Umenie môže byť prázdne a ničiť dušu

Umenie môže byť prázdne a ničiť dušu

Peter Janků, folkový spevák a skladateľ, autor rozhlasových hier, scénograf, momentálne hlavný dramaturg rádia Devín.

Zažil som pád a potom som sa obrátil, hovorí v rozhovore Peter Janků, ktorý vedie rádio Devín.

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Ste riaditeľom rádia Devín, ste z Poltára a v mene máte české ů. Aký je váš pôvod?

 Celé je to pestré, otec je z Moravy, babka bola Poľka, z maminej strany mám maďarských predkov, prastará mama hovorila iba maďarsky, mám stredoeurópsky vyšehradský pôvod. Pochádzam z Poltára, blízkosť cítim k Lučencu.  

Spolupracovali ste s mnohými divadlami, od malých po Slovenské národné divadlo, ste scénograf, autor rozhlasových hier, robili ste ako publicista v televíziách, súčasne ste spevák a pesničkár, teraz riaditeľ rádia Devín...

... volá sa to šéfdramaturg, nie riaditeľ rádia Devín. Vždy nám na škole hovorili, že si budeme musieť niečo vybrať, mne sa niečoho vzdávalo ťažko, chcel som rozvíjať všetky talenty, ktoré som cítil, dnes som za to vďačný, pretože je to dobrá obrana proti vyhoreniu. Niečomu sa venujem profesionálne, pracovne, niečo ma živí a k hudbe sa vraciam a vyrovnávam sa v nej s témami, ktoré riešim. Dnes aj s otázkou svetonázoru. Umenie je skvelé na to, že umožňuje človeku hľadať zmysel vecí a pokúšať sa cez neho iným prihovoriť, niečo im povedať.

Keď človek vyrastie v amatérskom divadelnom prostredí, tak sa disciplíny až tak nedelia, človek vykonáva viac vecí naraz.

Kto boli vaše inšpirácie?

Pôvodne najmä poľský výtvarník a režisér Tadeusz Kantor či režisér Jerzy Grotowski, chcel som dokonca vo Varšave študovať réžiu, bol som na univerzite, ale mali podmienku, že žiadateľ musí predtým vyštudovať filozofickú alebo výtvarnú školu, začal som študovať filozofiu a výtvarnú výchovu v Banskej Bystrici, medzitým som začal robiť scénografa, tak som napokon smeroval na VŠMU do Bratislavy. Život ma potom priviedol do televízie, robil som Reportérov, publicistiku aj v ďalších televíziách, spolupracoval s rozhlasom, začal som písať rozhlasové hry atď.

Nebol som ale žiadny fluktuant, spätne to všetko má svoju logiku. Od detstva nosím pri sebe notes s perom a rád si nahlas spievam.

To sú veľmi odlišné svety – investigatívna publicistika, divadlo, rozhlas, folková hudba...

To sa nedá povedať, spoločenská a občianska angažovanosť v publicistike a hudbe má niečo spoločné, jedna kolegyňa z divadla mi síce vytkla, že som scénograf degradovaný na novinára, ale sám som to tak nevnímal, veď som bol vďaka tomu na pulze doby, musel som spoznať zákony, inak vnímať politiku, riešiť aktuálne témy a problémy ľudí.

Aké to boli roky?

Zhruba 2002 až 2012.

To bolo ťažké obdobie, čas veľkých káuz Dzurindu a nástup Fica, s jeho poňatím moci. Čas, keď vzniklo Slovensko, ako ho poznáme dnes.

Chvíľu som robil v Markíze občiansku publicistiku a potom na dlhšie obdobie zakotvil v Reportéroch STV. Bolo to sledované, išli sme na hranu, začala sa novým spôsobom používať skrytá kamera, bolo to celé veľmi spoločensky užitočné. V podstate išlo o to, že ako novinári sme hľadali hranice toho, čo sa môže, čo je únosné a čo už nie.

Potom prišlo obmedzenie inštitútu skrytej kamery, ale súčasne sa otvorili archívy, vznikol Ústav pamäti národa, čo ma niekam posunulo. Začal som písať hry podľa týchto silných príbehov, takže „sprenevera divadlu“ ma doviedla k silným príbehom, ktoré som potom začal umelecky spracovávať. 

Takže tému vašej rozhlasovej hry o Titusovi Zemanovi ste spoznali ešte predtým, než bol blahorečený?

Určite okolnosti áno, s látkou sa ale človek oboznamuje dlhodobo, rozvíja sa to. Doviedlo ma to k dokumentárnemu divadlu, ktoré mapuje a dokumentuje nejakú dobu, príbehy spoločensky a historicky relevantných osobností alebo rekonštruuje isté udalosti.  

A potom prišiel úspech.

Áno, v roku 2010 som za hru Kamene života vyhral československé ocenenie Dráma 2010 a získal som cenu Slovenského rozhlasu, z čoho rezultovalo, že som si ju mohol aj sám zrežírovať. Odvtedy som autorsky aj režijne pripravil šesť rozhlasových hier.

Investigatívna žurnalistika má po vražde Jána Kuciaka iné postavenie a význam v spoločnosti, sledujete svojich mladších kolegov?

Z novinárčiny mám zmiešaný pocit. Kedysi som sám musel u notára podpísať vyhlásenie, že nie som v konflikte záujmov, kvôli protestom druhej strany, považoval som to za podraz zo strany inštitúcie, pre ktorú som robil. Hovorím to preto, aby som zdôraznil, že treba oceniť prácu investigatívnych novinárov už vzhľadom na podmienky, v akých často pracujú. Ale súčasne musím dodať, že dokážem byť veľmi sklamaný z toho, čo sú schopné napríklad niektoré noviny zverejniť. Najmä keď nejde o nič iné ako čistú diskreditáciu druhej strany, názorovej či dokonca svetonázorovej. Domnienky a informácie sú dve odlišné veci.

Druhá vec, čo mi prekáža, je isté tabu. Niektorí slabí novinári sa skrývajú za novinárske osobnosti a nárokujú si na istú nedotknuteľnosť kvôli tragédii a vražde, ktorá sa stala. Pritom ide aj o novinárov, ktorí robia fauly, ktoré majú byť pomenované. Novinárčina je zbraň, slovo je zbraň, ktorou možno ľahko zdiskreditovať iného.

Súhlasím, raz som to na diskusii, ktorú organizovala Iveta Radičová, povedal Henrichovi Krejčovi, ktorý sa s odznačikom All For Jan snažil hovoriť o zodpovednosti, že reprezentuje televíziu, ktorá sa dopúšťala manipulácií, sama šírila fake-news a likvidovala na objednávku majiteľa jeho politických oponentov. Samozrejme, nikdy si z toho nič neuznal, podobných novinárov je množstvo. Ale k otázke: Koho považujete za dobrého investigatívneho novinára?

Nepoviem meno, pretože je to od témy k téme inak. Mám rád, keď v tom prístupe cítiť aj pokoru. Nepoznal som osobne pána Kuciaka, prečítal som si jeho texty a videl som, že viaceré jeho články by v mnohých liberálnych mienkotvorných denníkoch nevyšli, pretože sa venoval napr. aj témam umelého oplodňovania a z toho vychádzajúceho „obchodovania“ s deťmi, a podobne. A bol veriaci. Pán Kuciak mal ťah na bránu a išiel po podstate veci, keď si dnes pozriem denník Sme, ktorý bol taký dôležitý pre našu krajinu v minulosti, pre formovanie slobody názoru a diskusie, ako sleduje ideologické ciele, som šokovaný.

Máte na mysli tému pedofílie.

Áno. A nerozumiem tomu hazardu v prístupe týchto novín. Je to nebezpečné.

V čom?

Nikdy nesmieme zabudnúť, že médiá majú obrovskú moc. Nikdy. To, čo sa deje takýmito článkami, to je varenie žaby, formovanie verejnej mienky, znovu ide o konflikt ideológie s pre mňa nedotknuteľnými princípmi. To, ako sa to posúva, nedokážem osobne akceptovať. Ide to proti morálke a prirodzenému zákonu, ak stratíme tieto hranice, môžeme potom hovoriť o legalizácii čohokoľvek. A to je neprípustné.

Odkaz od redakcie POSTOJA: Potrebujeme vás!

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. 

Ďakujeme!

 

Už ste sa dotkli náboženstva, prejdime k nemu. Ak sa nemýlim, ste konvertita.

Vyrastal som ako nepokrstený a v prostredí, ktoré podľahlo komunizmu. K viere som sa dostal vďaka svojej manželke a tiež vďaka umeniu.

Čo to znamená?

Kánon západného umenia obsahuje množstvo obrazov a scén, ktoré sú náboženskými, odtiaľ som poznal pietu, ukrižovanie a mnohé ďalšie. Stretával som sa s týmito témami, pôsobilo to na mňa.

Tu sa zastavme: ak je niekto neveriaci a pozerá sa na scénu ukrižovania, môže vnímať nejakú estetiku, farebnosť, historickosť. Ale môže ho na tom výjave aj niečo duchovne vyrušiť, zaujať?

Umenie môže duchovne kultivovať človeka. Ale to nebol dôvod, prečo som sa dostal k viere, bol som analfabet viery a učil som sa vnímať niektoré výjavy, vplývalo to skôr podvedome. Manželka mala potom iný a zásadný vplyv. Požiadala ma, aby sme mali svadbu v kostole. Žil som pohanským životom, bral som to naľahko, povedal som jej, jasne, čo treba kde podpísať... Až tam sa udialo niečo, čo neskôr po dvoch rokoch prípravy a prijatí všetkých sviatostí z rúk biskupa Baláža začalo meniť môj život. Prešlo ešte dlhých 18 rokov, až som napokon pred tromi-štyrmi rokmi zažil silné obrátenie.

Čo sa stalo?

Ako slovenský divadelník som sa dostal niekde, čo som mohol považovať za vrchol kariéry, ako chlapec z provinčného mestečka som bol jedným z riaditeľov SND. Robil som to, čo som študoval, pripravoval inscenácie, scénografiu, balety, činohru... Až som narazil na to, že ten veľký umelecký svet môže byť aj svetom pokrytectva a prázdnoty.

To vysvetlite.

Časom som začal riešiť skôr sociálnu otázku ako umenie, brániť dôstojnosť práce remeselníkov v divadle, ktorí mali horšie postavenie, boli menej viditeľní, čo ale nebol dôvod, aby boli prehliadaní, aby si ich prácu a čas iní nevážili. Ako bývalý novinár som bol citlivý na nakladanie s rozpočtom, so štátnymi peniazmi. To predsa nie je fond, s ktorým môže alebo má niekto narábať ako so súkromnými peniazmi, z toho vznikali spory s generálnym riaditeľom, odmietol som podpísať dramaturgický plán, ktorý predpokladal veľkú stratu, a viedlo to k môjmu odvolaniu a potom odchodu zo SND. Nedávno bol riaditeľ za tento stav odvolaný.

Ako ste odišli?

Na problémy som upozorňoval, viedol som spor na pôde divadla, neskôr som písal aj ministrovi Maďaričovi, snažil som sa o prijatie, nenašiel si čas, hoci som bol členom jeho grantovej komisie. Keď mi bolo jasné, že generálny riaditeľ divadla ma chce odvolať a už má za mňa aj náhradu, rezignoval som a odišiel. A potom prišla otázka, čo teraz, čo ďalej, keď sa mi zrútil svet, ktorý som obhajoval, často aj lakťami, to všetko bolo preč.

Prečo ste nebojovali?

Vedel som, že by som bojoval o niečo, o funkciu, ktorá je v takomto nastavení vnútorne vyprázdnená, ten zámoček z kariet, ktorý sa volá kariéra, sa mi zrútil, nechcel som ho stavať nanovo za každú cenu.

K tomuto všetkému sme sa dostali, keď ste povedali, že ste zažili silné obrátenie. Ako to s tým súvisí?

Bol to pád. Pád kariéry, možno slávy, ktorej som bol oddaný. Aj keď som robil profesie, ktoré neboli so slávou priamo spojené. Trpel som, mal som vnútorné dilemy, opakovalo sa to už predtým, keď som odišiel z TA3, keď mi zastavili reláciu. A zrazu prišiel ďalší pád a po ňom otázka, čo ďalej. Umenie bolo mojím bôžikom, ale zrazu som cítil prázdno, umenie môže byť aj veľmi prázdne, môže byť nepríjemné, môže ničiť dušu. Keď sa to zrútilo, začal som hľadať, čo by ma dokázalo naplniť a popri tom mohol zároveň robiť to, čo viem.

A to vás doviedlo k Bohu?

Áno. Žil som v podstate spravodlivo, veci, ktoré som robil, pomáhali spoločnosti, ale vnútorne som žil pokrytecky.

V čom?

Je to intímna otázka, nebudem o tom hovoriť. Poviem len, ako mi pomohla spoveď. Zmenilo sa tým moje vnútorné nastavenie. Keď som sa zmenil a začal sa inak správať voči manželke, voči svojej rodine, v ďalších veciach, nastala obrovská úľava.

Konvertiti majú často nejaký konkrétny okamih, keď sa im zmenil život. Ako vy?

Bolo to počas spovede 22. decembra, potom 26. som išiel na koncert do Lučenca, vtedy pre mňa dôležitého „kultového“ mesta. Tam podgurážený alkoholom, s Bibliou v ruke, čítal som Žalmy, oslovoval ľudí, dvakrát som prešiel cez jedno miesto, až tretíkrát som sa tam potkol na reťazi a padol na tvár, celý som sa zrútil na zem. Vtedy sa niečo zlomilo. Nebol to len pád kariéry, ale doslova, fyzický pád, v bolesti som ležal dva dni na posteli, myslel som, že mám zlomené zápästia, že už nikdy nebudem hrať, všetko ma strašne bolelo. Na tej posteli som sa obrátil na Ježiša. Po dvoch-troch dňoch som vstal a bol som v poriadku. Vedel som, že sa začína iný život. Niečo, v čom som žil od malička, sa stalo minulosťou. Mal som 41 rokov.

Pohybovali ste sa v umeleckom prostredí, predpokladám, že pre okolitý svet musela vaša zmena pôsobiť smiešne.

Veľké percento ľudí sa mi obrátilo chrbtom. Na rukách viem spočítať ľudí, ktorí ma hneď prijali, aj po zmene.  Ale nedokázal som sa hanbiť za to, čo som objavil, bolo to oslobodenie. Začal som čítať Sv. Augustína, Sv. Faustínu, život som začal vnímať z inej perspektívy. Odmietol som robiť niektoré inscenácie, predtým som k práci takto nepristupoval, zaujímalo ma iba to, či to stíham, zrazu som mal výhrady k témam a odmietol som aj lukratívne ponuky. To viedlo k tomu, že som začal strácať profesijné kontakty. Chápem, že moje správanie mohlo byť často neprimerané, bol som ako batoľa, správal som sa naivne ako malé dieťa, vystupoval tak. Myslím, že je to po obrátení prirodzené. Ale ja som neriešil formu, neriešil som, že sa na mňa mnohí pozerajú cez prsty, to všetko bolo nepodstatné. Trvalo nejaký čas, kým som opustil inkubátor a posilnený vo viere prišiel späť do sveta, ktorý som pred obrátením opustil.

Kresťanstvo to sú veľké dejiny, umenie je toho dôkazom, ale dnes je kresťanstvo aj u nás čoraz viac zvyšku spoločnosti smiešne. Vnímate to?

Vnímam, že kresťanstvo je stále viac ostrakizované, neviem prečo, ale deje sa to. Aj tu v rozhlase čelím niekedy poznámkam, že sme predsa na pôde sekulárneho média, ale ja si nemyslím, že sekulárne má znamenať, že bude úplne vytlačená a vyzátvorkovaná viera. Vznikajú tak predsa getá a to je nebezpečné. Deformuje to myslenie ľudí. Preto nerád rozmýšľam tak, že tým alebo oným patrí táto hodina a nič viac, slobodná spoločnosť má fungovať inak, má prijímať vieru i náboženstvo ako súčasť spoločnosti, ako súčasť kultúry. Ak bude postupovať inak, ženie sa tým spoločnosť do záhuby.

Všimnite si, ako do Európy preniká veľa rôzneho duchovna, často z Ázie a Ďalekého východu, často z minulosti, ako sú rôzne kulty slovanského predkresťanského obdobia a podobne. Ale všimnite si aj rozpor, ako nejaké médium dokáže tieto duchovné prúdy alebo napr. jogu velebiť a súčasne zosmiešňuje napr. katolicizmus. Pritom práve takýto prístup je smiešny a neudržateľný. Preto sa vo svojom prístupe k témam, ktoré vysielame v rádiu, snažím o istú rovnováhu, aby nevznikali getá. Poslucháč si zaslúži istú spravodlivosť a férovosť, nie mocenský zápas a vytláčanie.

Objavil sa v rádiu odpor?

Nie. Dal som ale najavo, že nemienim apriórne vylučovať žiadne témy, ani tie, ktoré reflektujú kresťanskú kultúru. Práve ona môže byť odpoveďou na útoky mnohých ideológií, s ktorými máme v súčasnosti nielen na Slovensku ale i v Európe dočinenia. Práve v rádiu Devín na príklade klasickej hudby možno ukázať, ako veľké postavy našej kultúry a umenia, Mozart, Bach a ďalší majstri, veľmi súvisia s náboženstvom, ako veľmi je ich hudba inšpirovaná vierou v Boha. A sú to pritom poklady západnej a ja dodávam kresťanskej kultúry. Duchovno a obrovská virtuozita sa spája a niet sa za čo hanbiť. Naopak, je úplne legitímne hovoriť, ako mnohé z toho dnešnej kultúre a umeniu chýba a aké to má riziká.

Liberalizmus u nás zažíva veľký rozmach, v politike a už predtým v kultúre. V akom stave je kresťanská kultúra?

Nemali by sme zamieňať umenie a kultúru. Kultúra je hodnotová báza a umenie vo forme artefaktu na ňu odkazuje. Dnes sa tieto pojmy miešajú a často len umenie vnímame ako kultúru, ale to nie je pravda. Kultúra prechádza naprieč  všetky oblasti života človeka. Pokiaľ si umenie, ktoré je v súčasnosti naviazané najmä na myšlienkové koncepty tvorcov, nárokuje určovať kultúrne hodnoty, je to cesta bezbrehého liberalizmu. Pre kresťanskú kultúru je dôležitá hodnotová báza, ktorú má každý vpísanú do svojho svedomia a pre veriacich ju formuluje Cirkev v Desatore či Blahoslavenstvách, a to sú témy nie len umelecké, ale morálne, sociálne, riešiace otázku spravodlivosti a najmä slobody. A sú umelci a tvorcovia, ktorí tvoria v takto vymedzenom kultúrnom rámci.

Osobne si myslím,  že kresťanská kultúra je dnes u nás mimoriadne slabá, je v podstate jedno, akú oblasť umenia si vezmeme, poéziu, prózu, hudbu, výtvarné umenie a osobitne mladú generáciu. Ak porovnáme katolícku modernu so súčasnými básnikmi, ktorí sú kresťania, zdá sa mi to neporovnateľné. Váš názor?

Mne napadá Rudolf Dobiáš a jeho básne, bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a jeho básne sú naozaj kvalitné. Zo žijúcich ešte Daniel Hevier, veľmi všestranný umelec, ktorý inšpiruje svojou tvorbou naprieč mnohé generácie. Našli by sme aj iné mená. Poznám niekoľko režisérov i hercov, ktorí ale netvoria priamo kresťanské umenie, ale skôr sa snažia v každej predlohe nájsť posolstvo, ktoré koreluje s kresťanskými hodnotami. Lebo sú to ľudské, univerzálne hodnoty, na ktorých vyrástla naša civilizácia.   

Posledná otázka. Keďže folková hudba mi nie je blízka, nepýtal som sa na ňu, ale pre vás je hudba dôležitá. Kde sa u nás najlepšie koncertuje?

Všade tam, kde chcú ľudia počúvať spievané príbehy a posolstvá. Nedávno som mal krásny koncert u Milosrdných bratov v Bratislave, rád spievam na festivale Lodenica, s dobrým ohlasom sa stretol nedávny koncert v Ostrave.

Kde budete hrať najbližšie?

Teraz som mal koncerty v Topoľčanoch i na festivale Verím pane v Námestove, na konci augusta bude tá Lodenica, 17. augusta budem vo Zvolenskej Slatine. Poteším sa, keď ľudia prídu.

Foto: Andrej Lojan

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo