Horí Naša Pani

Na začiatku Veľkého týždňa Naša Pani z Paríža horí a štíhla veža – flèche, týčiaca sa presne nad oltárom, v plameňoch padá. Niet svetového média, ktoré by neukazovalo túto tragédiu.

Tento obraz je z tých, ktoré keď vidíme, hneď im neuveríme. Lebo veď sú z tých, ktoré sa nedejú. Mali sme doma zapnutý televízor, bolo to ešte za vidna, ani sme obrazovku poriadne nesledovali. Len som si všimol, že vidím charakteristické hranolovité veže Notre-Dame. Za nimi boli plamene. Ale nenapadlo mi, že horí Notre-Dame. Asi to horí niekde za Notre-Dame, povedal som si. Veď Notre-Dame nemôže horieť. O hodinu mi zavolal priateľ a pochopil som.

Strecha katedrály sa zrútila a s ňou i veža. Zdesení Parížania to sledovali na mieste a za televíznymi obrazovkami to sledoval svet.

Tri slová mi napadajú.

Prvým je Žiaľ.

Pocítime ho, keď tragicky končí niečo nevýslovne krásne, keď v jednom okamihu utrpíme ťažkú stratu. Victor Hugo končí svoj veľký román Chrám Matky Božej v Paríži záverečnou drámou, keď Quasimodo z chrámovej strechy (ktorá po dnešku už neexistuje) sleduje smrť Claude Frolla pri páde zo strechy aj popravu Esmeraldy so slovami: „Ach, všetko, čo som miloval!“

Na snímke pohľad do interiéru Katedrály Notre-Dame po požiari 16. apríla 2019 v Paríži. Požiar, ktorý vypukol v katedrále v pondelok pár minút pred 19. hodinou, zničil strechu. Takmer štyrom stovkám hasičov sa podarilo po polnoci požiar dostať pod kontrolu. Foto: TASR/AP

Druhým slovom je Znamenie.

Mnohí Parížania sledujúci drámu obďaleč spontánne pochopili, že požiar katedrály má symbolický význam a začali sa modliť a spievať nábožné piesne. Áno, nezhorel iba kultúrny monument. Požiar je symbolom zániku starej kresťanskej kultúry Európy. Katedrála je nádherná, ale Francúzsko i Európa už dávnejšie stratili viac ako túto pýchu gotiky. Stratili ducha a vieru, ktoré tú Európu po zániku Ríma po stáročiach úpadku stvorili. A potom Európa dobyla svet. Kto stráca ducha, postupne stráca aj kultúrne plody tohto ducha. Horiaca katedrála je znamenie, ktoré nám umožňuje pochopiť i tú väčšiu stratu.

Francúzsky prezident Macron nemal počas tragédie pri voľbe svojich slov ľahkú úlohu. „Hovorím vám, že túto katedrálu spolu obnovíme. Notre Dame je súčasťou osudu, údelu Francúzska, a je to náš spoločný projekt pre nadchádzajúce roky.“ Ale neodbytná otázka visí vo vzduchu: Je syn Našej Panej Synom Božím a naším Spasiteľom, ktorého obetu si o pár dní pripomenieme, alebo to tak nie je? Ak to tak je, ako to dáva sekulárne Francúzsko najavo? A ak to tak nie je, nie je spojenie akokoľvek nádhernej stavby s národným osudom len ilúziou? Katedrálu možno obnoviť. Ale kto a kedy obnoví ducha Najstaršej dcéry cirkvi, ducha Európy? Tieto otázky neodídu.  

Na snímke modliaci sa ľudia počas požiaru Katedrály Notre-Dame 15. apríla 2019 v Paríži. Foto: TASR/AP

Tretím slovom je Nádej.

Táto tragédia, ako aj všetky tragédie, nás vo Veľkom týždni opäť poučí, že naša nádej nespočíva v zdanlivo pevných a nemenných viditeľných konštantách našich životov.  Nádej spočíva v tom, že si budeme môcť bez vlastnej zásluhy v nedeľu povedať: Christus resurrexit. Christus vincit. Christus regnat. Christus imperat.