Najväčší pedagogický úlet je počúvať monologický výklad učiteľa

Najväčší pedagogický úlet je počúvať monologický výklad učiteľa

Ilustračné foto: pixabay.com

Odborník pre školstvo strany SPOLU a člen jej predsedníctva polemizuje s textom o učiteľoch a školách, ktorý vyšiel v Postoji.

Takmer so všetkým, čo napísala Eva Čobejová vo svojom texte „Čo očakávame od učiteľov a škôl? A kedy toto bude najvzrušujúcejšia téma“ súhlasím. Spolu s autorkou si aj ja myslím, že téma vzdelávania by mala byť jednou z najkľúčovejších v tejto krajine.  Bolo by skvelé, keby rodičia tak zapálene a oduševnene diskutovali o vzdelávaní svojich detí, ako športoví fanúšikovia o svojich kluboch a zápasoch. A médiá by pravidelne robili rozhovory s učiteľmi, prinášali reportáže zo škôl a dychtivo by sme sledovali príbehy pedagógov, tak ako sledujeme športové celebrity. 

Rovnako sa zhodneme, že ministerka školstva sa už ani nepokúša vytvárať dojem, ako reformuje školstvo. Po ministrovi Plavčanovi, ktorý hovoril o galaktickej reforme, prišla pani Lubyová, ktorá pre istotu už nehovorí nič. 

Je našou hanbou, ak deti z chudobných rodín nemajú šancu v našich školách zažiť úspech. Zdieľať

S Evou Čobejovou sa stopercentne zhodnem na tom, aby sa vzrušujúca debata viedla o tom, ako vytvoriť školský systém, kde každý žiak využije svoj potenciál. Lebo je našou hanbou, ak deti z chudobných rodín nemajú šancu v našich školách zažiť úspech. Nie je to ich zlyhanie. Zlyhali sme my – dospelí.

V troch veciach sa však s pani Čobejovou nezhodnem. V pohľade na flexibilitu školského systému, aktivizmus a klasické vzdelanie.

Školský systém je ťažkopádny a bráni sa zmenám. Autorka to považuje aj za výhodu, lebo „nenaletí preto tak ľahko na rôzne pedagogické úlety“. Domnievam sa ale, že nášmu vzdelávaciemu systému práve chýba odvaha skúšať nové prístupy a zavádzať pedagogické inovácie. Aj keď počúvame hrôzostrašné historky o alternatívnych prístupoch na školách, skutočných úletov je nesmierne málo. Neprepadnime mylnému dojmu, ako sa na každej druhej škole bezhlavo experimentuje. Realita je iná.

Pamätáte si, ako väčšinou prebiehalo vyučovanie, keď ste chodili do školy? Pre väčšinu sa škola spája s výkladom látky spred tabule. Mnohí učitelia sa snažili formou monologického výkladu odovzdať svojim žiakom vedomosti. Je to najmenej efektívny spôsob výučby, čo potvrdzujú rôzne štúdie. „Učenie holých faktov je nanič, pretože mozog to nemá s čím porovnať. Nie je tam súvislosť, pre mozog je to ploché a prázdne. Moderné poznanie spočíva v tom, že bifľovanie a znalosti faktov nie sú relevantné,“ hovorí neurológ M. J. Stránský z Yale univesity.

Žiaľ, tento spôsob výučby však prevláda ešte aj dnes. V slovenských školách nie je ničím neobvyklým, že najčastejšou formou výučby je výklad učiteľa. Ešte horšou správou je, že až 33 percent učiteľov používa ako jeden z najčastejších spôsobov učenia čítanie textu priamo z učebnice. Ukázal to prieskum agentúry Focus realizovaný v júni tohto roku medzi samotnými učiteľmi.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Školstvo nevyhnutne potrebuje, aby sa otvorilo zmenám, a nemôžeme sa báť inovácií. Áno, vyskytnú sa „pedagogické úlety“. Ale sú ojedinelé a už teraz existuje dostatok mechanizmov, aby sme ich identifikovali a zastavili. Len nimi nestrašme verejnosť viac než treba. Lebo najväčší pedagogický úlet je, ak musia deti hodiny sedieť v radoch za sebou v lavici, počúvať monologický výklad učiteľa a upadať pritom do bdelej kómy.

Dovolím si polemizovať aj s názorom, či je škodlivé, ak školy využívajú programy neziskových organizácií. „Niektoré školy milujú tento druh aktivizmu a prijmú každú ponuku mimovládnych organizácií, aby spravili prednášku, workshop, diskusiu. Lenže potom niet času na klasické vzdelávanie,“ píše Eva Čobejová. Otázkou je, čo považujeme za klasické vzdelávanie. Ak si predstavujeme školu ako miesto, kde deti sedia a nasávajú encyklopedické vedomosti, tak mnohé mimovládky skutočne to klasické vzdelávanie narúšajú. A to je dobre. Deti by sme mali učiť diskutovať, pozerať sa na problémy z rôznych strán a vytvoriť im priestor na stretávanie s hosťami. Osobne v tom nevidím žiadny problém. Niektoré školy oceňujú programy Hnutia kresťanských spoločenstiev detí Erko, iné Nadácie Milana Šimečku. Je na vedení škôl, aby posúdili vhodnosť týchto aktivít a vybrali si, ktoré im vyhovujú.

Z článku Evy Čobejovej by sme mohli nadobudnúť pocit, ako deti polovicu času v školskom roku trávia na programoch mimovládnych organizácií. Realita je taká, že ide o veľmi sporadické aktivity a nie je dôvod sa obávať, že naše deti sú preto menej vzdelané. Skôr opak je pravdou.

Najväčšiu diskusiu si však zaslúži tvrdenie „Zatracovalo sa memorovanie, ale aj predmety ako matematika či fyzika. Dôležitejšie ako samotné vzdelávanie sa zdalo ,scitlivovanie‘ detí na rôzne témy: ochrana prírody, ľudské práva, triedenie odpadu...“  Eva Čobejová sa na to pozerá kriticky.

Memorovanie a množstvo encyklopedických vedomostí ešte z nikoho nespravili múdreho človeka. Zdieľať

Často sa stretávam s názorom, že deti sa majú v školách učiť vedomostiam, inak nám osprostievajú. Nie som zástancom toho, aby sa deti v škole len „hrali“, nepociťovali žiadny stres a robili len veci, ktoré ich v danej chvíli bavia. Život takto nefunguje a je dobré, aby škola od života nebola odtrhnutá.

Ale v našom vzdelávacom systéme sme posadnutí memorovaním encyklopedických vedomostí. Štát predpisuje, že11-ročné deti musia vedieť vymenovať ázijské rieky Chang-Jiang, Huang He, Ob, Mekong, Jenisej, Ganga, Brahmaputra, Eufrat a Tigris. Musia ovládať znelostnú asimiláciu alebo definíciu piesne. To nie je klasické vzdelanie. Práve to je mrhaním potenciálu dieťaťa.

Obľúbeným argumentom býva, že sa nemožno spoliehať na internet, lebo aj ten raz nemusí byť. Garantujem každému, že ak nebude internet, budeme mať úplne iné problémy ako to, či ovládame šesť ázijských riek. Memorovanie a množstvo encyklopedických vedomostí ešte z nikoho nespravili skutočne múdreho človeka.

S väčšinou toho, čo Eva Čobejová tvrdí, súhlasím. V niečom máme odlišné názory. Ale hlavne úprimne oceňujem, že môžeme diskutovať o takej vzrušujúcej téme, akou je vzdelávanie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo