Kondenzované mlieko (poviedka)

Kondenzované mlieko (poviedka)

Varlam Šalamov po zatknutí NKVD v roku 1937. Foto: wikimedia

Čítanie na nedeľu.

Od hladu bola naša závisť tupá a bezmocná – ako všetky naše pocity. Cítiť sme nemali síl. Nemali sme síl ani hľadať si ľahšiu prácu, chodiť, spytovať sa, prosiť... Závideli sme iba známym, tým, s ktorými sme sa spoločne ocitli v tomto svete – tým, ktorým sa podarilo dostať prácu v kancelárii, nemocnici, koniarni – tam, kde nebolo mnohohodinovej ťažkej fyzickej práce, oslavovanej na priečeliach brán všetkých pracovných táborov ako dielo statočnosti a hrdinstva.

Len niečo vonkajšie nás mohlo vyviesť z ľahostajnosti, odviezť od pomaly sa približujúcej smrti. Vonkajšia, no nie vnútorná sila. Vo vnútri bolo všetko vypálené, spustošené. Bolo nám všetko jedno, nerobili sme si plány presahujúce zajtrajšok.

No a teraz  – mal som sa vrátiť do baraka, ľahnúť si na pričňu, ale i tak som postával pri dverách potravinového obchodu. V tomto obchode mohli nakupovať len odsúdení za obyčajné trestné činy, ako aj kriminálnici recidivisti, ktorí sa radili k „priateľom ľudu“. My sme tam nemali čo robiť, ale od chlebových bochníkov čokoládovej farby nebolo možné odtrhnúť zrak. Sladká a ťažká vôňa čerstvého chleba šteklila nozdry, že sa z toho krútila hlava. A ja som tam stál a nevedel som, či kedy nájdem silu vrátiť sa do baraka. Hľadel som na chlieb. Vtom na mňa zavolal Šestakov.

Šestakova som poznal z Veľkej zeme, z butyrskej väznice: sedel som s ním v jednej cele. Nestali sme sa priateľmi, iba sme sa poznali. Na nálezisku Šestakov nerobil v šachte. Bol inžinier geológ, vzali ho na geologický prieskum, ba aj do kancelárie. Šťastlivec sa sotva zdravil so svojimi moskovskými známymi. Neurážalo nás to – čo už sme mu my mohli v tej veci prikázať... Vlastná košeľa atď.

– Zapáľ si, – povedal Šestakov a podal mi útržok novín, nasypal tabaku, zapálil zápalku, ozajstnú zápalku...

Vtiahol som dym.

– Musím si s tebou pohovoriť, – povedal Šestakov.

– So mnou?

– Hej.

Zašli sme za baraky a sadli si na kraj starého porubu. Nohy mi zaraz oťaželi, kým Šestakov veselo kýval novučkými väzenskými topánkami, ktoré ľahko voňali rybím tukom. Nohavice sa mu odhrnuli a odhalili ponožky so šachovnicovým vzorom. Obzeral som si Šestakovove nohy s ozajstným nadšením a aj určitou hrdosťou – aspoň jeden človek z našej cely nenosí onuce. Zem pod nami sa triasla od hluchých otrasov – to pripravovali grunt pre nočnú zmenu. K nohám nám padali maličké kamienky, sivé a obyčajné, a švitorili ako vtáci.

– Presadnime si ďalej, – povedal Šestakov.

– Nezabije nás, neboj sa, ponožky zostanú celé.

– Nejde o ponožky, – povedal Šestakov a prešiel ukazovákom po horizonte. – Ako sa dívaš na toto všetko?

– Pomrieme, istotne, – odvetil som. Aj keď to bolo posledné, na čo sa mi chcelo myslieť.

– Nie, so zomieraním nesúhlasím.

– A teda?

– Mám mapu, – povedal Šestakov akýsi nesvoj. – Vezmem robotníkov, teba vezmem a pôjdeme na Čierne pramene – je to pätnásť kilometrov odtiaľto. Dajú mi priepustku. A ujdeme k moru. Súhlasíš? Všetko to predostrel s náhlivou ľahostajnosťou.

– A pri mori čo? Poplávame?

– Všetko jedno. Treba začať. Takto sa žiť nedá. „Radšej umrieť postojačky, než žiť

na kolenách“, – predniesol Šestakov slávnostne. – Kto to povedal?

Naozaj. Známa veta. No nebolo síl spomenúť si, kto a kedy vyslovil tie slová. Všetko knižné bolo zabudnuté. Knižnému sa tu neverilo. Vyhrnul som si nohavice a ukázal červené skorbutové jazvy.

– V lese si ich vyliečiš, – povedal Šestakov, – na bobuliach, na vitamínoch. Ja vás vyvediem, poznám cestu. Mám mapu...

Zatvoril som oči a rozmýšľal. K moru odtiaľto vedú tri cesty – a všetky merajú päťsto kilometrov, ak nie viac. Neberie si ma so sebou ako jedlo? Nie, pravdaže nie. No prečo klame? Veď to všetko vie rovnako dobre ako ja: a vtom som sa zľakol Šestakova – jediného z nás, ktorý sa dostal na prácu vo svojom odbore. Kto mu v tom pomohol a za akú cenu? Veď za všetko sa platí. Cudzou krvou, cudzím životom...

– Súhlasím, – povedal som, otvoriac oči. – Ale musím sa predtým trocha vykŕmiť.

– Dobre, dobre. Pravdaže, musíš. Prinesiem ti konzervy. Veď my môžeme...

Na svete je veľa druhov konzerv – mäsových, rybích, ovocných, zeleninových... Ale najlepšie sú mliečne, kondenzované mlieko. Pravdaže, netreba ich riediť horúcou vodou. Treba ich jesť lyžičkou alebo natierať na chlieb, alebo po troške piť z konzervy, jesť ich pomaly, hľadiac, ako žltne svetlá tekutá masa, ako sa na konzervu lepia cukrové hviezdičky...

– Zajtra, – povedal som, zadýchaný od šťastia, – mliečne...

– Dobre, dobre. Mliečne. – A Šestakov odišiel.

Vrátil som sa do baraka, ľahol som si a zatvoril oči. Rozmýšľalo sa ťažko. Bol to akýsi fyzický proces – po prvý raz som celkom názorne pocítil materiálnosť našej psychiky. Myslieť bolo bolestivé. Ale myslieť bolo potrebné. Nahovorí nás na útek, vezme a udá – to je celkom jasné. Zaplatí za svoju prácu v kancelárii našou krvou, mojou krvou. Nás zastrelia tam, na Čiernych prameňoch, alebo privedú nazad živých a odsúdia – pridajú ešte pätnásť rokov. Veď on musí vedieť, že odtiaľto sa dostať nedá. No mlieko, kondenzované mlieko...

Zaspal som a v prerývanom hladnom sne som videl tú šestakovskú konzervu kondenzovaného mlieka – zázračnú konzervu s nebovobelasou nálepkou. Obrovská, ako nočné nebo modrá konzerva bola prebitá na tisícich miestach, mlieko z nej presakovalo a tieklo širokým prúdom Mliečnej cesty. Rukami som sa ľahko dotýkal neba a jedol som husté, sladké, hviezdne mlieko.

Nespomínam si, čo som v ten deň robil a ako som pracoval. Čakal som, čakal, kým sa slnko skloní k západu, kým zaerdžia kone, ktoré koniec pracovného dňa uhádnu lepšie ako ľudia.

Keď zaznel zachrípnutý hvizd, pobral som sa k baraku, kde žil Šestakov. Čakal ma pri vchode. Vrecká na vatovanom kabáte sa mu vydúvali.

Sadli sme si za veľký umytý stôl v baraku a Šestakov vytiahol z vrecka dve konzervy kondenzovaného mlieka.

Rohom sekery som prederavil konzervu. Hustý biely prúd stekal po jej strieške, po mojej ruke.

– Bolo treba urobiť ešte jednu dierku. Na vzduch, – povedal Šestakov.

– Nič to, – odvrkol som oblizujúc si špinavé sladké prsty.

– Dajte lyžicu, – povedal Šestakov, otočiac sa k robotníkom, čo nás obstúpili. Desať ligotavých olízaných lyžíc sa objavilo v rukách vystretých nad stolom. Všetci stáli a dívali sa, ako jem. Nebol v tom nedostatok delikátnosti alebo skrytej túžby po pohostení. Nikto z nich nedúfal, že by som sa s ním mohol o mlieko podeliť. Také niečo tu nebolo vídať – záujem o cudzie jedlo bol celkom nezištný. Vedel som, že odvrátiť zrak od jedla, ktoré mizlo v ústach iného človeka, sa nedá. Sadol som si pohodlnejšie a jedol mlieko bez chleba, občas ho zapíjajúc studenou vodou. Zjedol som obe konzervy. Diváci sa stiahli nabok – predstavenie sa skončilo. Šestakov na mňa súcitne hľadel.

– Vieš čo, – povedal som, starostlivo oblizujúc lyžicu, – rozmyslel som si to. Choďte bezo mňa.

Šestakov pochopil a bez slova vyšiel.

Bola to, pravdaže, mizerná pomsta, slabá ako všetky moje city. No čo ešte som mohol urobiť? Vystríhať druhých – nepoznal som ich. A vystríhať bolo treba – Šestakov stihol nahovoriť piatich. Ušli o týždeň – dvoch zastrelili neďaleko Čiernych prameňov, troch súdili o mesiac. Sám Šestakov bol z procesu vylúčený, čoskoro ho kamsi odviezli, o pol roka som ho stretol na inom nálezisku. Trest za útek mu nezvýšili – vedenie s ním hralo čestne – , hoci to mohlo dopadnúť aj inak.

Pracoval v geologickom  prieskume, oholený a sýty, aj ponožky so šachovnicovým vzorom mal ešte celé. So mnou sa nezdravil – a zbytočne: napokon, dve konzervy kondenzovaného mlieka nie sú až taká veľká vec...    

(1956)

Vyšlo ako súčasť nového prekladu Šalamových Kolymských poviedok. Vychádza so súhlasom prekladateľky Anny Hlaváčovej a vydavateľa.

 

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo