Náboženstvo rodičov a najlepší záujem dieťaťa

Výchova a vzdelávanie dieťaťa sa v modernej spoločnosti odohráva v kontexte trilógie záujmov – rodičov, dieťaťa a štátu.

Pre nábožensky založeného človeka – či už ide o žida, kresťana, moslima, alebo príslušníka inej náboženskej tradície – je viera integrálnou súčasťou ich existencie a Boh tou najvyššou autoritou, v súlade s vôľou ktorej chcú viesť svoj život a toto zahŕňa morálnu a duchovnú formáciu ich dieťaťa. Tento príspevok prezentuje základné kontúry širšie definovanej kresťanskej perspektívy a načrtáva, v ktorých aspektoch táto konverguje a v ktorých diverguje s liberálnymi teóriami.  

Uvedomujeme si, že tak, ako neexistuje len jedna náboženská perspektíva, neexistuje iba jedna kresťanská perspektíva. Kresťanská perspektíva vychádza zo štyroch základných prameňov autority – Sväté písmo, tradícia, rozum a skúsenosť – a dôvod, prečo existuje viac kresťanských pozícií na rôzne teologické, etické a ďalšie otázky je, že kresťania nemajú jednotný pohľad na to, ktorý z týchto zdrojov autority prioritizovať, aká je medzi nimi korelácia a ako ich interpretovať a aplikovať. Berúc však v úvahu, že väčšina kresťansky orientovaných veriacich sa pravdepodobne dokáže stotožniť s väčšinou z toho, čo prezentujeme a že príspevok je určený do verejnej diskusie, rozhodli sme sa maľovať širokým ťahom štetca a nehovoriť o kresťanských perspektívach, ani o perspektíve vychádzajúcej z vieroučných zásad konkrétnej cirkvi, ale o širšie definovanej kresťanskej perspektíve.

Rodičovská autorita a náboženská výchova a vzdelávanie detí

Hovoriť o rodičovskej autorite v čase, keď západná civilizácia prežíva všeobecnú krízu autority a kde je koncept autority mnohými spochybňovaný a vnímaný ako úhlavný nepriateľ slobody, môže byť nepopulárne. Počiatky takéhoto uvažovania možno nájsť v myslení jedného z otcov moderného liberalizmu, Johna Stuarta Milla, ktorý vo svojom klasickom diele O slobode (1859) kladie do protikladu slobodu a autoritu. Hneď na začiatku svojej eseje Mill hovorí o „boji medzi slobodou a autoritou“, ktorý pre neho reprezentuje „najvýraznejšiu črtu dávnych dejín“. Mill týmto udáva nový smer v dejinách západného politického myslenia, pretože jeho predchodcovia – vrátane ďalšieho významného liberálneho politického mysliteľa Johna Locka – nedávali slobodu a autoritu do ostrého kontrastu, ale rozlišovali medzi legitímnou a nelegitímnou autoritou, odmietajúc len tú druhú – tyraniu.

"J. S. Mill a obzvlášť J. Locke v zásade nespochybňovali autoritu rodičov nad výchovou a vzdelávaním svojich detí, ako to vidíme u niektorých súčasných liberálnych mysliteľov."

Zdieľať

Kresťanská perspektíva sa s perspektívou Johna Stuarta Milla rozchádza vo viacerých dôležitých východiskách: zdôrazňuje napríklad prirodzenú ľudskú spoločenskosť a spolupatričnosť, a nie autonómiu a sebestačnosť; nestavia do protikladu autoritu a slobodu; a hoci považuje slobodu za nepostrádateľnú pre blaho človeka, maximalizáciu individuálnej slobody nepovažuje za summum bonum ľudskej existencie. Aby sme však boli voči Millovi spravodliví, treba podotknúť, že napriek týmto rozdielnostiam Mill a obzvlášť Locke v zásade nespochybňovali autoritu rodičov nad výchovou a vzdelávaním svojich detí, ako to vidíme u niektorých súčasných liberálnych mysliteľov.

Z perspektívy kresťanského náboženstva sú to rodičia, ktorí majú prirodzenú a primárnu autoritu rozhodovať o výchove a vzdelávaní svojich detí. Pre potreby tohto príspevku predpokladáme scenár, že ide o biologických rodičov, ktorí žijú v primerane usporiadanom manželskom zväzku, sú schopní sa o svoje dieťa riadne postarať a dokážu sa zhodnúť na základných cieľoch a spôsobe výchovy svojho dieťaťa.

Kresťanskí rodičia – a tu máme na mysli rodičov, ktorí majú aspoň základné porozumenie svojej viery a táto viera vplýva na ich konanie – považujú dieťa za dar od Boha, ktorý na nich súčasne kladie zodpovednosť nielen za naplnenie ich základných fyzických a duševných vývojových potrieb, ale tiež za ich duchovnú a morálnu formáciu. Podľa kresťanskej teológie, človek neprichádza na svet ako tabula rasa, ale ako na obraz Boží stvorená a prvotným hriechom poznačená bytosť a toto antropologické východisko má zásadný význam aj na rodičovskú výchovu. Konečným cieľom kresťanskej rodičovskej výchovy nie je v dieťati rozvíjať schopnosť byť autonómnou bytosťou (čo samozrejme nespochybňuje dôležitosť rozvoja autonómie), ale ho viesť k tomu, aby poznalo a milovalo Boha, ktorý je tým najvyšším a večným dobrom. Boh dáva rodičom povinnosť, aby svoje dieťa viedli v súlade s určitými morálnymi hodnotami, ktoré z kresťanskej perspektívy morálneho realizmu nie sú produktom kultúry alebo dohovoru, ale sú od nich nezávislé.

"Podľa kresťanskej teológie, človek neprichádza na svet ako tabula rasa, ale ako na obraz Boží stvorená a prvotným hriechom poznačená bytosť a toto antropologické východisko má zásadný význam aj na rodičovskú výchovu."

Zdieľať

K naplneniu tejto Bohom danej zodpovednosti je logicky potrebná rodičovská autorita, z ktorej sú pre kresťanov odvodené v súčasnosti často pertraktované rodičovské práva, do ktorých – za normálnych okolností – nemôže zasahovať žiadna iná osoba a ani štát. Podstatou kresťanského náboženstva však nie sú práva, ale je „zákon lásky“ obsiahnutý v tzv. Veľkom prikázaní, ktorý slúži ako riadiaci princíp v živote kresťana a je samozrejme aplikovateľný aj na vzťah kresťanských rodičov voči ich dieťaťu. Primárnou zodpovednosťou kresťanských rodičov je svoje dieťa autenticky milovať, čo pre nich zahŕňa umožnenie alebo aspoň uľahčenie hľadania odpovedí na fundamentálne otázky ľudskej existencie prostredníctvom náboženskej výchovy a vzdelávania. Kresťanskí rodičia sa nie vždy zhodnú, akým spôsobom a použitím akých metód a prostriedkov by malo uvádzanie do plného kresťanského života najlepšie prebiehať, avšak akútne vnímajú svoju zodpovednosť a záväzok pri odovzdávaní viery svojim deťom.

Autonómia a záujem dieťaťa

Kresťanská perspektíva rozpoznáva, že dieťa neprichádza na svet ako autonómna racionálna bytosť, ale ako krehké a na starostlivosti závislé stvorenie. To však neznamená, že autorita rodičov nad dieťaťom je absolútna alebo že rodičovské záujmy smú byť presadzované neobmedzene. Na tomto sa zhodne prakticky celá spoločnosť a väčšina sa asi zhodne aj v tom, že záujem dieťaťa a záujem štátu sú spolu so záujmom rodičov súčasťou tzv. trilógie záujmov v procese výchovy a vzdelávania detí. Nesúhlas, nezhoda a konflikt – označovaný niektorými ako „kultúrna vojna“, vznikajú však v momente, keď začneme verejne diskutovať o tom, ako by mala byť autorita v kontexte trilógie záujmov distribuovaná a kedy sa záujem jednotlivých aktérov stáva nelegitímnym. Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď a neexistuje ani jednoduchý vzorec, do ktorého by sme mohli vložiť relevantné premenné a žiadaný výsledok sa dostaví.

Kresťanská perspektíva sa však nemôže stotožniť s tými liberálnymi teóriami, ktoré sa na otázky výchovy a vzdelávania pozerajú primárne cez prizmu záujmov a práv dieťaťa, ktoré nadraďuje nad záujmy a práva rodičov. Tieto teórie považuje za vážne pomýlené aj preto, že v konečnom dôsledku otvárajú dvere pre redistribúciu detí štátom do rodín alebo inštitúcií vytvorených štátom, ak sa dokážu o dieťa objektívne lepšie postarať ako ich biologickí rodičia. Na tento problém poukazujú aj mnohí súčasní liberálni teoretici, ktorí vo svojich teóriách zastávajú práva rodičov a dôležitosť rodiny pri výchove a vzdelávaní detí. Uvažujúc v čisto teoretickej rovine, dôsledná aplikácia prístupu zameraného na dieťa a jeho záujmy by mohla viesť k praxi redistribúcie detí – väčšinou ihneď po narodení – bežným mechanizmom autoritatívneho štátu, ktorého úlohou by bolo presadzovať „najlepší záujem dieťaťa“ na základe štátom vopred určených kritérií. Samozrejme, ohrozená by týmto bola aj náboženská sloboda rodičov, kedy by štát mohol určiť, že nie je v najlepšom záujme dieťaťa, aby bolo vychovávané v konkrétnej náboženskej tradícii, najmä ak táto tradícia zahŕňa náboženské úkony, ktoré sú vykonávané bez informovaného súhlasu predmetnej osoby.

"Deti patria medzi jedny z najkonzervatívnejších ľudských bytostí a poriadok a pocit bezpečia sú pre ich zdravý vývoj dôležité."

Zdieľať

Napriek tomu, že koncept „najlepšieho záujmu dieťaťa“ je náročné – ak nie nemožné – všeobecne uspokojivo definovať a jeho prísna aplikácia nás môže dostať na šikmú plochu, kresťanská perspektíva záujmy dieťaťa neignoruje – ani vo všeobecnosti a ani vo vzťahu k náboženskému presvedčeniu rodičov. Kresťanskí rodičia sú presvedčení, že majú svoje dieťa viesť nie k „viere alebo nevere“, ale vychovávať ich v konkrétnej náboženskej tradícii, ktorá podľa nich ponúka najadekvátnejšie odpovede na otázky o hodnote a zmysle ľudského života, a ktorú si v dospelosti budú mať ich deti – ako osoby žijúce v slobodnej spoločnosti – možnosť buď hlbšie osvojiť, modifikovať, alebo odmietnuť.

Náboženská výchova a vzdelávanie sú tak v súlade nielen s rodičovským záujmom, ale tiež so záujmom ich dieťaťa. Menší rozsah možnosti voľby, ktoré dieťaťu – v porovnaní s „liberálnymi rodičmi“ – kresťanskí rodičia vo všeobecnosti intencionálne poskytujú, nielenže nemusí ohrozovať legitímne záujmy ich dieťaťa, ale môže mu naopak pomôcť urobiť lepšie rozhodnutia v čase dospelosti, na čo poukazujú aj viacerí liberálni teoretici. Deti patria medzi jedny z najkonzervatívnejších ľudských bytostí a poriadok a pocit bezpečia sú pre ich zdravý vývoj dôležité. Samozrejme, treba tiež podčiarknuť, že hranice a obmedzenia môžu byť zo strany rodičov nastavené neprimerane a náboženská výchova uskutočňovaná spôsobom, ktorý je detrimentálny pre dobro dieťaťa a v konečnom dôsledku môže viesť nielen k odmietnutiu náboženskej tradície rodičov, ale môže tiež vážne narušiť vzájomný vzťah medzi rodičmi a dieťaťom.

Legitímna autorita štátu

"Problém nastáva, keď štát začne skrze nástroj sociálneho inžinierstva uskutočňovať vo vzdelávaní reformy, ktoré sú rodičmi vnímané ako zamerané proti náboženstvu a kresťanským hodnotám."

Zdieľať

Kresťanská perspektíva nezastáva negatívny postoj k svetskej moci, rozpoznáva úlohu štátu a súhlasí, že v niektorých výnimočných prípadoch – keď je dieťa týrané, zneužívané, alebo zanedbávané – má štát nielen legitímnu autoritu, ale aj morálnu povinnosť obmedziť rodičovské práva. Na druhej strane, štát nesmie svojvoľne alebo pod zámienkou ochrany „najlepšieho záujmu dieťaťa“ zasahovať do autority rodičov, vrátane zasahovania do ich zodpovednosti vychovávať a vzdelávať svoje dieťa v súlade s ich náboženským presvedčením, k čomu by im mal vytvárať reálne možnosti. Kresťanská perspektíva teda rozpoznáva, že aj záujmy štátu sú legitímnou súčasťou trilógie záujmov pri výchove a vzdelávaní detí a v princípe neodmieta vyžadovanie a reguláciu vzdelávania štátom, súčasťou ktorej je napríklad povinná školská dochádzka alebo určenie základného obsahu školského kurikula.

Kresťanská perspektíva – a tu opäť v zhode s politickou filozofiou Johna Locka prezentovanou v jeho diele Druhé pojednanie o vláde (1690) – považuje zachovanie rozlíšenia medzi „rodičovskou mocou“ a „politickou mocou“ za kriticky dôležité. Problém pre kresťanského rodiča nastáva, keď si štát začne uzurpovať monopol na vzdelávanie svojich občanov a skrze nástroj sociálneho inžinierstva uskutočňovať vo vzdelávaní reformy, ktoré sú rodičmi vnímané ako zamerané proti náboženstvu všeobecne a kresťanským hodnotám konkrétne. V tom prípade lojalita voči Bohu dostáva prednosť pred lojalitou voči štátu a kresťan sa rozhoduje konať v súlade so svojim náboženským presvedčením.

Slovo na záver

Cieľom tohto príspevku, ako je uvedené v úvode, bolo načrtnúť základné kontúry kresťanskej perspektívy na výchovu a vzdelávanie detí a ukázať, v ktorých aspektoch konverguje a v ktorých diverguje s niektorými vybranými dôrazmi moderných liberálnych teórií. Príspevok sa nedotýkal témy ako môže kresťanská perspektíva informovať naše uvažovanie o konkrétnych otázkach vzdelanostnej politiky – toto by vyžadovalo samostatné pojednanie. Kresťanskú perspektívu nepovažujeme za sektársku, pretože je ochotná vstupovať do dialógiu a hľadať spoločné styčné body s liberálnymi teóriami, ktoré sa stávajú čoraz viac dominantnými v západnej spoločnosti. A tieto body napriek odlišným východiskám a cieľom aj nachádza a to najmä s teóriami, ktoré nepopierajú prirodzenú a primárnu autoritu rodičov nad výchovou a vzdelávaním dieťaťa. S tými ostatnými bude v permanentnej nezhode, ktorá je však neoddeliteľnou súčasťou života v pluralitnej a demokratickej spoločnosti, kde by sme sa mali všetci spoločne a vo vzájomnej úcte usilovať o hľadanie čo najlepších riešení neriešiteľných problémov. 

Ľubomír Martin Ondrášek
Autor je absolventom Northpoint Bible College, Gordon-Conwell Theological Seminary, Harvard University a University of Chicago. Zaoberá sa otázkami náboženstva a spoločnosti, vzťahmi štátu a cirkví a novými náboženskými hnutiami (Pentekostalizmus). Je spoluzakladateľom a prezidentom Acta Sanctorum.

Text je skrátenou a upravenou verziou príspevku prezenzovaného na medzinárodnej vedeckej konferencii Náboženské vyznanie rodičov a najlepší záujem dieťaťa, ktorá sa uskutočnila v novembri minulého roku na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Viac pozri: Ľ. M. Ondrášek a N. B. Ondrášek, „Výchova a vzdelávanie v kontexte rodičovskej autority a záujmu dieťaťa: náboženská perspektíva“, in Moravčíková, M. (ed.), Náboženské vyznanie rodičov a najlepší záujem dieťaťa, Praha: Leges, 2014.

Vybraná bibliografia:

Archard, D. a Macleod, C. M. (eds.) The Moral and Political Status of Children. Oxford: Oxford University Press, 2002.
Arendt, H. Introduction by Jerome Kohn. Between Past and Future: Six Excercises in Political Thought. London: Penguin Classics, 2006.
Brighouse, G. a Swift, A. "Parents' Rights and the Value of the Family." In: Ethics 117 (October 2006), 80-108.
Elshtain, J. B. "Against Liberal Monism." In: Daedalus, Vol. 132, No. 3, On Secularism & Religion (Summer 2003), 78-79.
Galston, W. A. Liberal Pluralism: The Implications of Value Pluralism for Political Theory and Practice. Cambridge: Cambridge University Press, 2002.
Glendon, M. A. Rights Talk: The Impoverishment of Political Discourse. New York: The Free Press, 1991.
Locke, J. Two Treatises of Government. Edited with an introduction and notes by Peter Laslett. Cambridge: Cambridge University Press, 1988.
Mill, J. S. On Liberty. Edited with an introduction by Gertrude Himmelfarb. London: Penguin Classics, 1982.
Ruderman, R. S. a Godwin, R. K. "Liberalism and Parental Education." In: The Review of Politics 62 (Summer 2000), 503-530.
Schoeman, F. "Rights of Children, Rights of Parents, and the Moral Basis of the Family." In: Ethics 91 (October 1980), 6-19.
Spinner-Halev, J. "Autonomy and the Religious Life." In: Surviving Diversity: Religion and Democratic Citizenship (Batltimore, MD: John Hopkins University Press, 2000), 64-65.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo