Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
25. 12. 2019, 20:27

Našim deťom sa stalo to, že nemajú detstvo

Martina Vagačová je výchovná poradkyňa, ktorá má digitálne deti rada. Robí pre ne to najlepšie, čo sa dá: vychováva im rodičov, ktorí zas dokážu vychovávať ich.
Našim deťom sa stalo to, že nemajú detstvo
Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Martina Vagačová je výchovná poradkyňa, ktorá má digitálne deti rada. Robí pre ne to najlepšie, čo sa dá: vychováva im rodičov, ktorí zas dokážu vychovávať ich.

Výchovná poradkyňa sa totiž špecializuje na tréningy rodičovských zručností, workshopy a prednášky o výchove. V rámci nich podrobne rozoberá aj digitálnu tému.

Vychovávať digitálne deti nie je ľahké. Keď dieťaťu zasiahnete do „mobilovania“, neobmedzujete mu len používanie obľúbenej veci. Ide to hlbšie. Narušujete mu jeho svet, jeho identitu a prostredie, v ktorom žije.

Súhlasím. To, ako toto prostredie prežívame my rodičia a ako ho prežívajú deti, je, samozrejme, úplne odlišné. Treba si uvedomiť, že my dokážeme porovnať život s technológiami a bez nich. Deti to už nezažili. Takýto svet už pre ne neexistuje. Preto je potrebné s nimi hovoriť o tom, ako rozlišovať: digitálny svet a ten, v ktorom sa fyzicky nachádzame.

Ako?

Základnou témou je rovnováha. Ako začleniť technológie do svojho života, aby sme z toho vyťažili čo najviac možností, potešenia, ale aj vedomostí, aby sme sa vôbec vedeli v tomto svete slobodne pohybovať.

Aj pre dospelých je veľmi náročné sa k tej rovnováhe prepracovať. Má vôbec dieťa šancu dospieť k tomu, že si z týchto technológií vezme len to dobré a len vtedy, keď to naozaj potrebuje, hoci mu to stále pípa a všade ho láka?

Tu sa už vyvíja tlak na rodiča. Pretože dieťa sa všetkému učí pozorovaním života, ktorý mu my predvádzame. V tom nižšom veku je teda najdôležitejší rodič, a práve preto, hoci to vyznie extrémne, dieťa do troch rokov by skutočne nepotrebovalo prísť do kontaktu so žiadnymi obrazovkami.

Mnohí rodičia malých detí majú vo zvyku mať doma pustenú napríklad televíziu, len ako pozadie, a myslia si, že to nič neznamená. Lenže je dokázané, že to upútava pozornosť a deťom sa tým narušuje schopnosť koncentrácie.

Tí rodičia však povedia, že ich deti sa z telky či tabletu učia angličtinu.

To je však jedna z vecí, ktoré sa ukazujú ako mylné. Reč sa najlepšie naučíme komunikáciou so živým človekom, keďže tu nejde len o vnímanie vyslovovania či hlasu, ale aj celej mimiky. Dieťa odpozoruje, ako ten druhý hovorí. A predovšetkým, je v tom emócia, ktorá je veľmi dôležitá. Preto je oveľa lepšie deťom čítať.

Do troch rokov teda obrazovky nie. Čo potom?

Nastupuje predškolský vek. Úprimne, nerada chodím do extrémov, ale ideálne by bolo, keby deti nepoužívali žiadnu technológiu denne. Ak rodičia deťom púšťajú rozprávky, je dôležité, aby kontrolovali, jednak koľko a jednak aké typy rozprávok to sú. Mali by sme mať takú zásadu, že deťom nepustíme nič, čo sme predtým neskontrolovali.

Kvôli násiliu v rozprávkach?

Nemyslím len na násilie, ale aj na to, nakoľko je to hlučné, pestré, príliš výrazné, aké je to rýchle. Dnes sa už pomalšie pasáže prestrihávajú, lebo tvorcovia tlačia na dynamiku, každý chce presadiť čo najviac podnetov, ktoré viac zaujmú. Pre deti je však omnoho prijateľnejšie pomalšie spracovanie.

Zhrniem teda predškolský vek. Radíte ideálne žiadne obrazovky, a keď už, tak podrobne kontrolovať, čo deťom dávame. V porovnaní s bežnou praxou v rodinách to znie trochu extrémne.

Našim deťom sa stalo to, že vlastne nemajú detstvo. Tempo života rodiča je zamerané na obstarávanie. Rodičia stále čosi preklikávajú a skĺzne to k tomu: počkaj, ešte toto vybavím, tam zatelefonujem. Deti teda majú málo koncentrovaného času s rodičom, a tiež minimum času na voľnú hru. Pritom práve tá je tou najdôležitejšou vecou, ktorú by mali zažívať v najnižšom veku.

To sa možno dá, keď majú rodičia jedno dieťa. Hneď ako ich majú viac, situácia sa komplikuje. Mamy sa doslova topia v domácich povinnostiach a starostlivosti o malé deti. Tablet padne v takých chvíľach vhod, mame sa aspoň na chvíľu uvoľnia ruky.

Je to v podstate ospravedlnenie. Dieťa sa potrebuje naučiť ovládať, teda potrebuje presne to, čo pri technológiách stráca, a to je ten problém. Deti dnes majú všetkého dostatok, nemusia v podstate na nič čakať, všetko sa im dáva veľmi rýchlo. Preto by sa minimálne mali naučiť, že musím počkať, kým mamina dovarí, kým sa postará o brata... Aby dokázali zvládať úplne prirodzené rytmy života.

Foto - Andrej Lojan

Hovoríte, že v prvých rokoch sa snažíme zamerať na nacvičovanie istých životných zručností, aby deti zažili voľnú hru, naučili sa čakať, naučili sa prirodzeným rytmom. Ale žijeme v digitálnej dobe a deti sa potrebujú naučiť žiť v digitálnom svete.

Áno, ale všetko má svoj čas. Životné zručnosti získané z raného detstva im práve dajú najlepšiu šancu zvládnuť digitálny svet. Tiež im to pomôže zistiť, čo im prináša hlboké uspokojenie. Nie rýchle, akúsi slasť, ale hlboké.

Ako hľadá malé rozšantené dieťa hlboké uspokojenie?

V praktickej rovine to znamená, že v detskej izbe dieťaťa do šesť rokov by skutočne primárne mali byť základné veci na hranie typu kocky, puzzle, knihy, všetok ten spotrebný tovar – farbičky, papiere... Vďaka tomu potom rodič ľahšie získava predstavu o potrebách detí. Našou úlohou je nájsť ich naozajstné „ja“, ich výbavu. A to je ťažké, keď sú stále zavesení na niečom, čo ich samo pasívne zabáva.

Čiže málo podnetov v detskej izbičke ako protiváha digitálnemu svetu.

To nie je o tom, že málo, ale o kvalite podnetov v prostredí. Ďalšia vec je naozaj vytvárať rovnováhu. Rovnováha voči tomuto digisvetu je uvedomovať si, že mozog potrebuje čas na roztriedenie informácií, ktoré ku mne prichádzajú, a na reflexiu. V tomto zmysle by bolo ideálne, keby dieťa išlo von alebo, trebárs, len tak chodilo, ponevieralo sa. Mnohí rodičia sa na tom zabávajú, ale ja to myslím úplne vážne. Nech nerobí nič, nech len tak je.

Podľa jedného prieskumu má vlastný smartfón na Slovensku 60 % šesťročných detí a 90 % desaťročných detí. A je jasné, že keď ho majú, tak namiesto relaxu a hľadenia do steny po škole sa hrajú na mobile. Z toho vyplýva, že je asi veľkou otázkou, kedy dieťaťu ten smartfón dať.

Určite nie skôr ako medzi 11. a 13. rokom. Hovorím to preto, lebo je to obdobie, keď prebieha jedna z tých najmasívnejších, najdôležitejších etáp vo vývine mozgu, keď dochádza v mozgu k procesu, ktorý sa dá opísať ako prerezávanie stromov. Tie časti, ktoré sú menej upevnené, odchádzajú. V tom čase sa upevňujú primárne väzby, prepojenia do tých častí mozgu, ktoré pomáhajú napríklad učeniu, rozvoju empatie, sústredeniu. Čiže keby sme dokázali udržať deti dovtedy úplne bez smartfónov, ktoré ich všade pustia, tak by sme im veľmi pomohli.

Smartfón deťom škodí preto, lebo im berie čas na „nudu a oddych“, alebo preto, lebo priamo zasahuje do tých dozrievacích procesov v mozgu?

Obidve. Jednak je veľmi ťažké im ho zobrať a jednak to pôsobí negatívne. Možno ani nie tie hry, ktoré sú záležitosťou hlavne chlapcov, ale skôr četovanie u dievčat a vstupovanie do rôznych online skupín. Stále to pípa – a čo človek urobí? Zakaždým to chytí do ruky, čiže mu to narúša koncentráciu a pozornosť a to je pre mozog devastácia. Učíme sa pritom multitaskingu, pri ktorom informácie nevstupujú ani len do pracovnej pamäti, ale do úplne inej časti mozgu, ktorú náš mozog potom nevyužije na spracovanie toho, čo sme tam pridali.

Dobre, ale ako vyriešiť problém outsiderstva? Máme svoje dieťa jednoducho postaviť do pozície, že je mimo? Všetci spolužiaci smartfón majú a naše dieťa začne, prirodzene, vlastný mobil žiadať tiež.

Najlepšou cestou, ako sa vyhnúť tomu, že dáte do ruky dieťaťu smartfón, je tá, keď používa váš. V tom prípade si ho musí vypýtať a vy mu dovoľujete ho používať. Aj spolužiačky spravidla vedia, že to je váš telefón a že niekedy zasiahnete a komunikáciu neumožníte. Vtedy sa vám ľahšie budú určovať hranice, napríklad, že po ôsmej hodine už týmto spôsobom nekomunikujeme a hotovo.

Takto sa deti naučia, že cez deň smartfón používať mohli, večer nie, tak si to musia nejako zariadiť.

Keď deti prídu na strednú školu, tam už je to v pohode? Keď sme to do nich už zasiali, tak to nejako prežijú?

Nie je to úplne tak. Sociálne otázky sa tam stanú vážnou témou a stredom života. No je pravda, že keď má dieťa návyky z rodiny, tak vám ako rodičom sa istotne podarí nejakým spôsobom to ovplyvňovať. Len je to už oveľa ťažšie handlovanie o prekračovaní limitov – ako a koľko. Pre rodiča je tu podstatná otázka, do akej školy dieťa dá, aké prostredie mu vedome vyberie, a tiež to, ako je dieťa naučené relaxovať, oddychovať.

No pravdou je, že pri hraní aj pri tom všetkom sa dá zostať pri zdravom rozume, akurát je potrebné reálne ukazovať, že k tomu musíme praktizovať aj nejakú protiváhu. A tak v podstate vyjednávate.

Máme vyjednávať?

Hovorím o vyjednávaní, a to preto, lebo už na dieťa nemáte dosah, už ho neskontrolujete. Teraz je to hlavne o tom, ako s ním komunikujete, ako mu dávate najavo, že aj vy sa ovládate, aj vy si kontrolujete, ako to robíte, čo vám to dáva, čo sú vaše výzvy, a tiež ako ich zvláda ono. A tam často pomáha, ak sa dieťa dostáva do polohy – čo je tiež prvýkrát v histórii –, že vás učí, môže vám pomôcť naučiť sa zvládnuť to. A keď má takúto partnerskú rolu, cíti sa dôležité a táto dôvera vás v podstate istí.

Keď sa vrátim k dileme mať doma ousidera, alebo riskovať všemožné nástrahy digitálneho sveta: čo je lepšie?

Najlepšie je naučiť ho odolať nástrahám digitálneho sveta.

Ako?

Tým, že vytvoríte protiváhu. Dáte prioritu rodine a vzťahom.

To znamená...

Vezmite si jeden obyčajný pracovný deň. Deti vyberiete zo školy, potom idú na neviemkoľko krúžkov, čakajú ich ešte úlohy a vzniká celý ten kolotoč, deti sú preťažené. Preto by si rodič mal uvedomiť, že najdôležitejšie je, aby sa deťom dostávalo čo najviac duševného uvoľnenia a pohody. To znamená, že – hoci to môže znieť hlúpo – priorita je, aby sme si sadli spolu ako rodina, spolu sa najedli, zdieľali to, čo nám pomáha alebo nás, nebodaj, trápi, upevňovali si vzťahy, pomáhali si, komunikovali, a to aj za cenu, že dieťa nebude mať úplne hotovú domácu úlohu, pretože keď má preťažený mozog, tak z neho nič poriadne nevyjde.

Vytvoríte takú vzťahovú oázu rodiny, ktorá bude deti lákať, aby do nej naozaj vstupovali a robili veci s vami. Rodičia, navyše, takto získajú informácie, čo sa v živote ich detí deje.

To asi platí skôr pre menšie deti a školákov. V tínedžerskom veku sa deti rodičom príliš nezdôverujú.

Áno, ale ak majú rodičia s deťmi takýto vzťah, tak zistia, že sa niečo deje. Možno si tých rodičov nepustia všade, a preto je múdre obklopiť detí aj inými ľuďmi, s ktorými môžu riešiť svoje problémy. Môžu to byť napríklad súrodenci alebo komunita, ktorá zdieľa podobné hodnoty. „Dobre, keď neveríš mne, opýtaj sa toho a toho.“ A to dieťa sa pôjde opýtať nie preto, lebo musí, ale preto, lebo naozaj má problém a chce ho riešiť.

Technológie už nie sú len nástroj, technológie sú prostredie, kde sa deti stretávajú. Je pre nás desivé, že deti nám odchádzajú akoby do iných svetov. Je pravda, že deti v puberte majú odísť, ale zároveň majú mať bezpečný prístav. Mladý človek odíde na ulicu, do partie, ale potom sa vráti. No teraz sa nemá kam vrátiť, lebo tá partia, to geto je s ním stále. A my vôbec nevieme, čo sa tam deje, len sme si vedomí toho, že to nie sú vždy úplne dobré veci.

Je tu možnosť ísť na to cez dieťa, že ono vás do toho vovedie, ukáže vám, ako to funguje, čo sa deje. Tu máme možnosť sledovať, čo to dieťaťu dáva, kam to smeruje, ako sa cíti, či sa nedostáva do napätí, keď toto a tamto sa mu už nepáči, nechce to, ale musí tam ostať, aby si udržalo tie kontakty.

Len vy pritom nemôžete byť odmietaví a kritickí. Aj keď vás ide z niektorých vecí rozhodiť. Tu je moment, keď si uvedomíte, že ste už iná generácia, takto to musí byť, tak funguje život a vývoj, a potom je to len o tom, že sa vzdelávate, diskutujete s dieťaťom, komunikujete s ním, a predovšetkým sa zameriavate na to, že vy ako rodina máte istú kultúru. Rituály, hodnoty, ktoré vyznávate a ktoré nementorujete svojim deťom, ale ich naozaj žijete, že na vašom živote vidia, aké benefity vám to prináša.

Napríklad na našich deťoch, majú 21 a 18, to už vidím. Napriek tomu, že boli aj ťažké momenty, diskusie, keď prichádzali s témou, o ktorej vôbec neboli presvedčení, ale potrebovali poznať náš názor a argumentovať s nami. A poviem vám, že to boli pre mňa veľmi dynamické chvíle a bolo to atraktívne tým, že sme o tom všetci premýšľali, vyjasňovali svoje názory a vzájomne sa inšpirovali. A to je napokon príťažlivé aj pre deti najmä tým, že sú už s nami na partnerskej úrovni.

Dá sa nájsť s tínedžermi spoločná reč, tak aby nás počúvali?

To je na tom ťažké, lebo príťažliví potrebujete zostať aj počas ich puberty, napriek tomu, že ste z iného sveta. No dá sa to, napríklad cez voľnočasové aktivity. Môžete spolu pozerať nejaké typy filmov. Alebo spoločná dovolenka. V našej rodine je dovolenka s nami pre deti stále veľmi atraktívna, aj keď, samozrejme, majú plno svojich vlastných akcií.

Pomôcť môžu rituály, ktoré vytvárajú zóny „čistého mozgu“, priestoru, kde sa technológie, skrátka, nepoužívajú. To sú, napríklad, spoločné jedlá alebo spoločné rodinné posedenia raz za týždeň niekde vonku. Vypiť čaj, zasmiať sa spolu, poklábosiť, ísť do prírody, na návštevu, usporiadať rodinné narodeninové oslavy, pri ktorých sa blízke osoby môžu stretnúť. To sú veci, ktoré sa fyzicky mnohokrát nedejú, lebo ľudia nemajú čas.

Deti majú veľmi rady, keď im hovoríte o sebe, o svojich zážitkoch, o tom, čo riešite.

No je to aj o tom, že vy ako rodičia pomáhate deťom vytvárať si partiu, reálne prostredie. Investujete do toho čas, pravidelne sa stretávate s nejakou skupinou, s ktorou deti vyrastali akoby odmalička. Možno je dnes už každý iný, ale majú medzi sebou citovú väzbu a trávenie spoločného času ich stále baví.

To, čo opisujete, sa kedysi dialo v rámci rituálov v spoločnosti, v komunite, kde človek žil. Dnes si ich musíme vytvárať sami...

Je to tak. Je to náročné a dnes je to iná výzva ako kedysi. Úplne. Človek musí vytvárať tieto veci vedome a myslieť dopredu.

Foto - Andrej Lojan

Rozprávali sme sa o tom, ako deti odmalička viesť, aby sme sa vyhli digitálnym problémom. Predstavme si však, že sme spravili nejaké chyby a zdá sa nám, že naše dieťa nie je na tom dobre. Má silné návyky, internet nadmerne využíva, už ho to niekam vťahuje. V predškolskom veku je náprava ľahká, stanovíme mu limity, dieťa sa bude trošku hádzať o zem a potom si zvykne. No čo so staršími deťmi, napríklad na základnej škole?

Rozhodne im treba nainštalovať rodičovskú kontrolu. To je podľa mňa minimum.

A nie je dobré zobrať im ten telefón? Alebo je krok späť už nemožný?

U niekoho možno môže zabrať, že dieťaťu vymeníte smartfón za tlačidlový. Samozrejme, len dočasne. Dá sa mu vysvetliť, že ste prišli na to, že používanie mobilu zašlo za únosnú hranicu, a preto je nutné dostať sa späť do rovnováhy. A teda: áno, niektoré veci budú obmedzené, nebude sa ti to páčiť, ale toto ti už nemôžem dovoliť. Tak ako ti nedám vypiť jed. Toto je presne v tej istej rovine. Existujú fyzické potreby (pohyb, spánok) aj duševné potreby (priamy ľudský kontakt, regulovanie emočných reakcií), ktoré si vyžadujú čas, a preto obmedzíme čas s mobilom.

Samozrejme, keď je dieťa veľmi temperamentné, tak radšej treba urobiť postupnú odvykaciu kúru, nájazd na nový rytmus. Ale mala by to byť vzájomná dohoda. Teda vy ako rodič budete nové pravidlá tvoriť spolu s dieťaťom, aby sa to udialo v takých medziach, ktoré ho z jeho spoločenstva celkom nevyšachujú.

Ďalší častý problém je, že otec a mama nemajú v tejto otázke rovnaký postoj. Vtedy sa veľmi ťažko presadzuje spoločná línia voči dieťaťu.

Je to veľmi náročné, ale dá sa to. Teda do istej miery technológie obmedzovať, alebo aspoň posúvať do zmysluplnej činnosti a viac sa zamerať na to, čo spĺňa hodnoty vašej rodiny, čo je konštruktívne a kreatívne.

Stretla som sa s tým, že skôr matky sú prísnejšie, otcovia dovolia viac. Špeciálnou kategóriou sú otcovia, ktorí pracujú v IT sektore. Sami si vo svojej mladosti prešli obdobím intenzívneho hrania a hodnotia to skôr pozitívne, lebo ich to posunulo smerom k prestížnej kariére.

Aj ja som sa stretla s viacerými takými otcami na mojich workshopoch. Povedia mi, že na tom prežili odmalička, a sú v pohode. To si rýchlo vydiskutujeme, lebo prostredie ich detstva nebolo také isté.

Dobre, ale aké je riešenie pre tých, ktorí na vaše workshopy neprídu a vlastnú manželku nepočúvajú?

Môže to byť neuralgický bod. V takom prípade treba tých otcov aspoň presvedčiť, aby sa vydali smerom zaobchádzania s technológiami, ktoré vedie k užitočnosti. Keď žena túži po tom, aby spolu ako rodina žili aj niečím iným, nemala by na muža úplne tlačiť, lebo to by nikam neviedlo. Ale komunikovať, hovoriť, čo by ona potrebovala, čo by rada s rodinou zažívala. Dobrou alternatívou je napríklad geocaching, keď chodíte po vonku a hľadáte „kešky“. Skrátka, hľadať možnosti, ktoré spájajú, ideálne, fyzickú aj psychickú stránku.

Odporúčame

Keď sa pre sladkosti rozpadajú rodinné vzťahy

Keď sa pre sladkosti rozpadajú rodinné vzťahy

Obmedzenie či zákaz styku detí so starými rodičmi len pre to, že deťom ponúkajú sladkosti. Aj takto dnes môžu vyzerať medzigeneračné vzťahy v niektorých slovenských rodinách. Zdravá výživa je pre dieťa dôležitá, no niektoré matky sú ochotné obetovať jej aj dobré vzťahy v rodine.