Navštívte Albánsko, vaše auto je už tam 

Navštívte Albánsko, vaše auto je už tam 

Autor textu Albert Otruba (na snímke vľavo) na dovolenke v Albánsku.

Albánsko ako turistickú destináciu donedávna ponúkali len agentúry zamerané na dobrodružné a adrenalínové tripy. Bola to taká čierna diera Európy.

Legendy hovoria, že asfaltky sa končili na hraničných priechodoch, pokračovali ako prašné cesty s priemernou rýchlosťou 40 km/h, na ktorých sa autobusy museli navzájom vyhýbať. A legendy niekedy nie sú ďaleko od pravdy. Je to krajina bunkrov a mercedesov. V krajine je okolo 800 000 štvormiestnych betónových bunkrov, aby sa pri útoku nepriateľa do nich zmestili všetci obyvatelia. Na albánskych cestách je minimálne toľko mercedesov, že v prípade útoku by pri každom bunkri parkoval aspoň jeden mercedes.

Včera Stalin, dnes Matka Tereza

Je to najchudobnejšia európska krajina. Jej chudoba robí dokonca aj víziu Veľkého Albánska nereálnou, lebo zlúčením Kosova s Albánskom by kosovským Albáncom, zvyknutým na juhoslovanské štandardy, klesla životná úroveň. Slovenský misionár v Skadare nám rozprával, ako ho pri vyberaní peňazí z bankomatu obkolesila skupina detí, nechceli ho okradnúť, len boli zvedavé, ako to funguje, že strčíš kartičku a vypadnú ti peniaze.

Na albánskych cestách je minimálne toľko mercedesov, že v prípade útoku by pri každom bunkri parkoval aspoň jeden mercedes. Zdieľať

Počas celého obdobia komunizmu sa krajina úspešne izolovala, krajinu ovládal stalinský kult osobnosti Envera Hodžu, ktorý v roku 1967 vyhlásil Albánsko za „prvý ateistický štát na svete“. Všetky mešity a kostoly boli zatvorené. Tajomná balkánska krajina. Každopádne Hodža urobil z Albánska najizolovanejšiu krajinu v Európe.

Medzinárodné letisko v Tirane nesie meno Matky Terezy, najznámejšej Albánky, aj keď narodenej v macedónskom Skopje ako Agnes Gonxhe Bojaxhiu. O polnoci sú na letisku dva taxíky – rozhegané mercedesy. Jeden taxikár nám ukazuje oficiálny, nehodnoverne pôsobiaci taxi certifikát, za to si pýta o 50 percent vyššiu cenu.

Na sever, do Skadaru, ideme druhým, lebo bol sympatickejší. O tretej ráno sú už všetky hotely a hotelíky zavreté. Recepční budujú balkánsku verziu kapitalizmu. My spíme v parku v centre mesta. Šesť spacákov hviezdicovo uložených okolo ruksakov v strede.

Nič pre slabšie povahy

Albánsky imidž je zlý, Ďuro sa rozhodol strážiť celú noc. Ráno sme pre miestnych veľká atrakcia. Pri raňajkách v kaviarni nám donesú jedálne lístky a potom nám naúčtujú dvojnásobnú cenu. Keď protestujeme, donesú nám ako dôkaz ich bezúhonnosti jedálny lístok, kde sú ceny zo začiatku raňajok prečiarknuté a rukou dopísané dvojnásobné.

Skadar, bývalé hlavné mesto, je jedno z najstarších miest Európy a zároveň centrum albánskych katolíkov. Miestna katedrála prežila, lebo z impozantnej stavby za Hodžu zbúrali len vežu a zmenili ju na dom športu.

Miestna katedrála prežila, lebo z impozantnej stavby za Hodžu zbúrali len vežu a zmenili ju na dom športu. Zdieľať

Nad mestom je obrovská ilýrska pevnosť Rozafan. Mesto je východiskovým bodom do albánskych Álp, do pohoria Prokletije. Potrebovali sme sa presunúť bližšie k horám, na čo je nevyhnutný miestny taxík-dodávka. Pri dohodovaní ceny sa zbehnú všetci okolostojaci muži a nahlas sa k celej transakcii vyjadrujú. Nie je to nič pre slabšie povahy. Do albánčiny sa miešajú talianske, nemecké a grécke slová, podľa toho, v ktorej krajine miestny mužík gastarbajtroval.

Nakoniec vyrážame cez Koplik k horám. Pick-up stúpa po fantastických serpentínach, okolo nás sa rozprestierajú nádherné hory. Celá oblasť je silne katolícka. Všade sú sošky Panny Márie, kríže a prekrásne zdobené cintoríny. Každá dedina, ktorou prechádzame, má nový kostol alebo nejaký stavia. Keď Turci dobili Albánsko, islamizovali nížiny, ale na horalov vo vysokých horách si netrúfli.

V horskej dedinke Boga stretáme dievčinu z Bosny a Hercegoviny s Poliakom a Chorvátom, ktorí sa zoznámili cez internet len za účelom leta stráveného v albánskych horách. Nakreslia nám plánik, ako sa dostať na najvyššie miesta pohoria Prokletije. Dievčina sa rozčuľuje, že jej krajina má ešte horšiu povesť ako Albánsko a do krásnych bosnianskych hôr nechodí nikto.

Večer sa dostávame do osady Theth, čo je centrum rovnomenného národného parku. Osadu obýva celoročne asi 20 ľudí. Tu sa končí cesta a začína sa dobrodružstvo.

Nie je tu žiadne značenie chodníkov. Celé pohorie je trochu vyššie ako naše Vysoké Tatry a nachádza sa v stave, v akom boli Tatry pred 200 rokmi, než začali rôzne turistické spolky značiť trasy a budovať chodníky. Vo väčších výškach na každom kroku narážame na kamenné lavíny, žiadne chodníky, žiadni ľudia – proste paráda. Stretli sme jedného starého pána, ktorý na oslíkovi transportoval syr zo salaša, mal oblečený čierny oblek, bielu košeľu, kravatu. Keďže bolo veľmi teplo, sako mal spôsobne uložené na náklade.

Futbalová vendeta

Jednu noc omylom zostúpime do zlej rokliny, rozumej rokliny bez prameňa, zostávame 12 hodín bez vody a prvýkrát v živote sa mi sníva o vode. Druhé ráno to napravíme, ocitáme sa v širokom vysoko položenom údolí, kam mladí manželia, ona má 17 rokov, on 25, po trojdňovom pochode na začiatku leta, priviedli veľké stádo oviec a pasú ich tu do jesene. Bývajú v drevenom salaši v značne improvizovaných podmienkach. Sú veľmi pohostinní. Keď nás večer prídu navštíviť k našim stanom, sú prezlečení zo svojho celodenného pracovného odevu do spoločenského.

Vo väčších výškach na každom kroku narážame na kamenné lavíny, žiadne chodníky, žiadni ľudia – proste paráda. Zdieľať

Z tohto údolia sme vystúpili na najvyšší kopec Albánska Jezerce s výškou 2693 metrov. Na druhý deň prechádzame cez vysokohorský priesmyk chodníkom, ktorý nie je širší ako dlaň dospelého človeka a svah pod nami sa strmo prepadá do kamenných lavínových polí. V horskej dedine si neskôr zahráme futbal s krčmárovými deťmi a na druhý deň dorážame do Valbony. Dohodneme si nákladné taxi, frčíme na korbe ako kedysi na zemiakovej brigáde. Prespíme pri móle v Bajram Curri, kde sa už objavila prvá mešita, a ráno sa trajektom plavíme smer Skadar.

Na lodi je bar, kde panáky nalievajú do miniatúrnych štamperlíkov z obrovských plastových demižónov a nikdy nerozlejú. Jediný človek na lodi hovoriaci perfektne po anglicky je Albánec Johny. Robí v nejakom bare v londýnskom Sohu, posiela peniaze domov, kde jeho matka a sestra prevádzkujú krčmu. Odsedel si niekoľko rokov v anglickom väzení, lebo na futbalovom zápase mu niekto hodil na hlavu odtrhnuté sedadlo a on po ňom, tak ako sa patrí, vystrelil z pištole. Našťastie to trúfalec prežil.

Autobusom sa premiestnime do Beratu v centrálnom Albánsku, najstaršieho a vraj najkrajšieho mesta v krajine. Je to mesto červených striech a tisícov okien. Dominuje mu mohutná pevnosť zo 14. storočia s viac než štyrmi desiatkami /!/ kamenných ortodoxných kostolíkov. Moslimskú štvrť oddeľuje od kresťanskej kamenný most z konca 18. storočia.

Popri Severnom Macedónsku je Albánsko jediná nábožensky zmiešaná krajina na Balkáne, kde nedošlo k bojom medzi moslimami a kresťanmi. Okrem 70 percent moslimov žije v krajine 20 percent pravoslávnych a 10 percent katolíkov.

Popri Severnom Macedónsku je Albánsko jediná nábožensky zmiešaná krajina na Balkáne, kde nedošlo k bojom medzi moslimami a kresťanmi.  Zdieľať

Ráno na hlavnom námestíčku v Berate prebieha v kaviarňach živá valutová výmena. Muži sedia pri stolíkoch alebo sa prechádzajú s hrubými gučami bankoviek a ponúkajú veksel. Tí úspešnejší, ktorým sa už bankovky nezmestia do ruky, chodia s igelitkami napchatými peniazmi. Základom je maximálna serióznosť. Keďže sme všetci menili eurá za leky u jedného pána, bez vypýtania nám dal celkom slušný množstevný veksl bónus. Neviem, či má zmysel vôbec spomínať, že v kaviarňach sedia iba muži.

Ráno sme sa na promenáde nechali oholiť u miestneho holiča, ktorý mal z cudzincov celkom trému, stále si umýval britvu horúcou vodou a priniesol si aj novú plachtu, čo domácim nehrozilo.

Presunuli sme sa na juh na albánsku riviéru. Pri zostupovaní z hôr k pobrežiu sa otvoril fantastický výhľad na more a neďaleko ležiaci grécky ostrov Korfu.

Dermi je rozkošná pravoslávna dedinka uložená v kopcoch nad morom s krásnymi bielymi plážami. Od chorvátskych pláží sa albánske líšia len bunkrami. Na konci augusta už boli pláže celkom prázdne. V hlavnej sezóne, čiže do polovice augusta, ich však obsadzujú Albánci z diaspory a Kosova. Hotelíky pri pláži sú často rozmlátené a prázdne. Je to majetok bývalých komunistických odborov, o ktoré sa teraz súdia tri novovzniknuté odbory a štát.

Vzťah Albáncov k poriadku najlepšie charakterizuje príbeh z pláže. Celý deň sa tu opaľovala a popíjala pivo skupinka tínedžerov. Podvečer si z prázdnych pivových fliaš postavili veľkú pyramídu a triafali do nej kameňmi. Keď všetky fľaše porozbíjali, nechali kopu črepín v strede pláže a spokojne odišli domov.

Na záver sme si nechali Tiranu, čo možno nebol až taký dobrý nápad, lebo dovtedy sme mali celkom povznášajúce pocity. Centrum Tirany vyzerá ako Trnavské mýto v Bratislave, akurát, že namiesto Trhoviska a Domu odborov majú Národné múzeum a Národnú banku.

Hodžove bunkre

Albánci sa považujú za najstarších obyvateľov Európy. Ilýrske kmene prišli na územie dnešného Albánska už pred 3000 rokmi. Veľmi kriticky vnímajú obdobie osmanskej nadvlády a násilnú islamizáciu krajiny. Ich hviezdne obdobie bolo za vlády národného hrdinu Skanderbega, ktorý oslobodil albánske územia od osmanskej nadvlády a obnovil kresťanstvo.

Albánsko je asi najväčší priateľ USA v Európe. Zdieľať

S Turkami vraj vybojoval 70 bitiek a ani raz nebol porazený. Počas svojho života sa snažil získať podporu kresťanských štátov, ale zabránili tomu intrigy Benátok a Janova, ktorí s Turkami obchodovali. Turci po jeho smrti v roku 1468 Albánsko znovu obsadili. Dnes má obrovskú sochu na hlavnom námestí v Tirane a každé mesto a mestečko má ulicu alebo námestie s jeho menom.

Na všetkých ministerstvách a štátnych úradoch visia tri vlajky. Albánska, Európskej únie a ..... americká. Albánsko je asi najväčší priateľ USA v Európe. Albánci hovoria, že Američania ich trikrát zachránili. Po prvej aj druhej svetovej vojne si na územie Albánska robili nárok Srbi aj Gréci a len postoj USA zachránil existenciu štátu. Vysoko pozitívne vnímajú aj angažovanie sa USA v kauze Kosovo.

Svojim susedom Albánci tradične nedôverujú. V dvadsiatych rokoch kráľ Zoga obdivoval Taliansko, volal si do Tirany talianskych architektov, aby mu naprojektovali hlavné mesto a potom ich v 1939 Taliansko okupovalo. Tiranu obsadila bicyklová rota. Paradoxne sa vtedy naplnila vízia Veľkého Albánska, lebo Taliani pripojili aj Kosovo, časť Čiernej hory a Macedónska.

Pre malú chudobnú krajinu mali nezmyselné investície do stavby stotisícov bunkrov fatálne následky. Peniaze chýbali všade, neboli byty, turistická infraštruktúra, priemysel. Zdieľať

Po druhej svetovej mal Enver Hodža obrovský strach z Tita. Vedel, že juhoslovanská armáda dokáže za pár dní obsadiť jeho krajinu a tak začal stavať po celej krajine bunkre a v rokoch 1961-78 sa priatelil s Čínou. Keď v 1968 Rusi obsadili Československo, jeho obavy sa potvrdili. Videl, že okupácia prešla bez dôsledkov. Albánsko vtedy ponúklo Československu na obranu svoje letectvo.

Pre malú chudobnú krajinu mali nezmyselné investície do stavby stotisícov bunkrov fatálne následky. Peniaze chýbali všade, neboli byty, turistická infraštruktúra, priemysel.

Pred svojou smrťou v 1985 začal Hodža dokonca presadzovať, aby boli bunkre navzájom prepojené. Túto nadčasovú víziu už nestihol zrealizovať a možno preto mu v Tirane postavili gigantické mauzóleum. Dnes je tam shopping mall a nočný klub.

Každopádne je Albánsko dobrý spôsob riešenia dvoch voľných letných týždňov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo