Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

František Petráš (12. 12. 1931 – 15. 5. 2011) Po absolvovaní základnej školy, podľa tradície, ako najstarší syn zostal pracovať doma na gazdovstve. Po vojenskej službe sa zamestnal na Strojnotraktorovej stanici v Pezinku ako traktorista, po uväznení mamy ho vyhodili. Istý čas bol bez práce a bol mu zakázaný pobyt v Šenkviciach, odkiaľ sa musel vysťahovať. Našiel si podnájom v Bratislave-Rači, kde sa zamestnal na tamojšej Strojnotraktorovej stanici ako traktorista a buldozerista. Po svadbe sa vrátil do Šenkvíc, kde začal pracovať v pridruženej výrobe na JRD ako autožeriavnik. V roku 1975 mu zomrela manželka a sám sa staral o dve deti. Krátko po jej smrti sa stal invalidným dôchodcom a venoval sa vinohradníctvu. Spolu so svojimi deťmi a za výdatnej pomoci františkánov a bohoslovcov z bratislavského seminára dorábal omšové víno pre mnohých kňazov a rehoľníkov na území Československa, ktorým komunistická štátna moc odobrala štátny súhlas na verejné účinkovanie alebo pôsobili tajne. V rokoch 1983 – 1986 sa podieľal na tlačení samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. Svoj celoživotný sen študovať si splnil po Nežnej revolúcii na Univerzite Komenského v Bratislave v študijnom programe pre seniorov.

Keď v slovenských pivniciach a na povalách tlačili samizdaty, nikomu nenapadlo, že tlačí pre Pamäť sveta, tlačili ich pre seba. Pre zapísanie sa do Pamäti sveta je potrebné iba jedno – osobnú odvahu. Bez nej by nebolo pamäti ani svetovosti.

Syna, ktorý chodil na vysokú školu, oslovila jeho spolužiačka: „Nechcel by si s nami chodiť na stretká? Sú to stretnutia mladých ľudí, ktorí sa rozprávajú o viere.“ – „Prečo nie?“ znela jeho odpoveď. A tak sa syn dostal do podzemných spoločenstiev mládeže. Tam sa dozvedel o súde s Helenkou Gondovou a Františkom Novajovským, ktorých väznili pre vieru. Keď mi o tom rozprával, spozornel som. „Ak človeka súdia nespravodlivo a k tomu pre vieru, tam treba ísť,“ vyhlásil som rezolútne. Syn iba prikývol. Súd sa začal na sviatok obrátenia sv. Pavla 25. januára 1983.

Pri našom príchode do Justičného paláca tam už bolo asi 40 ľudí, ktorých nechceli vpustiť do súdnej siene. Aj my so synom sme zostali na chodbe. Doma mi syn spomínal Silva Krčméryho, ktorého navštevoval v Bratislave. Bol ním veľmi nadšený. Po príchode do „Justičáku“ mi syn vraví: „Tam je Silvo Krčméry. Otec, poď, zoznámim ťa s ním.“ Z jeho rozprávania som hneď zistil, ktorý to je. Podišiel som k nemu: „Dobrý deň. Vy ste pán Krčméry?“ – „Áno.“ – „Môj syn chodí k vám do spoločenstva,“ predstavil som sa mu. Silvo mi hovorí: „Poďme sa trocha poprechádzať. Tam sa budeme môcť voľnejšie porozprávať.“ Začali sme sa prechádzať po chodbe Justičného paláca. Z nášho rozhovoru bolo cítiť dôveru. Asi po pol hodine rozhovoru sa ma Silvo spýtal: „Nepoznáte niekoho, u koho by sme mohli uskladniť nejaké samizdaty?“ – „Aj u nás by to šlo,“ ponúkam náš dom. „Dobre,“ odpovedal Silvo a zapísal si moju adresu. Po chvíľke rozprávania sme sa spolu pridali k davu,  modliacemu sa pred súdnou sieňou, do ktorej nás stále nechceli vpustiť.

Jedno z dievčat pristúpilo k asi pätnástim civilistom, o ktorých bolo zrejmé, že sú z ŠtB: „Dnes je obrátenie sv. Pavla, máte príležitosť aj vy sa obrátiť.“ Eštebáci zostali jej „drzosťou“ zaskočení. Jej odvaha sa mi veľmi páčila, preto som ju v dave vyhľadal: „Bolo to od teba veľmi odvážne. Keď sa budeš vydávať, dostaneš odo mňa na svadbu 200 litrov domáceho vína.“ Dievča sa zasmialo. Pred súdnou sieňou sme stáli do šiestej večer. Policajti už nás začali vyháňať: „Občania, ak sa nerozídete, ak nevyprázdnite justičný palác, tak použijeme mierne fyzické násilie.“ Cestou domov som premýšľal nad rozhovorom so Silvom.

Asi o mesiac som navštívil Silva Krčméryho. Podrobnejšie sme rozprávali o mojej pomoci podzemnej cirkvi. Vtedy vlastne vysvitlo, že potrebujú umiestniť v blízkosti Bratislavy rozmnožovací stroj. Po nejakom čase nás v Šenkviciach navštívil Ferko Mikloško, ktorý prišiel obzrieť, do akých podmienok príde tlačenie. Predovšetkým sa zameral na postavenie domu a jeho možné sledovanie. Pýtal sa na susedov... Dom sa Ferkovi celkom pozdával. Pri ďalšej návšteve v septembri mi Silvo vraví: „Ak teda súhlasíte, že by sa u vás mohlo rozmnožovať, bude treba ísť po rozmnožovací stroj. Pôjdete do Novej Dubnice za Ivanom Polanským, u ktorého je stroj uložený. Pri príchode sa mu treba predstaviť menom Horák a on už bude vedieť, o čo ide.“

Zobral som si presnú adresu Polanských a termín stretnutia. Stroj sa mal previezť ešte v septembri 1983. Do Novej Dubnice som vyrazil asi o jednej hodine po polnoci. Už o niekoľko hodín som stál pred dverami Polanských. Zazvonil som. „Dobré ráno. Volám sa Horák a prichádzam z Bratislavy.“ Už ma čakali. Naraňajkoval som sa u nich a potom som išiel s pánom Polanským asi 25 kilometrov na jeho chalupu do Valaskej Belej. Tam ma Ivan zacvičil do tlačenia. Stroj som naložil do auta a vydal som sa na cestu späť. Cestou ma stopovala ženička: „Prosím vás pekne, máte bratislavskú značku, nezobrali by ste mi periny do Bratislavy?“ Prekvapila ma jej dôvera. „Prečo nie?“ Periny sme naložili do auta. Veľmi rád som to prijal, lebo na zakrytie stroja som nemal nijakú deku, nič. Neskôr ma na ceste späť zastavili policajti. Aj mi otvorili kufor, ale pri pohľade na periny ma pustili. Stroj som zložil doma a periny na dohodnutej adrese.

O tlačení nemohla vedieť ani celá naša rodina. Vedela o tom iba moja mama, u ktorej sme neskoršie tlačili. Raz mi aj dcéra so strachom povedala: „Tati, kedy s tým prestaneš? Veď ťa môžu zatvoriť.“ Z jej prejavu bolo cítiť starosť o otca. Ja som však nemienil prestať. „Dievča zlaté, ty sa asi toho nedožiješ,“ odpovedal som jej s humorom.

Odovzdávanie časopisu vyzeralo ako vystrihnuté z filmu. Dohodli sme si presnú hodinu, kedy sa stretneme v Mariánke. Tam som priviezol skompletizovaný samizdat. Rudo Fiby, s ktorým ma predtým zoznámil Fero Mikloško, tam už čakal so svojím autom, do ktorého sme preložili natlačené samizdaty. Prehodili sme pár slov, podali si ruky a každý išiel svojou cestou. Takto to trvalo niekoľko mesiacov, až kým Rudko Fiby nepriviedol Jožka Romana, ktorý mi pomáhal tlačiť.

Bol júnový deň okolo štvrtej popoludní. Jožko Roman zaparkoval auto pod okno jedného domu. Ako bol zvyknutý z Bratislavy, neparkoval auto bezprostredne pred navštevovaným domom, ale o niekoľko ulíc ďalej. Po tlačení, okolo deviatej, sa vracal k autu. Už sa chystal odísť a v tej chvíli vyletel majiteľ domu, rozzúrený ako tiger. Bolo zrejmé, že ho čaká už asi štyri hodiny. A spustil: „Ako si to dovoľujete parkovať pod mojím oknom. Páchol mi tu benzín a preto som musel zatvoriť okno. Nemohol som celé popoludnie vetrať. Hneď vás idem nahlásiť policajtom, kde pracuje i môj syn.“ Ledva sa od neho vymotal. Veľmi sa ospravedlňoval a snažil sa čím skôr odísť.

Pre takúto nevinnú príhodu mohlo tlačenie samizdatu prasknúť. Po tejto skúsenosti už rovno chodil k nám do dvora. Na dedine má každý pred domom svoje teritórium, ktoré nemožno narušiť. Inokedy sa veľmi obzeral, či ho náhodou nesledujú. Bol to zvyk z mesta. Muselo to byť veľmi podozrivé, lebo niekto z domácich si to všimol a neskoršie mi povedal: „Videl som, ako niekto ide k tebe a veľmi sa obzeral. Hovorím si: Idem hneď po flintu, lebo to je určite nejaký kmín.“ Takže s tým utajovaním to bolo niekedy veľmi trápne. Na dedine čím si verejnejší, tým si tajnejší. Začal som sa správať normálne ako domáci.

Keď som bol kupovať cyklostylovú farbu na Steinerovej ulici, prišiel som do predajne: „Dobrý deň, máte cyklostylovú farbu?“ – „Áno, koľko potrebujete?“ – „Štyri škatule.“ Predavačka odišla do skladu. Po chvíli čakania ma niekto potľapkal po pleci. Obzrel som sa a za mnou stál neznámy muž: „Načo vám bude tá farba?“ – „Viete, dopočul som sa, že keď sa robí sokel na dom, je tam dobré primiešať takúto farbu, lepšie to drží.“ Neznámemu to asi stačilo. Odišiel. Predavačka priniesla farbu, ktorú som zaplatil. Tí eštebáci ňuchali všade.

Sused sa postupne začal zaujímať, akí ľudia k nám chodia. Nebol to priamy spôsob sledovania, poverený ŠtB. Skôr to boli susedské vzťahy. Začalo k nám chodiť veľa ľudí a áut. To neostalo bez povšimnutia. Zmenu v živote si najskôr všimli susedia. Už po roku tlačenia sa začali zaujímať: „Kto to tak často, a k tomu ešte neznámy, môže k nim chodiť?“ Cítili sme ich pohľad pri každom kroku, návšteve, odchode... Preto sme usúdili, že by bola dobrá zmena. Moja mama bývala v tej istej dedine, ale o niekoľko ulíc ďalej. Hoci mala 75 rokov, veľmi nám pomáhala. Pre tlačiarov sa snažila vytvoriť domácu atmosféru, hlavne svojím výborným jedlom, ktoré pripravovala. Dom mojej mamy mal niekoľko výhod. Dalo sa k nemu prísť z ulice aj cez záhradu. Návštevy boli nenápadnejšie.

Na jeseň 1986 mi mama hovorí: „Vieš čo, daj ten stroj preč, ja už týždeň nespím.“ Predtým veľmi pokojná cítila niečo zvláštne. Nepovedal som jej nič. O niekoľko dní prišiel k nám Ferko Mikloško: „Cítim, že niečo visí vo vzduchu. Mali by sme stroj premiestniť.“ Dva nezávislé podnety. Situácia v Šenkviciach prestávala byť z hľadiska bezpečnosti únosná. Prišlo rozhodnutie presunúť tlač do Bratislavy. Koncom roka 1986, počas strašnej fujavice, bol zo Šenkvíc autom odvezený všetok papier do Bratislavy. Správnosť tohto rozhodnutia sa ukázala onedlho. Dva týždne po odvezení stroja nás navštívila Štátna bezpečnosť.

Z knihy Jána Šimulčíka Svetlo z podzemia, 1997