Čo ukázali vatikánske archívy o genocíde Arménov?

Nemecký historik Dr. Michael Hesemann vo svojej knihe pod jednoduchým, ale veľavravným názvom Arménska genocída po prvýkrát odhaľuje obsah zatiaľ nikde nepublikovaných dokumentov o najväčšom zločine prvej svetovej vojny, o genocíde nazývanej aj Metz Yeghern (veľké zlo). Táto krutosť bola súčasťou programu osmanskej vlády vyhladiť arménsku menšinu v jej historickej domovine, ktorá leží na území dnešného Turecka. Celkový počet zavraždených v tomto arménskom holokauste (ako sa tiež nazýva) sa odhaduje na 1 až 1 a pol milióna.

Preživší Arméni nájdení v meste Salt a poslaní do Jeruzalema v roku 1918.

Autor priznáva, že na tému narazil náhodne počas štúdia historických prameňov o živote pápeža Pia XII. Pacelli (Pius XII.) bol totiž nunciom v Mníchove a korešpondencia a diplomatický materiál pod názvom „Perzekúcia Arménov“ umožnila Hesemannovi nahliadnuť do pozadia vatikánskej diplomacie. List kardinála von Hartmanna adresovaný ríšskemu kancelárovi Härtlingovi žiadal o urgentnú intervenciu Nemecka proti perzekúcii Arménov, ktorá nebola menej brutálna ako perzekúcia prvých kresťanov. V tej istej záložke bola aj kópia listu pápeža Benedikta XV. sultánovi, v ktorej urgentne žiadal o udelenie milosti pre nevinných Arménov. Dokumenty odhaľujú úsilie pápeža Benedikta XV. a vatikánskej diplomacie zastaviť najväčší zločin prvej svetovej vojny – deportácie Arménov na sýrsku púšť, zachrániť obete a zabrániť masakru celého arménskeho národa.

„Arménska genocída bola súčasťou širšieho plánu, a to vyvraždenia všetkých nemoslimských menšín v Osmanskej ríši.“ Zdieľať

Zaujímavé je, že tieto materiály celých sto rokov nikto neštudoval, dokonca ani najväčší experti na armenocídu. Najväčším prekvapením pre autora bola však skutočnosť, že arménska genocída bola súčasťou širšieho plánu, a to vyvraždenia všetkých nemoslimských menšín v Osmanskej ríši. Myšlienku propagovalo hnutie „Mladý Turek“, ktoré ju prevzalo z európskeho nacionalizmu a koncepcie, že iba homogénny štát môže byť štátom pevným a silným. Podporovali sa v nezdravom presvedčení, že slabosťou Osmanskej ríše je multietnický a multináboženský charakter štátu. Chceli vyliečiť akékoľvek oslabenie štátu vylúčením všetkých cudzích prvkov, za ktoré považovali na začiatku roku 1914 v prvom rade kresťanov v počte o veľkosti 19 % populácie. Popri arménskych boli vyvraždení aj aramejskí a asýrski kresťania, katolíci a grécko-pravoslávni kresťania.

Turecké obvinenie z konšpirácie Ruska a niektorých arménskych vodcov nebolo ničím iným, iba klamstvom na ospravedlnenie postupu, pretože boli zabíjané aj nevinné ženy a deti. Dokonca sa neušetrili ani ostatné kresťanské zoskupenia, ktoré nikdy do podozrenia nepadli. Podľa správy zaslanej do Berlína z nemeckej ambasády povedal turecký sekretár pre vnútro Talaat Bey otvorene Mordtmannovi, že „turecká vláda použije vojenské prostriedky na zbavenie sa vnútorných nepriateľov – pôvodných kresťanov z rôznych denominácií – bez diplomatickej intervencie cudzích krajín“. Vatikánske dokumenty uvádzajú aj správu pátra Liebla, rakúskeho kapucínskeho misionára, ktorý sa v Samsune dozvedel, že nie Arméni, ale kresťania boli už pred 5 až 6 rokmi odsúdení na smrť na tajnom zhromaždení „Mladých Turkov“ v Thessalonikách.

Vatikán už v júni 1915 tušil, čo sa odohrávalo vo Východnej Anatólii. O mesiac neskôr už nebolo žiadnych pochýb o hrôzostrašnej masakre vykonanej na takmer celej arménskej mužskej populácii. V priebehu augusta 1915 Mons. Dolci, apoštolský delegát v Konštantinopole, urobil všetko, čo bolo v jeho ľudských silách, aby intervenoval diplomaticky, ale neúspešne.

„V septembri 1915 pápež Benedikt XV. poslal autograf sultánovi Mehmetovi V. so žiadosťou o milosť pre Arménov. Turci odmietli žiadosť prijať.“ Zdieľať

Keď sa dostali tieto drastické správy v septembri do Vatikánu, pápež Benedikt XV. nestrácal čas a rozhodol sa konať. Poslal autograf sultánovi Mehmetovi V. so žiadosťou o milosť pre Arménov. Turci odmietli žiadosť prijať. Celé dva mesiace sa pokúšal Mons. Dolci doručiť žiadosť na sultánovu adresu, ale sultán ju neprijal. Iba potom, ako požiadal nemeckého a rakúskeho veľvyslanca o pomoc, bola audiencia umožnená. Keď sa však po 4 týždňoch uskutočnila, väčšina deportácií bola už prevedená. Všetky sľuby Turkov o ukončení masakier alebo ušetrení nejakej skupiny sa ukázali ako zavádzajúce klamstvo.

V decembri 1915 referoval pápež Benedikt na konzistóriu kardinálov o neúspechu diplomatickej intervencie. Hovoril o úbohých Arménoch, ktorých takmer úplne vyhubili.

V júni 1916 arménsky katolícky patriarcha informoval Svätú stolicu o tom, že projekt vyhladzovania Arménov v Turecku stále pokračuje... Postupne sú vyháňaní na púšť a tam odstavení od všetkých životných zdrojov. Zomierajú príšerným spôsobom od hladu, chorôb a extrémnej teploty... Je teda už jasné, že Osmanská vláda sa rozhodla eliminovať kresťanov v Turecku ešte predtým, ako sa skončí vojna. A všetko sa koná pred očami kresťanského sveta.

„V júni 1916 arménsky katolícky patriarcha informoval Svätú stolicu o tom, že projekt vyhladzovania Arménov v Turecku stále pokračuje... Postupne sú vyháňaní na púšť a tam odstavení od všetkých životných zdrojov.“ Zdieľať

Zaujímavé je aj pozadie, ktoré hovorí o vzťahu slobodomurárov k arménskej genocíde. Bolo by totiž populistické obviňovať za genocídu iba islam. Nikto zo zodpovedných politikov nebol fanatickým moslimom. Hnutie „Mladý Turek“ bolo revolučným hnutím, ktorého členovia študovali väčšinou v Paríži a tam prišli do kontaktu s myšlienkami slobodomurárstva a európskeho nacionalizmu. Mnohí sa stali členmi slobodomurárskych lóží a lóža v Thessalonikách sa stala hlavným národným centrom.

Talaat Bey, zodpovedný za armenocídu, bol veľmajstrom Veľkého Orientu tureckého slobodomurárstva. Toto je historický fakt. Ideológia hnutia „Mladý Turek“ sa dá označiť za „protofašistickú“. Rasovo čistý Turek bol podporovaný aj sunitským islamom. Islam bol preto inštrumentalizovaný na politické účely. Umožnil ospravedlniť každého, kto bol za vraždy zodpovedný.

Mapa genocídy Arménov. Krúžky predstavujú miesta, kde sa odohrali masakry.

Doteraz Turecko fanaticky zastiera udalosti z rokov 1915 – 1916 a odmieta túto udalosť nazývať genocídou, napriek tomu, že išlo o prvú genocídu dvadsiateho storočia. Reakcia tureckej vlády je vždy rovnaká. Tvrdí, že pápež podľahol dezinformáciám, hoci má dostupné informácie z vatikánskych archívov.

K téme:
Prečo je potrebné hovoriť o genocíde Arménov Zdieľať

Stále zostáva nepochopiteľné, prečo si Turecko nechce priznať vinu genocídy a tým sa samo vylučuje z komunity civilizovaných národov.

Autor knihy sa zúčastnil na bohoslužbe vo Vatikáne pri príležitosti 100. výročia genocídy a osobne poďakoval pápežovi Františkovi, že pripomenul svetu genocídu a martýrstvo arménskeho národa. Vyhlásil, že my, všetky národy civilizovaného sveta a predovšetkým Nemecko – spojenec Turecka, sa podieľame na vine Turecka, pretože sme dovolili, aby sa to stalo. Ako katolík verí, že každý hriech a každý zločin môže byť odpustený, ak ho vyznáme a oľutujeme. Turecko má šancu prekonať svoju historickú traumu vyznaním viny a ľútosťou. A my všetci odpustíme. Ak nie, tieto rany budú stále otvorené aj po 100 rokoch.

Dagmar Babčanová
Autorka je bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Svätej stolici.

Foto: wikipedia.org, anca.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo