1
Knižka má biele stránky,
čierne riadky, čierne obrázky,
neprítomne v nej listuje,
veď jedného dňa sa vráti
na začiatok, už nič
nevynechá, všetko pochopí,
v súvislostiach, úplne,
alebo ju už znova neprečíta,
nikto iný,
nikde?
2
Zatváraš sa do izby,
nielen keď prší. Za oknom
ovocné stromy, psíča,
tlmený rozhovor, žena
po rokoch trochu cudzia,
dieťa. Otvoríš novú knižku,
čítaš prečítané, o záhrade,
zlých psoch, deťoch,
o cudzích ženách.
3
Vždy si vlastne potreboval
iba jedno: aby sa okolo teba
náhlivo, surovo
odohrávalo čosi ako život,
a ty aby si kdesi na okraj,
a iba sebe,
pripomínal,
že je tu aj zánik, choroba,
neistota,
radosť.
Štefan Strážay (1940), básnik, redaktor, prekladateľ a pedagóg, sa vo svojej básnickej tvorbe venuje akoby malým veciam tohto sveta. Za vecami je však vždy intenzívne prítomný lyrický subjekt básne so svojím hľadaním a pochybovaním.
Text básne Siesta som vybral z autorovej básnickej zbierky Interiér (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1992, edícia Nová poézia).