Brať deti na pohreb?

Snažíme sa deti chrániť a v mene tejto ochrany chceme zabrániť, aby prišli do kontaktu s bolesťou. Hoci je smrť súčasťou života, tvárime sa, akoby neexistovala, a snažíme sa ju vytesniť aj zo života detí. Čo však, ak v rodine zomrie niekto blízky? Máme deti brať na pohreb? Opýtali sme sa odborníkov na výchovu. 

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Som presvedčený o tom, že by naše deti mali vedieť už útleho veku, že sa narodíme, žijeme a že je tu aj smrť ako definitívny koniec pozemského života. Možno aj preto, aby neuverili virtuálnemu svetu, kde človek „zomiera“ a „ožíva“ na počkanie. Aj o smrti sa treba s deťmi rozprávať. Ideme s dieťaťom okolo cintorína, čo mu povieme? Ideme na pohreb známemu – hádam nepovieme, že ideme na návštevu. Sú tu na smrti bohaté správy... Pokiaľ ide o úmrtie v kruhu príbuzných, je to spoločenstvo, ktorého deti sú súčasťou. Majú teda na pohrebe byť. Smútenie je dôležitá emócia a skúsenosť. Aj ono nás citovo obohacuje.

Iste, ani pre mňa chodiť na pohreby nie je „koníček“. Ale s tými, ktorí boli intenzívnou súčasťou môjho vzťahového rámca, idem na pohreb zdieľať a sumarizovať to spoločné, čo sme zažili. Nielen kvôli nim, ale kvôli sebe.

Odmietam „kultúru“ halloweenu ako „alternatívu“ Dušičiek. Miesto skutočného zamyslenia sa nad zomrelými blízkymi a nami samými ponúka len showprogram, po ktorom v nás ostane rovnaká prázdnota, ako v nás bola pred ním.

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Ako rodičia máme tendenciu chrániť deti od všetkého, čo má niečo spoločné so smrťou. Nechceme im brať ilúziu „dokonalého života bez bolesti“ a konfrontovať ich s definitívou smrti. Bojíme sa toho, aby nás dieťa videlo smútiť a stretlo sa tak s našimi negatívnymi pocitmi, ktoré v nás strata vyvoláva.

Odpoveď na otázku, či brať alebo nebrať dieťa na pohreb, závisí od veku dieťaťa a jeho schopnosti porozumieť situácii, od vzťahu k zosnulému a, čo je najdôležitejšie – od toho, či na pohreb ísť chce. Nemenej dôležité je aj to, či prítomnosť dieťaťa zvládneme aj my sami ako dospelí a ako to ovplyvní to, čo prežívame.

V zásade správna odpoveď neexistuje, ale je potrebné brať do úvahy potreby nás samých i dieťaťa. Nechajme mu možnosť, aby sa rozhodlo samo, ale pomôžme mu s rozhodnutím. Je dôležité používať pri rozhovore jednoduchý a konkrétny jazyk, fakty by mali byť podané pravdivo, pretože prípadná „milosrdná lož“ máva skôr negatívne následky v rovine dôvery k blízkym. Ak dieťa na pohreb ísť nechce, nenúťme ho, treba to rešpektovať. Nemalo by mať pocit viny, ak nepôjde.

Môžeme sa spoločne s ním rozlúčiť so zosnulým aj iným spôsobom – zapáľme sviečku, zasaďme kvietok, nakreslime obrázok alebo vyrobme nejaký predmet. Ak na pohreb chce ísť, nebráňme mu – je to forma pocitu prináležitosti k rodine. Je však veľmi dôležité na pohreb ho adekvátne pripraviť, aby nebolo zmätené. Vysvetliť mu, čo sa bude diať, vysvetliť mu, že niektorí ľudia môžu plakať a budú smutní a čo vtedy môže robiť, na koho sa môže obrátiť. Počas obradu by malo byť blízko rodiča alebo osoby, ktorá je pre dieťa blízka a zároveň smrťou nie je natoľko zasiahnutá, že by nebola schopná reagovať na potreby dieťaťa.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Smrť sa dotkne každého z nás a aj detí. Vnímajú a prežívajú ju na svojej úrovni, a preto je potrebné, aby sme ju pred nimi nezamlčovali, ale naopak – rozprávali sa o nej do takej hĺbky, do akej sa deti pýtajú.

Ak sa rozhodujete, či dieťa vziať na pohreb alebo nie, vychádzajte z vnímavosti a potreby dieťaťa. Chce ísť na pohreb? Alebo je vo veku, keď nevníma skutočnosti života v plnej miere? Čo sa stane, ak chce ísť, ale pôjdete bez neho? Bude nahnevané? Bude vás chápať? Samozrejme, ak ale cítite, že nechcete a nemôžete zobrať deti kvôli vlastnej bolesti a ťažkosti situácie, počúvajte svoje srdce.

Ak dieťa prejaví záujem ísť na pohreb, dovoľte mu to. Nebráňte mu v tom ani z dôvodu ospravedlňovania, že je ešte malé, nerozumie tomu, nechcete, aby videlo smutných ľudí, neviete, ako kto bude reagovať… Na všetky tieto dôvody, prečo nebrať deti na pohreb, existuje riešenie – rozprávajte sa s dieťaťom.

Pripravte ho na pohreb tak, že mu poviete, kto tam bude, ako to bude prebiehať. Povedzte mu, že tam budú ľudia (starí rodičia, vaši súrodenci, ujovia, tety, ale aj jemu neznámi…), ktorí môžu plakať, byť smutní, ale je to preto, že dotyčného mali radi. Plač a smútok spolu so spomienkami je prirodzený a všetkým dotyčný zosnulý chýba. A takto prežívajú smútok a stratu dospelí.

Povedzte mu, že spokojne môže plakať, že asi aj vy budete plakať, že môže byť po celý čas s vami a môže vás držať za ruku.

Myslím si, že smrť už nie je tabu ani pre deti. Preto je potrebné v nich budovať empatiu a pravosť života a emócií, pričom smútok patrí k tomu.

Foto: Pavol Rábara, archív D. Z.