Otázka, prečo Kňažko nedostal vyznamenanie, je legitímna

Otázka, prečo vyznamenanie stále nedostali Milan Kňažko a Ján Budaj, popri Fedorovi Gálovi dve najvýznamnejšie tváre Verejnosti proti násiliu (VPN), visela vo vzduchu už minulý rok. Keď ešte vyznamenával prezident Andrej Kiska a začínal sa rok, v ktorom sme si pripomínali tridsiate výročie Novembra 1989.

To, že s tým niekto príde aj teraz, keď sa ani jeden z tejto dvojice opäť neobjavil na prezidentskom zozname, sa teda dalo čakať. Najrýchlejšie s tým vyrukoval Igor Matovič a na škodu veci tak urobil sebe vlastným výtržníckym a deštrukčným spôsobom. Celé sa to dalo nastoliť aj bez urážania Petra Zajaca. Ten určite nebol žiadnym kukuričným partizánom, ktorý sa po novembrovej zmene ponáhľal kapitalizovať svoje neexistujúce zásluhy.

Zajac síce nebol otvoreným disidentom, ale pred Novembrom 89 sa pohyboval v šedej zóne, v prostrediach, ktoré vtedy už boli vo viac alebo menej otvorenom konflikte s režimom. Po vzniku VPN nepatril z pohľadu verejnosti k jej najviditeľnejším tváram. Pôsobil skôr ako stratég v úzadí, mal však kľúčový vplyv na najdôležitejšie programové aj politické rozhodnutia tohto hnutia. Aj na tie, ktoré sa z dnešného pohľadu nejavia ako najšťastnejšie, ale dôvod na spochybňovanie jeho vyznamenania neexistuje.

Stále je tu ale otázka z úvodu o Kňažkovi a Budajovi. Prečo ich nevyznamenali prezidenti Schuster a Gašparovič, je jasné. Ale prečo tak pri okrúhlom výročí Novembra neurobili Andrej Kiska ani Zuzana Čaputová, je celkom zaujímavá vec, hodná štipky verejnej pozornosti.

Pri Jánovi Budajovi sa ešte ako-tak solídne dôvody dajú domyslieť. Je stále aktívnym politikom, aj v najbližších voľbách kandiduje do parlamentu. Možno v prezidentskom paláci existovala obava, že jeho vyznamenanie si niekto vysvetlí aj ako podporu strany, ktorej farby Budaj momentálne háji. Alebo prekážala jeho, doteraz stále ešte nie celkom jasná epizóda s ŠtB, aj keď, ako podotýka na svojej stránke aj Ústav pamäti národa, viaceré dokumenty poukazujú na skutočnosť, že Ján Budaj s ŠtB nikdy aktívne nespolupracoval.

Len málokto, kto pôsobil vo verejnom živote, sa dokázal vyhnúť nejakým chybám a zlyhaniam, dôležité je, ako sa k nim postavil, a po rokoch už je namieste aj istá veľkorysosť.Zdieľať

Pri Kňažkovi sa takéto dôvody hľadajú ešte ťažšie. Iste, je tu jeho spolupráca s Vladimírom Mečiarom, ktorému pomáhal zakladať HZDS a získať moc. Bolo to zlyhanie, aj keď k moci by sa Mečiar bol – aj vďaka niektorým chybám vedenia VPN – dostal aj bez neho.

Za tento politický omyl sa však Kňažko kajal, a nielen to. Od jari 1993 až do jesene 1998 bol Kňažko voči Mečiarovi v tvrdej opozícii, pomáhal ho odstaviť od moci a užil si za to svoje nielen od promečiarovských médií, ale aj od Lexovej tajnej služby.

Ak by však toto malo byť dôvodom Kňažkovej absencie na zozname vyznamenaných, tak by potom bol problém obhájiť napríklad aj vyznamenanie pre Miroslava Kusého. Disidenta, ktorý – podobne ako v tej dobe mnoho iných intelektuálov – v istej fáze života podľahol zvodom komunizmu, ale neskôr sa proti režimu otvorene postavil a skončil za to vo väzení. Len málokto, kto pôsobil vo verejnom živote, sa dokázal vyhnúť nejakým chybám a zlyhaniam, dôležité je, ako sa k nim postavil, a po rokoch už je namieste aj istá veľkorysosť.

Alebo možno sú v okruhu hradných poradcov stále živé ozveny starých sporov medzi zajacovsko-gálovskou skupinou a okruhom okolo Jána Budaja o interpretáciu niektorých krokov VPN. Opäť možno. Ale keďže nevieme, neostáva nám nič iné, ako špekulovať.

V každom prípade. Otázka, prečo dve ikonické postavy, s ktorými si väčšina verejnosti spája slovenskú vzburu voči komunizmu, nedostali ani pri výročí tejto udalosti prezidentské vyznamenanie, je legitímna. Najmä ak viaceré menej výrazné (automaticky neznamená menej zaslúžilé) tváre z VPN pri tejto príležitosti ocenené boli.

Z paláca by na túto tému malo prísť aspoň pár viet vysvetlenia.