Život Jaroslava Václavka v PTP: Dali mu hľadať míny s drevenou tyčou

Najlepšie roky mladého života prežil ukrývaním pred deportáciou do Nemecka, a potom v pomocných technických práporoch. Komunisti mu tak zničili zdravie, ale nezlomili ducha. Stal sa lekárom a odborníkom, v roku 1983 aj členom Newyorskej akadémie vied. Nenápadný hrdina Jaroslav Václavek.

Jaroslav Václavek sa narodil 30. apríla 1928 v Košiciach. Keď sa v roku 1944 začali deportácie do Nemecka na nútené práce, šestnásťročnému Jaroslavovi sa darilo ukrývať, po vyhlásení odvodovej povinnosti od 16 do 70 rokov sa tak vlastne stal vojnovým dezertérom. Po oslobodení Košíc Červenou armádou bola jeho škola, dovtedy slúžiaca ako kasáreň pre prechádzajúce armády, znovu otvorená. Maturoval 14. júna 1947 na vyššom strojníckom oddelení Štátnej priemyselnej školy v Košiciach.

Jeho rodičia vlastnili obchod so zmiešaným a koloniálnym tovarom a napriek tomu, že to bol ich jediný zdroj príjmu, boli po nástupe komunistickej strany spolu s ďalšími živnostníkmi označení ako „triedni nepriatelia“. Týmto sa pre nich začali skutočne ťažké časy: „Mali sme aj dvakrát do týždňa kontrolu z Hospodárskej kontrolnej služby (HKS). Tvrdili, že hľadajú zatajené zásoby kapitalistov a vždy, keď prišli, rozhádzali matke v skriniach všetko vyžehlené prádlo alebo drevo v drevárni, bolo to strašné. Samozrejme, oni vedeli, že nenájdu nič. Aj keď boli prípady, predovšetkým vo veľkých mestách, kde boli väčší obchodníci, tým boli schopní niečo aj podstrčiť ako provokáciu. Bolo to už priveľa, ten psychický tlak sa nedal vydržať,“ spomína náš pamätník. Takáto krivda sa diala mnohým ľuďom z okolia mladého Jaroslava, niektorí dokonca spáchali samovraždu.

Pozrite si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov

Zdieľať

Nakoniec, v roku 1949 boli Jaroslavovi rodičia nútení svoj obchod zatvoriť a hlboko pod cenu odpredať tovar aj inventár „socialistickému sektoru“. Aby mali z čoho žiť, museli prenajímať obchodné miestnosti svojho domu, výšku nájmu aj podnájomníka im však určoval Mestský národný výbor. Pre nich boli tieto podmienky nesmierne nevýhodné. „Keď nájomca zo socialistického sektoru (a postupne iný sektor nebol) nemal záujem naďalej obchodné priestory prenajímať, nedal kľúče od týchto priestorov zákonitému majiteľovi domu, ale odniesol ich na Mestský národný výbor. Ten kľúče poskytol inému socialistickému podniku - bez vedomia a súhlasu majiteľa domu. Navyše rodičia nedostávali peniaze za prenájom do vlastných rúk, ale išli do štátnej banky na takzvaný viazaný vklad. Odtiaľ ich rodičia mohli vybrať len po písomnej žiadosti, že ich použijú na údržbu domu, čo museli dodatočne doložiť účtami od podniku Komunálne služby - sektor stavebníctva. Nájomné bolo tak nízke, že sotva stačilo na základnú údržbu nehnuteľnosti a aj tak sa na tom ešte priživili rozliční súdruhovia riaditelia.“

Hľadači mín

V lete 1950 dostal povolávací rozkaz na prezenčnú vojenskú službu do Komárna. „Čudoval som sa, že do Komárna, kde, ako bolo známe, boli jednotky ženijného vojska. Tam sa povolávali mladí muži dobrej fyzickej konštitúcie, schopní operovať aj v najnepriaznivejších klimatických podmienkach - čo v mojom prípade nebolo tak, na jar 1950 som podstúpil náročnú operáciu prínosných dutín s nutnosťou doliečenia,“ rozpráva Václavek.

Tu ho však hneď po príchode čakalo nemilé prekvapenie: „Prišiel som tam, veľká brána, mohutné hradby, bolo to trošku deprimujúce, taká pevnosť. No ale najväčšie prekvapenie bolo hneď v prvý deň, samozrejme nás všetkých ostrihali dohola a vyfasovali sme uniformy, viete si predstaviť, ako sa to fasuje, dostávate veľké/malé topánky, no to by bol ešte humor... Ale keď som prišiel do izby, tak sa ma pýtali tí, ktorí tam už boli: ,A ty si kde bol zavretý?‘ ,Ja? Ale ja som nebol nikde zavretý.‘ ,Ale nevymýšľaj, necigáň tu,‘ neverili mi. O 24 hodín som zistil, že som vlastne v trestnom útvare.“ Až neskôr sa dozvedel, že práve nastúpil do 54. pomocného technického práporu, bez udania dôvodu, bez jediného slova vysvetlenia.

A práve tu sa začalo najťažšie obdobie jeho života, ktorý bol neustále v ohrození. „Mali sme takzvaný poradový výcvik, ako keď človek narukuje na vojnu, ale hneď sme dostali dlhé drevené tyče s ostrými železnými bodcami, poslali nás na jednu lúku a na tej lúke sme tými bodcami pichali každých desať centimetrov do zeme. Čo to bolo? No to bolo hľadanie mín,“ spomína s ironickým úsmevom náš pamätník. Ani prostredie, v ktorom sa ocitol pozitívne nevplývalo na jeho psychiku: „V tej starej pevnosti bolo všetko kamenné, bola tam zima. Raz som vyliezol hore na hradby, po ktorých sa dalo chodiť a ponad pevnosť leteli na juh divé husi. Vtedy som si pomyslel: ,Jaro, keby ty si mal tak krídla a mohol by si letieť kdesi na juh a nebyť tu v tej zime.“

Hľadanie mín sa našťastie pomerne rýchlo skončilo, pretože, ako pán Václavek hovorí: „...prišlo sa na to, že my, nespoľahliví, by sme tie míny mohli vykopať, skryť a potom vyhodiť tento režim do luftu.“ Odmínovanie bolo teda prenechané pyrotechnickým oddielom a „nespoľahlivých“ poslali pracovať na stavby a do baní.

Komunisti rozkazujú dažďu aj vetru

Začiatkom nového roku dostal infekčnú žltačku – hepatitídu typu A. Od januára do apríla 1951 bol liečený v Posádkovej nemocnici v Bratislave. Pán Václavek spomína: „Priebeh bol veľmi ťažký, skoro som zomrel. Raz ma navštívil môj otec - rozprávali sme sa iba cez oblok, na infekčné oddelenie nebol prístup. Zrejme bol šokovaný mojim výzorom a stavom, cestou späť vlakom do Košíc dostal infarkt srdca, mal šťastie, že prežil.“ Keď sa v nemocnici o niečo zlepšil jeho zdravotný stav, prepustili ho naspäť k PTP útvaru do Komárna. Vyliečený však ešte v žiadnom prípade nebol. „Po viac ako trojmesačnom ležaní a následnej pešej chôdzi zo stanice v Komárne do pevnosti, mi nohy silne opuchli, sotva som sa tam dovliekol. Žiadna sanitka - vojna nie je kojná. Asi po dvoch - troch dňoch pobytu na ošetrovni ma izolovali v odľahlom trakte pevnosti zo 17. storočia... a zabudli na mňa. Po troch dňoch v nevykurovaných kazematových priestoroch, bez stravy, len na studenej vode, som sa vzbúril a napriek zákazu kontaktu s ostatným mužstvom som sa ráno dovliekol na ranný nástup - po výstupe s veliteľom som bol prepustený na trvalú dovolenku, bolo to 17. apríla 1951.“ V tomto stave nebol využiteľný na ťažkú fyzickú prácu na stavbe, preto ho do 7. októbra 1952 ponechali v domácej liečbe.

„Vy ste vred národa, vy ste tá spodina národa, ale my vás preškolíme, kričali politruci.“

Zdieľať

Po návrate do PTP, od októbra 1952 do marca 1954, pracoval na rôznych stavbách, v Trenčíne - Soblahove, Opave či Olomouci. PTP- áci museli pracovať aj v tých najhorších podmienkach: „Samozrejme, na stavbách sa pracovalo aj v zime, lebo ,My rozkazujeme dažďu aj vetru,‘ to bolo komunistické heslo. Na pracovisku sme museli byť celý deň, v čase - nečase, kdesi vonku a potom v kasárňach to tiež nebolo vykúrené. V Olomouci to bolo najhoršie, pretože sme boli ubytovaní v barakoch. V barakoch, kde sme mali len kachle, v ktorých sa kúrilo pilinami, takže sme si v zime zažili chladu. Dokonca tam raz vypukol aj požiar.“

Dostával síce plat, za čo PTP-ákov mnoho ľudí odsudzovalo. „My sme síce dostávali mzdu, ale museli sme si platiť uniformu, stravu, ubytovanie, všetko, čiže sme z toho nemali nič. Stále sa hlásalo, že musí prestať vykorisťovanie človeka človekom, že musí byť triedna rovnosť a popritom oni takto vykorisťovali státisíce ľudí,“ hovorí Václavek.

Pri práci sa zriedkavo stretol aj so súcitom zo strany nadriadených - majstrov, civilov. Prevládalo však kruté a nespravodlivé správanie. Václavek spomína: „Niektorí dôstojníci sa našli, najmä takzvaný politruk, to bol dôstojník pre politickú výchovu, a tí nás častovali: ,Vy ste vred národa, vy ste tá spodina národa, ale my vás preškolíme!‘ Bolo to veľmi nepríjemné.“


Pán Václavek pred pamätníkom PTP.

Strach z baní

Najhorší zo všetkého bol však neustály strach. „Zažili sme ohromné momenty strachu. A síce, keď sme v Trenčíne prišli zo staveniska, hore stálo auto so značkou MO, Moravská Ostrava, a to sme vedeli, že idú vyberať ďalších chlapcov do baní. Stáli sme tam nastúpení ako na nemeckom apelplaci a každý z nás s obavou očakával, že ho vyberú. Našťastie, ja som nemal takú fyzickú konštrukciu, ani som nebol v takom dobrom zdravotnom stave, lebo oni vyberali takých silnejších, tak som z toho vypadol. Ale môžem vám povedať, že som mal žalúdok takto zovretý,“ ukazuje Václavek zovretú päsť. „Ako 19-ročný som bol športový parašutista, tak to je ten pocit, keď stojíte vo dverách Dakoty a viete, že na zem sa nedostanete inak, ako cez voľný pád.“ Podľa slov pána Václavka bol tento strach, strach o život či o duševné zdravie úplne oprávnený: „Tí, čo sa tam dostali, to mali omnoho horšie, lebo pracovať pod zemou, na to potrebujete určitú psychickú prípravu, oni tam však okamžite išli do práce. Mne potom rozprávali chlapci, ktorí to prežili, svoje strašné zážitky. Vtedy sa hovorilo, že tam sa uhlie nedoluje, ale rabuje. Preto, lebo ,Len vpred, len vpred!‘. Pretože keď robíte šachtu alebo chodbu, keď kopete uhlie, tak sa vždy musia robiť výstuže, aby to nepadalo, kdežto oni museli bez týchto zaistení prosto plniť plán, len dopredu, len dopredu. Za to chodilo to auto pomerne často, bolo treba tých chlapcov doplniť, lebo bolo veľa smrteľných úrazov a veľmi ťažkých zranení.“

Rovnako zlá ako strach, bola aj strata nádeje a viery v lepšiu budúcnosť. Náš pamätník spomína takýto zážitok: „V Trenčíne pochodujeme vyzimení, v premočených bagandžiach, do našich kasární. Pochodujeme a zrazu vidíme obytné domy, v niektorých sa už svietilo, pretože bola zima a skoro sa stmievalo. No a v jednom takom obloku, mal síce zatiahnutú záclonu, ale videl som ženu, ktorá mala v rukách kanvicu a nalievala čaj. A ja som si vtedy povedal: ,Jaro, ty takúto domácnosť a ženu nikdy nebudeš mať.‘ Viete, vypili z nás všetku nádej, skutočne a toho sme sa dlhé roky nevedeli zbaviť.“

„Videl som ženu, ktorá mala v rukách kanvicu a nalievala čaj. A ja som si povedal: ,Jaro, ty takúto domácnosť a ženu nikdy nebudeš mať.‘ Vypili z nás všetku nádej.“

Zdieľať

Napriek strašným podmienkam si aj pán Václavek zachoval zmysel pre humor a odvahu strieľať si zo svojich „utláčateľov“. Veliteľ ho poslal fotografovať do Komárna nováčikov. „Filmy sme si vyvolávali sami, v jednej izbe, ktorá ináč slúžila ako väzenie pre dôstojníkov. Raz za nami prišli niekoľkí dôstojníci, konkrétne politruci. A jeden z nich hovorí: ,Keď to vyvolávate, tak čo vy voláte na ten film, čo hovoríte?‘ Rozhodli sme sa s kolegom zariskovať, vystrelili sme si z neho. Povedal som mu: ,My na ten film kričíme haló, haló, haló.‘ Prišlo tam viacero šarží, že chcú byť pri tom. ,Ale tam nič neuvidíte, tam je tma jak v Egypte, tam nič nie je vidieť.‘ No oni vravia: ,My tam chceme byť!‘ Tak prišli a boli. Stáli tam a my sme obidvaja volali: ,Haló, haló, haló...‘ No a potom, keď uvideli výsledok, negatívy, tak boli nadšení. Našťastie to asi nikomu nepovedali...Jeden dôstojník si myslel, že sme rýchlokresliari, že my tie fotky tak rýchlo kreslíme, to sa vážne domnieval,“ rozpráva so smiechom pán Václavek. Ako pozitívnu stránku svojho pobytu v PTP vidí to, že stretol „vynikajúcich intelektuálov“ a veľa dobrých ľudí a vybudoval si celoživotné priateľstvá.

Po smrti Stalina a Gotwalda v marci 1953 Medzinárodná organizácia práce zvýšila svoj tlak za zrušenie pomocných technických práporov v Československu, ktoré bolo zavŕšené v roku 1954 zrušením posledného PTP.

Do civilu

Václavka prepustili 25. marca 1954 z Olomouca. Na PTP-ákov robili nátlak, aby aj po skončení povinnej vojenskej služby podpísali „dobrovoľný“ záväzok dva až päť rokov pokračovať v práci na vojenských stavbách. Tomuto nešťastnému osudu sa nášmu pamätníkovi podarilo vyhnúť a vrátil sa do civilu. Lekári v Košiciach uznali, že na ňom vojna zanechala trvalé zdravotné následky a vyradili ho z vojenských záloh. Namiesto vojenskej knižky, kde mal záznam, že bol zaradený s klasifikáciou E ako politicky nespoľahlivá osoba, do pracovných útvarov bez zbrane, dostal takzvanú modrú knižku, kde tento údaj nebol uvedený. Vďaka tomu a jeho rozhodnutiu držať to v tajnosti aj pred rodinou a najbližšími priateľmi, nemal žiadne ďalšie problémy vyplývajúce z takéhoto označenia. Dostal dokonca ponuku vstupu do strany: „Ja som im povedal: ,Viete, strana je ženského rodu a ako vidíte, ja odolávam ženskému pokoleniu, ešte si to rozmyslím.‘ A už na mňa nerobili nátlak, tak som do strany nevstúpil. Napriek tomu ma potom označovali za človeka, ktorý je v opozícii. Lebo keď ste mali rozum a nevstúpili ste do strany, to znamenalo, že musíte mať nepriateľský postoj. Môj postoj bol taký, ako nápis na vstupe do ZOO: ,Nekŕmiť, nedráždiť,‘“ spomína pán Václavek s úsmevom.

Už v septembri 1954 nastúpil na Lekársku fakultu v Košiciach, z opatrnosti však o dva roky prestúpil do Brna, kde v roku 1960 úspešne štúdium dokončil. Aby si mohol platiť stravu, ubytovanie a cestovné, chodil v lete na brigády a do pionierskych táborov ako zdravotník. Od augusta 1960 až do mája 1995 pracoval ako lekár v Okresnom ústave národného zdravia v Žiline.


Jaroslav Václavek s autorkami. 

Napriek nepriaznivým podmienkam sa pán Václavek neprestal vzdelávať po celý život, získal atestáciu z vnútorného lekárstva prvého aj druhého stupňa, absolvoval rozličné odborné školenia, hlavne v oblasti gastroenterológie.

„Strana je ženského rodu a ako vidíte, ja odolávam ženskému pokoleniu, ešte si to rozmyslím.“

Zdieľať

Dnes je Jaroslav Václavek ženatý, má syna a dve dcéry, jedného vnuka a šesť vnučiek. Napriek zdravotným ťažkostiam je vo veľmi dobrej kondícií, behá a chodí lyžovať do Álp. Pravidelne sa zúčastňuje rôznych spomienkových slávností, venovaných PTP-ákom a obetiam komunizmu. Po prevrate bol obnovený Zväz PTP, na jeho ustanovujúcom zjazde v Prahe bol prítomný aj náš pamätník. A podľa jeho slov, strach a nedôvera ostali v srdciach bývalých členov PTP doteraz: „Keď som prišiel k jednej skupinke, lebo samozrejme sa tam stretávali aj známi, vidím, to boli páni farári. No ako náhle som sa k nim priblížil, oni sa zomkli a stíchli. Nepovedali ani slovo. Z diaľky som videl, že aj sa usmievajú aj debatujú, lebo sa poznali. Oni mali obrovskú nedôveru. Toho sa jednoducho nezbavíte.“

Namiesto toho, aby študoval na vysokej škole, strávil Jaroslav Václavek najlepšie roky svojho mladého života najskôr ukrývaním sa pred deportáciou do Nemecka a následne v PTP. Napriek tomu sa nikdy nevzdal svojho sna - plnohodnotného života vzdelaného človeka. Dnes stačí niekoľko minút s týmto pánom a zistíte, aký je úžasne vzdelaný a všestranný. Na rozdiel od väčšiny starších ľudí dokáže bez problémov pracovať s akýmkoľvek elektronickým zariadením, zaujíma sa o sociológiu a psychológiu, ale aj o mozaiky vyrábané vo Vatikáne. Ako 64-ročný získal FC certifikát z angličtiny, je členom Newyorskej akadémie vied, zúčastnil sa na mnohých odborných školeniach, hlavne v oblasti gastroenterológie a dokonca získal atestáciu z vnútorného lekárstva prvého aj druhého stupňa.

Anna Holešová, Gabriela Mičurová
Autorky študujú na Gymnáziu Varšavská cesta v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autoriek a p. Václavka.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo