Uzol (Ján Ondruš)

Ján Ondruš
Uzol

Tvrdší o zovretie úst,
ťažší o prehltnutie,

je tu mesiac, vízia ňadra,

cítiť ťa, ako cítime bolesť,
vedieť ťa, ako vieme smrť,

je tu mesiac, vízia ramena,

odvrátim sa, rozmrvím cigaretu,
udusím rukavicu z tvojej rúčky,

milujte iného,

iného nenáviďte,

budeme každý
na druhej strane lásky,

ktorá nás rozohnala,

vyzradila nás,

zhorkla nám cukríkom
podaným z úst do úst,

štvala nás pred sebou, bola nám v pätách,
pokrikovala za nami,

prizvala psa za svedka,

smiala sa, pýtala sa na dôvod,
na príčinu,

šli sme si oproti, prešli sme
bez dotyku, o lásku sme sa minuli
a šli sme ďalej, preč,

len preč a hocikam,

rozmrvím cigaretu,
zadrhnem šatku z tvojich vlasov,

ukážem na seba, lež stále
uhýbam a odvraciam sa, nie, nie, nie,

hľa, oska, na ktorej sa krútim,

na uzol jazyka zaviazaný.

Ján Ondruš (1932 – 2000), básnik a prekladateľ, jeden z najvýraznejších predstaviteľov modernej slovenskej poézie. Prvé básne publikoval v Mladej tvorbe, knižne debutoval v roku 1965 zbierkou Šialený mesiac, za ktorú dostal Cenu Ivana Krasku.

„Poézia Jána Ondruša je nepochybne výrazom mravnej i umeleckej odvahy autora, jeho nezvyčajnej schopnosti analyzovať jemné záchvevy ľudského vedomia a v neposlednom rade i neobyčajnej dôslednosti a náročnosti k sebe i svetu...“ (Štefan Strážay)

Báseň Uzol som vybral z vydania Ján Ondruš: Pamäť (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1982, zostavil a doslov napísal Štefan Strážay, ilustroval Ľudovít Hološka, graficky upravil Ladislav Vančo).