František Nádaský: Vedeli, že ho nezlomia, tak ho odsúdili vo vykonštruovanom procese

Jeho otca zavreli pre odmietnutie vstúpiť do družstva. Vo voľbách roku 1946 nabádal ľudí, aby nevolili komunistov. Neskôr ho komunisti zatkli a odsúdili vo vykonštruovanom procese s ľuďmi, ktorí sa navzájom nepoznali. Odsedel si 5 a pol roka väzenia, prešiel Leopoldovom a Jáchymovom. Aj po prepustení na slobodu ho sledovali a stále sa bál o svoju rodinu. Nenápadný hrdina František Nádaský.


Študenti s pamätníčkou pani Máriou Nádaskou, dcérou Františka Nádaského.

Pán František Nádaský sa narodil 22.12.1922 v dedinke Špačince do maloroľníckej rodiny manželom Augustínovi a Anne Nádaským. Pochádzal z desiatich detí, ale len šesť z nich sa dožilo plnoletosti, on a jeho 5 sestier: Elena, Ida, Blažena, Mirka a Amália. Študoval na gymnázium v Trnave. Po skončení strednej školy sa prihlásil na technickú školu. Bol veľmi zdatný a taktiež hrával futbal za Spartak Trnava.

"František bol v hľadáčiku komunistov, pretože vedeli, že je jedným z tých, ktorých len tak ľahko nezlomia. No našli si spôsoby cez vykonštruované procesy, ktoré mali najmä zastrašovaciu úlohu."

Zdieľať

Počiatky problémov začali už 1946, keď sa pán František ako študent zapojil do agitácie proti komunistom pri voľbách. Ďalším problémom bolo, že jeho otec nechcel vstúpiť do družstva, dokonca bol pán František poslaný komunistickou stranou vytvorenej na vysokej škole, aby svojho otca presvedčil. Keďže sa otec zapojiť nechcel, aj on bol určitý čas väznený v Leopoldove a jeho manželka zostala sama s deviatimi deťmi. František bol preto odvtedy v hľadáčiku komunistov, pretože vedeli, že je jedným z tých, ktorých len tak ľahko nezlomia. No našli si spôsoby cez vykonštruované procesy, ktoré mali najmä zastrašovaciu úlohu.

Zatknutý a vsadený do vykonštruovaného procesu

Hlavné problémy začali až 11. septembra 1947, keď mal začať posledný semester jeho štúdia, keď sa z ničoho nič objavila štátna bezpečnostná služba (ŠtB), zaistila ho a zatvorila do vyšetrovacej väzby Justičného paláca v Bratislave.

Ešte na začiatku 47. roku bola v Justičnom paláci kaplnka, kde chodil na bohoslužby. Jeho dcéra pani Mária Nádaská nám povedala: „Viazal tam knihy, ktoré komunisti habali po farách a školách, ktoré im boli užitočné duchovným povzbudením.“ Nechcel sa k ničomu priznať, nedokázali ho zlomiť, a preto ho odviedli na samotku, kde strávil mnoho mesiacov. „Aby sa na tej samotke nezbláznil, tak si opakoval slovíčka z francúzštiny a nemčiny.“

Pozrite si aj ďalšie príbehy nenápadných hrdinov.

Zdieľať

Po niekoľkých mesiacoch bol prevezený do Leopoldova. Komunisti chceli zlomiť všetkých týchto „vinných“ ľudí, a preto používali rôzne spôsoby psychického i fyzického týrania. Ponižovali ich hlavne psychicky, nakoľko fyzické zranenia sa uzdravia, ale tie duševné zostávajú navždy. Mnoho z nich stratilo hrdosť a pocit ľudskej dôstojnosti. S takýmto človekom mohli ľahko manipulovať a zničiť ho. Bili ich tam a zastrašovali rôznymi spôsobmi, napríklad tak, že ich dali do cely v blízkosti mučiarne, kde museli počúvať stony a náreky mučených. Mária Nádaská: „Spomínal tiež človeka, ktorého tak bili, že mu odrazili obličky alebo inak poškodili a zase jeho spolurovesníka umučili takým spôsobom, keď ho nemohli zlomiť, že mu denne natierali čerstvým vápnom celu, až zomrel, otec spomínal, že do pol roka, na suchoty, na tuberkulózu, lebo mu to rozožralo pľúca.“

Približne jeden rok strávil vo väzbe v Bratislave, potom ho premiestnili do Leopoldova, kde ho týrali a mučili.

Odsúdený medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom vôbec nepoznali

"Údajne robili od konca roku 1945 až do augusta 1947 organizovaný zločin proti republike. Títo ľudia sa nepoznali a prvýkrát sa stretli až na súde."

Zdieľať

Súd sa konal až o tri roky 12.1.1950 v Bratislave. Odsúdených bolo 9 ľudí, z toho 8 mužov a jedna žena - Rudolf Komandera, František Nádaský, Alfréd Stach, Dr. Vendelín Jankovič, Mária Búzková, Teodor Koňa, JUDr. Štefan Mikula, Štefan Blažo a Juraj Hajtman - zo zločinov prípravy úkladov proti republike. Údajne robili organizovaný zločin proti republike v čase od konca roku 1945 až do augusta 1947. Títo ľudia sa nepoznali a prvýkrát sa stretli až na tomto súde. Františkovi Nádaskému bol vymeraný trest vo výške 3 rokov a 2 mesiacov v Jáchymove. Ako politický väzeň bol väznený od 11. 9. 1947 do 11.3.1953, t.j. 5 rokov, 6 mesiacov a 1 deň. Mária Nádaská: „Na súde mu štát poskytol advokáta, ktorý vlastne súhlasil so štátnym prokurátorom, ktorý ich obviňoval. Takže na tom súde nemal žiadnu šancu.“ Samotný spis o procese sa nám nepodarilo zohnať, nakoľko manželka pána Františka zničila tento dokument zo strachu, keď v auguste 68 prišli sovietske vojská.

Po súde bol väznený v Jáchymove. Fáral tam v bani. Ak splnil normu, dostal jedlo a netrpel ukrutným hladom. No ak normu nesplnil, tak mu odopreli aj ten jeden krajec chleba, ktorý mohol za ten deň dostať. Mária Nádaská: „Keďže tam boli aj kňazi, urobili si omšu a tento chlieb obetovali ako hostiu, ktorú potom počas omše aj využili.“ Stretol sa tu aj s pánom Antonom Srholcom, ktorý nám povedal: „Pána Nádaského si pamätám presne, ako som raz k nemu večer po nástupe a po večeri prišiel na izbu. Sedeli sme spolu na jeho posteli, on rozprával o Bohu. Stretol som mystika, ktorý čo žil, to veril a o tom aj správnym ušiam rozpráva. Poradil mi jeden postoj. ‚Nikomu nehovor, že si rehoľník a že si študoval teológiu. Tu to nemajú radi. Nenávidia to a mohlo by ti to priniesť veľa problémov. Viera sa žije. Kto nevidí, nepočuje. To by bolo ako hrach na stenu. Nechaj pôsobiť Boha, ak niekto na to bude mať, nájde si ťa. Nehádzať perly sviniam...‘“

Jáchymovské peklo

Prežil tu korekcie. Boli to špeciálne tresty a veľmi kruté výchovné metódy. Ak niekto nesplnil normu, alebo si ho čo i len bachari vytipovali, zavreli ho do miestnosti plnej iných ľudí, kde museli spolu stáť niekoľko dní a nocí. Nemohli robiť ani žiadne prirodzené fyziologické potreby. V miestnosti bol iba jeden malý otvor na kyslík, ku ktorému sa presúvali, ako sa dalo. Bolo to pre nich veľmi veľké poníženie. Väzni tam odpadávali od únavy, ich nohy boli stŕpnuté a tvrdé ako z kameňa.

V Jáchymove sa správali k väzňom veľmi tvrdo. Ak sa niekto pokúsil ujsť, trest ho neminul. Ako boli spotení, vlhkí z baní v podzemí, tak ich nechali stáť vonku na zime. A až keď boli zmrznutí na kosť, keď ich oblečenie bolo tvrdé ako skala, až vtedy ich pustili do cely. Pán Nádaský spomínal na to, ako im pomáhali vyzliecť sa z tých zmrznutých pancierov a ako sa navzájom ratovali a rozmrazovali. Tieto drsné podmienky mu priniesli mnoho zlého. Treba však povedať aj to, že vďaka týmto krutostiam si vybudoval veľmi vysoký obranný systém, nikdy nebol chorý, ani len nádchu nemal. Bol to však jeden z mála, ktorý to prežil. Mnohí totižto zomreli na zápal pľúc alebo na vyčerpanie.

11.3.1953 bol pre pána Františka veľký deň. Po vyše 5 rokoch väzenia, z toho troch rokoch strávených v Jáchymove, bol náš nenápadný hrdina prepustený na slobodu. V ten deň, keď opúšťal brány väznice, nechcel veriť tomu, že je voľný. Bál sa, mal strach z toho, že ho znova odvedú do väzenia. Myslel si, že to je len kanadský žartík. Našťastie nebol. Mária Nádaská: „Keď sa vrátil ešte ako slobodný, mladý človek do Špatiniec, do jeho rodnej dediny, ľudia sa ho báli ako všetkých, ktorí sa vracali z väzenia, pretože situácia bola taká, že komunisti by mohli každého obviniť, už len za to, že mu vošiel do domu ako za kamarátom, vedel, že ten dom začnú monitorovať ‚tajní‘. Bol by ich on ohrozil. Tí ľudia boli odvrhnutí zo spoločnosti, trpeli osamelosťou a báli sa kontaktovať svojich kamarátov z mladosti, lebo by ich ohrozili, takže bolo veľmi ťažké sa zaradiť do spoločnosti.“

Na slobode

Bolo preňho veľmi ťažké sa zamestnať, no nakoniec mu určili manuálnu prácu, nakoľko študoval na stavebnej fakulte. Staval Mladú gardu, internát v Bratislave. Jeho život bol dosť zničený a poznačený trpkou minulosťou, ktorú prežil. No i napriek tomu, že bol prepustený a znovu slobodný, nebolo tomu prenasledovaniu koniec. Komunisti ho neustále sledovali, kontrolovali každý jeho krok niekoľko desiatok rokov. Vypytovali sa naňho jeho rodiny, priateľov, proste každého, kto by mohol mať s ním niečo spoločné.

"Politickí väzni boli odvrhnutí zo spoločnosti, trpeli osamelosťou a báli sa kontaktovať svojich kamarátov z mladosti, lebo by ich ohrozili. Bolo veľmi ťažké zaradiť sa do spoločnosti.“

Zdieľať

Každý z nás má vo svojom živote tmavé, ale aj svetlé stránky. Tak isto aj náš nenápadný hrdina zažil vo svojom živote mnoho krásnych zážitkov. Keď raz pomáhal svojmu priateľovi na stavbe v Šenkviciach a zoznámil sa tam s pani Ruženou Matúškovou, vtedy ešte ani netušil, že táto dievčina sa stane jeho milovanou. V roku 1954 sa zobrali a o rok na to sa im narodila dcéra Mária, naša pamätníčka. Neskôr sa im narodili ešte tri deti, jedno dievča a dvaja chlapci - dvojčatá. Peter, Pavol a Magdaléna.

Pani Mária sa hlásila na lekársku fakultu, na ktorú spravila prijímacie skúšky, ale nebola politický spoľahlivá kvôli svojmu otcovi, a preto ju neprijali. Jej otec však mal kamaráta na technickej škole, na ktorú ju neskôr dostal. Študovala kvasnú chémiu a technológiu. Pavol vyštudoval strojnícku fakultu. Peter študoval na strednej poľnohospodárskej škole vinárstvo. Posledná dcéra Magdaléna vyštudovala ekonomickú fakultu.

V 60-tych rokoch nastal odmäk spoločnosti. Bolo to veľké prekvapenie pre každého. Mnoho ľudí využíva túto situáciu a podávajú si žiadosť o rehabilitáciu. S nimi aj pán František. Veľmi mu záležalo na spoločenskom statuse a to bol hlavný dôvod, prečo chcel byť rehabilitovaný. Nešlo mu ani o peniaze, ale o to, aby mu dovolili ukončiť vysokú školu. To mu však nepovolili. Svoju žiadosť o rehabilitáciu totiž stiahol, kvôli príchodu Rusov. Bál sa, že to bude zase zle a že zas pôjde do väzenia. Po skúsenostiach v Jáchymove trpel akýmsi post traumatickým syndrómom. Mária Nádaská: „Mal neprimeraný strach o nás. Jak sa povie, držal nás stále na krátko. Keby bola vtedy možnosť cestovať ako teraz, tak idem aj na severný pól. Nechcel ma pustiť ani študovať do Prahy, taký mal panický strach o svoju rodinu a o svojich blízkych.“

Rehabilitačný rozsudok z 23.10.1990, ktorým bol František Nádaský zbavený viny.

Rehabilitácia

Náš nenápadný hrdina bol súdne rehabilitovaný až v 90-tych rokoch na neverejnom zasadnutí v Bratislave dňa 23.10.1990. Mária Nádaská: „Pred tým v 60-tych rokoch si podal žiadosť o rehabilitáciu spolu s ostatnými avšak keď prišli Rusi a ani v procese rehabilitácie mu ešte v socialistickom Československu nechceli dovoliť dokončiť vysokú školu a ani začať študovať svoju žiadosť o rehabilitáciu stiahol. Bez ohľadu na to bol v roku 1990 rehabilitovaný zo zákona.“

"Každý spomína na pána Františka s láskou a úctou. Patril do božej armády. Dokázal byť povzbudením pre iných aj v tých najťažších chvíľach."

Zdieľať

Naša pamätníčka, dcéra pána Františka, Mária Nádaská, sa aktívne zúčastnila v 88. roku na sviečkovej manifestácii v Bratislave, a tým taktiež, ako jej otec v minulosti, preukázala odpor komunistickému režimu. „V 89-tom som bola na námestí stále. S kľúčmi som hrkotala. Mám aj pár veselých príhod. Bola som vtedy veľmi mladá a dokončovala som ašpirantskú prácu na Komenského univerzite, veľmi mladá a naivná. Určite som verila, že všetko bude super, ale vedela som jednu vec a tú hovorím stále - musí vymrieť jedna, dve generácie ľudí, aby sa zmenilo myslenie. Ja som s vývojom situácie po 89-tom až tak sklamaná nebola. Čo ma veľmi tešilo, že ľudia už neboli špicľovaní, podozrievaní a prenasledovaní za svoje osobné presvedčenie. V tom sa splnili moje očakávania.“

Každý spomína na pána Františka s láskou a úctou. Patril do božej armády. Presvedčený vo viere, s božou pomocou prežil Jáchymov, založil si rodinu, mal deti, postavil si domček. Mal požehnaný život v Ježišu Kristu. Dokázal byť povzbudením pre iných aj v tých najťažších chvíľach. „Pre mňa bol môj otec hrdina.“ Takto spomína pani Mária na svojho milujúceho otca.

Náš nenápadný hrdina František Nádaský opúšťa tento svet 12.5.2007 v Modre. Česť jeho pamiatke.

Alžbeta Zelná, Matúš Ďuraňa, Patrik Mati
Autori študujú na bilingválnom gymnáziu v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov a rodiny Nádaskej.

Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo