Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
02. júl 2007

Konzervativizmus versus liberalizmus

Rozlíšiť dnes konzervativizmus a liberalizmus nie je jednoduché z mnohých dôvodov: tieto ideové smery majú už svoje dlhšie časové trvanie a rozvíjanie, postupom času sa v niečom upravili oproti pôvodným myšlienkam, vzniklo a naďalej existuje mnoho ich prúdov a smerov, niektoré nabrali v istom období...

Rozlíšiť dnes konzervativizmus a liberalizmus nie je jednoduché z mnohých dôvodov: tieto ideové smery majú už svoje dlhšie časové trvanie a rozvíjanie, postupom času sa v niečom upravili oproti pôvodným myšlienkam, vzniklo a naďalej existuje mnoho ich prúdov a smerov, niektoré nabrali v istom období na svojej sile, iné zanikli. Ďalším významným dôvodom je rapídny rozvoj ideí socializmu v 20. storočí, čoho dôsledkom sa stalo, že konzervatívne a liberálne myšlienky boli v istom zmysle niekedy socializmom pohltené, alebo sa, naopak, v obrane voči socializmu spojili. Napriek nejasnostiam sa pokúsim načrtnúť ich základné princípy a myšlienky.

Pomôžem si článkom Romana Jocha, riaditeľa českého Občianskeho inštitútu – Evropský liberalizmus a konzervativizmus, ktorý tu rozdeľuje tieto ideové smery do štyroch skupín: britský (klasický) liberalizmus a britský konzervativizmus, európsky kontinentálny liberalizmus a európsky kontinentálny konzervativizmus. Pri každom z nich pomenúva jeho východiská a historickú ukotvenosť, základné princípy, predstaviteľov, na záver podáva ku každému krátke zhodnotenie.

Britských politických filozofov je možné rozlíšiť aj na whigov (klasickí liberáli) a toryov (konzervatívci). Za počiatky klasického liberalizmu sa môže označiť už 17. storočie, keď sa rozvíjalo v dielach Johna Lockea, alebo o storočie neskôr u Adama Smitha, Davida Humea, v 19. storočí sa o to pričinili napr. John Stuart Mill alebo lord Acton. (Dnešný katolícky filozof Michael Novak vo svojej knihe Filozofia slobody upozorňuje na výrok lorda Actona, ktorý určil za vôbec prvého whiga už sv. Tomáša Akvinského.)

Za začiatky britského konzervativizmu sa považuje dielo Edmunda Burkea Úvahy o revolúcii vo Francúzsku z roku 1790, kde proti tejto revolúcii ostro vystúpil, predpovedal nasledujúci jakobínsky teror a odsúdil ju. Za jeho nasledovníkov možno považovať napr. Benjamina Disraeliho alebo dnes žijúceho Rogera Scrutona.

Európsky liberalizmus vyrastal z Francúzskej revolúcie, vychádzal hlavne z diel J. J. Rousseaua. Konzervativizmus mu tvoril tvrdú opozíciu, jeho cieľom bolo udržanie feudálnho systému, medzi predstaviteľov sa dajú zaradiť Joseph de Maistre, Louis vikomt de Bonald a markýz de Valdegamas. Do kontinentálnej Európy ešte treba zaradiť skupiny nasledovníkov britského klasického liberalizmu ako napr. Francúzi Alexis de Tocqueville, Frederic Bastiat alebo Rakúšania L. von Mises a F. A. von Hayek. K predstaviteľom tohto smeru je potrebné ešte tiež započítať amerických tzv. „Otcov zakladateľov“ ako napr. Thomas Jefersson, James Madison alebo John Adams.

Rozdiely medzi konzervativizmom a liberalizmom
„Liberalizmus a konzervativizmus sú dva smery, ktoré k sebe majú veľmi blízko. To je aj dôvodom, prečo sú mnohí americkí konzervatívci považovaní v Európe za liberálov,“ píše sa v publikácii Abeceda liberalizmu od Nadácie F.A.Hayeka. Je to veľmi výstižné tvrdenie. Ak si vezmeme myšlienky klasického liberalizmu a konzervativizmu a zameriame sa na ich podstatné črty, zistíme, že majú mnoho spoločného. Cieľom a prvoradou úlohou obidvoch je ochrana slobody človeka a navrhnutie takej politickej teórie, ktorá by to dosahovala v čo najväčšej možnej miere. Líšia sa v spôsobe dosahovania tohto cieľa.

Podľa Romana Jocha je rozdiel medzi britskými smermi a kontinentálnymi v tom, že kým základnou otázkou u Britov (a aj ich nasledovníkov v Európe alebo v Amerike) nie je „‚Kdo má vládnout?‘, nýbrž otázka ‚Jak vládne ten, kdo vládne, ať už je to kdokoli?‘ - tj. ‚Jak málo vládne?‘“, pri kontinentálnych smeroch je to naopak. Tu je v liberálnom prúde cieľom dosiahnutie vlády ľudu, väčšiny rovných občanov. Rozdiel je aj tom, ako je tu chápaná sloboda – nie v negatívnom zmysle, ako neprítomnosť donútenia, ale sloboda tu má pozitívne chápanie – sloboda ako možnosť podieľať sa na vláde, na moci. Ako však píše Joch, takéto chápanie slobody je problémom (mať moc nerovná sa byť slobodným), pretože vedie k vnútornej protirečivosti, a nakoniec to aj vyústilo do absurdných dôsledkov: („Problémem je však to, že tzv. ‚pozitivní svoboda‘ není žádnou svobodou, nýbrž mocí. Vláda všech nad všemi není vůbec zárukou osobní svobody, neboť např. v 30 milionové jakobínské Francii byl každý občan jednou třicetimiliontinou tyrana a jedním celým otrokem.“) Kontinentálny konzervativizmus sa staval tomuto liberalizmu (a Francúzskej revolúcii) na odpor, ale tiež sa zameral na otázku, kto má vládnuť – chcel dosiahnuť udržanie a zachovanie feudálneho systému, v ktorom má byť hierarchické usporiadanie, kde každý má svojho pána, a panovník je podriadený Cirkvi, ktorej postavenie v spoločnosti má byť štátom presadzované a privilegované.

„Sloboda nie je prostriedkom k vyšším politickým cieľom. Je sama najvyšším politickým cieľom.“ Lord Acton

Naproti tomu britské smery sa zamerali na už spomínanú otázku „ako vládnuť“ a slobodu chápali v negatívnom zmysle, ako neprítomnosť donútenia. To im podľa mňa umožnilo hlbšie, dôkladnejšie aj správnejšie riešenie problému slobody. Lord Acton tvrdil: „Sloboda nie je prostriedkom k vyšším politickým cieľom. Je sama najvyšším politickým cieľom“, ale slobodu chápal ako založenú na slobode svedomia. Svedomie pre neho bolo akoby božským vyslancom v ľuďoch, ktorým sme povinný sa riadiť, z toho dôvodu považoval za nutné garantovať náboženskú slobodu, ktorá je pre neho základom všetkých slobôd. Teda každý človek je slobodným, ak mu je umožnené konať v súlade so svojím svedomím.

Konzervativizmus vychádzal zo skeptickej tradície, ktorá pochybovala o tom, že je možné nejako výrazne zlepšovať svet a človeka, varovala pred rôznymi ideologickými konštruktmi, s cieľom „konzervovať“ a chrániť „to dobré, čo tu je“, hlavným krédom by sa dalo označiť heslo „pokud není nutné měnit, je nutné neměnit“ (lord Falkland). Presadzoval skôr pomalé, opatrné a dôsledne premyslené zmeny, rýchlymi zmenami vzniknutý stav môže podľa nich vážne ohrozovať slobodu človeka.

Konzervativizmus vychádzal zo skeptickej tradície, ktorá pochybovala o tom, že je možné nejako výrazne zlepšovať svet a človeka, varovala pred rôznymi ideologickými konštruktmi, s cieľom „konzervovať“ a chrániť „to dobré, čo tu je“.

Inzercia

Katolícki klasickí liberáli
Obrana slobody má ale dlhšiu tradíciu. Ak si napríklad vezmeme sv. Tomáša Akvinského (vyššie spomínaný ako možný prvý whig, klasický liberál, ktorý ale asi veľmi ťažko by mohol byť označený za „antikonzervatívca“, skôr naopak), ktorého klasický liberál lord Acton označil ako autora „prvého vyjadrenia whigovskej teórie revolúcie“, vidíme túto obranu slobody. Lord Acton takto prerozprával časť politickej filozofie sv. Tomáša[*]: „Kráľ, ktorý si neplní svoje povinnosti, nemôže požadovať poslušnosť. Jeho zvrhnutie nie je rebéliou, pretože on sám je rebel a ľud má právo odstrániť ho. Ale lepšie je obmedziť jeho moc, aby ju nemohol zneužívať. Z toho dôvodu by mal mať celý národ podiel na vláde; ústava by mala zakotvovať kombináciu obmedzenej a volenej monarchie, s aristokratickými výsadami podľa zásluhy a s takými prvkami demokracie, ktoré prostredníctvom ľudového hlasovania umožňujú získať úrad všetkým vrstvám. (...) Všetka politická autorita vychádza zo všeobecných volieb a všetky zákony majú mať pôvod v ľude. Dovtedy sa nemôžeme cítiť bezpečne, kým sme závislí od vôle iného človeka.“

Podľa môjho názoru existuje medzi na začiatku spomínanými rôznymi prúdmi konzervativizmu a liberalizmu jeden dôležitý spoločný prúd, ktorým sú „katolícki whigovia“, resp. klasickí liberáli inšpirovaní dielami katolíckych filozofov. Jeden z ich predstaviteľov je spomínaný Michael Novak, americký konzervatívny filozof, a vychádzajúc z diel aj sv. Tomáša Akvinského o nich píše takto: „Katolícki whigovia v určitom zmysle pripomínajú pokrokárov. Veria v dôstojnosť a slobodu človeka, v inštitucionálnu reformu a pokrok. Podobne ako konzervatívci si však hlboko vážia aj jazyk, zákon liturgiu, zvyk a tradíciu. Katolícki whigovia si rovnako ako konzervatívci uvedomujú silu kultúrnych zvykov aj úlohu vášne a hriechu v ľudskom konaní. Spolu s liberálmi kladú najväčší dôraz na slobodu človeka a pomalé budovanie inštitúcií slobody.“ Dôraz na slobodu človeka je viditeľný aj z poslednej vety uvedeného citátu o sv. Tomášovi. Ako východisko pre dosahovanie slobody vidí Novak sebazdokonaľovanie, schopnosť reflexie a voľby. K možnostiam človeka sa nestavia až tak pesimisticky ako tradičný britský konzervativizmus, verí v ľudské možnosti a schopnosti, a do popredia dáva cnosť ako podmienku a ochrankyňu slobody. Teda nie je to sloboda robiť „kto chce, čo chce“, ale takisto je tu v súvislosti s cnosťou prítomnosť svedomia.

„...konzervativizmus vzhľadom k svojej pravej podstate nemôže ponúknuť žiadnu alternatívu k smeru, ktorým sa uberáme. Svojim odporom voči súčasným tendenciám môže dokázať spomaliť nežiadúci vývoj, ale vzhľadom k tomu, že neponúka inú cestu, nedokáže zabrániť jeho pokračovaniu.“ F. A. von Hayek

Konzervatívcom sa zvykne vytýkať strnulosť, spiatočníckosť, malá pružnosť riešiť aktuálne problémy a mnoho iného. Mnoho výčitiek však môže byť dobre mienených a v istom zmysle aj správnych. Jadro výhrad celkom dobre zhŕňa v článku Prečo nie som konzervatívcom rakúsky liberálny filozof F. A. von Hayek, kde reaguje aj na v jeho časoch rastúce socialistické „pokrokárstvo“: „...konzervativizmus vzhľadom k svojej pravej podstate nemôže ponúknuť žiadnu alternatívu k smeru, ktorým sa uberáme. Svojim odporom voči súčasným tendenciám môže dokázať spomaliť nežiadúci vývoj, ale vzhľadom k tomu, že neponúka inú cestu, nedokáže zabrániť jeho pokračovaniu. (...) ‚Brzda pokroku‘ je síce potrebná, ja osobne sa však nemôžem uspokojiť iba s rolou brzdy. Liberál sa musí predovšetkým pýtať na to, kam sa máme dostať, nie ako rýchlo alebo ako ďaleko máme ísť. V skutočnosti sa liberál líši od súčasného kolektivistického radikála omnoho viac než konzervatívec. Zatiaľ čo konzervatívec sa spravidla pridržuje iba pokojnej a umiernenej formy predsudkov svojej doby, dnešný liberál sa musí omnoho rozhodnejšie stavať proti niektorým základným koncepciám, ktoré väčšina konzervatívcov zdieľa so socialistami.“

Ak sa pohľad na človeka u konzervatívcov zmení na optimistickejší s možnosťou uznania, že človek v princípe môže napredovať a zdokonaľovať sa, ak sa popri obrane tradičných overených hodnôt (čo nemusí nevyhnutne znamenať takisto aj obranu systému) viac pristúpi k obrane skutočnej slobody človeka a jeho rozvoja, ak sa uzná možnosť inštitucionálnych reforiem a pokroku, myslím, že jadro výčitiek proti konzervatívcom môže byť už neopodstatnených.

Lukáš Obšitník
Autor je študentom na FF KU v Ružomberku, text je miernou úpravou seminárnej práce v kurze Politická filozofia

Literatúra: Hayek, F.A.: Proč nejsem konzervativcem. (http://www.obcinst.cz/clanek.asp?id=539); Chren, M. – Roháč, D.: Abeceda liberalizmu. (http://www.hayek.sk/images/stories/PDF/publikacie/ABECEDA_LIBERALIZMU.pdf); JOCH, R.: Evropský liberalismus a konzervatismus. (http://www.konzervativizmus.sk/article.php?joch); Novak, M.: Filozofia slobody. Bratislava: Charis, 1996; Sirico, R.A.: Cesta ke svobodné a ctnostné společnosti. (http://www.obcinst.cz/clanek.asp?id=629)

[*] - oprava 4.7.2007

• Ak sa Vám článok páčil, podporte ho navybrali.sme.sk

Odporúčame

HZDS a "one man show"

HZDS a "one man show"

HZDS je tradične označovaná ako strana jedného muža a s najväčšou pravdepodobnosťou to tak zostane aj po jej sneme 9. júna. Viliam Veteška sa síce po oznámení kandidatúry nádejal, že zmeny nie sú úplne nemožné, ale po tom, ako sa situácia v strane odvtedy vyvinula, zrejme ani on už nie je taký optim...

Dejiny spásy podľa Eldredga

Dejiny spásy podľa Eldredga

Na otázku: „Ako sa to všetko začalo?“, veda odpovedá: „Vlastne náhodou.“ Na otázku: „Ako sa to všetko skončí?“, veda odpovedá: „Vlastne nehodou“. (Science and the Story That We Need.) Pred nejakým časom vyšiel český preklad ďalšej knihy Američana Johna Eldredga. Po rozsiahlejších dielach o srdci ...

Dlhotrvajúci konflikt na Blízkom východe

Dlhotrvajúci konflikt na Blízkom východe

Konflikt na Blízkom východe, resp. Strednom východe (v ponímaní anglosaského sveta) patrí v posledných troch desaťročiach azda k najdiskutovanejším a najpálčivejším problémom novodobých - súčasných dejín. Táto téma, po všetkých stránkach tak kontroverzná, sa v dnešnom modernom svete čoraz viac stre...