Palach

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Palach

Hlavnú postavu Jana Palacha hrá Viktor Zavadil. Foto: webová stránka k filmu

Najlepší film k výročiu Augusta 1968.

(...) Hle, mrtvé tělo na lafetě,
jen vezmi je, to nejkrásnější dává
 ti tento národ, který oplakává
v tom mrtvém víc, než mohl ti snád dáti,
ty, která všechno máš, co už se nenavrátí,
jen vezmi jej do hlubokého klína,
kde ve tmě nikdy úsvit neprolíná,
ať spočine už mrtvý spravedlivý.
 
Nad jeho hrobem stojí národ živý.
Jaroslav Seifert

 

Najsilnejšia scéna filmu je na konci, na zemi Václavského námestia leží spálené telo Jana Palacha, policajt práve zadusil oheň, Palach ťažko dýcha. Ten dych vám nedá pokoj.

Režisér Robert Sedláček so scenáristkou Evou Kanturkovou nepotreboval vetu, ktorú vtedy Palach povedal – „Nejsem sebevrah.“ – dokázal ju povedať celým filmom.

Je to výborný film, úplne iný ako trojdielny televízny film Agnieszky Holland, robí mu úvod a venuje sa niečomu ťažšiemu, ako je opis normalizácie – intímnemu portrétu Jana Palacha.

Dve najsilnejšie veci: tou prvou je, že vám po filme ani nenapadne vidieť v Palachovom čine samovraždu. Nemožné, vylúčené. To, čo vidieť na tvárach mladých aj starších z januára 1969 vo všetkých dobových snímkach (ak ste nevideli dokument Tryzna, urobte tak), pocítite vo svojej duši. Palach sa vám stane blízkym, možno aj rovesníkom. Jeho dych budete počuť už navždy.

Mal som v živote to šťastie, že som spoznal niekoľkých ľudí, pre ktorých je politika a osud národa niečím, čo prežívajú rovnako intenzívne ako ostatní drámy a radosti rodinného či osobného života, len je to dôležitejšie. Myslím, že aj Palach bol takým mužom, preto dokázal pravidelne čítať Zprávy, okupačný pamflet a súčasne ich zakázanie žiadať ako jednu z dvoch požiadaviek, ktoré sformuloval vo svojom poslednom liste. Palach-syn, Palach-priateľ, Palach-študent... to všetko k nemu patrí, ale pred tým stojí ešte niečo vyššie. Povedané jeho slovami v nemocnici, pred smrťou: „Človek musí bojovať proti tomu zlu, na ktoré práve stačí.“

Druhá silná vec filmu sa odohrá krátko predtým, keď Jan pošle listy, príde na námestie, zloží si kabát, otvorí nádoby, tašku, prichystá si... ... sledujete to krok za krokom, s napätím a neistotou, akoby sa to dialo v reálnom čase, všetko viete, ale celý ten čas akosi skryto dúfate, že to neurobí, že sa zastaví. Sedláčkovi sa podarilo zachytiť drámu jeho činu, so všetkým.

Film je farbistá freska doby a osobného života Jana Palacha, letný tábor v Sovietskom zväze, brigáda vo Francúzsku, bigbít a mladučký Kryl, minisukne, ale aj (na dnešné pomery) veľmi decentne oblečení ľudia, mladí aj starší, návšteva kostola aj uvoľnenosť doby, samozrejme sloboda slova a tanky. A Marcuseho citát: „Buďme realisti, žiadajme nemožné.“ Vo Francúzsku reprezentoval antikultúru a ohrozenie slobody, tu bol presným opakom.

Postupne spoznáme Palacha, ktorý v mladosti prišiel o svojho otca, v komunizme mu nevydržalo srdce, matku, ktorá kvôli deťom, bývaniu a práci v staničnom bufete vstúpila do strany, ktorá jej zabila muža, jeho brata, priateľku, spolužiakov, ale aj Smrkovského, Dubčeka ako bábku, pedagógov, ktorí sú svojim študentom vzorom.

Film Palacha predstavuje ako introverta, keď iní hovoria alebo kričia, on si čmára a vpisuje niečo do svojho vnútra. Angažuje sa, má odvahu, pôsobí dospelejšie než jeho vek, ide za svojím prezidentom, postaví sa za svojho ruského priateľa aj zdravotne znevýhodnenú priateľku, je citlivý a všímavý, vďaka tomu drží dej pokope a pochopíme vzťah medzi radikálnym činom a tichou, utiahnutou postavou, vzťahmi, ktoré sú úprimné, ale až na pár výnimiek nie intenzívne, pochopíme, že je prvá pochodeň, ale žiadna organizovaná skupina nebola. Ak platí, že Palacha možno pochopiť, tento film to robí.

Originál Palachovho posledného listu, kde formuloval svoje požiadavky a výzvu k spoločnosti. Jeho text znie: Vzhledem k tomu, že se naše národy ocitly na okraji beznaděje, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit lidi této země následujícím způsobem. Naše skupina se skládá z dobrovolníků, kteří jsou odhodláni se dát pro naši věc upálit. Já jsem měl tu čest vylosovat si jednotku a tak jsem získal právo napsat první dopisy a nastoupit coby první pochodeň. Naše požadavky jsou: Okamžité zrušení cenzury. Zákaz rozšiřování Zpráv.

Jestliže naše požadavky nebudou splněny do pěti dnů, t. j. do 21. ledna 1969, a nevystoupí-li lid s dostatečnou podporou (t. j. časově neomezenou stávkou), vzplanou další pochodně. Pochodeň č. 1 P. S. Vzpomeňte na srpen. V mezinárodní politice se uvolnil prostor pro ČSSR, využijme jej.

 

Lenže, možno ho pochopiť?

Ten kontrast z roku 1969 ním zostane navždy: bolo to upálenie, ktoré nebolo samovraždou, 32-ročný Havel vtedy povedal, že Palachov čin vynikne viac, ak ho nikto nebude nasledovať. Mal pravdu, aj keď práve to si Palach želal, ak sa mu nepodarí zburcovať spoločnosť. Seifert vyzval na niečo podobné: „Ak nechcete, aby sme sa zabili všetci, nezabíjajte sa!“ Dotkol sa definície hrdinstva, pritom Palach konal hrdinsky, ako to z exilu povedal aj kardinál Beran: „Skláňam sa pred ich hrdinstvom, aj keď nemôžem schváliť ich čin,“ hovoril v pluráli, kvôli ďalším upáleným. Samotný čin nazval „neľudským,“ pritom jeho ideál bol mravný. Bohdan Mikolášek, ktorý sa z pohrebu vrátil na internát, zložil pieseň, ktorá to vyjadruje zase inak: „Zomrel živý človek a mŕtvi zostali žiť.“

K tomu kontrastu patria aj vety Jiřího Suka: Zmysel Palachovho činu sa „minul účinkom“, mal „burcovať, a nie viesť k tichej piete,“ verejnosť jeho čin pochopila a prijala, ale „veľká sila kráčajúcich a trúchliacich zástupov zostala obrátená do seba“.

Palachov čin patrí k dejinám, aj pre jeho zúfalstvo zviazané s mravným odkazom. Palachov pohreb bol možno najväčším pohrebom v našich dejinách, zasiahol aj Slovensko, napokon film je v tomto zmysle príjemne československý. Veď krajinu vtedy viedli slovenskí komunisti, o ktorých film spraviť stále nevieme.

Vždy, keď sa ma niekto spýta, čo treba navštíviť v Prahe, poviem, že treba ísť na Filozofickú fakultu, pozrieť sa na posmrtný odliatok jemnej až detskej tváre Jana Palacha na priečelí budovy. Dotkne sa vás to a zmení, ako budete chodiť po Václaváku.

Pravda, Palach nedosiahol svojím činom to, čo chcel. Nebolo to možné, v januári 69 sa nedalo vrátiť do augusta 68. Zato dosiahol niečo iné. Poctu mu zložili deti jeho rovesníkov o 20 rokov neskôr, v januári 1989. A úctu k nemu prechovávajú generácie dodnes, Sedláčkov film to potvrdzuje.

Ešte jedna poznámka k filmu: kamera, hudba, kostýmy – všetko je na solídnej úrovni, ale záverečný hudobný mix počas titulkov na konci filmu je dokonalý.

Foto: janpalach.cz, YouTube.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo