Zlatý štandard nad zlato?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zlatý štandard nad zlato?

Londýn, 13. december 2012. Britská kráľovná Alžbeta II. si prezerá tehličky zlata počas návštevy britskej centrálnej banky Bank of England. FOTO: TASR /AP Eddie Mulholland

Na konci minulého roku sme boli svedkami pokusu posilniť našu zvrchovanosť tým, že zásoby zlata NBS deponované v zahraničných centrálnych bankách vrátia na rodnú hrudu. Politické ťahanice vyšli do stratena, ale príbeh zlata si rozhodne zasluhuje pozornosť.

Napriek tomu, že zlato už pred takmer polstoročím prešlo procesom demonetizácie, t. j. jeho hodnota už nie je spojená s hodnotou žiadnej meny, stále zostáva najfascinujúcejším kovom v ľudských dejinách. Na počudovanie, je stále aj predmetom záujmu centrálnych bánk. Pravda, nie všetkých.

Ľudstvo za celú svoju históriu nazhromaždilo približne 194-tisíc ton žltého kovu. Keby sa z doteraz vyťaženého zlata odliala alebo vykovala kocka, mala by hranu dlhú 22 metrov. Ďalších odhadom 54- až 70-tisíc ton ešte stále čaká na svoje vyťaženie v zemi.

Rýdzosť alebo čistota zlata sa udáva v karátoch. Jeden karát predstavuje 1/24 hmotnostného podielu zlata. Zlato, s ktorým sa stretávame pri šperkoch, je najčastejšie 14-karátové, t. j. obsahuje 58,5 % zlata. Zvyšok hmotnosti kovovej časti šperku predstavuje 32 % striebra a cca 10 % iných kovov, ktoré sa pridávajú s cieľom získať žiadaný farebný odtieň šperku.

Na mincové účely sa používa 20- až 22-karátové zlato (83 až 92 %) a pre investičné účely zväčša 24-karátové zlato obsahujúce nie menej než 99,9 % čistého žltého kovu. Investičné mince a odliatky dnes bežne dosahujú čistotu 99,99 %, kanadská mincovňa dokonca razí mince s rýdzosťou 99,999 %.

Zlato sa stalo hlavným univerzálnym výmenným artiklom nielen vďaka svojej kráse, ale najmä vďaka svojej stálosti. Je takmer nezničiteľné. Je chemicky veľmi stále, nekoroduje a v čase nemení svoj objem, hmotnosť a ani vzhľad. Je však až príliš vzácne, preto popri ňom až do 19. storočia fungovalo ako univerzálna výmenná komodita aj striebro. Vzájomný výmenný pomer medzi zlatom a striebrom osciloval medzi 5 až 6 dielmi striebra za jeden diel zlata.

Na konci 18. a začiatkom 19. storočia došlo k zaujímavému javu, keď dopyt po čínskom hodvábe, porceláne a čaji vysal z európskeho trhu väčšinu striebra. V dôsledku masívnej inflácie sa čínsky trh vrátil k používaniu kovových mincí a preferencia striebra vyhnala jeho cenu až k pomeru 2 : 1 voči zlatu. Tok striebra z Európy do Číny vtedy presahoval 100 ton ročne. Európsku zápornú platobnú bilanciu v polovici 19. storočia vyriešili dosť nemorálne Briti dovozom ópia, zo svojej korunnej kolónie India. Fajčeniu ópia so zhubnými následkami prepadla v tomto období nemalá časť poddaných čínskeho cisára a tvrdé postihy pašerákov ani obchodníkov na tom nič nezmenili. Briti dokonca kvôli ópiu neváhali viesť s Čínou dve tzv. ópiové vojny. V oboch vyhrali.

Tzv. bimetalický štandard pretrval vo väčšine krajín až do druhej polovice 19. storočia, keď bol postupne nahradený tzv. zlatým štandardom, t. j. naviazaním meny jednotlivých štátov výhradne na zásoby zlata držané príslušnou bankou. K zlomu došlo v roku 1879, keď prudko poklesli ceny striebra. Pokles bol taký masívny, že trhová cena striebra v minciach bola nižšia než nominálna hodnota týchto mincí. Tento stav pretrval v podstate dodnes, keď cena 1 troyskej unce zlata zodpovedá na trhu hodnote približne 86 unciam striebra. Pre úplnosť treba dodať, že troyská unca (skratka oz.) nemá pôvod v antickej Tróji, ale na stredovekom trhovisku francúzskeho mesta Troyes v kraji Champagne a predstavuje 31,1034768 gramu.

Tvrdá mena z Kremnice

Svojou trochou do histórie zlata prispela aj naša krajina, vtedy sa ešte skrývajúca za nenápadným označením Horné Uhry. Za vlády kráľov z dynastie Anjou došlo k obrovskému rozmachu ťažby drahých kovov v oblasti stredoslovenských banských miest. V roku 1328 kráľ Karol I. Róbert udelil Kremnici spolu s mestskými právami aj právo razby mincí. Za vlády jeho syna Ľudovíta I., ktorý ako jediný z uhorských kráľov si vyslúžil prídomok „Veľký“, už platil kremnický zlatý floren za jednu z najvyhľadávanejších európskych mien. Kremnická mincovňa si udržala svoje postavenie, aj keď sa v 16. storočí Uhorsko stalo súčasťou Habsburského súštátia.

Na území Habsburskej ríše, resp. Rakúsko-Uhorska sa až do roku 1892 platilo tzv. konvenčnými, neskôr spolkovými toliarmi a zlatníkovou menou. Pričom 1 spolkový toliar sa rovnal 2 zlatníkom a 1 zlatník (nem. gulden alebo florin, maď. forint) sa pôvodne delil na 60 grajciarov, ale v roku 1857 bol „decimizovaný“ na 100 grajciarov). Napriek jeho názvu šlo o menu nominovanú v striebre.

Primárne pre účely medzinárodného obchodu sa razili však aj zlaté mince. Ide o známe a v mnohých rodinách dodnes opatrované zlaté dukáty z 22-karátového zlata s hmotnosťou 3,49 gramu. Kremnická razba pri dukátoch, ale aj iných minciach sa dá poznať podľa malého písmena „B“, resp. po roku 1868 „K.B.“ pri nohách postavy panovníka, resp. pod jeho hlavou na reverze mincí. V menších množstvách sa razili aj väčšie takmer 14-gramové štvordukáty. Špecialitou habsburskej monarchie počas celej doby jej trvania bolo, že rakúske (viedenské) a uhorské (kremnické) razby mincí síce zachovávali identické rozmery a hmotnosť mincí, ale na oboch stranách mince sa líšili vyrazenou symbolikou.

V roku 1869 sa Rakúsko-Uhorsko stalo pridruženým členom tzv. Latinskej menovej únie. Bolo to združenie Francúzska, Belgicka, Talianska a Švajčiarska, ktoré sa dohodli na menovej únii. Každý štát si síce formálne ponechal svoju menu, ale jej nominálne hodnoty boli definované jednotne. Napríklad najpoužívanejším zlatým minciam v nominále 20 frankov/lír zodpovedala hmotnosť 6,45 gramov zlata s čistotou 90 %. Je zaujímavé, že čistota zlata bola udávaná v percentách, a nie v karátoch. Išlo o ďalšie z mnohých dedičstiev po Napoleonovi Bonapartem, ktorý 20-frank zaviedol v ním čerstvo zavedenej metrickej sústave. Zavedením zlatej frankovej meny, resp. jej derivátov na obsadených územiach (v Taliansku napr.) sa Napoleon pokúšal zlomiť rastúcu dominanciu britskej libry. Treba povedať, že neúspešne, ale myšlienka na jednotnú menu na európskom kontinente prežila. Okrem 20-frankových mincí boli v príslušnom pomere hmotnosti zlata definované ešte 10-, 50- a 100-frankové mince. Pre praktickejšie používanie boli menšie mince definované v striebre. Zaujímavý bol 5-frank, ktorý mohol byť strieborný aj zlatý.

Rakúsko-uhorská monarchia si pre vnútorný trh naďalej ponechala svoju zlatníkovú menu, ale pre účely zahraničného obchodu vznikla tzv. zlatá obchodná mena. Až do roku 1891 boli vo Viedni a v Kremnici razené zlaté mince zodpovedajúce 10- a 20-frankovým nominálom. Vznikli tak veľmi zaujímavé mince, ktoré majú na averznej strane pri štátnom znaku vyrazené dve hodnoty. Desiatim frankom zodpovedal 4-zlatník a 8-zlatník bol ekvivalentom 20-franku.

Podobný prístup zvolilo aj Rusko a za cára Alexandra III. prispôsobilo hodnotu svojich 5- a 10-rubľových mincí (pre svoj charakteristický červenkastý odtieň daný prísadou medi ich volali červonce) nominálnej hodnote desiatim a dvadsiatim frankom. Pravda, už za Mikuláša II. po prehratej vojne s Japonskom a následných sociálnych a hospodárskych otrasoch musel byť rubeľ devalvovaný a nominálom Latinskej menovej únie zodpovedali mince v netradičných hodnotách 7,5 a 15 rubľov.

Latinská menová únia býva niekedy uvádzaná ako akýsi predobraz dnešného eura. To, samozrejme, treba brať s veľkou rezervou, ale príbeh tohto pokusu o jednotnú európsku menu je v mnohom poučný aj dnes. Definitívnu ranu ambíciám Latinskej únie presadiť sa na európskom kontinente zasadila nemecká ríšska marka. Po zjednotení Nemecka v roku 1870 vznikol na európskom kontinente štát, ktorého hospodárskej sile Francúzsko a s ním spriaznené štáty nestačili. Latinská menová únia prežívala spolu so zlatým štandardom až do prvej svetovej vojny a po nej sa víťazné Francúzsko dokonca pokúsilo o jej obnovenie, ale bez hoci porazeného, ale stále hospodársky najsilnejšieho štátu na kontinente bol pokus odsúdený na neúspech.

Zlatý štandard

Hospodárska sila Nemecka pôsobila predovšetkým na Rakúsko-Uhorsko. V roku 1892 aj ono zaviedlo vlastnú zlatú menu, čo fakticky znamenalo vystúpenie z Latinskej menovej únie, hoci zlaté obchodné mince naďalej zostali v platnosti. Z jedného kilogramu zlata bolo vyrazených 3280 rakúsko-uhorských korún. Koruna sa delila na 100 halierov, čo od monarchie neskôr prevzalo aj nástupnícke Československo a do zavedenia eura platilo aj u nás – len bez zlatého štandardu.

Okrídlený výraz „mena je krytá zlatom“ vytlačený na papierových bankovkách však neznamená, že centrálna banka je schopná každú vytlačenú bankovku „vyvážiť“ príslušným množstvom zlata zo svojich zásob. Aj v ére zlatého štandardu zohrávala nemalú rolu dôvera v menu. Na prelome 19. a 20. storočia centrálne banky vtedajších veľmoci držali vo svojich trezoroch zásoby zlata na úrovni 15 až 20 % nimi vydaných papierových peňazí. Hlavnou svetovou rezervnou menou v tejto dobe bola britská libra. Neotrasiteľná dôvera v ňu dovolila Bank of England mať na konci 19. storočia vo svojich trezoroch zlato zodpovedajúce menej než 10 % hodnoty menovej bázy britskej libry, t. j. všetkých peňazí, ktoré banka dala vytlačiť či vyraziť a pustiť do obehu.

Foto: Wikipedia.org

Zlatý štandard nevznikol nariadením žiadnej autority, ale takrečeno „zdola“ si ho presadil trh. Zaujímavosťou zlatého štandardu bolo, že dokázal fungovať aj bez centrálnej banky. Stačilo, aby banky tlačiace vlastné bankovky dodržiavali pri ich množstve pravidlo zameniteľnosti bankoviek za ekvivalent množstva zlata určený štátom. Kým držitelia bankoviek verili, že banka, ktorá vydala bankovky, im ich na požiadanie vymení za zlato, všetko fungovalo, ako malo. Až do konca roku 1913, keď vznikol Federálny rezervný systém (FED), takto fungovali napríklad Spojené štáty americké.

Dodržiavanie zlatého štandardu malo jeden pozitívny vedľajší produkt. Vojny vedené v priebehu tejto éry boli poväčšine krátke, rýchle a obmedzené. Zlatý štandard vo svojej podstate nepripúšťal infláciu, preto pokiaľ sa štáty nechceli ekonomicky zruinovať, bojovali len potiaľ, pokiaľ im stačili peniaze – teda zlato. Je veľmi príznačné, že jednou z obetí 1. svetovej vojny sa stal aj zlatý štandard. Bojujúce štáty oboch strán v jednu chvíľu uprednostnili vojnové úsilie pred finančnou stabilitou a začali tlačiť zlatom nekryté inflačné papierové peniaze. Výsledkom bolo, že na konci vojny na tom boli víťazi (okrem USA) ekonomicky len o málo lepšie ako porazení.

Ale zlatý štandard nie je všeliekom. Unáhlený návrat britskej libry k zlatému štandardu presadený lordom – kancelárom pokladu Winstonom Churchillom v roku 1931 býva uvádzaný ako jeden z faktorov, ktorý významne predĺžil a prehĺbil trvanie Veľkej hospodárskej krízy. Nedomysleným obnovením naviazania britskej libry na zlato v kurze spred 1. svetovej vojny bola z finančného trhu doslova vysatá hotovosť. Veľká Británia následne upadla do deflácie a medzinárodný obchod na európskom kontinente sa takmer zrútil.

Po 2. svetovej vojne jedinou menou, ktorá bola schopná ustáť svoju hodnotu voči zlatu, bol americký dolár. Všetky ostatné meny následne odvodzovali svoju hodnotu od pomeru k nemu. Tak sa zrodil tzv. Bretton-woodsky systém, ktorý pretrval až do roku 1971, keď pod tlakom ekonomických problémov USA čiastočne spôsobených, ako inak, zase vojnou – tentoraz vietnamskou, prezident Nixon oznámil svetu, že USA od zlatého štandardu odstupujú. Od roku 1973 všetky svetové meny drží na vodou len dôvera v ne samotné, resp. dôvera v štát, že je a bude schopný splatiť svoje záväzky.

V 90. rokoch sa chvíľu zdalo, že nastáva neobmedzená doba mieru, prosperity a voľného zahraničného obchodu. Centrálne banky západných štátov začali rozpredávať svoje zásoby zlata. Dôvody boli pragmatické: načo držať tony zlata v trezoroch všelikde po svete, keď zlato nenesie úroky, treba ho draho strážiť a skladovať. A predovšetkým, mena aj tak stojí na dôvere v ňu samotnú, a nie na zlatých zásobách centrálnej banky.

Za príklad býva dávaná Kanada, ktorá takto znížila svoje zásoby zlata úplne na nulu. Lenže je v tom háčik. Kanada má bohaté zásoby zlata v zemi a keby bolo treba, ťažbou ich vie zase doplniť. Pre Austráliu platí to isté. Dokonca jej podzemné zásoby zlata sú považované za najväčšie na svete. Tieto krajiny nasledovala v relatívne nedávnom období Česká republika, ktorej po rozpredaní zlatých zásob zostalo necelých 8 ton zlata určeného v podstate len na razbu pamätných zlatých mincí a medailí.

Opäť na scéne

Už v polovici 2000-ich rokov sa ale saldo predaja zlata centrálnymi bankami v očakávaní ekonomických problémov začalo postupne vyrovnávať a finančná kríza priniesla zvrat. Od roku 2010 centrálne banky zlato opäť nakupujú. Za posledných 10 rokov do ich zlatých zásob každoročne pribudlo približne 450 ton zlata (v roku 2018 až 651 ton).

Kríza odštartovala prudký rast ceny zlata. V jej závere, v roku 2012, cena dosiahla až 1900 USD/oz. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov síce klesla až k 1000 USD, ale dnes už zase atakuje 1600 USD/oz.

Západné štáty v priebehu finančnej krízy predaj svojho zlata zastavili a dodnes ho neobnovili. Aj po znížení svojich zásob si ale západné demokracie stále uchovali najväčšie zásoby zlata na svete: 1. USA 8133 t, 2. Nemecko 3340 t, 3./4. Taliansko a Francúzsko, obe po 2400 t s minimálnym rozdielom. Nemecko dokonca počas krízy stiahlo časť svojich zlatých zásob uložených dovtedy v zahraničí, domov do Frankfurtu. V prepočte na jedného obyvateľa tak najviac zlata držia ešte stále centrálne banky západnej Európy a USA. Dalo by sa povedať, že napriek všetkému sú euro a americký dolár menami, za ktorými stoja najväčšie zásoby zlata na svete. Okrem toho, len v Nemecku vlastnia súkromné osoby ďalších asi 8700 ton zlata, čo predstavuje cca 114 gramov (3,7 unce) na osobu. Okrem Nemcov sú veľmi vášnivými nakupovačmi zlata Indovia, ale tam je to dané do značnej miery kultúrnymi tradíciami.

Najväčšími súčasnými nadobúdateľmi zlata sú centrálne banky Ruska a Číny. Rusko odštartovalo masívne nákupy zlata po finančnej kríze v roku 2011. Kríza mala na Rusko obzvlášť tvrdé dosahy a výrazne zakrojila do ruských devízových (dolárových) zásob. Prakticky paralelne bežiace „kvantitatívne uvoľňovanie“ (faktická devalvácia) amerického dolára (ktorým FED primárne sledoval svoje vlastné vnútroekonomické ciele, nie útok na rubeľ) ukázalo, že rezervy držané v zahraničnej mene sú príliš ľahko zraniteľné a nemusia stačiť na preklenutie krízového obdobia.

Pritom na konci Stalinovej éry ZSSR vlastnil cca 2500 t zlata, ktoré sa však rozplynuli v dobách stagnácie za brežnevovskej éry na nákupy obilia a import ropných technológií zo Západu. Rusko je dnes so svojimi zásobami odhadovanými na 2120 až 2242 ton piatym najväčším držiteľom zlata a stále intenzívne doplňuje svoje zásoby vydrancované za sovietskej éry.

Je veľmi málo známou skutočnosťou, že sovietske Rusko v dvadsiatych rokoch minulého storočia potichu razilo zlaté predrevolučné ruble s portrétom cára. Dôvod bol, ako inak, pragmatický. Ak boľševické Rusko chcelo nakupovať tovar v zahraničí, muselo platiť zlatom. Lenže predávajúci odmietali prijímať mince s revolučnou symbolikou. Preto došlo na tzv. novorazbu cárskych mincí. Až v rokoch 1972 – 1982 Sovietsky zväz viac-menej z propagandistických dôvodov pri príležitosti moskovskej olympiády sovietsky Gosbank vyrazil 10-rubľové „červonce“ podľa vzoru neuskutočnenej razby z dvadsiatych rokov minulého storočia. Použili sa pôvodné raznice, a preto mince so sejúcim kolchozníkom na reverze majú na averze znak sovietskeho Ruska, a nie ZSSR. Mince sú dodnes vyhľadávaným zberateľským artiklom.

Aj Čína súčasným nákupom a masívnou vlastnou ťažbou fakticky len dobieha zameškané. Po „kultúrnych“ a iných revolučných experimentoch zostala na konci 20. storočia fakticky bez zlatých zásob. Dnes je, naopak, prvá v ťažbe zlata. Väčšina z neho ide práve do zlatých rezerv. Čínske zásoby zlata sa za posledných dvadsať rokov zoštvornásobili (pribúdajú priemernou rýchlosťou cca 80 ton za rok). Čína oficiálne deklaruje vlastníctvo 1948 ton zlata, čo by predstavovalo 6. najväčšie zásoby na svete. Experti však odhadujú, že Čína drží v skutočnosti až 2600 ton zlata, čo by z nej robilo dokonca tretieho najväčšieho vlastníka zlata na svete.

Nakupovanie zlata štátmi, v ktorých vládnu autoritárske režimy, má svoju logiku. Autoritárske režimy majú zo svojej podstaty vyššie sklony k pesimizmu vo vzťahu k budúcim hrozbám. Hlavám demokratických štátov sa (pri dodržiavaní zákonov) v podstate nemôže stať nič horšie než to, že prehrajú voľby a odídu z ministerských kresiel do opozičných parlamentných lavíc. Prípadne ak to vo voľbách dopadne skutočne zle, splynú s trhom práce.

Obyvatelia autoritárskych štátov a diktatúr takúto bezbolestnú možnosť zmeny vlády nemajú. Preto predstaviteľom autoritárskych režimov ide pri výbuchu nespokojnosti vlastných obyvateľov s ich ekonomickou situáciou dosť často o život. Čína a Rusko nakupujú zlato ako poistku či „železnú rezervu“ pre prípad krízy, ako bola tá v rokoch 2008 až 2011. Autoritárske režimy navyše na rozdiel od demokratických vlád neuvažujú v štvorročných volebných cykloch či funkčných obdobiach bankových rád. Ide im o to, aby sa udržali v zdraví pri moci čo najdlhšie a na to potrebujú okrem iného ochrániť vlastný finančný systém či aspoň mať za čo nakúpiť potraviny a poskytnúť svojim obyvateľom príslovečné „chlieb a hry“, ak by niekedy v budúcnosti nastalo to najhoršie. Desivou alternatívou je hladný a o svoje úspory pripravený dav v uliciach, zúrivo bažiaci po krvi toho, kto jeho biedu naozaj alebo domnelo spôsobil.

O niečom vypovedá skutočnosť, že v uplynulom roku nakúpilo veľké objemy (vyše 70 ton) zlata aj Turecko. Okrem týchto krajín sa zhromažďovaniu zlatých zásob venujú s obľubou aj ázijské monarchie. Ich prírastky zásob však ani zďaleka nedosahujú objemy Ruska a Číny.

Čo teda so zlatom ďalej?

Problémom súčasnosti je, že inou záložnou univerzálne akceptovanou menou, než je americký dolár, dnešný svet nedisponuje. Euro na svojom začiatku malo ambície stať sa alternatívou dolára, ale ukázalo sa, že najskôr musí prekonať svoje vnútorné problémy vyplývajúce z fiškálnej nedisciplinovanosti niektorých svojich členov. A súdruhovia v Pekingu, aj keď sa tomu asi v budúcnosti nevyhnú, zatiaľ ešte zjavne netúžia po tom, aby na miesto amerického dolára nastúpil ich jüan (kódové označenie CNY, ale často sa používa aj RMB, čo je skratka vyjadrujúca čínsky názov „ľudová mena“).

Už zbežný pohľad na priebeh kurzov odhalí, že americký dolár a zlato idú takmer vždy proti sebe. Keď dolár stráca, zlato posilňuje a naopak. Preto je vcelku prirodzené, že aj centrálne banky Ruska a Číny, ktoré držia devízové zásoby v USD (a spolu s nimi prakticky všetci veľkí svetoví hráči okrem samotných USA), vyvažujú svoje devízové rezervy práve zlatom.

Faktom je, že keď nastane všeobecná kríza, pri ktorej sa otriasajú spoločenské základy štátov a dôjde ku kolapsu medzinárodného obchodu, platí sa vždy a len zlatom. Dôvery, a teda všetkej svojej hodnoty zbavené papierové peniaze predávajúci aj veritelia vtedy odmietajú. Platilo to počas oboch svetových vojen a jemný náznak toho, čo sa môže stať, sme videli aj pomerne nedávno počas finančnej krízy 2008 – 2011.

Preto by sme mali byť s definitívnym zavrhovaním zlata ako finančného nástroja trochu opatrní. Optimistický kalkul, že sa nám nemá čo stať, pretože všetci sa predsa tešia na globalizovanú a multikultúrnu budúcnosť, sa nemusí naplniť už len s ohľadom na klimatickú kataklizmu, ktorú trochu paradoxne hlásajú tie isté ideologické skupiny. Potom sa nám tých našich slovenských 31,7 tony zlata, ktoré tvoria cca 20 % našich celkových devízových rezerv, môže celkom hodiť. To, že nie sú všetky uložené v Bratislave, vychádzajúc z historickej skúsenosti, nemusí byť až tak na škodu. Na konci októbra 1944 pred postupujúcou nemeckou armádou museli byť naše zlaté zásoby urýchlene letecky evakuované z Kremnice cez Tri Duby do Moskvy.

Zlato je v súčasnosti jednou z najobľúbenejších investičných komodít. Síce neprináša úroky a ani na rast jeho ceny sa nedá úplne spoľahnúť, ale pre svojich vlastníkov predstavuje určitú istotu. Na rozdiel od akcií či negarantovaných dlhopisov jeho cena nikdy neklesne na nulu. Ako ukázal aj vývoj ceny zlata po jeho prudkom náraste v roku 2012, následný prepad ceny sa zastavil na hodnote nákladov na jeho ťažbu a odvtedy cena zase pomaličky stúpa.

Tých, ktorí snívajú o znovuzavedení zlatého štandardu, musím však sklamať. Zlatý štandard bol vynikajúci v časoch, keď predmetom drvivej väčšiny obchodných transakcií bol hmotný tovar. Dnes je predmetom veľkej časti obchodnej výmeny nehmotné know-how, informácie či softvér. Na krytie takto štruktúrovaného obchodu prosto na svete nie je zlata dosť a pokiaľ sa bude obchodu a bezhotovostným platbám naďalej dariť, trend bude presne opačný. Môže smerovať dokonca až k tomu, že papierové peniaze budú časom úplne nahradené virtuálnymi.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo