Čin a otázka

Čin a otázka

Čo bude Palach znamenať po 200 rokoch?

„Nejsem sebevrah,“ povedal po svojom čine Jan Palach. Dnes je tomu na deň presne 50 rokov. Jeho čin vyvolal obrovskú reakciu v celej spoločnosti, režim cítil obavu, Brežnev písal varovný list Dubčekovi a vedeniu strany, Palachov pohreb bol zrejme najväčší v československých dejinách, v rade pred Karolinom, kde bola na pôde univerzity vystavená jeho truhla, sa stálo dlhé hodiny. Praha, Bratislava, Brno a ďalšie mestá držali smútok, aj na dedinách viseli jeho fotky.

Každého, koho sprevádzam po Prahe, zoberiem pred budovu Filozofickej fakulty, aby sa pozrel na posmrtnú masku Palacha, ktorú zhotovil dnes už nebohý Olbram Zoubek. Je to jemná tvár, až neskutočne jemná, niečo lyrické a súčasne hrozne smutné sa človeka pri tom dotkne.

Palach bol nielen politicky mysliaci, ale najmä duchovne založený človek, všetky svedectvá o tom svedčia. Jeho čin má tri odkazy, ktoré nesú zvláštny paradox, význam činu postupne menia.

Najmasovejšia reakcia bola bezprostredne prvá, zhrozenie, smútok, pieta. Ako poukázal Jiří Suk, Palach nedosiahol to, čo chcel, dosiahol presný opak. Chcel národ vyburcovať, mobilizovať, namiesto toho prišlo ticho. Čierna vlajka bola vyššie ako štátna vlajka. Bohdan Mikolášek to vyjadril v piesni: „Zomrel živý človek a mŕtvi zostali žiť.“

Palachov čin nemohol mobilizovať ešte viac, ak ho nasledovali Zajíc a ďalší.

16. január pred Filozofikou fakultou v Bratislave. Foto: TASR

Druhý odkaz prišiel o dvadsať rokov s novou generáciou, medzi davom z januára 1969 na Václaváku a davom z januára 1989 bol obrovský rozdiel: Deti Palachových rovesníkov pochopili jeho odkaz inak, s Palachovým týždňom sa začal československý rok 1989. Robili presne to, po čom Palach volal v januári 1969, povstali, búrili sa, žiadali zmenu. Režim do roka padol.

Najzaujímavejšia je ale dnes iná úvaha: ako bude Palachov čin vnímaný v roku 2069 alebo 2169? Myslím, že vtedy vynikne tretí najhlbší rozmer Palachovho činu. Už to nebude pieta, ani politická vzbura, ale odpoveď na otázku, čím v skutočnosti bol Palachov čin.

Nebola to hrdinská smrť, nepadol v boji, pri vzbure. Niečo také dokáže burcovať okamžite. Zjavná nespravodlivosť a nevinná obeť volá po odvete. Palach ale nebol zabitý Sovietmi ani domácim režimom. Zapálil sa sám, rozhodol sa dobrovoľne priniesť obeť. Niečo, čo v prvom rade viedlo k smútku a modlitbe, nie k vzbure. Svojou povahou to bol v podstate náboženský čin. Za iných sa predsa obetoval Kristus. Kardinál Beran z exilu vtedy vyhlásil, že sa skláňa pred jeho činom (a súčasne odmietol zvolený spôsob), napätie Palachovho činu súvisí s tým, že sme na hrane bezbožnosti, veď siahnuť si na vlastný život je hriech proti Bohu aj sebe, ale obetovať sa za iných je presný opak. Palachova obeť sa niečím dotýka obete Sokrata, keď prijal nespravodlivý trest smrti a podriadil sa obci – hoci mohol ujsť.

Preto bude Palachov čin klásť otázku aj o sto alebo dvesto rokov. Nie preto, že by bolo možné spochybniť jeho motív, to nie, ale preto, že zvolil prostriedok, ktorý sa dotýka večnosti. Ako Sokrates. Keď som ako stredoškolák počul stredoškolské vysvetlenie smrti Filozofa, pôsobilo to ako zjavná nespravodlivosť, mal ujsť, povedali sme si po hodine. Čím viac som ale potom čítal, tým viac som menil pohľad a začal vnímať kánonický akt západnej civilizácie.

S Palachom je to podobne. Komunisti sa z neho pokúsili urobiť úbožiaka, zmanipulovaného až psychicky slabého mladíka. Presný opak bol pravdou. Režisér Robert Sedláček, ktorý o ňom urobil posledný film, to vyjadril otázkou, ktorú dával hercom, ktorí mali hrať Palacha: Prečo nenapísal svojej matke? Prečo sa s ňou nerozlúčil? Filmový Palach herec Viktor Zavadil mu odpovedal: Pretože inak by to neurobil.

Presne o to ide: Palacha nemožno pochopiť bez toho, že v ňom budeme vidieť rozumného citivého muža. Palach sa pred svojím činom triasol, cítil bolesť, nebol to fanatik, potvrdzuje to aj pastor, ktorý s ním hovoril po poslednej bohoslužbe, na ktorej sa zúčastnil.

Za 200 rokov budú naši potomkovia vedieť, čo to bol holokaust, čo to bol komunizmus. A budú vedieť, kto to bol Jan Palach.

Jeho obeť nemohla mať okamžitý dosah, v tom sa - žiaľ - Jan Palach tragicky mýlil. Ale jej odkaz sa dotýka večnosti, preto sa na jeho meno a čin nezabudne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo