Prečo je potrebné hovoriť o genocíde Arménov

Moderné Turecko má, rovnako ako iné krajiny, svoje temné historické stránky. Reflexia brutálnej série postupov, akými sa v minulosti vysporiadalo s etnickými a náboženskými menšinami na svojom území, a spôsob, akým ho v súčasnosti interpretuje, v ničom nepripomína postoje vyspelých národov, ktoré podobným krutostiam vo svojej histórii tiež čelili.

V uplynulých dňoch sme si pripomenuli 100. výročie osmanskej genocídy Arménov, čo so sebou prinieslo zvýšený záujem o celú záležitosť. Priznám sa, že som trochu vyčkával v pozadí, čo sa bude diať, a ako sa k celej veci postavia jednotlivé spoločenské entity, počnúc médiami a končiac politickými špičkami. Okrúhle výročie je o to zaujímavejšie, že v Turecku je stále politicky vysoko citlivým tabu. V kontexte hysterických reakcií tureckej politickej reprezentácie, ktorá napriek historickým faktom zarputilo odmieta čo i len serióznu diskusiu na túto tému, je potrebné si niektoré udalosti ozrejmiť. Popieranie a zľahčovanie tragédie spred sto rokov má totiž viaceré výrazné historiografické slabiny a vážne súčasné spoločenské dôsledky.

Prenasledovanie Arménov do genocídy v rokoch 1914 – 1915

"Na konci roku 1895 sa v katedrále v meste Urfa ukrylo pred násilnosťami približne 3 000 Arménov. Vojenské oddiely ich aj s kostolom zaživa upálili."

Zdieľať

Arménska vysočina (dnes súčasť tureckej provincie Van) sa na území Osmanskej ríše ocitla po mierovej dohode s Iránom z roku 1639 v Diyarbakir. Prvá osmanská ústava z roku 1876, prinajmenšom na papieri, zaručovala zrovnoprávnenie všetkým nemoslimským obyvateľom (definitívne prestala platiť po puči 24. júla 1908). Realita bola ale iná. V oficiálnych štatistikách pri sčítaní obyvateľstva sa úmyselne znižovali počty kresťanov, do východných oblastí Osmanskej ríše boli do prostredia, ktoré obývali Arméni, cielene presídľované kurdské kmene. Arméni boli nútení uchyľovať sa do iných oblastí ríše, čo vždy zvyšovalo napätie miestneho obyvateľstva. Podobne do mestských štvrtí Konštantínopolu, v ktorých majoritu tvorili kresťania, boli nasilu presídľovaní moslimovia.

V tejto atmosfére bolo len otázkou času, kedy a kde dôjde k prvým násilnostiam. Už medzi 18. augustom a 10. septembrom 1894 v juhoarménskom hornatom regióne Sassun vojenské oddiely osmanskej armády brutálne potlačili vzburu arménskych roľníkov, ktorej padlo za obeť viac ako 14 000 miestnych kresťanov. Dôvodom nespokojnosti sedliakov bola ľahostajnosť úradov voči faktickému zdvojeniu daňovej záťaže Arménov, ktorí ako kresťania museli platiť daň oficiálnym osmanským úradom a zároveň aj miestnym „tieňovým“ kurdským autoritám. Táto prvá novodobá masakra sa podľa americko-arménskeho historika Vahakna Dadriana stala stelesnením ekonomických aspektov a politických konfliktov, ktoré kulminovali v sérii pogromov voči arménskemu obyvateľstvu.

Neutíchajúci nátlak na Arménov, vyvíjaný kombináciou legislatívnych noriem, byrokracie, spoločenskej menejcennosti a lokálnych útokov proti kresťanom (napríklad v podobe úmyselného vypaľovania polí tesne pred zberom úrody), vyústil v roku 1895 do arménskych demonštrácií v Konštantínopole. Do roku 1896 sa protesty rozšírili aj do iných miest Osmanskej ríše. Následné kruté opatrenia štátnych úradov si spomedzi Arménov vyžiadali asi 300 000 obetí, z toho niektoré zomreli v dôsledku totálneho vyhladovania. Asi 100 000 Arménom sa podarilo ujsť do exilu. Na konci roku 1895 v meste Urfa sa v tamojšej katedrále pred násilnosťami ukrylo približne 3 000 Arménov. Vojenské oddiely ich aj s kostolom zaživa upálili. Nie je bez zaujímavosti, že v súvislosti s týmito konkrétnymi udalosťami sa už vtedy v americkej a európskej publicistike objavuje pojem holokaust ako synonymum pre masové vyhladzovanie indigénneho kresťanského obyvateľstva Osmanskej ríše. V slovnom spojení „administratívny holokaust“ ho po prvej svetovej vojne používal napríklad aj Winston Churchill.

"Do roku 1896 sa arménske protesty rozšírili aj do iných miest Osmanskej ríše. Následné kruté opatrenia štátnych úradov si spomedzi Arménov vyžiadali asi 300 000 obetí, z toho niektoré zomreli v dôsledku totálneho vyhladovania."

Zdieľať

Vnútropolitické dianie v Osmanskej ríši na prelome 19. a 20. storočia vykazovalo známky silnejúceho nacionalizmu. Jeho špecifickosť tkvela v tom, že mu dlho chýbala možnosť nájsť vo svojej ideológii jasne definovateľný a zrozumiteľný jednotiaci prvok. Ten sa objavil v podobe panislamského „Turectva“, v jeho zrejmej historicko-náboženskej konotácii. To vyústilo do symbolu identity moderného Turka, pre ktorého je rovnako dôležité byť Osmanom a moslimom zároveň. Od začiatku osmanskej revolúcie v roku 1908 bol tento koncept otvorený a prístupný pre ne-tureckých moslimov, ale nie pre ne-moslimov. Dôležitú úlohu v puči zohrávalo hnutie Mladých Turkov, ktoré sa spolu s pučistami v apríli 1909 v provincii Adana podieľalo na ďalšom masakri arménskeho kresťanského obyvateľstva (už v roku 1913 vyšla o tejto udalosti v Londýne kniha od Ducketta Ferrimana hovoriaca o holokauste: The Young Turks and The Truth about the Holocaust at Adana in Asia Minor). Toto besnenie si vyžiadalo skoro 30 000 zavraždených a jedným z jeho cieľov bolo dosiahnutie demografickej prevahy osmanskej moslimskej populácie.

Popri fyzických násilnostiach bola z pohľadu Osmanskej ríše veľmi účinným prostriedkom na vyhladenie arménskeho obyvateľstva konfiškácia pôdy. V roku 1909 bolo vo vlastníctve moslimov viac ako 741 000 hektárov skonfiškovanej ornej pôdy, pôvodne patriacej Arménom. Na nechcenú internú emigráciu v dôsledku konfiškácie nehnuteľného majetku bolo odsúdených viac ako 100 000 Arménov. Do roku 1914 sa masakrami v rokoch 1894 – 1896 a 1909, konfiškáciou pôdy, presídľovaním a inými represáliami osmanským úradom podarilo znížiť podiel kresťanského obyvateľstva v maloázijských oblastiach z jednej tretiny na jednu štvrtinu. Z celkového počtu cca 21 milióna tamojšieho obyvateľstva bolo gréckych ortodoxných asi 2,5-3 milióna a arménskych kresťanov približne 2,5 milióna. Integrálnou súčasťou premyslených represálií bolo dosiahnutie „optimálneho“ podielu Arménov na regionálnom obyvateľstve v percentuálnom podiele kolísajúcom od 0 do maximálne 10 %. Guvernér jednej z takýchto provincií demografické zmeny v tajnej správe sultánovi Abdülhamidovi II. zdokumentoval takto: „Vďaka uvážlivým opatreniam Vášho Majestátu je teraz všade väčšina (obyvateľstva) poistená pre moslimov.“

"Už vtedy sa v americkej a európskej publicistike objavuje pojem holokaust ako synonymum pre masové vyhladzovanie indigénneho kresťanského obyvateľstva Osmanskej ríše. V slovnom spojení 'administratívny holokaust' ho používal napríklad aj Winston Churchill."

Zdieľať

V súvislosti s balkánskymi vojnami a oslabením osmanského vplyvu na Balkáne sa radikalizovala aj osmanská antikresťanská rétorika. Je síce pravda, že Osmanská ríša počas balkánskych vojen prijala, predovšetkým z Trácie a Macedónska, asi 400 000 moslimských utečencov, ale toto množstvo nemohlo byť zámienkou na teror, aký mal proti Arménom nasledovať. Zakrátko prišli zo strany vojenského velenia Osmanskej ríše (Mehmet Şevket) obvinenia grécko-ortodoxného patriarchu z iredenty v prospech Grécka a vyhrážky typu: „Všetkých vás zničíme! Buď zomrieme my, alebo vy!“ V podobnom nenávistnom duchu zaznievali výzvy aj na rokovaniach Mladých Turkov v roku 1913 adresované Arménom s tým, že pokiaľ sa neprestanú miešať do politických reforiem Osmanskej ríše, postihne ich ešte niečo horšie, „čo v porovnaní s masakrami Abdülhamida II. budú len detské hry.“

Genocída 1914 – 1915

Niekoľko mesiacov pred vypuknutím prvej svetovej vojny a pred vstupom Osmanskej ríše do tohto konfliktu sa na ministerstve obrany odohrali tajné stretnutia, kde boli zosnované plány na vyhubenie netureckých rás. V prvej línii boli nasmerované na osmanských kresťanov. Týkali sa ale aj niektorých moslimských netureckých etník (deportácia 300 000 Kurdov). Vstup Osmanskej ríše do vojny poskytol priestor pre zastierací manéver, na pozadí ktorého sa dali uskutočniť osmanské vyhladzovacie plány v niekoľkých etapách.

"Z odhadovaného počtu asi 2 miliónov deportovaných Arménov dosiahlo nové osídľovacie územie v oblasti Mezopotámie len okolo 850 000. Z celkového počtu ich zahynulo až 1,5 milióna!"

Zdieľať

Prvou bolo tzv. odzbrojenie. Spočívalo v domových prehliadkach, pri ktorých sa za nebezpečnú zbraň považovali aj kuchynské nože. Je síce pravda, že po skúsenostiach z represáliami z minulých desaťročí sa kde-tu objavili náznaky akejsi domobrany, ale vzhľadom na úbohé postavenie Arménov ich „výzbroj“ nepredstavovala žiadne vojenské riziko. Druhou etapou bolo regrutovanie tzv. eskadrón smrti, čo boli jednotky vytvorené z odsúdených Arménov (napr. za nájdene zbrane v podobe kuchynského noža), ktoré boli v „službe vlasti“ nasadzované do najťažších bojov v počte asi 300 000 mužov. Treťou etapou boli nútené práce. V 120 pracovných bataliónoch pracovali od leta 1914 do marca 1915 osmanskí kresťania vo veku 15 až 45 rokov vo veľmi zlých podmienkach a podvýžive denne 14 hodín. Štvrtou etapou bolo tzv. stínanie hláv. V dvoch vlnách v apríli 1915 boli v Konštantínopole pozatýkaní arménski intelektuáli, spisovatelia, učitelia, publicisti a duchovné elity. Išlo o 235 mužov, ktorí boli brutálne vypočúvaní a odsúdení za údajnú vlastizradu. Všetci zahynuli buď obesením, následkami mučenia, alebo počas deportácií do vnútrozemia.

Napokon nasledovala posledná etapa konečného riešenia arménskej otázky, spočívajúca v hromadnej deportácii zostávajúceho obyvateľstva. Ako právna norma zaštiťujúca masové deportácie slúžil zákon o „rozposlaní podozrivých osôb“, ktorý osmanský parlament schválil 30. mája 1915. Nie je ťažké si v súvislosti s vyššie uvedenými kontextami domyslieť, na koho sa takáto vykonštruovaná právna norma mala aplikovať. Iróniou osudu je fakt, že tesne pred touto právnou normou (17. mája 1915) bol schválený iný zákon, na základe ktorého malo asi 750 000 moslimských vojnových utečencov získať nárok na nehnuteľný majetok Arménov. Z odhadovaného počtu asi 2 miliónov deportovaných Arménov dosiahlo nové osídľovacie územie v oblasti Mezopotámie len okolo 850 000. Podľa údajov nemeckého veľvyslanca z októbra 1916 zahynulo z celkového počtu deportovaných až 1,5 milióna Arménov!

K téme:
Čo ukázali vatikánske archívy o genocíde Arménov?

Zdieľať

Spomedzi duchovných špičiek a hierarchie arménskych kresťanov, v počte asi 5 000, ich v roku 1923 zostalo nažive len okolo 400, čo je menej ako desatina. Najmä nositelia hodností mali zvlášť krutý osud. Z počtu 2200 kostolov a kláštorov bolo najmenej 2150 zničených, nenávratne sa stratilo viac ako 20 000 vzácnych rukopisov a popolom ľahli historické knižnice. Poslednú ranu zúboženým Arménom zasadila násilím vynútená islamizácia. K nedobrovoľnej konverzii z kresťanstva na islam bolo donútených odhadom 200 000 prevažne žien, dievčat a detí vo veku do 13 rokov. Georg Horton, americký diplomat pôsobiaci do roku 1922 v Smyrne, v jednej zo svojich správ informoval o 550 obciach, „ktorých obyvateľstvo bolo ohňom a mečom obrátené na islam.“ V roku 1916 pri príležitosti narodenín sultána Mehmeda V. sa v rámci narodeninového ceremoniálu konala ako sprievodný jav konverzie k islamu rituálna obriezka stovky chlapcov prevažne z radov arménskych kresťanov.

Súčasnosť

Na prelome 19. a 20. storočia viedla intenzívne rastúca islamisticko-nacionalistická forma akéhosi národného zjednotenia k likvidácii kvantitatívne najväčších kresťanských etnoreligióznych skupín Osmanskej ríše: gréckych ortodoxných a arménskych kresťanov, čo sa v podstate do roku 1920 podarilo. Po genocíde Arménov nestála na ceste k zrodu jednotného Turecka vážnejšia vnútorná prekážka (v súčasnosti žije v Turecku asi len 50 - 60 000 Arménov). Dôsledkom bol vznik a etablovanie podobnej formy štátom podporovanej nacionalistickej ideológie, aká je nám dobre známa z kontinentálnej Európy 30. rokov. Rasisticko-nacionalistický tón, akým sa na margo tureckého nacionalizmu v roku 1930 vyjadril turecký ministerský predseda Ismet Inönü, si v ničom nezadá s prejavmi Adolfa Hitlera na mítingu NSDAP niekde v Nemecku v 30. rokoch minulého storočia. Inönü povedal, že „len turecký národ má v tejto krajine národné a rasové práva. Turek je jediný pán, jediný vládca tejto krajiny. Všetci, kto nie sú čisto tureckí, tu majú len jedno právo: právo byť sluhom, právo byť otrokom.“

"Celá mašinéria vyhladzovacieho procesu Arménov svojou premyslenosťou, cieľavedomosťou, štátnou podporou a spôsobom uskutočnenia nijako nezaostáva za nacizmom a komunizmom."

Zdieľať

Celá mašinéria vyhladzovacieho procesu Arménov svojou premyslenosťou, cieľavedomosťou, štátnou podporou a spôsobom uskutočnenia nijako nezaostáva za sofistikovanými vyhladzovacími ideológiami, aké v dejinách reprezentovali nemecký nacizmus a sovietsky komunizmus. Žiaľ, v súčasnom Turecku sa prvky neo-osmanizmu s jeho náboženskými komponentmi zakoreňujú v politike natoľko, že sa podozrivo zbližujú so štátnou doktrínou. Pokiaľ bude tento proces v Turecku trvať aj naďalej, len ťažko sa civilizovaný svet dočká zo strany tureckého establišmentu historicko-kritickej reflexie krvavých udalostí nielen z roku 1915. Turecko lipnúce na panislamskej ideológii z prelomu 19. a 20. storočia (jedno náboženstvo, jednotná spoločná turecká historická identita a jediný jazyk) sa len ťažko niekedy v blízkej budúcnosti priblíži k vyspelým národom schopným a ochotným sa vysporiadať s temnými stránkami svojej vlastnej minulosti.

Je potrebné pripomenúť, že Turecko je krajina so značne obmedzenou náboženskou slobodou. V krajine sú kresťania zastúpení len menej ako 0,5 % podielom na populácii, no napriek tureckej kampani o modernej demokratickej spoločnosti sú stále vystavení represáliám, akým dnes čelia kresťania v krajinách tretieho sveta. Nie je to tak dávno, keď niekoľko udalostí vyvolalo obavy o postavenie tamojších náboženských menšín. Neprehliadnuteľným bol v tejto súvislosti dlhotrvajúci súdny spor štátneho lesného úradu ohľadom 27 hektárov pôdy 1600 rokov starého kláštora Mor Gabriel v juhovýchodnej časti Turecka. Šikana zo strany miestnych úradov sa začala už v roku 1997, keď malo byť neuralgickým bodom poskytovanie ubytovania neznámym osobám (v skutočnosti išlo o pútnikov, ktorí v kláštore prespávali). Iným predmetom sporu bol kláštorný múr postavený na pozemkoch, ktoré kláštoru údajne nepatrili. Za túto skutočnosť bola v roku 2008 voči kláštoru vznesená obžaloba. Ešte rok predtým, v roku 2007, čelil kláštor hrozbám a jeho opát sa dokonca stal na krátky čas obeťou únosu. V roku 2011 kláštor súdny proces prehral a časť pôdy bola prisúdená tureckému štátu.

"Hrant Dink bol popredný aktivista v turecko-arménskom zmierovacom procese a hlasný kritik tureckého popierania genocídy Arménov. Propaganda z neho robila nepriateľa Turecka. 19. apríla 2007 bol zavraždený štyrmi strelnými zásahmi."

Zdieľať

Iné prípady nátlaku, zastrašovania a vytvárania pocitu náboženskej neslobody v Turecku za posledné obdobie reprezentujú vraždy s politickým a náboženským podtextom. Podľa komentátorov majú tieto prejavy násilia svoj ideologický podtón v paragrafe 301. Ide o trestnoprávnu normu účinnú od 1. júna 2005, na základe ktorej je možné potrestať každého, kto haní Turecko, turecký národ a turecké vládne inštitúcie. V praxi to malo za následok, že bolo možné napríklad odpočúvať telefón osobe, ktorá bola podozrivá z porušenia tejto právnej normy. O rok neskôr, 5. februára 2006, bol v Trabzone v katolíckom kostole počas osobnej modlitby chladnokrvne zastrelený taliansky misionár Andrea Santoro. Prípad nemal už na prvý pohľad nič spoločné s „obyčajnou“ vraždou, keďže vrah, 16 ročný Oğuzhan Akdin, počas činu kričal „Allahu Akbar!“ Údajnou zámienkou k tomuto činu bolo publikovanie karikatúr Mohameda v dánskych novinách Jyllands-Posten, a vražda mala byť pomstou za škandinávsku blasfémiu. Svoju úlohu v motíve mladého radikála zohrala aj masívna antikresťanská kampaň tureckých médií.

O rok neskôr (19. januára 2007) postretol v Istanbule rovnaký osud prominentného člena arménskej minority a editora turecko-arménskeho týždenníka Agos, Hranta Dinka. Smrť nastala štyrmi strelnými zásahmi, z toho dvoma priamo do hlavy. Podľa zahraničných pozorovateľov išlo o popravu, vykonávateľom ktorej bol 17-ročný mladý radikál Ogün Samast. Augusto D’Angelo, profesor politických vied na univerzite La Sapienza v Ríme, dáva túto vraždu opäť do súvislostí s mediálnou a politickou propagandou, ktorá z Hranta Dinka spravila nepriateľa Turecka, v súlade s paragrafom 301. Dink bol popredný aktivista v turecko-arménskom zmierovacom procese a hlasný kritik tureckého popierania genocídy Arménov. Vražda sa stala krátko po premiére dokumentárneho filmu Screamers, v ktorom na otázky filmárov odpovedá práve Hrant Dink. Už o niekoľko mesiacov, v apríli 2007, boli v meste Malatya dobodaní traja protestantskí kresťania (dvaja Turci a jeden Nemec). Obete našli v dome, kde tlačili Biblie. Všetky boli zviazané a dopichané asi 150 bodnými ranami. Zatiaľ poslednou vraždou s atribútmi politického a náboženského trestného činu bola smrť apoštolského vikára Mons. Luigi Padoveseho z 3. júna 2010 v Iskenderune. Stalo sa tak pred jeho domom, keď odchádzal na Cyprus, kde sa mal nasledujúci deň v Nikózii zúčastniť na stretnutí s pápežom Benediktom XVI. Zavraždil ho jeho dlhoročný osobný šofér Murat Altun (údajne trpiaci duševnou poruchou) s výkrikom „Allahu Akbar!“

"Priepasť, ktorá zhltla všetky tie životy a ktorá stavia proti sebe dva náboženské svety, sa v dnešnom Turecku zdá byť hlbšou a temnejšou, ako by si niektorí boli ochotní pripustiť."

Zdieľať

Na tomto mieste je zbytočné púšťať sa do konšpiračných teórií o tom, ako sa na minimálne dvoch vyššie uvedených vraždách podieľala tureckej polícii už od roku 1980 dobre známa ultranacionalistická bunka z Trabzonu. Rovnako podozrenia Fethiya Çetina, jedného z advokátov rodiny Dink o tom, že rozkaz na eliminovanie Hranta Dinka vzišiel z prostredia tureckých tajných služieb, sa dokázať nikdy nepodarilo. Nech už to bolo akokoľvek, vraždy z nedávnej minulosti v kontexte historických faktov a vo svetle súčasného postoja tureckých vládnych elít naznačujú všetko možné, len nie úprimnú snahu vysporiadať sa so svojou minulosťou transparentným spôsobom. Priepasť, ktorá zhltla všetky tie životy a ktorá stavia proti sebe dva náboženské svety, sa v dnešnom Turecku zdá byť hlbšou a temnejšou, ako by si niektorí boli ochotní pripustiť. Pokiaľ sa nezmení zmýšľanie kompetentných a demokratické občianske návyky neprerastú tureckú spoločnosť v dostatočnej miere, bude kresťanom v Turecku určené večné jarmo minority v exkluzívne mononáboženskom prostredí.

Na druhej strane sa už objavili prvé odvážne pokusy o nastolenie zmeny kurzu. Začiatkom roka sa asi stovka tureckých univerzitných profesorov, žurnalistov, umelcov a intelektuálov odhodlala na vyhlásenie „proti otvorenej nenávisti a nepriateľstvu“ namierené voči arménskym kresťanom v tureckých učebniciach. Vo vyhlásení sa ďalej hovorí, že „také lži a krivé obvinenia infikujú mládež už od detstva.“ Jeho signatármi sú osobnosti ako nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk, sociologička Nilüfer Göle a historik Taner Akçam. Protest publikovali časopis Agos a liberálne turecké noviny Taraf. Osobná aktivita popredných osobností kultúrneho a spoločenského života priniesla väčší ohlas v zahraničí ako v samotnom Turecku. Pritom prezident Erdogan ešte v januári vo verejnoprávnej televízii ubezpečoval o tom, že „ak sa zločiny naozaj stali a ak my za to máme zaplatiť, tak sa na to pozrieme a podnikneme zodpovedajúce kroky.“ Vzhľadom na rinčanie diplomatickými zbraňami, ako je predvolávanie si veľvyslancov, povolávanie tých vlastných na konzultácie, bojkot tovarov a podobne to skôr vyzerá, že v Turecku doteraz oficiálne nezistili v súvislosti s genocídou Arménov žiadne zločiny.

Paradoxne nemecký prezident Joachim Gauck, reprezentujúci národ, ktorý sa v podstate dokázal kultúrnym spôsobom vysporiadať s dedičstvom nacizmu, si počas oficiálnej návštevy Turecka (29. apríla 2014) vyslúžil od prezidenta Erdogana veľmi ostrú kritiku za údajné miešanie sa do vnútorných záležitostí Turecka, keď sa kriticky vyslovil na adresu deficitov demokracie v hostiteľskej krajine. Išlo o poznámky na adresu slobody tlače a prejavu. Gauck doslova povedal, že „nikomu nie je možné vnucovať životný štýl a nikomu nemožno brániť vo verejnom vyznávaní svojho náboženstva.“ Namiesto toho, aby si Turecko vzalo z Nemecka príklad v tom, ako sa dá sebareflexiou pracovať s temnými obdobiami svojej vlastnej identity, ušlo sa spolkovému prezidentovi len Erdoganovo uštipačné: „Stále sa správa ako pastor.“ Preto kým bude oficiálny turecký postoj v kauze arménskej otázky a deficitov demokracie zodpovedať tomu súčasnému, je potrebné hovoriť a písať o genocíde Arménov.

Gabriel Hunčaga
Autor je historik a dominikán.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo