Keby som bol Martin Fedor

Keby som bol Paľo Newman, kto by už bol väčší lumen,

keby som bol Jean-Pierre Cassel, prekonám aj čierny kašeľ.

Lasica, Satinský, Filip

Katarína Cséfalvayová či Martin Fedor majú radi veľké témy. Stalo sa, nie sú bez viny, že sú súčasťou vládnej koalície. Poslankyňa Cséfalvayová má dokonca česť viesť parlamentný Výbor pre zahraničné veci. Andrej Hrnčiar je osve kategória, osve príbeh (a podpredseda parlamentu), máličko iný prípad je poslankyňa Bašistová, na rozdiel od menovaných kolegov nie je členkou klubu Bugárovej strany, zato vedie Výbor pre sociálne veci. Všetci sú zo skupiny poslancov, ktorí sa do parlamentu dostali vďaka Radovi Procházkovi, pomohli vytvoriť vládnu väčšinu a dodnes hlasujú s vládou.

Bez väčšieho entuziazmu, viem, ale ľutovať ich sa nepatrí. Keďže prúd bol chvíľami silnejší ako ich svaly, ospravedlňuje si to každý po svojom. Najlepšie veľkými témami, zahranično-politickou orientáciou, NATO, EÚ, vedia sa zastať ministra Lajčáka a Marakéšskeho dohovoru, respektíve hrozbou Ruska a – brrr – ruskej propagandy.

Nič proti vkusu, ale mám pocit, že Martinovi Fedorovi a bývalým poslancom Siete sa ponúkajú lepšie témy ako zabojovať o liberálne hodnoty. Napríklad v takej debate o obsadení Ústavného súdu.

Od odchodu Marka Maďariča platí, že vládna koalícia sa formálne opiera o väčšinu jedného hlasu v parlamente. Sú tu ešte bývalí Kollárovi poslanci, ktorí hlasujú s vládou, ale vláda, ktorá by prišla o väčšinu a závisela by od poslancov, ktorí by sa podobali na „kupovaných“ poslancov počas druhej Dzurindovej vlády, to by predsa len bola iná vec.

Inými slovami, bývalý minister Martin Fedor má príležitosť povedať svojim kolegom, že ak budú hrať hry s Ústavným súdom, ak odignorujú deľbu moci, ak budú neomalene voliť bývalého premiéra a poslancov za sudcov Ústavného súdu, bude hlasovať proti vláde.

Keby som bol Martin Fedor, ukázal by som, že mám názor.