Tisíc myšlienok (Ján Ondruš)

Ján Ondruš
Tisíc myšlienok

Mrzačia ľudí.

A potom do susedských rečí
o tom, že poručík a Mariena,
o metle na nebi a čo to znamená,
o daždi, že mohol prísť väčší,
o deťoch, ktoré majú večný hlad,
o fazuľovej polievke, ktorú muž má rád,

do tisíc rečí tisícprvý
vnúti sa patetický hlas:

- Zas?

Príde
a ako suchou stepou čiara požiaru
pobeží zemou v slepom chvate,
či ako búrka člnok vrchovate
ohňom zatopí.

Si zdravý, mladý,
teba to chcú, teba,
si mladý, zdravý,
na smrť ti ísť treba.

A ty plač, matka, odprevádzaj syna
a k jeho prsiam tisni líca zaliate,
a ty plač, matka, po synovom návrate
na šiju jeho kríža ovesená.

Nesmierny, ťažký chrbát zeme!
Strašlivá, ťažká päta vojny!
A človek, učupený tvor...
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _

Ó, krása pokojného slova
chlieb a soľ, manželka a blúzka,
gumová lopta kvetovaná,
ó, krása dňa, keď statok napojíme,
v sobotu večer zametieme dvor,
taniere, lyžice rozložíme po stole,
na noc sa zamkneme a poprávame postele.


Ján Ondruš (1932 – 2000), básnik a prekladateľ, svoje prvé básne publikoval v časopise Mladá tvorba v roku 1956 a predstavil sa nimi ako zrelý básnik. Knižne debutoval básnickou zbierkou Šialený mesiac v roku 1965.

„Celý život šiel s mníšskou pokorou i zaťatosťou za tým jediným, čo pokladal za najdôležitejšie – napísať báseň.“ (Daniel Hevier)

Hoci sme už k stému výročiu ukončenia prvej svetovej vojny publikovali báseň Martina Rázusa List, vybral som na dnes, na presný dátum tohto výročia, Ondrušovu báseň Tisíc myšlienok. Je to jednoznačne protivojnová báseň, v ktorej dominujú „protichodné stavy bytia“ – život a smrť – s víťazným „áno“ pre život.

Zaujme aj nápis na hrobe Jána Ondruša v Slávičom údolí v Bratislave: „Verme takým, čo prevyšujú iných o srdce.“