Československí svetobežníci Zikmund a Hanzelka sú opäť spolu

Generácie Čechov a Slovákov so zatajeným dychom čítali ich cestopisy. Skoro v každej rodinnej knižnici bola kniha od Z & H. Afrika snov a skutočnosti, Za lovcami lebiek, Cez Kordillery, Tam za riekou je Argentína, Tisíc a dve noci, Medzi dvoma oceánmi, Obrátený polmesiac, Světadíl pod Himalájem.

Mali v sebe niečo zo skautov, v ich legendárnych krátkych nohaviciach vyzerali ako Mirek Dušín z Rýchlych šípov. Kým Verne si svoje príbehy vymýšľal, oni ich prežívali.

Jiří Hanzelka zomrel v roku 2003 ako 83-ročný, jeho rovesník Miroslav Zikmund ho nasledoval o takmer 20 rokov neskôr, zomrel 1. decembra 2021 vo veku 102 rokov.

Prvý raz sa stretli ako dvaja maturanti na schodoch Vysokej školy obchodnej v Prahe, kde čakali na zápis na fakultu. Písal sa rok 1938. 

Zikmund a Hanzelka sa pre svoju prvú cestu v rokoch 1947 – 1950 rozhodli pre Afriku, lebo v Číne zúrila občianska vojna a bojovalo sa aj vo viacerých krajinách juhovýchodnej Ázie. Počas nej navštívili 44 krajín.

Na Tatre okolo sveta

Od Tatry si Zikmund s Hanzelkom požičali voz Tatra 87. A počas cesty zarábali: v mene Tatry mali totiž páni inžinieri plnú moc uzatvárať obchodné kontrakty pretrhané vojnou. Nič z toho by však nebolo možné bez prvého príspevku od štátu. Pred odjazdom vypracovali projekt, ktorý potom obhajovali pred ministerskými úradníkmi – a uspeli. Získali tak na svoju cestu štipendium 400-tisíc korún.

Z Marseille sa preplavili do marockej Casablancy a vyrazili krížom Afrikou. Päťsto kilometrov pred Tripolisom prišla havária. Automobilka Tatra mala v colnom sklade nejaké autá, takže na starom nákladiaku doviezli vrak do prístavu a vymenili za nové auto.

Prespali na vrchole Cheopsovej pyramídy. „Dnes by z takéhoto zážitku cestovatelia urobili desiatky fotografií, my z tohto okamihu máme možno 12 snímok,“ zaspomínal si Zikmund.

Cez Egypt a Sudán prešli do Etiópie. Legendárnym autom Tatra 87 ako prví na svete pokorili Núbijskú púšť, v Keni zapadali do rozbahnených ciest a bojovali s maláriou. V januári 1948 dvojica vyniesla na Kilimandžáro československú vlajku – prvýkrát zaviala nad najvyšším vrcholom Afriky. O komunistickom puči v Československu vo februári 1948 sa dozvedeli v Belgickom Kongu. Najnebezpečnejšiu situáciu v Afrike zažili v Habeši, kde ich prepadli lupiči. Dorazili do Kapského Mesta a z Mysu dobrej nádeje sa preplavili do Južnej Ameriky, aby z Argentíny vyštartovali do Mexika.

V Ekvádore, kde uvažovali o emigrácii z Československa, žili tri týždne s ľudožrútmi – lovcami lebiek z kmeňa Šuarov, ktorí im ukázali, ako vysušiť a zmenšiť ľudskú lebku. V Riu de Janeiro na pláži Copacabana sa Zikmund skoro utopil pri kúpaní v mori. Filmovali zrodenie sopky, ktorá chrlí lávu.

Hovorili s prezidentmi, s Gagarinom, Hillarym, zdokumentovali svet. Na Tatre 87 počas svojich ciest prešli 111-tisíc kilometrov. Netušili, že sa medzitým stali takmer najslávnejšími ľuďmi v republike. Okrem troch celovečerných filmov natočili obaja cestovatelia 147 dokumentárnych a krátkometrážnych filmov a napísali 20 kníh. Precestovali 112 krajín sveta. Československý rozhlas z ich ciest odvysielal viac ako 700 reportáží. „Všetky honoráre sme si delili fifty-fifty,“ vždy zdôrazňoval Miroslav Zikmund.

Prípitok na Silvestra 1948. Zdroj: Múzeum juhovýchodnej Moravy v Zlíne. 

Nasledovali ťažké 50. roky, nedarilo sa presadiť druhú expedíciu. Zikmund sa v roku 1953 oženil s opernou speváčkou Evou Maškovou a mali syna. Pri odchode na druhú expedíciu v apríli 1959 po Ázii a Oceánii sa nadlho (boli na nej až do roku 1964) lúčil s manželkou a synom. „Keď som po rokoch čítal synove listy, rozplakal som sa nad nimi a ľutoval som, že sme vôbec cestovali. Tá túžba však bola taká silná…“

Zikmund sa rozviedol v priebehu druhej cesty, aby sa neskôr stretol so ženou svojho života, lekárkou Máriou Macalíkovou.

Druhú cestu podnikli už so sprievodom v dvoch upravených nákladných autách Tatra 805 v rokoch 1959 – 1964. Pri tejto výprave prešli Áziu a Oceániu cez Turecko, Sýriu, Pakistan, Indiu, Cejlón, Barmu, Kambodžu, Indonéziu, Japonsko a Irak. Zikmund to komentoval: „V máloktorej krajine sme sa cítili tak dobre a tak bezpečne ako v Iraku.“ Počas cesty po indonézskych ostrovoch sa dostali až na Západnú Novú Guineu.

V rokoch 1963 – 1964 precestovali veľkú časť Sovietskeho zväzu, od východu na západ, z Jakutska až po Pamír na juhu Tadžikistanu. Zikmund neskôr povedal, že bežní Rusi sú asi najlepší ľudia na svete. Po návrate ich vítalo zaplnené Staromestské námestie.

Počas svojej ázijskej cesty ustúpili silnému tlaku KSČ a v roku 1962 v Tokiu na pôde ambasády podali prihlášky do strany. „Dozvedeli sme sa, že v Prahe sa topia ľady. Povedali sme si, že ako členovia strany budeme môcť prispieť k reforme. Bola to naivita,“ spomínal Zikmund.

Chúlostivé správy

Na ich ceste po Ázii a Oceánii napísali Hanzelka so Zikmundom štyri zvláštne správy (snažili sa v nich osvetovo aj systémovo pôsobiť na našich vedúcich straníckych funkcionárov a sprostredkovať im informácie, ktoré považovali za dôležité). Chúlostivá Zvláštna správa číslo 4 bola venovaná Sovietskemu zväzu.

Autori sa v nej snažili zachytiť unikátny stav sovietskej spoločnosti v prvej polovici 60. rokov. Aj keď je písaná značne zdržanlivým tónom, je kniha veľmi výbušným materiálom. Približuje Sovietsky zväz v zložitom hľadaní „novej cesty“ po stalinskej ére.

Váhavá a veľmi nedôsledná Chruščovova destalinizácia bola postupne nahradená rovnako opatrnou Brežnevovou restalinizáciou, nazývanou aj obdobím stagnácie.

Zikmund a Hanzelka vo svojej správe zachytávajú v podstate celospoločenskú rezignáciu na riešenie problémov, praktiky potemkinovských dedín, nielen pre zahraničných „hostí“, ale veľmi často aj pre miestnych straníckych funkcionárov. Správa je plná konkrétnych príkladov nefunkčnosti komunistického režimu.

Text správy dostalo niekoľko našich vysokých komunistických funkcionárov vrátane vtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ Novotného, premiéra Lenárta a preklad do ruštiny dostal aj Brežnev. Správu „preštudovali“ jeho poradcovia a už vtedy boli obaja cestovatelia vnímaní ako nepriatelia Sovietskeho zväzu.

Ich informácie, postrehy a systémové analýzy boli v Sovietskom zväze akceptované až počas perestrojky. Oficiálne u nás kniha vyšla až v roku 1990.

Nepriatelia režimu

V roku 1968 Z & H odmietli vpád sovietskych vojsk. V roku 1969 oboch zo strany vylúčili – posledná kniha, ktorá im mohla vyjsť, bol „Světadíl pod Himalájem“. Začala sa éra uvrhnutia do „bezčasu“, nemohli cestovať ani publikovať. Režim sa mstil aj na ich deťoch. Neskôr podpísal Hanzelka Chartu 77. Ich knihy mohli u nás vychádzať znovu až po roku 1989.

Až po nežnej revolúcii pri nahliadnutí do zväzkov ŠtB Zikmund zistil, že bol vedený ako nepriateľská osoba prvej triedy s krycím menom „Tatra“ a „Mirek“. „Prikláňam sa na stranu tých, ktorí tvrdia, že je lepšie nevedieť mená ľudí, čo vás zradili,“ povedal.

V roku 1999 obaja prevzali z rúk prezidenta Havla Medailu Za zásluhy II. stupňa. V roku 2014 Zikmundovi prezident Zeman udelil Rad T. G. Masaryka I. triedy.

Keď jeho priateľ a spolusvetobežník Jiří Hanzelka pred osemnástimi rokmi zomrel, Zikmund o ich vzťahu povedal: „Priateľstvo, ktoré prejde ohňom životných skúšok, vydrží. Keď mi zomrel brat, zďaleka som necítil takú bolesť, ako keď zomrel Jirka.“