Môj rodič spáchal strašný zločin, toto mám ako prežiť?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môj rodič spáchal strašný zločin, toto mám ako prežiť?

FOTO TASR – Jakub Kotian

Niekto dal zavraždiť novinára, niekto podplácal politikov, niekto robil podvody. Možno budú spravodlivo potrestaní, ale ako to majú uniesť ich deti?

Nedávno som bola svedkom jednej zaujímavej debaty. Hovorilo sa v nej o deťoch významných podnikateľov. Teda najmä tých, ktorých zbohatnutie sa nezakladalo na normálnom podnikateľskom talente a úsilí, ale na politických kontaktoch a nízkych morálnych zábranách. Veľa detí týchto ľudí má alebo malo problémy rôzneho druhu: od drogových úletov až po neschopnosť viesť normálny život. Mohli si užívať bohatstvo, ktoré rodina ľahko nadobudla, namiesto toho sa trápili a nezvládali svoj život.

Človek sa môže aj škodoradostne potešiť, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. A že trest za podvody či zločiny rodičov sa preniesol na deti. Ale to je vždy mimoriadne krutý trest a nie celkom spravodlivý.

Viacerí dôležití ľudia boli zrejme Zuzane Tománkovej zaviazaní. Zdieľať

Mimochodom, prečo bola akási Zuzana Tománková, šéfka resocializačného zariadenia, takou vplyvnou osobou? Len preto, lebo mohla manipulovať mladistvými ľahko ovplyvniteľnými dievčatami? Alebo najmä preto, že do svojho zariadenia prijímala aj deti vplyvných ľudí, ktoré mali problémy s drogami? Viacerí dôležití ľudia jej zrejme boli zaviazaní – za pomoc, za diskrétnosť aj za nádej, že ich deti zachráni.

Teraz je pred súdom, vo väzení či v očakávaní, že si po nich príde polícia, viacero úspešných a bohatých ľudí. Viacerí sú už na verejnom pranieri aj bez súdu – Kočner, Zsuzsová, Bašternák, Trnka, Jankovská, Počiatek... A takmer všetci majú deti. Ako ony unesú tento verejný pranier? Ako unesú, že ich rodičia, ktorí dlho pôsobili ako zdanlivo úspešní ľudia, zrazu získajú pečať zločinca? Môj milujúci a milovaný rodič páchal zlé činy? Toto mám ako prežiť?

Na tieto otázky som intenzívne myslela pri čítaní knihy nemeckej autorky Alexandry Senfft Bolestivé mlčanie (knihu vlani v lete po slovensky vydala Premedia). Alexandra Senfft je vnučkou bývalého vyslanca Nemeckej ríše v Tisovej Slovenskej republike a je dcérou Ludinovej najstaršej dcéry Eriky. Tá kniha je len okrajovo o samotnom vyslancovi Hannsovi Ludinovi, ktorého v Československu v roku 1947 popravili. Je najmä o jeho rodine, ktorá dostala takéto nemilé dedičstvo, a o osude najstaršej dcéry Eriky.

Po Ludinovi ostalo šesť detí, najmladší syn mal v čase otcovej smrti len štyri roky. Najstaršia Erika mala štrnásť. Jej ešte z väzenia otec stihol posielať listy, v ktorých dostávala životné rady. Otec jej kázal o rôznych cnostiach. Dcére napríklad radil, aby žila „bezpodmienečne pravdivo“. Napomínal ju, aby bola poriadna a užitočná a že ako žena má priam povinnosť vyzerať pekne. Má sa preto venovať športu a nezanedbávať sa. „Konaj a hovor tak, aby si sa mohla vždy za svoje činy zodpovedať – pred sebou a ak to bude nutné, tak aj pred ostatnými,“ písal svojej dcére človek, ktorý ešte aj na prvý výsluch po prehratej vojne prišiel v uniforme, zrazil opätky a vystrúhal nacistický pozdrav. Ale súdu sa nevyhýbal, hoci možno by sa mu to bolo podarilo.

Erika Ludin problémy zaháňa večierkami, alkoholom a striedaním partnerov. Zdieľať

Manželka Hannsa Ludina v rodine až do svojej smrti verne udržiavala spomienku na láskavého otca s veľkými ideálmi, ušľachtilého vojaka slúžiaceho svojej vlasti. Jej deti, ktoré na nej viseli a žiarlivo bojovali medzi sebou o jej lásku, sa prirodzene stotožnili s jej výkladom. Teda s legendou o otcovi, na ktorého môžu byť pyšní. Až po jej smrti sa to celé zosypalo. Syn Malte po matkinej smrti natočí dokument Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem. V roku 2005 tak nemilosrdne zrúti celú rodinnú legendu o otcovi, ktorý za nič nemohol a ktorý nič netušil o deportáciách Židov, pod ktoré sa podpísal. A vnučka Alexandra napíše drsnú knihu Bolestivé mlčanie. Pretože najviac postihla rodinná história práve jej matku Eriku.

Erika si otca najviac pamätala a bol pre ňu životným vzorom. Najviac si aj užívala osud prominentnej vyslancovej dcéry. V Bratislave bývala rodina v honosnej vile, mali služobníctvo, chodilo sa na lyžovačky do Tatier. Erika mala dokonca tú česť, že ju predstavili Hitlerovi. Keď však bola v citlivom veku dozrievania, prišiel pád Nemecka, otcova internácia, poprava, jej detstvo sa skončilo. A jej rodina sa na spoločenskom rebríčku prepadla o niekoľko poschodí. Rodina sa vzdá aj viery v Boha, ktorá ešte v generácii pred ňou bola.

Napriek tomu, že širšia rodina sa snaží pomáhať, Erika sa na strednú školu dostane len vďaka štipendiu a patrí tam medzi chudobnejšie deti. Rebeluje, neučí sa, má zdravotné problémy, ktorých pôvod je záhadný. Zo školy ju ako problémové a ťažko zvládnuteľné dieťa vyhodia ešte pred maturitou.

Je však krásna, má šarm, sexepíl, tieto zbrane začne používať na to, aby opäť stúpala na spoločenskom rebríčku. Dokáže si podmaniť mužov, môže si vyberať medzi atraktívnymi partnermi, ale vnútri je stále dieťa, závislé na svojej matke, žiarliace na svojich súrodencov, nerozhodné, zmätené. Problémy zaháňa večierkami, alkoholom a striedaním partnerov.

Erika sa priatelí s herečkou Romy Schneider či s manželkou prezidenta Willyho Brandta. Zdieľať

Vydá sa za právnika z bohatej rodiny, majú dve deti, patria do prominentnej spoločenskej vrstvy Nemecka. Erika sa priatelí s herečkou Romy Schneider či s manželkou prezidenta Willyho Brandta. Cestuje po svete, doma organizuje prestížne umelecké salóny a večierky. Napriek tomu nie je šťastná.

Nezvláda byť dobrou matkou, upadá do depresií, priveľa pije a húževnato podvádza svojho muža. Keď tomu dôjde trpezlivosť a opustí ju, Erika sa cíti ako obeť. Ľutuje sa, neustále obviňuje svoje okolie a nezvláda starostlivosť o domácnosť. Jej deti musia z domu predčasne odísť do internátnej školy. Erika strieda milencov aj obdobia eufórie a depresie. Všetko rieši kombináciou alkoholu a liekov. Matka sa o ňu obetavo stará až do svojich deväťdesiatich rokov. Možno má pocit viny, možno tuší, že dcérine problémy súvisia aj s tým, že sa stále húževnato držia ilúzií o mŕtvej hlave rodiny. Ale matka neuhne z tejto stratégie do konca svojho života.

Až jej vnučka Alexandra Senfft, dcéra nešťastnej Eriky, začala pátrať po tom, prečo vlastne jej matka mala taký nevydarený život. Základ problémov našla v rodine, ktorá odmietla vinu a prijala pozíciu obete. A všetku energiu vkladala do toho, aby sa obhájila, aby udržala svoju verziu a nevidela realitu. Aby tak „nezradila“ manžela a otca.

Dôležitú rolu teda zohrala Ludinova manželka Erla. To ona legendu o Hannsovi Ludinovi ako o dokonalom mužovi s kolosálnymi ideálmi tvrdohlavo bránila. A hoci Alexandra Senfft svoju babku milovala a obdivovala, identifikovala bez milosti jej vinu. Erla Ludin nedovolila sebe ani svojim deťom, aby sa v rodine aspoň nastolila otázka viny, a hatila im tak cestu k realite.

Ublížila tak nielen deťom, ale aj sama sebe. Ani ona nemohla ako žena, matka celkom dozrieť. Statočne premáhala biedu a obetavo vychovávala svojich šesť detí, napriek tomu nebola pre svoje deti silnou matkou, o ktorú sa mohli vo svojich pochybnostiach oprieť. Vo svojej knihe Alexandra Senfft cituje psychológa Jürgena Müller-Hochhagena: „Kto neprijme vinu, stráca dospelosť. Dôsledkom je potom parentifikácia detí, to značí, že je im pridelená v podstatných bodoch rodičovská rola. Také čosi sa vyskytuje, prirodzene, aj v iných kontextoch, nielen na pozadí národného socializmu...“

Alexandra Senfft píše o svojej nešťastnej matke Erike, že mala panický strach zo sklamania, pritom neustále sklamávala svoju matku, súrodencov, partnerov aj deti. Systematicky ničila život všetkým okolo seba. Ale vždy sa cítila ako obeť. A vlastne zradila aj vlastného otca, ktorý jej v listoch písal, že nemá právo sťažovať sa na ostatných, keď sa jej nebude dariť. O otcovi pritom ešte aj ako starnúca žena napísala: „Bol silnou osobnosťou, vzdelaný, veselý, idealista, mal rád život, bol láskavý a vtipný... vzorom a ideálom...“

Deti páchateľov sú neustále nešťastné alebo pracujú na tom, aby nešťastné boli. Zdieľať

Erika bola v pozícii večného dieťaťa, matka sa o ňu musela starať až do svojej smrti, Erika zomrela rok po mame. V podstate život vzdala. Alexandra Senfft našla vysvetlenie u psychológa Jürgena Müller-Hochhagena. Ten označuje takýto vzťah matky a dieťaťa za „doživotný trest“. Deti páchateľov sú podľa jeho skúsenosti neustále nešťastné alebo pracujú na tom, aby nešťastné boli – to patrí k štruktúre ich osobnosti.

Tá kniha o Hannsovi Ludinovi a jeho rodine pôsobí ako historická literatúra. Ako kniha o tom, ako sa generácia detí a vnukov nacistických pohlavárov vyrovnávala s vinou svojich predkov. Ale nie je to historický román, je to silná a aktuálna kniha o výchove detí. V akejkoľvek dobe a v akejkoľvek krajine.

Skúsenosti, ktoré opísala aj Alexandra Senfft (aj mnohí iní potomkovia povojnových nemeckých generácií), sú dôležité. Inak ten recept znie jednoducho, hoci je v skutočnosti neskutočne ťažký: Môžete milovať svojich rodičov, ale musíte ich konanie vidieť reálne. Nesmiete odmietať realitu, musíte si položiť otázku viny a pravdivo na ňu odpovedať. Inak zničíte seba aj svojich blízkych.

Preto by bolo dobré túto knihu (a jej podobné) nedávať v kníhkupectvách či knižniciach do sekcií historických kníh. Ale do poličiek, kde sú knihy o výchove a rodine.

Mnohým rodinám by mohli pomôcť s ťažkou traumou.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo