Ako sa len Porošenko dostal tak ďaleko?

Ako sa len Porošenko dostal tak ďaleko?

Plagát z prezidentskej kampane na Ukrajine. Foto – Profiemdia.sk

Hoci od roku 2001 každoročne – a často niekoľkorát ročne – cestujem po Ukrajine, občas už nestíham miestny vývoj sledovať.

Neprestajne nás uisťovali, že fašistická fazeta pomajdanovskej Ukrajiny sa obmedzuje na okrajové skupiny. Tomu protirečí správa z februára: po tom, čo kyjevský policajt so slovami „Ľahni, Bandera!“ zvalil na zem demonštranta extrémistického pravicového hnutia „S14“, celé vedenie ukrajinskej polície poprosilo extrémistu o prepáčenie. Meno Stepana Banderu – ukrajinského nacionalistu, ktorý je zodpovedný za pogromy proti Židom a Poliakom – očividne už neslobodno používať ako nadávku. Policajný prezident osobne napísal na facebook: „Ja som tiež banderovec.“

A ani som nepočítal s tým, že prvej vyhrážky smrťou vo svojom živote sa dožijem akurát z milovanej Ukrajiny. Keď som nedávno cestoval po Ukrajine, chcel som si načrtnúť portrét zlopovestného centra „Mierotvorca“. Toto centrum vymenúva „nepriateľov Ukrajiny“, zhromažďuje údaje o nich a zverejňuje ich na internete. Oficiálne nemá nič spoločné so štátom, prezident Porošenko sa dištancuje, server sídli v Kanade, no ukrajinské úrady používajú tieto údaje. Na jeho webovej stránke je výzva: „Občania bojovníci, teroristi, žoldnieri a ruskí vojnoví zločinci! Navrhujem Vám, vzdajte sa!“

Príspevok ministra vnútra Arsena Avakova pozostáva len z jednej vety: „Rusko je agresor, Putin je chujlo.“

Mierotvorcovia nazývajú svoj zoznam nepriateľov štátu „Očistec“. Pretože boli zavraždení dvaja ukrajinskí novinári niekoľko dní po tom, čo toto centrum zverejnilo ich adresy na internete, osoby hodené do tohto očistca sa už obávajú o svoj život.

Poslal som tomuto centru prostredníctvom emailu bežnú novinársku otázku. Ihneď prišla odpoveď: „To je pre Vás nebezpečné. My sme tí, ktorí vraždia novinárov a reportérov.“ Neskôr anonymná osoba doplnila: „Každý, kto s nami komunikuje, zomrie.“ Poslal som tieto emaily OBSE, ktorá už skoršie kritizovala zastrašovacie metódy mierotvorcov. Moja ľavicová známa z Kyjeva – jej manžela zbili v kyjevskom centre nacionalisti – ma upokojovala: „ Azda sa chcú len javiť ako silní a desiví.“ Podľa meradiel dnešnej Ukrajiny tieto emaily nemožno hodnotiť nevyhnutne ako vyhrážku vraždou.

Dvadsiateho druhého apríla táto krajina volí prezidenta. Výsledok prvého volebného kola sa len nepatrne odchýlil od prieskumov. Favorit, komik Vladimír Zelenskyj, dosiahol veľmi slušných 30 percent, vo svojom domovskom regióne Dnipro 45 percent a na juhu 40 percent. Nenaplnilo sa očakávanie, že jeho mladým a skôr mužským prívržencom by mohla chýbať volebná disciplína.

Neuškodilo mu ani odhalenie krátko pred prvým kolom: Zelenskyj vlastní 15-izbovú vilu v toskánskom pobrežnom mestečku Forte dei Marmi. Čo je na tom znepokojivé? Že ju zamlčal vo svojom vyhlásení o majetku? Nebuďme puntičkári, tu klamú takmer všetci kandidáti.

Že táto vila stojí 3,8 milióna eur a prenájom rodinného baldachýnu na pláži 250 eur na deň? Môže si to ako úspešný filmový producent dovoliť. Že susedmi sú Rusi? Okay, ruština je jeho materinský jazyk. Ale prečo kandidát, ktorý sľubuje rozbiť oligarchiu, postavil svoju daču medzi oligarchami menom Abramovič, Prochorov a Deripaska? Zelenskyj tvrdí, že vila je iba finančnou investíciou, ktorá poslúžila len na odparkovania peňazí pre najbližší hraný film.

Sociálno-populistickí kandidáti, ktorí majú svoje najvernejšie spoločenstvo prívržencov medzi dôchodkyňami v centrálnej ukrajinskej provincii, zostali ľahko pod prognózami: Júlia Tymošenková nedostala ani 14 percent a Oleh Ljaško ani 6 percent. Pravicový exminister obrany Anatolij Hrycenko, veľkolepo vyhlásený za jednotného kandidáta „demokratických síl“, si spôsobil blamáž so 7 percentami.

Trocha nad prognózami pristáli proruskí kandidáti zo zvyšnej masy „Strany regiónov“ v roku 2014 zosadeného prezidenta Janukoviča: Jurij Bojko dosiahol 12 percent, Oleksandr Vilkul 4. Bojko síce vyhral na Ukrajinou kontrolovaných častiach oblastí Doneck a Luhansk, avšak tento tábor na dlhé obdobie nemá šancu na návrat k moci, v prvom rade kvôli vojne, ale aj kvôli urputným vnútorným zákopovým bojom. Tie zachádzajú tak ďaleko, že na niektorých „proruských“ politikov Ukrajiny uvalilo Rusko sankcie.

Jedinou senzáciou prvého volebného kola bolo 6 percent pre Ihora Smeška. Nikdy ste nepočuli o Ihorovi Smeškovi? To nie je žiadna hanba, tento muž je vlastne už 15 rokov na dôchodku. Smeško bol pred Oranžovou revolúciou šéfom tajnej služby SBU a jedným zo štyroch účastníkov na dôvernej večeri v roku 2004, pri ktorej bol otrávený neskorší prezident Viktor Juščenko. K záchrane svojej cti môže tento starý pán vykázať jeden článok novín New York Times, v ktorom sa tvrdí, že v roku 2004 zabránil krvavému potlačeniu Oranžovej revolúcie.

Odvtedy už nebolo nič počuť o Smeškovi. V predvolebných prieskumoch ho nebolo možné nájsť. A potom náhle šesť percent. Vysvetliť sa to dá len tým, že sa tu zaktivizovala sieť starých harcovníkov Leonida Kučmu, prezidenta v rokoch 1995 až 2005. Smeško bol očividne pretláčaný dvomi malými televíznymi stanicami „112“ a „News One“, ktoré sú kontrolované Viktorom Medvečukom, zlopovestným manipulátorom ukrajinskej politiky a posledným Ukrajincom, ktorý sa priatelí s Vladimírom Putinom.

Mňa osobne rozrušil postup úradujúceho prezidenta do druhého kola volieb. Petro Porošenko síce padol zo svojich 55 percent z roku 2014 na 16 percent, ale aj tak človeka trápi otázka: Kto dokáže opätovne voliť človeka, ktorý stojí za úpadkom Ukrajiny na najchudobnejšiu krajiny Európy? Kto volí za hlavného veliteľa štátu vedúceho vojnu muža, ktorý ako podnikateľ zarába sa výdavkoch na zbrojenie tohto štátu a ktorého najužšie okolie je obvinené z kradnutia pri armádnych verejných obstarávaniach ?

Za to, že sa Porošenko musí obávať o svoje znovuzvolenie, musí pripísať vinu sebe samému. Presnejšie povedané, politik Porošenko musí pripísať chamtivosti oligarchu Porošenka to, že všetci ostatní oligarchovia ho už nepodporujú. Všetci okrem Rinata Achmetova, najbohatšieho muža Ukrajiny, jediného podnikateľa popri Prošenkovi, ktorý rozmnožil svoj majetok v ekonomicky katastrofálnych vojnových rokoch. Achmetov mal len pri veľkopodvode „Rotterdam plus“ zarobiť jednu miliardu dolárov: uhlie, ktoré nakupoval lacno u separatistov v Donbase, predával Ukrajine za drahú cenu Rotterdamského prístavu. Z výťažkov Achmetov kúpil veľkú časť ukrajinskej energetiky. Považuje sa za vylúčené, že Porošenko o tom nič nevedel.

Napriek tejto a ďalším rabovačkám ho volilo šokujúcich 16 percent. Ak sa to dá vysvetliť? Porošenko je síce mizerný prezident, no robí dobrú kampaň. Vyzerá v nej ako štátnik. Na nových plagátoch sa pozerá pokojne a chladnokrvne do očí svojmu protivníkovi – Vladimírovi Putinovi. Rovnaká séria plagátov ukazuje Zelenského, ako sa s bojazlivou grimasou klauna vyhýba Putinovmu pohľadu.

Okrem prezidentského vystupovania nemá Porošenko čo ponúknuť. Jeho úspechy možno vyrátať rýchlo:

1. „Tomos“ ekumenického patriarchu Bartolomeja, ktorým v pravom čase pred voľbami bola uznaná od Moskvy úplne nezávislá „Pravoslávna cirkev Ukrajiny“. Porošenko nemohol odolať a nechal z toho vyhotoviť sériu predvolebných plagátov, ktorá ho ukazuje s novým kyjevským metropolitom Epifanijom a s tomosom.

2. „Bezviz“, ako sa nazýva oslobodenie od víza do Európskej únie. Ukrajinci môžu odvtedy ešte ľahšie utekať z Ukrajiny

3. Určitá ekonomická stabilizácia, napríklad ukrajinskej peňažnej meny hrivny, pravdaže na strašne nízkej úrovni. Ako mi povedal jeden priateľ z centrálnej Ukrajiny: „Je to ako s mojím šéfom, ktorý nikdy nemá nazvyš nejaké dobré slovo pre mňa, ale aj to mi dáva nejaký druh stability. Keď pôjde to dôchodku, bude mi hrozne chýbať. Tak je to aj s Porošenkom. Jeho chyby sú nespočetné, ale prinajmenšom ho poznáme, dáva nám stabilitu. Ľudia si hovoria, s ním to prinajmenšom už nebude horšie.“ Obávam sa, že tento priateľ – mimochodom polovičný Rus – volil Porošenka.

Ako ctení čitatelia vidia z týchto riadkov, zo svojej poslednej cesty po Ukrajine som sa vrátil zdravý. O „mierotvorcoch“ som už nič nepočul a na druhý deň som sa už neotáčal, keď za mnou štartovalo nejaké auto. Svoju cestu po Ukrajine som ukončil na Majdane. Päť rokov po prevrate je evidentné, že nejestvuje nijaký záujem o objasnenie vyše stovky prípadov smrti, zo žiadnej strany. Stovky metrov latkového plota, práve sa začala výstavba nového pamätníka pre „Nebeskú stotinu“.

Niekto druhý bol však rýchlejší: Prednedávnom otvoril priamo na Majdane „Múzeum medúz“. Boli to približne dvadsať kubických metrov veľké akváriá, v ktorých sa plazili dookola malé neškodné medúzy. Komerčný projekt s horibilnými cenami vstupeniek a medúzové magnetky, medúzové medovníky a medúzové kabelky v shope. Úspech dával za pravdu súkromnému prevádzkovateľovi: Múzeum medúz na Majdane bolo zaplnené smejúcimi sa mladými rodinami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo