Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Pred vyše dvomi rokmi v rozhovore pre Postoj prvýkrát povedala, že ako kontrolórka v resocializačnom zariadení Čistý deň zistila, že v tomto zariadení je manipulatívne a zlé prostredie pre deti a vládne tam strach. O tri mesiace po tomto rozhovore jej Ústredie práce zrušilo pracovné miesto.

Katarína Hatráková v rozhovore pre Postoj hovorí o svojej hlavnej téme: ako psychologička, ktorá pracuje v súkromnej manželskej poradni, sa dlhodobo venuje poradenstvu počas rozvodov a špecializuje sa na rodičovské dohody. Hatráková vysvetľuje negatívne dôsledky reformy z roku 2005, po ktorej sa na Slovensku rozpadol systém manželských poradní. Dnes sa podľa psychologičky často rozvádzajú aj ľudia, ktorí v skutočnosti nie sú rozídení, no na súdnej ceste počas rozvodového procesu nenájdu nikoho, kto by im poradil.


Manželské poradne vznikali pôvodne začiatkom 70. rokov, keď bol komunistický režim znepokojený rastúcimi rozvodmi a chcel tomu čeliť. Medzičasom sa stala z rozvodov „normálna“ súčasť riešenia manželských problémov, v priemere je rozvedené takmer každé druhé manželstvo. Nie sú manželské poradne v pôvodnom zmysle už anachronizmom?

Nie, napriek tomu, že ten pôvodný účel už celkom neplnia. Poradenstvo ako také určite nie je anachronizmom. Práve vysoká rozvodovosť je dôvodom, prečo sa dnes veľa kolegov psychológov venuje klientom, ktorí sú v rozvodovej či porozvodovej fáze.

To už však ide o ľudí, ktorí sa rozviedli alebo sa určite rozvedú.

Áno, do poradne dnes zväčša chodia klienti kvôli rodičovskej dohode, no často prichádzajú na to, že ani rozvodom sa ich problémy nevyriešia. Mysleli si, že už bude všetko fajn, ale je to naopak, k starým pribudli nové problémy.

No zároveň platí, že súčasní manželskí poradcovia sa väčšinou zaoberajú skôr dôsledkami rozvodov než tým, že by pomáhali párom, ktoré sú v kríze a chcú predísť rozvodu.

Všeobecne naozaj prevažujú ľudia, ktorí prídu s presvedčením, že už spolu nebudú žiť, ale po krachu manželstva chcú zachrániť svoje rodičovstvo. No ešte stále je tu časť klientov, ktorí prichádzajú s tým, že im vzťah nefunguje. Rozmýšľajú nad rozvodom, ale radi by mu predišli.

Dokonca mám z posledných rokov ešte jednu skúsenosť – vieme, že na farnostiach beží príprava na manželstvo pred svadbou, niekde to robia kvalitnejšie, inde formálnejšie, no máme aj klientov, ktorí k nám prídu pred uzavretím manželstva.

Nejde skôr o mladých katolíkov, ktorí nie sú spokojní s prípravou na farnosti a majú na vás priaznivé referencie?

Iste, sú aj takí. Ale skôr by som povedala, že ide o kresťanov z rôznych denominácií, ktorí berú vstup do manželstva veľmi zodpovedne a kladú mi otázky, na ktoré nemajú odpovede. Pre mňa je zaujímavé, že počet týchto ľudí stúpa, kedysi to bola rarita.

Hlavnou klientelou sú však ľudia, ktorí sa rozvádzajú a napokon rozvedú. Sú to všetko naozaj nezachrániteľné manželstvá?

Nie, sú to zachrániteľné vzťahy. Chce to čas, prácu, pokoru, odpustenie, ale dá sa to. Hoci by to trvalo roky. Drvivá väčšina klientov, ktorí sa v súčasnosti rozvádzajú, v skutočnosti nie sú rozídení. A je absurdné, že nie je toho, kto by im to povedal, keďže na súde sa to určite nedozvedia.

Čo znamená, že nie sú rozídení?

Je celkom prirodzené, že v manželstve, ktoré najskôr normálne fungovalo, sa objavia problémy, aj veľké problémy. Pokiaľ k partnerovi niečo cítim, či ide o lásku alebo nenávisť, stále je to ešte vzťah. Rozídená som s človekom, ktorý mi už je ľahostajný.

Drvivá väčšina klientov, ktorí sa v súčasnosti rozvádzajú, v skutočnosti nie sú rozídení. A je absurdné, že nie je toho, kto by im to povedal, keďže na súde sa to určite nedozvedia. Zdieľať

Ak si niekoho beriem, musím s ním najskôr chodiť, a ešte stále sa nás pred tým oltárom opýtajú, či sa vy obidvaja naozaj chcete zobrať. Ak jeden povie nie, svadba sa neuskutoční. Rovnako aj rozvodu by mal predchádzať rozchod. Teda ja tu s tebou stojím a už mi naozaj na vzťahu nezáleží, už mi nič nehovoríš.

Takže hovoríte, že sa často rozvádzajú manželstvá, ktoré ešte v skutočnosti napriek presvedčeniu jedného či oboch neskrachovali?

Je veľa klientov, ktorí k sebe cítia priam živočíšnu nenávisť. To je mimoriadne ťažká situácia najmä z hľadiska výchovy detí po rozpade rodiny.
Ale najviac klientov je takých, kde je jeden partner už možno aj rozídený s istým pocitom viny, no ten druhý k nemu stále cíti veľa pozitívnych emócií.

Niekedy tento partner sám na súde povie „ale ja sa nechcem rozviesť“, no súdy manželstvo aj tak rozvedú. Ide vlastne o sekundárnu traumatizáciu toho človeka, ktorý cíti, že sa zaňho nikto nepostavil. Nehovoriac o tom, že páry z takýchto rozvedených manželstiev občas naďalej spolu žijú v
domácnosti.

Z ekonomických dôvodov?

Často je to zmes ekonomických aj psychologických dôvodov, keď si povedia: „Síce sme sa rozviedli, ale nemáme na to, aby si niekto kúpil byt, deti sú ešte malé, aj tak chodíme spolu naďalej na dovolenky.“ Ten, ktorý rozvod spustil, cíti istú úľavu, pre toho, ktorý ho nechcel, je to ponižujúce, keďže neraz je zo strany druhého partnera vysmievaný.

Na základe skúseností teda vnímam, že rozvod je naozaj častým vyvrcholením riešiteľných problémov a v drvivej väčšine sa rozvádzajú ľudia, ktorí v skutočnosti nie sú rozídení.

Ak sa k vám do poradne dostane pár v ťažkej kríze, ktorý však ešte manželstvu dáva istú šancu, aká je nádej, že sa to podarí?

O tom sa ťažko hovorí, na to nie je ani nebude žiadna štatistika, navyše mám skúsenosti len z vlastnej poradne. Osobne si myslím, že veľká časť manželstiev, ktoré končia na súde v rozvodovom konaní, je zachrániteľných. Čím sú takíto manželia motivovanejší, tým je šanca väčšia.

Ale či sa im to podarí a v akom čase, s tým sú rôzne skúsenosti. Máme aj klientov, ktorí sa rozviedli a neskôr svoj vzťah zachránili. Treba tiež povedať, že pomerne veľká časť je aj takých, ktorí rozvod v nejakej fáze stopnú. Papiere na súde síce ostanú, oni si to však medzi sebou nejako vyriešia.

Osobne si myslím, že veľká časť manželstiev, ktoré končia na súde v rozvodovom konaní, je zachrániteľných. Čím sú takíto manželia motivovanejší, tým je šanca väčšia. Zdieľať

Ja mám však pred sebou často tie najkomplikovanejšie prípady, klientov v ťažkej kríze, hlboko poznačných celým rozvodovým procesom a jeho právnou rovinou. Tí ľudia si v manželstve nerozumeli, mali inú predstavu o rodičovstve, nakopili sa ďalšie problémy. To všetko by bolo ešte normálne, každému sa to môže stať.

V rozvodovom konaní však k tomu všetkému dostanú pribalenú kopu ďalších problémov, prebiehajú strašidelné dôkazné konania, rozvody sú často súbojom dvoch stratégií rozvodu, kde jeden potiera druhého.

Čo to znamená „stratégia rozvodu“?

Klient vyhľadá advokáta, a tu treba povedať, že nie je jedno, akého. Už toto sa deje v emocionálnom rozpoložení, ktoré je poznačené hnevom, smútkom, rezignáciou, strachom a pod vplyvom týchto emócií jednostranne - veď ako inak – opíše svoju situáciu, ktorú si vypočuje advokát. A advokát je tiež len človek so svojím prežívaním, skúsenosťou, a vnímaním vlastnej kompetencie. Spolu vymyslia kroky, ktorými budú postupovať, aby sa naplnila ochrana záujmov a práv klienta.

Koho záujem pri rozpade rodiny chrániť? Muža? Ženy? Dieťaťa? A ono má akého advokáta? A čo je pre koho najlepší záujem? Aké máme práva v manželstve? Koľkých sa dobrovoľne vzdávame? Vzťahy sú pritom viac o emóciách, ako o právach.

Koho záujem pri rozpade rodiny chrániť? Muža? Ženy? Dieťaťa? A ono má akého advokáta? Zdieľať

No aj ten druhý partner si rieši svoje práva s advokátom. A tu sa začne rodiť stratégia – chcete zverenie dieťaťa do výchovy? Ok, ste matka, alebo otec, ktorý bol s dieťaťom na materskej. Lenže potom musíte dať dieťa tomu druhému iba v utorok a vo štvrtok, ostatné dni si zariaďte, lebo ak s ním bude viac, neuhráme to na zverenie, bude to vyzerať, ako striedavka a to nechceme.

Takto na seba narazia dve stratégie advokátov a je z toho rozvodová vojna, ktorá sa mení na jedno veľké obludárium.

To hovoríme o type rozvodov, kde sa dvaja nevedia dohodnúť, v hre sú deti aj majetky a dlho sa to naťahuje. No dnes sú rozvody
neraz bleskurýchle, stačí aj jedno pojednávanie a dlhoročné manželstvo je behom polhodiny rozvedené...


Isteže, častokrát to prebehne naozaj takto. Na uskutočnenie rozvodu manželstva, v ktorom sú deti, potrebujete úpravu práv a povinností voči deťom.

Často je ten rozvod rýchly a jednoduchý z toho dôvodu, že ten partner, ktorý sa sám nechcel rozviesť, nerobí okolo toho žiaden cirkus, nechce prepierať prádlo svojej rodiny na súde.

Vy neraz riešite tie najťažšie prípady, ktoré sa ťahajú roky a ich prvou obeťou sú deti...

Áno, žiaľ, mám teraz väčšinu klientov, ktorí by nemuseli byť v takom hroznom rozpoložení, nebyť nezvládnutej právnej roviny. Tá často obe strany úplne zlikviduje – ľudsky, ekonomicky, prídu o priateľov, prácu, lebo nemajú čas tam chodiť, keďže systém funguje v pracovnej dobe, o majetok, lebo advokát je drahý, posudky, poplatky, konzultácie.

A často mimoriadne potupné sú samotné pojednávania. Správanie sa advokátov, sudcov, kolíznych opatrovníkov, o tom kolujú legendy. Dostáva to ľudí na kolená. Niekedy si klienti želajú, aby som bola osobne na súde, no viackrát sa mi stalo, že som bola vylúčená z pojednávaní, hoci tie sú a majú byť verejné.

Prečo?

Niekedy advokát, no väčšinou sudca povie, že tam nemám byť, čo odôvodní tým, že je to pojednávanie o malých deťoch, z ktorého by sa nemalo vynášať. Ale ja to vnímam len ako zámienku. A advokáti, s ktorými som o tom komunikovala, tiež.

Čo je teda skutočným dôvodom toho, že vás vylúčili z pojednávania?

To mi do očí nepovedia, ale myslím si, že nechcú, aby sme bližšie videli do priebehu rozvodu. Len aby bolo jasné, tu naozaj hovorím o rozvodoch, ktoré sa začali, keď dieťa malo 10 mesiacov. Teraz má osem rokov, a ešte stále sa rozvádzajú. A vy časom zvonka viete vyčítať, že čosi tu nehrá, že sú tu isté prepojenia. Proste nechcú, aby sa to dostalo von.

Je to ešte stále tak, že súd aspoň formálne posiela rozvádzajúci sa pár do poradne?

Ako ktorý, nie je to určené ako povinnosť. Väčšina súdov to v posledných rokoch nerobila, lebo reforma z roku 2005 spôsobila, že sa celý systém pôvodných manželských poradní rozpadol.

Prečo vlastne?

To je dlhý príbeh. Pôvodným cieľom reformy bolo transformovať manželské poradne na niečo nové, ale skončilo sa to katastrofou. Netvrdím, že predtým systém fungoval dokonale, ale bola tu sieť manželských psychológov, ku ktorým posielali súdy manželov v rozvode, a to, čo povedala poradňa, bolo pre súdy pomerne smerodajné.

Táto reforma pretransformovala niekdajšie manželské poradne na takzvané referáty poradensko-psychologickej služby. Aký bol účel transformácie poradní na tieto hrozne znejúce referáty?

Argument bol, že klasické manželské poradne boli veľké aj drahé, psychológ novo zriadeného referátu sa mal stať akýmsi menežérom, osobou prvého kontaktu, za ktorým príde klient a on ho pridelí psychológovi, ktorý bude na riešenie problému klienta najvhodnejší.

Reforma z roku 2005 spôsobila, že sa celý systém pôvodných manželských poradní rozpadol. Zdieľať

Alebo, to bola skôr druhá predstava, psychológ na referáte bude ten, ktorý najskôr zasiahne v rámci krízovej intervencie a potom v druhej fáze klientov pošle k inému psychológovi na hĺbkovejšie rozhovory. Nebolo vlastne jasné, čo z toho má byť.

Hovoríte, že sa to napokon skončilo katastrofou. Prečo?

Lebo sa to celé rozpadlo. Tento psychológ-menežér na úrade nemal klientov kam poslať, pretože verejná sieť psychológov zrazu neexistovala.
Navyše došlo k zdecimovaniu stavov. Predtým bolo v Bratislave 15 psychológov v manželských poradniach, dnes sú na tých pretransformovaných referátoch v Bratislave štyria-piati psychológovia, v iných okresoch len jeden. Takže tí ľudia kapacitne nijako nestačia, dole išla aj kvalita.

Ako referenti sú na najnižšej úrovni štátnej administratívy, platovo išli dole. Vznikali aj absurdity – dlhé roky som bola na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny metodikom týchto psychológov z referátov, no hoci som ich metodicky viedla, veľa som nezmohla.

Ak vedúca oddelenia sociálnoprávnej ochrany v „Hornej dolnej“ niečo prikázala našej psychologičke, musela to urobiť, hoci to bolo neraz v príkrom rozpore s etikou psychológa.

Takže pre tých psychológov z referátov, ktorí pôsobia na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí v rámci úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, je to celkovo veľmi zlé prostredie. To sa premieta aj do vzťahu ku klientom.

Z toho vyplýva, že kým v minulosti sudcovia posielali manželov v rozvodovom konaní do manželských poradní, dnes ich už nemajú kam odporučiť?

Presne tak. Sudcovia za tie roky pochopili, že ten systém nefunguje. Manželia sa tam nevedeli dovolať, alebo tam ani nechceli ísť, pretože
ak máte v meste len jedného psychológa, ktorý sa pozná s tým a s tým z rodiny, klientov to odrádza. Alebo tí zdecimovaní psychológovia nemali
čas a voľný termín.

Tiež sa stáva, že sudcovia pošlú manželov do poradne, ale neudajú im adresu, takže klienti poradňu nenájdu, netušia, že dnes funguje ako nejaký referát. V posledných rokoch sú síce akési bezzubé snahy túto situáciu riešiť, každý z tých projektov na papieri vyzeral ešte trochu zmysluplne, v skutočnosti sa to končilo ako mnoho iných projektov – peniaze sa rozkotúľali a výsledok bol takmer nulový s kopou administratívy okolo.

Iná otázka je, ako to vlastne pred tým rokom 2005 fungovalo: bola tu verejná sieť manželských poradní, kam sudcovia odporúčali ľudí v
rozvodovom konaní, ale malo to aj nejaký väčší zmysel aj v realite?


Určite to malo zmysel. Rozvod prebieha v nejakom čase, partneri prídu na súd v istom štádiu, v manželskej poradni môžu pochopiť o sebe
niečo nové.

Dnes máme namiesto pôvodných manželských poradní zápasy rôznych advokátskych stratégií. Zdieľať

A keď už sú pevne odhodlaní k rozvodu, je takisto dôležité, aby sa rozvod uskutočnil s ohľadom na dieťa ako tak slušne. Aj tomu môže stretnutia s vyškoleným psychológom výrazne pomôcť. Dnes máme namiesto toho zápasy rôznych advokátskych stratégií.

Klasický manželský poradca vnímal ako súčasť svojej práce aj to, že niektoré manželstvá možno ešte zachrániť, alebo jeho práca spočívala v tom, aby sa rozvod uskutočnil čo najbezbolestnejšie?

Za socializmu bol, samozrejme, záujem zhora, aby poradne pôsobili proti stúpajúcej rozvodovosti. Po roku 1989 i psychológiu ovplyvnila nová doba, zvýrazňovala sa hodnota slobody, takže ten prístup k jednotlivým prípadom závisel od osoby manželského poradcu aj od psychoterapeutickej školy.

Z etiky psychológa však vyplýva, že má klienta sprevádzať. Teda pokiaľ je výslovným želaním klienta rozviesť sa, nemôže ho psychológ lámať
cez koleno.

Na Slovensku fungujú viaceré súkromné manželské poradne, vy pracujete v jednej z nich, ich vznik bol teda reakciou na rozpadnutý systém?

Existovali aj predtým, ale je pravdou, že neboli takto rozšírené. Vtedy boli alternatívou, dnes sú už nevyhnutnosťou, lebo nič iné neexistuje. V súčasnosti sa len veľmi málo kolegov venuje párovej terapii, nie je to obľúbená vec, drvivá časť kolegov robí individuálne prípady.

Na Slovensku sa po novom využíva aj rola mediátora, rozvádzajúci sa manželia môžu v prípade záujmu využiť jeho služby, aby im pomohol dospieť k dohode. Aké sú zatiaľ skúsenosti s týmto inštitútom?

Principiálne by bolo najlepšie, keby sa rozvody neriešili na súdoch, ale išlo by sa k mediátorovi ako k človeku, ktorý nám pomôže v komunikácii, ak sa my dvaja už nedokážeme zhovárať doma.

Ak takýto mediátor s patričným vzdelaním povie, pozrite, dostali ste sa na hranu, už nejde o obyčajný hnev, ktorý sa rozchodí za tri dni, ale o niečo hlbšie, v takom prípade by prišiel na rad psychológ.

Mediátor by mohol byť v takomto systéme človekom, ktorý manželov zmieri alebo dohodne podmienky rozvodu. Súd by tomu celému dal len nevyhnutnú administratívnu bodku.

Teda principiálne nový inštitút vítate, len medzi riadkami cítim, že o výkone dnešných mediátorov nemáte vysokú mienku.

(Ticho.) Na to, aby raz mediátori plnili tú úlohu, o ktorej som hovorila, by museli mať iné vzdelanie než dnes. Musela by fungovať živá komunikácia, vzájomná úcta k profesiám a profesií medzi sebou. A jasné kompetencie, pochopenie, rozhovor a úplne najviac zdravý rozum. 

Do akej miery vás vyhľadávajú vo vašej poradni ľudia, ktorí majú bežnú manželskú krízu, vedia, že sa nechcú rozviesť, ale chcú sa z tej krízy dostať?

Sú aj takí, ale je ich málo. Samozrejme, pre mňa sú to osviežujúce stretnutia, je to vlastne to, čo som chcela pôvodne robiť, ide o skutočnú psychoterapiu. Ide presne o tie prípady, ktoré mali pôvodne manželské poradne riešiť, no z väčšej časti už riešia, ako zmierniť dôsledky rozvodu na pár a na deti.

Štatistiky o príčinách rozvodov nevypovedajú o ničom, väčšinou sa uvádza, že manželia boli rozvedení pre nezlučiteľnosť pováh, záujmov a podobne...

...prepáčte, ale tieto oficiálne uvádzané dôvody sú hlúposť. Na to, že majú nezlučiteľné povahy, prišli po desiatich, pätnástich rokoch manželstva? S niekým sa zlúčim, roky spolu žijeme, máme deti a potom zrazu zistíme, že naše povahy sú nezlučiteľné?

Čo je teda z vášho pohľadu najrozšírenejšou príčinou krachu manželstva?

Lenivosť.

Lenivosť?

Áno, lenivosť v zmysle: nechce sa mi to riešiť, nechcem už takto žiť, nemusím takto žiť, mojím svetlom v tuneli je zabaliť to a začať nový život.

Takéto „nechce sa mi“ však prináša obrovské komplikácie života, nepôsobí to ako dobrodružstvo lenivca.

Je to krátkozraká lenivosť, už po niekoľkých sedeniach príde zlomový moment, keď ako psychologička poviem, ok, akceptujem, že sa vám nechce, ale musíte rátať s tým, že príde takáto a takáto komplikácia a bude to mať nasledovné dôsledky.

Za rozvodmi býva často lenivosť v zmysle: nechce sa mi to riešiť, nechcem už takto žiť, nemusím takto žiť, mojím svetlom v tuneli je zabaliť to a začať nový život. Zdieľať

Prejde polrok a oni sa ma spýtajú, to ste ako vedeli, že toto všetko sa na nás zvalí? Nuž, život má isté zákonitosti.

Lenivosť teda znamená, že v manželstve sa postupne až do bodu pádu prehlbovalo vzájomné odcudzenie?

Sčasti áno, ja by som to skôr nazvala nezvládnutým blahobytom, neschopnosťou pracovať s vlastnou slobodou. Ľudia sa cítia byť zviazaní vzťahom, veria predsudku, že ten druhý ho zväzuje a keď sa to všetko rozviaže, uvoľnia sa mu ruky, zasvieti svetlo a všetko bude svetlé. To je však pofidérne chápanie slobody.

Vnútorne slobodný môže byť aj väzeň v Gulagu, neslobodný aj ten, čo na prvý pohľad radostne stojí na lúke. Je to vec zrelosti, ale tu je potrebná odpoveď sociológia, v akej dobe žijeme, aká je rýchla a povrchná, čo urobila s mužmi a čo so ženami.

Spýtame sa však psychológa: čo urobila táto doba v manželstve so ženami?

Ženy si dnes často kladú otázku, na čo im je ten chlap, veď bez neho prežijú, uživia sa, s deťmi im už niekto pomôže.

Na to možno optikou ženskej emancipácie odpovedať, že ženy už nie sú nútené vo vzťahu trpieť, ale sú v manželstve slobodnejšie než predtým, takže dobre fungujúce manželstvá sú rovnocennejšie aj opravdivejšie.

To všetko je fajn, pokiaľ ide o zrelú osobnosť. Ak to nie je zrelá osobnosť, ak si povie, že tento muž je aj tak len hodinu s deťmi a tak to to bude aj v prípade, keď sa rozvedieme, vôbec si neuvedomuje, že je niečo celkom iné hodina s deťmi, keď sú obaja spolu a niečo celkom iné, keď sú rozvedení. Lenže niektoré ženy to nechápu.

Čo urobila táto doba v manželstve s mužmi?

V tej roli sa mnohokrát nenachádzajú, vnímajú, že žena veľa dokáže a nevidia pre seba priestor sebarealizácie. Stráca sa ich dominancia v tom dobrom zmysle slova: ja som išiel na pole, doniesol som zemiaky, ona z toho urobila placky.

Dnes si vie žena tie zemiaky kúpiť, na mnohé činnosti už  muž nie je vôbec potrebný. Testosterón, ktorým je muž vybavebný, tú biologickú silu, už nemá kde zo seba dostať. To si potom rieši povedzme v posilňovniach, kde dvíha činky a aj do tej posilky sa ešte predtým vyvezie eskalátorom. (Úsmev.)

Dnes sa veľký dôraz kladie na výchovu dieťaťa. Rodičovské generácie pred nami nikdy neriešili individuálny rast svojho dieťaťa v tej miere ako súčasní rodičia, ktorí sa usilujeme im naplánovať každú hodinu dňa, neustále ich mäkko regulujeme a strážime. Nie je to prepiate rodičovstvo, ktoré tak často ničí manželstvá?

To je veľmi častý fenomén, ktorý súvisí aj s akousi dobromyseľnou mediálnou propagandou, aké sú tehotenstvo aj ten pôrod super, aké je vlastne úžasné mať dieťa.

Potom však nevyhnutne dorazí sklamanie, lebo v tých časopisoch sa už menej písalo o tom, že nespíte deň a noc, ani o tom tlaku, ktorý to prináša najmä na ženy.

Preto je zaskočená, ako sa jej zrazu zmení život, pričom tomu mužovi, ktorý chodí ďalej do práce, kde si aj tú teplú kávu s kolegami vypije, sa život až tak neskomplikoval. Zdieľať

Tým, že sa nežije v rodinných komunitách, mnohé nevideli, čo to znamená materstvo. 30-ročná slobodná žena sa musí veľmi zamyslieť, kedy videla malé dieťa a čo sa s ním robí. Preto je zaskočená, ako sa jej zrazu zmení život, pričom tomu mužovi, ktorý chodí ďalej do práce, kde si aj tú teplú kávu s kolegami vypije, sa život až tak neskomplikoval.

Takže je prirodzené, že z toho postupne pramení aj narastá ženská frustrácia, ktorá vyústi do narastajúceho tlaku na otcov.

V súčasnosti prebiehajú na Slovensku dve rozvodové vlny, k tej prvej dochádza pár rokov po uzavretí manželstva, k tej druhej po 25 až 30 rokoch. Čo sú špecifické príčiny rozpadov mladých aj tých starých manželstiev?

Prijatie rodičovskej role je testom partnerského vzťahu mladého manželského páru. Ak manželia nemali predtým zrelý partnerský vzťah s vyvinutou komunikáciou, puto sa môže rýchlo zničiť. Žena má totiž iný vzťah k mužovi a dieťaťu.

Ako to myslíte?

S dieťaťom je pokrvná rodina, manžel je však z tohto pohľadu cudzím človekom, s ktorým si ten vzťah treba budovať. Preto je dôležité, aký mali vzťah už predtým, kým sa dieťa narodilo.

Tu sme opäť pri zručnosti vzájomnej komunikácie, nebyť v nej lenivý, lebo cez ňu sa tvoria hranice vzťahu, čo som trebárs ako manželka schopná prijať, čo mi prekáža a že hoci je ten môj milý a zlatý, sú veci, ktoré neviem prijať a je z toho latentný konflikt, ktorý môže prerásť do niečoho vážnejšieho.

Prečo sa dnes v takej miere rozvádzajú manželstvá po 25-30 rokoch? Muž či žena majú pocit, že nadišiel čas, keď treba nabrať druhý dych?

Ľudovo to tak možno povedať. Ale keď to povieme menej ľudovo, vychádza to z predsudku o vlastnej slobode. Partner si povie, že sa obetoval celé tie roky, má preto ešte právo na šťastný život a chce si ho vyskúšať. Samozrejme, nemám žiadnu výpovednejšiu štatistiku, ako to v týchto prípadoch dopadá.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

Ale z toho, čo sa o jednotlivých príbehoch neskôr dozviem, vnímam, že tento projekt nového, šťastnejšieho života nevychádza. Exmanželia po čase zisťujú, že dlhoročný vzťah ich tak obsiahol, že nevedia byť sami a keď aj majú alebo si nájdu druhý vzťah, často to už nefunguje, pretože sú príliš zasiahnutí zvykovosťou. Takže sa dostaví nové rozčarovanie.

Podľa vás je teda percento tých, ktorí neskôr rozvod oľutujú, pomerne vysoké?

To je len moja skúsenosť. Už som viackrát počula, ako sa rozvedení neskôr sťažovali – a to prečo nám na súde, kde nás rozviedli za
polhodinu a šlo to ako na bežiacom páse, nepovedali viac?

Dobre, boli sme hlúpi, ale prečo nás v tom systém nezastavil alebo aspoň nevaroval? Takúto reakciu mám od ľudí vzdelaných, so zaopatrenými ľudmi, ktorí sú za vodou a teda neriešia ani tak prepad do chudoby.

Dobre, boli sme hlúpi, ale prečo nás v tom systém nezastavil alebo aspoň nevaroval? Zdieľať

Títo partneri predpokladali, že si budú nový život užívať, ale keď sú už s kamarátkami štvrtý rok po sebe na dovolenke, zisťujú, že ich to viac nebaví a nabudúce pôjdu radšej sami, lebo je už trochu blbé zavolať si tam bývalého manžela. Hľadajú nový zmysel v živote po rozvode, no nenachádzajú ho.

Prejdime na záver od rozvádzajúcich sa manželov k deťom. Otcovská lobby si zhruba pred desiatimi rokmi vybojovala inštitút striedavej starostlivosti. Predtým bývali deti po rozvode za normálnych okolností u mamy, len každý druhý víkend s otcom, teraz už máme desaťročné skúsenosti s tým, že dieťa má dva domovy, jeden týždeň je u otca, druhý s mamou. Je to dobrý systém?

V súčasnom ponímaní „týždeň u mamy, týždeň u otca“ je to príšernosť, až by som to označila za trestný čin. Len si predstavte, že na súde sa vypočúva štvorročné dieťa, ktorému donesieme bábiku, autíčko, vymaľovávanku a chceme od neho počuť, čo chce. A potom sme prekvapení,
že dieťa povie niečo celkom iné než čakáme...

...alebo niečo, k čomu bolo zmanipulované jedným z rodičov.

Napríklad.

Ale ako to lepšie vyriešiť, ak sa rodičia nevedia dohodnúť?

Po rozvode či rozpade rodiny je prvoradé, aby na výchove participovali obaja rodičia. Buď tak urobia na základe dohody, ktorá by mala čo najviac kopírovať obyčaje, zvyky, normálnosť chodu rodiny, ako fungovala dovtedy.

Samozrejme, koľko ľudí, toľko chutí - je niečo celkom iné, či má dieťa sedem alebo pätnásť rokov, alebo či otec robí alebo nerobí na smeny. Preto treba hovoriť nie o striedavej, ale o zdieľanej výchove.

V poriadku, ale prečo ste striedavú starostlivosť „týždeň u mamy, týždeň u otca“ označili za príšernosť?

Pre deti predškolského a raného školského veku je veľmi dôležité, aby mali jednu domácnosť. Je to čas, kedy sa buduje osobnosť, tieto deti potrebujú istotu, priestorové aj časové bezpečie. Určite to neznamená, že by nemali prespávať aj u druhého rodiča, ale malo by sa to konať vo výletovom režime.

Až neskôr, keď sa život malého dieťaťa získa jasný rámec, môže žiť aj v dvoch domácnostiach. Ale to, v akom pomere sa to má uskutočňovať, sa musí rodiť v rodičovských dohodách po dlhej komunikácii s ohľadom na dieťa.

Pre deti predškolského a raného školského veku je veľmi dôležité, aby mali jednu domácnosť. Je to čas, kedy sa buduje osobnosť, tieto deti potrebujú istotu, priestorové aj časové bezpečie. Zdieľať

Je ilúziou si myslieť, že svoju skutočnú predstavu povie na súde alebo kolíznemu opatrovníkovi. Na to, aby ste sa dozvedeli, čo si dieťa naozaj želá, treba mať s ním vzťah, čo trvá nejaký čas, a to sa neudeje na súde. Dnes všetko prebieha len prvoplánovou komunikáciou bez počúvania.

My síce deklarujeme, že prvoradý je záujem dieťaťa. Ale na ten sa ho musia pýtať rodičia. A ak to oni nevedia, musí ich zastúpiť odborník, ktorý si s tým dieťaťom vybuduje vzťah dôvery.

U nás teda systém na papieri funguje. Lenže máme extrémne zlý výkon sudcov, advokátov, kolíznych pracovníkov, psychológov, súdnych
znalcov. Najväčšou obeťou súčasného rozvodového systému sú tak deti.

 

Foto: Andrej Lojan

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo