Americký Najvyšší súd útočí aj na náboženskú slobodu

Ako už objasnili štyri nesúhlasiace stanoviská, dnešné rozhodnutie Najvyššieho súdu USA v prípade Obergefell vs. Hodges nemá nič spoločné s ústavou. Toto rozhodnutie je takým jasným príkladom súdneho aktivizmu, že väčší sme v posledných rokoch nemali a pravdepodobne (dúfajme) ani v budúcnosti nebudeme mať.

Väčšina sudcov jednoducho vymenila názor ľudí na to, čo je manželstvo, za svoj vlastný. Nič v ústave nedáva odpoveď na otázku, čo je manželstvo. A nič z údajných pohnútok nemôže ospravedlniť súd, aby všade redefinoval manželstvo.

"Toto rozhodnutie nemá nič spoločné s ústavou. Poškodí ústavnú demokratickú samosprávu, manželstvo samotné, občianske spolužitie a náboženskú slobodu."

Zdieľať

Toto rozhodnutie poškodí ústavnú demokratickú samosprávu, manželstvo samotné, občianske spolužitie a náboženskú slobodu. Pre obmedzený priestor zvýrazním tieto štyri poškodenia s citáciami iba z oponentského stanoviska predsedu Najvyššieho súdu Johna Robertsa. (Netreba dodávať, že by mohli byť zosilnené citáciami sudcov Antonina Scaliu, Clarencea Thomasa a Samuela Alita.)

Súd o tom vôbec nemal rozhodovať

Po prvé, rozhodnutie poškodí ústavnú demokratickú samosprávu. Ako Roberts uviedol, „tento súd nie je zákonodarným zborom. To, či je homosexuálne manželstvo dobrou myšlienkou, by nemalo byť naším záujmom. Podľa ústavy majú sudcovia moc hovoriť, čo právo je, nie čo by malo byť. Ľudia, ktorí ratifikovali ústavu, oprávnili súdy vykonávať ‚nie silu ani vôľu, ale iba rozhodnutia‘.“

Roberts pokračuje:

Hoci politické argumenty na rozšírenie manželstva pre rovnakopohlavné páry môžu byť presvedčivé, právne argumenty vyžadujúce toto rozšírenie takými nie sú. Základné právo vstúpiť do manželstva v sebe nezahŕňa právo nariadiť štátu zmenu jeho definície manželstva. A rozhodnutie štátu zachovať taký význam manželstva, aký pretrval v každej kultúre počas celej histórie ľudstva, ťažko môže byť nazvané ako iracionálne. V krátkosti, naša ústava nenariaďuje ani jednu teóriu manželstva. Ľudia niektorého štátu môžu slobodne rozšíriť manželstvo pre rovnakopohlavné páry alebo zachovať historickú definíciu.

Roberts opakovane tvrdí, že súd v prípade Obergefell jednoducho zopakoval chybu z prípadu Lochner – „prístup väčšiny nemá žiadny základ v zásadách alebo tradícii, s výnimkou bezzásadovej tradície justičnej politiky, ktorá charakterizovala zdiskreditované rozhodnutia, ako bol napr. Lochner vs. New York.“

Prečo manželmi nemôžu byť tri osoby a viac?

Po druhé, rozhodnutie poškodí samotné manželstvo. Roberts poznamenáva, že manželstvo „vzniklo z prirodzenej a životne dôležitej potreby zaistiť, aby deti počaté matkou a otcom vyrastali v stabilných podmienkach celoživotného vzťahu“. Predefinovanie však z manželstva robí skôr vec romantických túžob zúčastnených dospelých, ako potrieb detí účastných na vzťahu s ich matkou a otcom.

"Predefinovanie manželstva na bezpohlavnú inštitúciu ho fundamentálne mení. Učí to lži, že matky a otcovia sú zameniteľní."

Zdieľať

Skutočne, súdne predefinovanie manželstva rozšírením manželskej normy mužsko-ženskej sexuálnej komplementarity vyvoláva otázku, aké ďalšie manželské normy môžu byť vylúčené. Roberts píše: „Z väčšinovej pozície [sudcov] vzniká bezprostredná otázka, či si štáty môžu ponechať definíciu manželstva ako zväzku dvoch ľudí“. Pokračuje:

Hoci väčšina [sudcov] na rôzne miesta [rozhodnutia] náhodne vkladá číslovku „dva“, nedáva to vôbec žiadny dôvod na to, aby bol v jadre definície manželstva zachovaný prvok dvoch ľudí, kým pri prvku muž-žena to tak je. Navyše, z pohľadu histórie a tradície, skok od manželstva ľudí opačného pohlavia k rovnakopohlavným manželstvám je omnoho väčší ako ten od dvojčlenného k viacpočetným zväzkom, ktoré majú v niektorých kultúrach vo svete hlboké korene. Ak je väčšina [sudcov] ochotná urobiť tento veľký skok, je ťažké vidieť, ako môže povedať nie kratšej verzii.

Je zarážajúce, koľko z argumentov väčšiny by sa mohlo s rovnakou silou použiť pri tvrdení o základnom práve na viacpočetné manželstvo. Ak „existuje dôstojnosť vo vzťahu medzi dvoma mužmi alebo dvomi ženami snažiacimi sa vstúpiť do manželstva, a v ich autonómii urobiť takéto vážne rozhodnutie“, prečo by malo menšiu dôstojnosť, ak by išlo o vzťah troch ľudí, ktorí by využili svoju autonómiu a usilovali sa urobiť vážne rozhodnutie vstúpiť do manželstva?

Ak má rovnakopohlavný pár ústavné právo vstúpiť do manželstva, pretože ich deti by inak „utrpeli stigmu z toho, že ich rodiny sú mennejcenné“, prečo by sa takýto argument nedal použiť aj na rodinu, v ktorej deti vychováva tri a viac osôb? Ak nemožnosť vstúpiť do manželstva „hovorí o neúcte a podradnosti“ gayských a lesbických párov, prečo by nemohlo rovnaké „uloženie tohto postihnutia“ hovoriť aj o neúcte a podradnosti ľudí, ktorí nachádzajú naplnenie v polyamórnych [viacpočetných] vzťahoch?

Manželská politika slúžiaca všeobecnému dobru musí odrážať pravdu, že manželstvo zjednocuje muža a ženu ako manžela a manželku, aby deti mohli mať oboch - aj matku, aj otca. Manželstvo je založené na antropologickej pravde, že muži a ženy sú odlišní a komplementárni, na biologickom fakte, že rozmnožovanie závisí od muža a ženy, a na sociálnej skutočnosti, že deti si zaslúžia aj matku, aj otca.

Predefinovanie manželstva na bezpohlavnú inštitúciu ho fundamentálne mení: robí zo vzťahu záležitosť viac túžob dospelých ako potrieb – či práv – detí. Učí to lži, že matky a otcovia sú zameniteľní.

Uzavretie diskusie vedie k uzavretiu mysle

Po tretie, rozhodnutie poškodí občianske spolužitie. Keď sa hlboké politické zmeny vykonávajú súdnym rozhodnutím, ktoré nemá oporu v ústave, ťažko sa akceptujú – pretože vrhajú pochybnosť na samotnú zmenu. Ako na to poukazuje sudca Roberts:

Zástancovia rovnakopohlavného manželstva dosiahli značný úspech presviedčaním svojich spoluobčanov – demokratickým procesom. Toto sa dnes skončilo. Päť právnikov debatu ukončilo a nariadilo svoju vlastnú víziu manželstva ako vec ústavného práva. Ukradnutie tejto záležitosti ľuďom bude pre mnohých mrakom nad rovnakopohlavným manželstvom. Urobí túto dramatickú spoločenskú zmenu omnoho ťažšie prijateľnou.

"Následkom bude vypnutie politického procesu vo veci hlbokého verejného významu. Uzavretie diskusie vedie k uzavretiu mysle."

Zdieľať

V strede tejto veľkej debaty súd „berie na seba otázku, ktorú ústava ponecháva ľuďom, v dobe, keď sú ľudia zaangažovaní v mohutnej diskusii o tejto otázke. A odpovedá na ňu spôsobom, ktorý nie je založený na neutrálnych princípoch ústavného práva, ale na jeho vlastnom ‚chápaní toho, čo slobodou je a musí sa stať‘“. Kvôli tomu sa predefinovanie manželstva v Spojených štátoch akceptuje ťažšie, skôr bude vyvolávať spory. Roberts upresňuje:

K súdnemu nahromadeniu moci nedochádza vo vákuu. Ide to na úkor ľudí. A oni to vedia. Tu aj v zahraničí sú ľudia uprostred vážnej a hlbokej diskusie o rovnakopohlavnom manželstve. (...) Tento proces vedie ľudí k tomu, aby si vážne kládli otázky, ktoré za problém doteraz ani nepovažovali.

Ak sa rozhodnutia dosahujú demokratickými prostriedkami, niektorí ľudia bývajú nevyhnutne sklamaní z výsledkov. Ale tí, ktorých názor sa nepresadil, aspoň vedia, že svoj názor vyslovili, a teda sú v tradícii našej politickej kultúry zmierení s výsledkom spravodlivej a poctivej diskusie.

Dnes však súd robí tomu všetkému prietrž.

Súd nemal žiadny dôvod – žiadnu oporu v ústave – na skratovanie demokratického procesu. Žiadny dôvod na zastavenie národnej diskusie, ktorú máme o budúcnosti manželstva. Roberts pokračuje: „Následkom bude vypnutie politického procesu vo veci hlbokého verejného významu. Uzavretie diskusie vedie k uzavretiu mysle. Ľudia, ktorým bol odopretý ich hlas, ťažko akceptujú nariadenie súdu vo veci, ktorú tento súd obyčajne nerozhoduje.“ Takže tak.

Koniec slobodného praktizovania náboženstva?

Po štvrté, rozhodnutie poškodí náboženskú slobodu. Ako hovorí Roberts, výrok súdu „vytvára vážne otázky o náboženskej slobode. Mnoho dobrých a slušných ľudí oponovalo rovnakopohlavnému manželstvu z dôvodu viery a ich sloboda praktizovať náboženstvo – na rozdiel od práva predstavenom vo väčšine [sudcov] – je skutočne uvedená v ústave.“ Keď bolo manželstvo predefinované demokraticky, občania to mohli spojiť s ochranou náboženskej slobody, ale „rozhodnutie väčšiny o rovnakopohlavnom manželstve samozrejme nevytvára žiadne takéto opatrenia“.

"Väčšina sudcov znovu a znovu napáda Američanov, ktorí stoja za manželstvom ako zväzkom muža a ženy. Tieto útoky na charakter spravodlivých ľudí budú mať svoj efekt – v spoločnosti a na súde."

Zdieľať

Najviac alarmujúce je, že väčšinový názor [sudcov] sa vôbec nevenuje slobodnému praktizovaniu náboženstva. Roberts si všíma: „Väčšina milostivo navrhuje, že veriaci môžu naďalej ‚hlásať‘ a ‚vyučovať‘ svoj názor na manželstvo. Prvý dodatok ústavy však hovorí o slobode ‚praktizovať‘ náboženstvo. Je zlovestné, že toto slovo väčšina [sudcov] nepoužíva.“

Roberts dodáva: „Bohužiaľ, ľudia viery nemôžu mať žiadnu útechu z úpravy, ktorú im dnes väčšina [sudcov] uložila.“ Prečo? Pretože „najnešťastnejší aspekt dnešného rozhodnutia je rozsah, v akom sa väčšina cíti byť nútená pošpiniť tých na druhej strane debaty“. Väčšina sudcov znovu a znovu a znovu napáda Američanov, ktorí stoja za manželstvom ako zväzkom muža a ženy. A ako hovorí Roberts, „tieto očividné útoky na charakter spravodlivo zmýšľajúcich ľudí budú mať svoj efekt – v spoločnosti a na súde. Navyše sú úplne bezdôvodné.“

„Jedna vec je, keď väčšina [sudcov] vyvodila, že ústava chráni právo na rovnakopohlavné manželstvo. A niečo iné je vykresliť každého, kto nezdieľa ‚lepšie informované porozumenie‘ väčšiny, ako bigotného.“

Treba sa postaviť proti penalizovaniu tých, ktorí nesúhlasia

Na záver. Pretože súd všade manželstvo nepatrične predefinoval, je naliehavou potrebou politiky zabezpečiť, aby vláda nikdy nepenalizovala niekoho, kto stojí za manželstvom. Ako hovorím vo svojej novej knihe Zamietnutá pravda: Budúcnosť manželstva a náboženskej slobody, musíme pracovať na obrane slobody prejavu, zhromažďovania a náboženstva tých, ktorí zostanú verní manželstvu ako zväzku muža a ženy.

Na federálnej úrovni je dobrým štartovacím miestom Prvý dodatok ústavy. Hovorí, že federálna vláda nesmie diskriminovať ľudí a inštitúcie, ktorí hovoria a konajú v súlade s ich vierou, že manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy. Štáty potrebujú podobnú politiku.

Uznávanie pravdy o manželstve je dobrou verejnou politikou. Dnešné rozhodnutie je významnou prekážkou v dosahovaní tohto cieľa. Musíme pracovať na jeho zvrátení a zaviazať sa budovať silnú kultúru manželstva, pretože od toho veľmi závisí naša budúcnosť.

Ryan T. Anderson
Autor je výskumným pracovníkom v Heritage Foundation a editorom online magazínu Public Discourse organizácie The Witherspoon Institute. Je jedným z troch autorov knihy Čo je manželstvo, ktorú na Slovensku vydalo Kolégium Antona Neuwirtha.

Text vyšiel na blogu Najvyššieho súdu USA, prevzaté v rámci licencie Creative commons. Preložil L. Obšitník. Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo