz oťaželi, kým Šestakov veselo kýval novučkými väzenskými topánkami, ktoré ľahko voňali rybím tukom. Nohavice sa mu odhrnuli a odhalili ponožky so šachovnicovým vzorom. Obzeral som si Šestakovove nohy s ozajstným nadšením a aj určitou hrdosťou – aspoň jeden človek z našej cely nenosí onuce. Zem pod nami sa triasla od hluchých otrasov – to pripravovali grunt pre nočnú zmenu. K nohám nám padali maličké kamienky, sivé a obyčajné, a švitorili ako vtáci.

– Presadnime si ďalej, – povedal Šestakov.

– Nezabije nás, neboj sa, ponožky zostanú celé.

– Nejde o ponožky, – povedal Šestakov a prešiel ukazovákom po horizonte. – Ako sa dívaš na toto všetko?

– Pomrieme, istotne, – odvetil som. Aj keď to bolo posledné, na čo sa mi chcelo myslieť.

– Nie, so zomieraním nesúhlasím.

– A teda?

– Mám mapu, – povedal Šestakov akýsi nesvoj. – Vezmem robotníkov, teba vezmem a pôjdeme na Čierne pramene – je to pätnásť kilometrov odtiaľto. Dajú mi priepustku. A ujdeme k moru. Súhlasíš? Všetko to predostrel s náhlivou ľahostajnosťou.

– A pri mori čo? Poplávame?

– Všetko jedno. Treba začať. Takto sa žiť nedá. „Radšej umrieť postojačky, než žiť

na kolenách“, – predniesol Šestakov slávnostne. – Kto to povedal?

Naozaj. Známa veta. No nebolo síl spomenúť si, kto a kedy vyslovil tie slová. Všetko knižné bolo zabudnuté. Knižnému sa tu neverilo. Vyhrnul som si nohavice a ukázal červené skorbutové jazvy.

– V lese si ich vyliečiš, – povedal Šestakov, – na bobuliach, na vitamínoch. Ja vás vyvediem, poznám cestu. Mám mapu...

Zatvoril som oči a rozmýšľal. K moru odtiaľto vedú tri cesty – a všetky merajú päťsto kilometrov, ak nie viac. Neberie si ma so sebou ako jedlo? Nie, pravdaže nie. No prečo klame? Veď to všetko vie rovnako dobre ako ja: a vtom som sa zľakol Šestakova – jediného z nás, ktorý sa dostal na prácu vo svojom odbore. Kto mu v tom pomohol a za akú cenu? Veď za všetko sa platí. Cudzou krvou, cudzím životom...

– Súhlasím, – povedal som, otvoriac oči. – Ale musím sa predtým trocha vykŕmiť.

– Dobre, dobre. Pravdaže, musíš. Prinesiem ti konzervy. Veď my môžeme...

Na svete je veľa druhov konzerv – mäsových, rybích, ovocných, zeleninových... Ale najlepšie sú mliečne, kondenzované mlieko. Pravdaže, netreba ich riediť horúcou vodou. Treba ich jesť lyžičkou alebo natierať na chlieb, alebo po troške piť z konzervy, jesť ich pomaly, hľadiac, ako žltne svetlá tekutá masa, ako sa na konzervu lepia cukrové hviezdičky...

– Zajtra, – povedal som, zadýchaný od šťastia, – mliečne...

– Dobre, dobre. Mliečne. – A Šestakov odišiel.

Vrátil som sa do baraka, ľahol som si a zatvoril oči. Rozmýšľalo sa ťažko. Bol to akýsi fyzický proces – po prvý raz som celkom názorne pocítil materiálnosť našej psychiky. Myslieť bolo bolestivé. Ale myslieť bolo potrebné. Nahovorí nás na útek, vezme a udá – to je celkom jasné. Zaplatí za svoju prácu v kancelárii našou krvou, mojou krvou. Nás zastrelia tam, na Čiernych prameňoch, alebo privedú nazad živých a odsúdia – pridajú ešte pätnásť rokov. Veď on musí vedieť, že odtiaľto sa dostať nedá. No mlieko, kondenzované mlieko...

Zaspal som a v prerývanom hladnom sne som videl tú šestakovskú konzervu kondenzovaného mlieka – zázračnú konzervu s nebovobelasou nálepkou. Obrovská, ako nočné nebo modrá konzerva bola prebitá na tisícich miestach, mlieko z nej presakovalo a tieklo širokým prúdom Mliečnej cesty. Rukami som sa ľahko dotýkal neba a jedol som husté, sladké, hviezdne mlieko.

Nespomínam si, čo som v ten deň robil a ako som pracoval. Čakal som, čakal, kým sa slnko skloní k západu, kým zaerdžia kone, ktoré koniec pracovného dňa uhádnu lepšie ako ľudia.

Keď zaznel zachrípnutý hvizd, pobral som sa k baraku, kde žil Šestakov. Čakal ma pri vchode. Vrecká na vatovanom kabáte sa mu vydúvali.

Sadli sme si za veľký umytý stôl v baraku a Šestakov vytiahol z vrecka dve konzervy kondenzovaného mlieka.

Rohom sekery som prederavil konzervu. Hustý biely prúd stekal po jej strieške, po mojej ruke.

– Bolo treba urobiť ešte jednu dierku. Na vzduch, – povedal Šestakov.

– Nič to, – odvrkol som oblizujúc si špinavé sladké prsty.

– Dajte lyžicu, – povedal Šestakov, otočiac sa k robotníkom, čo nás obstúpili. Desať ligotavých olízaných lyžíc sa objavilo v rukách vystretých nad stolom. Všetci stáli a dívali sa, ako jem. Nebol v tom nedostatok delikátnosti alebo skrytej túžby po pohostení. Nikto z nich nedúfal, že by som sa s ním mohol o mlieko podeliť. Také niečo tu nebolo vídať – záujem o cudzie jedlo bol celkom nezištný. Vedel som, že odvrátiť zrak od jedla, ktoré mizlo v ústach iného človeka, sa nedá. Sadol som si pohodlnejšie a jedol mlieko bez chleba, občas ho zapíjajúc studenou vodou. Zjedol som obe konzervy. Diváci sa stiahli nabok – predstavenie sa skončilo. Šestakov na mňa súcitne hľadel.

– Vieš čo, – povedal som, starostlivo oblizujúc lyžicu, – rozmyslel som si to. Choďte bezo mňa.

Šestakov pochopil a bez slova vyšiel.

Bola to, pravdaže, mizerná pomsta, slabá ako všetky moje city. No čo ešte som mohol urobiť? Vystríhať druhých – nepoznal som ich. A vystríhať bolo treba – Šestakov stihol nahovoriť piatich. Ušli o týždeň – dvoch zastrelili neďaleko Čiernych prameňov, troch súdili o mesiac. Sám Šestakov bol z procesu vylúčený, čoskoro ho kamsi odviezli, o pol roka som ho stretol na inom nálezisku. Trest za útek mu nezvýšili – vedenie s ním hralo čestne – , hoci to mohlo dopadnúť aj inak.

Pracoval v geologickom  prieskume, oholený a sýty, aj ponožky so šachovnicovým vzorom mal ešte celé. So mnou sa nezdravil – a zbytočne: napokon, dve konzervy kondenzovaného mlieka nie sú až taká veľká vec...    

(1956)

Vyšlo ako súčasť nového prekladu Šalamových Kolymských poviedok. Vychádza so súhlasom prekladateľky Anny Hlaváčovej a vydavateľa.

 

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo